Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

ALEXANDER SOLŽENICYN
Duchovný problém Západu


(Z prednášky A. Solženicyna na Harvardskej univerzite v roku 1981)

Keby som dnes hovoril v mojej krajine, zameral by som sa v rámci rozbitého sveta na nešťastie Východu. Kedže však už štyri roky musím žiť tu, na Zapade, a pretože mam pred sebou západných poslucháčov, bude uzitocnejsie, keď tu predstavím niektoré črty súčasného Západu, ako ich vnímam ja.


Čo asi na dnešnom Západe udrie cudzincovi do očí? Občianska statočnosť zmizla nielen zo Západného sveta ako celku, no neprejavuje ju ani nijaký z jeho štátov, nijaká vláda, nijaká strana, a samozrejme ani OSN. Tento úpadok odvahy je obzvlášť zrejmý na vedúcej vrstve inteligencie, takže vzniká dojem, akoby odvaha zmizla zo spoločnosti vôbec. Isteže – je tu ešte samozrejme mnoho individuálnej odvahy, ale to nie sú ľudia, ktorí by udávali ton životu spoločnosti.


Politickí a intelektuálni činitelia preukazujú známky úpadku, slabosť, nerozhodnosť činov, slov a ešte viac teoretických úvah, ktorými  chcú dokázať, že tento spôsob jednania, zakladajúci politiku určitého štátu na servilnosti a zbabelosti, je pragmatický, racionálny a oprávnený, a to na ktorejkoľvek intelektuálnej a mravnej rovine. Tento úpadok odvahy, ktorý  tu a tam už vedie k úplnej strate akejkoľvek mužnosti, je so zvláštnou iróniou zdôraznený tam, kde tí istí činitelia prejavujú nečakané návaly statočnosti voči vládam bez moci, voči slabým štátom, ktoré nikto nepodporuje a voči prúdom, ktoré  všetci odsudzujú a ktoré zjavne nikomu nemôžu ublížiť. Zato im slova zamŕzajú v ústach a ruky klesajú pred každou mocnou vládou čí hrozivou silou, pred agresorom a pred internacionálou teroru.


Treba vari pripomínať, že úpadok odvahy sa vždy považoval za začiatok a predzvesť konca? Každý občan dostal vytúženú slobodu a s ňou také množstvo a taký vyber hmotných statkov, ktoré by mu mali zaistiť šťastie – aspoň podľa tej lacnej koncepcie, ktoré sa v tej istej dobe vytvorila. Táto aktívna a tvrdá konkurencia zamestnáva všetky myšlienky človeka a rozhodne neprospieva jeho slobodnému duchovnému rozvoju. Už obyčajná biológia vie, že pre živočícha nie je dobré, aby si zvykol na veľký blahobyt. V živote západnej spoločnosti začína dnes blahobyt odkrývať svoju zhubnú masku.


V súlade so svojimi cieľmi si západná spoločnosť zvolila formu existencie, ktorá bola pre ňu najpohodlnejšia a ktorú by som označil ako „právnu“: Totiž ak je človek z právneho hľadiska v práve, nikto od neho nemôže  požadovať nič viac. (Žiadajte od neho, aby sa dobrovoľné obetoval alebo podstúpil nejaké riziko – budete vyzerať ako úplný hlupák. Dobrovoľné sebaobmedzovanie sa takmer nevyskytuje: Všetci sa venujú sebarozpínaniu, až z právnych rámcov začína vychadzať tichý praskot.)


Celý život som prežil  v komunizme a tvrdím, že spoločnosť, kde neexistuje nestranná právna inštancia je hrozná vec. Ale ani spoločnosť, ktorá ma na všetko len a len právnu inštanciu, nie je naozaj dôstojná človeka. Keď je cely život preniknutý právnymi vzťahmi, vytvára sa ovzdušie mravnej prostrednosti, ktoré otravuje najlepšie podnety v človeku. Právne barly nemôžu vystačiť, aby v skúškach, ktoré ohrozujú toto storočie, ľudia obstáli vzpriamení. V dnešnej západnej spoločnosti možno konštatovať nerovnováhu medzi slobodou konať dobré a konať zlé. Obrana práv jednotlivca je dovedená do takej krajnosti, že spoločnosť sama je bezbranná voči niektorým svojim členom. Pre Západ je už na čase, aby začal viac zdôrazňovať ľudské povinnosti, než ľudské práva. V porovnaní so slobodou konať dobré ma deštruktívna a nezodpovedná sloboda ďaleko širšie pole pôsobnosti. Napríklad zneužívanie slobody pre páchanie mravného násilia na mládeži: obyčajným teoretickým protipólom slobody ponúkať filmy plne pornografie, zločinu a satanizmu, je sloboda mládeže na také filmy nechodiť.


Tak sa ukazuje, že život, chápaný takto právnicky a výhradne právnicky, sa nedokáže ubrániť zlu a necháva sa pomaly nahlodávať. A keď v niektorej zemi začne štátna moc rázne potlačovať terorizmus, verejná mienka ju hneď obviní z pošliapávania občianských práv zločincov atď. Tlač  - a ak hovorím tlač, tak mám na mysli hromadné oznamovacie prostriedky vôbec – sa prirodzene tešia tej najlepšej slobode. A k čomu ju používa? Dáva si pozor, aby neprekročila zákonný rámec, ale prekračuje skutočnosti a skresľuje proporcie bez akejkoľvek skutočnej právnej zodpovednosti. Stalo sa už vari niekedy, že by pôvodcovia dezinformácie verejne priznali svoju chybu? Vinu? Samozrejme že nie, pretože by to vadilo predaju. V takých prípadoch si to odnesie štát; novinár sa z toho vždy dostane a môžte sa staviť, že bude s rovnakou sebaistotou písať opak toho, čo tvrdil predtým. Tlač má moc falšovať verejnú mienku rovnako, ako ju kaziť.


Raz nasadzuje teroristom herostratovské vence, inokedy odhaľuje i obranné tajomstva vlastného štátu a inde zas nehanebne vniká do súkromia slávnych ľudí pod heslom: „každý ma právo vedieť“. Avšak ďaleko vyššie stojí dnes potrebnejšie heslo – dnešnému človeku uchvátené právo: Právo človeka nevedieť.  Neznetvoriť svoju Bohom stvorenú dušu ohováraniami, žvástami, hlúposťami. Ľudia, ktorí naozaj pracujú a žijú naplnený život, nepotrebujú túto mnohovravnú záplavu ohlupujúcich informácii. Práve v tlači najviac vyniká tá uponáhlanosť a povrchnosť, ktoré sú duševnou chorobou 20.storocia. Isť k jadru veci mu je zakázané. Západ, ktorý nemá cenzúru, predsa  prevádza starostlivý výber a oddeľuje myšlienky, ktoré sú v móde od tých, ktoré nie sú. A i keď tie druhé nezakáže, nemôžu sa naozaj vyjadriť ani v periodickej tlači, ani v knihách a rovnako nie ani v univerzitnom vyučovaní. Tak sa vo verejnosti zakoreňujú predsudky a po zemi sa šíri slepota, - choroba v našom dynamickom storočí krajne nebezpečná. Vezmite si napríklad túto ilúziu tunajších ľudí, že rozumejú dnešnej svetovej situácii. Táto ilúzia obaľuje hlavy tak tvrdou škrupinou, že ňou neprenikne nijaký hlas, ktorý k nám prichádza zo 17 krajín východnej Európy a východnej Ázie, pokiaľ ju nevyhnutná palica nerozbije na kusy. Nikto z prítomných ma, dúfam, nebude upodozrievať, že som sa pustil do tejto kritiky západných systémov preto, aby som miesto nich vyzdvihoval myšlienku socializmu. Rozhodne nikdy nebudem navrhovať socialistickú alternatívu. Keby sa ma však niekto spýtal, či by som navrhoval dnešný Západ, taký aký je, za vzor pre svoju krajinu, musel by som úprimne povedať: Nie. Nemôžem odporučiť vašu spoločnosť ako ideál pre premenu našej spoločnosti. Pri bohatstve duchovného rozvoja, ktoré naše krajiny získali utrpením v tomto storočí, nie je západný systém v súčasnom stave duchového vyčerpania nijako príťažlivý. Už len výpočet zvláštnosti vašej existencie, ako som ich tu načrtol, naplňuje človeka najhlbším zármutkom. Je nepopierateľnou skutočnosťou, že na Západe sa charakter človeka oslabil, zatiaľčo na Východe sa upevnil. Náš národ za šesťÂ  a národy východnej Európy za tri desaťročia prešli duchovnou školou, ktorá necháva skúsenosť Západu  ďaleko za sebou. Zložitý, smrteľný a drvivý život tam vychoval charaktery silnejšie, hlbšie a zaujímavejšie než západný život s riadeným blahobytom. Z toho dôvodu by premena našej spoločnosti vo vašu znamenala v niektorých prípadoch vzostup, no v iných – vzácnejších - úpadok. Isteže, spoločnosť nemôže stále žiť na dne priepasti bez zákonov, ako je tomu u nás, ale bolo by pre ňu výsmechom, keby mala spočívať na usporiadanom povrchu bezduchého právnictva, ako to robíte vy. Ľudská duša skľúčená desaťročiami násilia túži po niečom vyššom, vrúcnejšom a čistejšom, než je to, čo môže ponúknuť masová existencia na Západe, ktorá sa ako navštívenkou ohlasuje odporným tlakom reklamy, hrubosťou televízie a neznesiteľnou hudbou. Žiadne sebaistejšie zbrojenie Západu nepomôže, pokiaľ sám neprekoná stratu svojej vôle. Pre duchovne oslabeného porazenca sa samotná výzbroj stáva príťažou. Kto sa chce brániť, musí byt pripravený zomrieť. A to je vzácna vlastnosť v spoločnosti vychovanej kultom pozemského blahobytu. A tak zostávajú len ústupky, odklady a zrady. Nezostavá teda iné, než hľadať chybu u samotného koreňa, v samých základoch novovekého myslenia. Mam tým na mysli prevládajúce západne ponímanie sveta, ktoré vzniklo v renesancii, a politiky, vytváranej v osvietenstve – základe všetkých vied o štáte a spoločnosti. Môžeme ho nazvať „racionalistický humanizmus“ alebo „humanistická autonómia“.


Je to smer, ktorý vyhlasuje a uskutočňuje autonómiu človeka voči všetkým silám, ktoré sú nad ním. Môžme tiež hovoriťÂ  o antropocentrizme, myšlienke, že človek je stredom všetkého, čo existuje. Humanistické vedomie sa vyhlásilo za nášho vodcu, poprelo existenciu zla v ľudskom vnútri a za najvyšší cieľ vytýčilo nadobúdanie pozemského šťastia. Tak vložilo do základu novodobej západnej spoločnosti nebezpečný sklon klaňať sa človeku a jeho hmotným potrebám.


A tak sloboda sama rozhodne nemôže vyriešiť všetky problémy ľudskej existencie. Naopak – nesie so sebou rad ďalších. Prvé demokracie, vrátane americkej,  predsa priznávali  všetky práva ľudskej osobe ako cieľu Božiemu. Inými slovami, sloboda bola človeku zverená len pod podmienkou a za predpokladu trvalej náboženskej zodpovednosti. Postupom doby síce Západ s úspechom a viac než dostatočne obhájil práva človeka, ale v človeku úplne zakrnelo vedomie jeho zodpovednosti pred Bohom a pred spoločnosťou. Tak sa humanizmus  vyvíjal k materializmu, stával sa viac a viac terčom socialistických a neskôr komunistických špekulácii, takže už v roku 1844 mohol Marx napísať, že „komunizmus je naturalizovaný humanizmus“. Nie je náhodou, že všetky znaky, t.j. hesla, sa točia okolo Človeka s veľkým „Č“. Silnejší, príťažlivejší a víťaznejší je vždy ten prúd materializmu, ktorý vedie viac doľava, - je totiž dôslednejší. A humanizmus, ktorý úplne stratil svoje kresťanské dedičstvo, nemôže v tejto súťaži obstáť. Že sa komunisticky poriadok mohol udržať a na Východe tak upevniť, je dané tým, že bol horlivo podporovaný ozajstnými masami západnej inteligencie, ktorá cítila svoju príbuznosť s ním. Jeho zločiny prehliadala a keď ich už nebolo možné prehliadať, snažila sa ich ospravedlniť. Práve preto je úloha Západu – obstáť voči Východu – tak ťažká. Vkladali sme príliš veľké nádeje do politicko-sociálnych premien a teraz sa ukazuje, že nám berú to, čo máme najcennejšie: náš vnútorný život. Na Východe po ňom šliape komunistická strana, na Západe trhové hospodárstvo. Samotná skutočnosť rozbitého sveta nie je tak desivá ako to, že hlavné časti tohto sveta sú napadnuté podobnou chorobou. Upínať sa i dnes na osvietenské heslá je ozajstné začiatočníctvo.

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých