Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

Slovanský marš

kniguu14fi

Prológ


Mnohým neprajníkom sa môže zdať, že Slovania v tomto svete už neexistujú ani ako pojem, ani ako historický fenomén, ba dokonca ani ako slovo. Alebo existujú iba dajaké zvyšky, akési ozveny, ktoré čochvíľa stíchnu. Bohvie, možno to tak nakoniec aj bude, ale pokým Slovania existujú aspoň v podobe zvyškov či ozvien, nájdu sa aj ľudia, ktorí sa budú snažiť pochopiť podstatu slovanstva. K nim patrí aj autor týchto úvah.
 


Začnime slovami. "Slovania" je slovo živé, dokonca aj celkom nevzdelaní predstavitelia rôznych slovanských národov, navzájom od seba vzdialení od tisícky kilometrov, doteraz o sebe, ktovie prečo, navzájom vedia, že sú Slovania.

Napríklad, väčšina Rusov z Vladivostoku nielenže vie o Srboch, Čechoch alebo Poliakoch, že sú tiež Slovania, ale títo Rusi z Ďalekého východu, napriek svojej vzdialenej geografickej polohe, majú určitý stabilný vzťah k slovanským národom. Vzťah väčšinou pozitívny. Mnohí z nich úprimne povedia "naši bratia Slovania", hoci panslavizmus ako oficiálna doktrína ruského štátu perstal jestvovať takmer pred sto rokmi. Zatiaľ čo "naši bratia Číňania" alebo "naši bratia Japonci" nepovie nikto, hoci títo "bratia" sú celkom neďaleko nich.
Na opačnom konci slovanského sveta, 12 000 kilometrov od Vladivostoku, výrazne ponemčení Česi vám vymenujú ak aj nie všetky, tak mnohé slovanské národy. A sami sa tiež zaradia medzi Slovanov, hoci budú pritom pôsobiť smutne, priam zahanbene.
Česi sú najzápadnejší slovanský národ, ktorý sa stovky rokov nie príliš úspešne snažil bojovať s Nemcami. Slovanstva sa však nikdy nezriekli a nezrieknu. Lebo ak Čechom vezmeme ich slovanskú podstatu, hoc aj vo výrazne westernizovanej podobe, zostane len niečo zanedbateľné, čo si nezasluhuje pozornosť. A ako "niečo zanedbateľné" Česi vyzerať nechcú, preto sa tak držia svojej podstaty.
 
Menej westernizované slovanské národy - Slováci, Poliaci a tým skôr balkánski Slovania - sa na slovanstvo pozerajú veľmi seriózne. Srbi dokonca tak seriózne, že už nejedno storočie zanovito vyhlasujú: "Spolu s Rusmi je nás sto miliónov". Preto znepokojovať sa o osud slova Slovania zatiaľ nie je dôvod. Horšie vyzerá samotný osud Slovanov, ale so slovom je zatiaľ všetko v poriadku, zvlášť ak si všimneme iné slová.

Slovo Germáni s významom "príslušníci germánskej rasy alebo germánskej jazykovej skupiny" - je slovo mŕtve, akokoľvek sa ho Hitler snažil zakoreniť a vnútiť svetu. Germáni to je len synonymum slovanského slova Nemci, slova prastarého, spoločného pre všetky slovanské jazyky, ktoré kedysi znamenalo "nemí". Nemci, s ktorými sa stretávali Slovania pred tisíc a viac rokmi, zrejme, neboli príliš zhovorčiví.
Potomkovia Anglosasov, tiež v istom zmysle Germáni, ktorí sa presťahovali za oceán a ktorí si v súčasnosti myslia, že vládnu svetu, slovo Germáni vôbec nepoznajú, ako, mimochodom, ani slovo Slovania. Zato Slovania, ktorí sa čoraz hlučnejšie vlievajú do tohto zaoceánskeho kotla národov, zatiaľ v tomto kotle zostávajú Slovanmi. Hoci mnohí z nich usilovne presviedčajú prostoduchých Yankeeov, že sú Židia, z čoho sa plynie záver - byť Židom je v Amerike úctyhodnejšie než Slovanom. Zatiaľ.

Slovo Románi s významom "národy románskej jazykovej skupiny" vôbec neexistuje. Romans znamenalo a doteraz znamená Rimania. O niečo lepšie je na tom slovo Škandinávci - ale to je čisto geografická charakteristika, pričom oveľa nestabilnejšia než pojem "balkánske národy", pretože balkánske národy sa prevažne považujú ešte aj za Slovanov, teda sa samoidentifikujú podľa významnejšieho princípu než iba akýsi polostrov.
 
Záver je jednoduchý, ale dôležitý: Slovania je živšie a silnejšie slovo príbuzného významu než slová toho istého sémantického druhu, nezáleží na tom, či už pod týmto označením chápeme slová označujúce názvy európskych rás, alebo jazykových skupín. Pre samotných Slovanov má toto slovo pozitívne, ba dokonca slávnostné zafarbenie. Pre neslovanské národy Európy je slovo Slovania pojem dostupný iba málopočetnej hŕstke intelektuálov. Pretože taký silný príbuzný pojem v ich jazyku neexistuje.

Je zaujímavé, že v románskych a germánskych jazykoch slovný základ "slav" znamenal "otrok", ale v súčasnosti si to už nikto z nositeľov týchto jazykov neuvedomuje, tak ako Slovania zabudli, že Nemec znamenalo "nemý". Zato v slovanských jazykoch slovo "slava" znie takmer rovnako a nemá s otroctvom nič spoločné. Skôr naopak - sláva je príznak víťazstva, panovania, dominovania. A hoci Slovania ani zďaleka nie vždy slovný základ "slav-" spájajú so slovom sláva, slovo Slovania znie mocne a prirodzene v akomkoľvek slovanskom jazyku.
Nakoniec, nezávisle od toho, či sa to niekomu páči, alebo nie, "Slovania" je jedno z najdôležitejších slov nášho sveta, pretože za ním stojí veľmi silný fenomén, tak dôležitý pre osudy sveta - stovky miliónov predstaviteľov kresťanskej civilizácie, ktorí doposiaľ, na rozdiel od germánskych alebo románskych národov, chápu a cítia, že existuje čosi, čo ich spája. Pričom to "čosi" nie je náboženstvo, ale akási kmeňová príbuznosť, na ktorú sa doteraz pamätajú.
Slovo Slovania je rovnako dôležité ako slová Arabi, Indovia alebo Číňania. A oveľa dôležitejšie než slovo Američania, ktorí donedávna ešte neboli a onedlho znova nebudú. Američania - to je vôbec čudné slovo, samotní obyvatelia USA k nemu majú zložitý vzťah. V iných jazykoch sa toto slovo prekrúca, ako sa dá. Od "Amerikosi" v ruštine až po "Amíci" v slovenčine a češtine.

Slovanská skúsenosť impéria: "Ruskí imperialisti boli lepší"
Stačí sa pozrieť na dve posledné svetové vojny - vojny európske, horúce, do ktorých boli zatiahnuté všetky slovanské a takmer všetky neslovanské národy Európy -, aby sme si všimli rozdiel, ako sa vo vojne správali Slovania a ako neslovania.
Slovania, po víťazstve v druhej svetovej vojne, nekynožili obyvateľstvo na územiach, ktoré obsadili. Hoci po niekoľkých rokoch, čo Nemci okupovali veľké územia obývané Slovanmi a po tom, ako kruto zaobchádzali so slovanským obyvateľstvom týchto okupovaných krajín, reagovať genocídou Nemcov na genocídu Slovanov by bolo celkom logické a svojím spôsobom spravodlivé. Slovania však nezačali zaháňať Nemcov do koncentračných táborov, nenechali ich postupne vyhladovať, aby ich vzápätí poslali do krematórií. Prečo? Lebo Slovania sú lepší, veľkorysejší než Nemci.

To si všimli už Napoleonove vojská, ktoré v roku 1812 veľmi neúspešne navštívili Rusko. Vyhladnutá, povyzliekaná armáda veľkého imperátora sa zmenila na zberbu. Rusi však túto zberbu, ktorá sa náhodou ocitla na ich území, nezabíjali, ale púšťali do svojich domov, zohrievali, kŕmili a liečili. Boli to práve tí otroci, roľníci-nevoľníci, na povstanie ktorých sa Napoleon, ktovie prečo, spoliehal a ktorí zachránili život tisíckam Francúzov. Francúzi, pravda, na rozdiel od Nemcov ruské obyvateľstvo nevyhladzovali. A keď ruská armáda prišla do Paríža, zanechala po sebe iba veľmi svetlé a veselé spomienky. Na nahých kozákov, kúpajúcich sa v Seine, sa chodili pozerať zástupy Parížanov a Parížaniek, a ruskí dôstojníci, z ktorých mnohí nehovorili francúzsky o nič horšie ako samotní Francúzi, sa predvádzali v parížskych salónoch. Boli to galantné časy.
Neboli to Slovania, ktorí v roku 1945 zrovnali so zemou historické centrá Nemcov spolu s obyvateľstvom - urobilo to letectvo spojencov, teda Angličanov a Američanov, beztrestne a chladnokrvne, keď odpor nemeckého letectva a protivzdušnej obrany bol už celkom potlačený. Bola to premyslená a naplánovaná poprava civilného obyvateľstva porazeného Nemecka, ktorá sa podobala na to, čo priniesli Slovanom Nemci.
Samotná ideológia, s ktorou Slovania šli do vojny, bola oveľa humánnejšia. V prípade prvej svetovej vojny ruský cár nemohol pripustiť, aby Germáni ponižovali a utláčali pravoslávnych Srbov a Čiernohorcov a takto hodili rukavicu Veľkému Rusku, na čele ktorého stál "silný dŕžavný cár pravoslávny". Myšlienky, ktoré vyburcovali Ruské impérium do fatálnej pre jeho osud vojny, boli čiastočne panslovanské, čiastočne veľkoruské, boli nepochybne imperiálne, ale nikto a nikdy v Rusku nezvolával ruských bojovníkov pod vojenské vlajky s heslami ničenia "neplnohodnotných árijcov". Ruské dejiny nepoznajú také krvilačné heslá.
 
V druhej svetovej vojne Slovania, ktorí porazili Nemcov, šli do boja s vlasteneckými myšlienkami - Nemci napadli celý slovanský svet s otvorene vyhláseným cieľom Slovanov zničiť. Pre tých, ktorí porazili Hitlera - pravoslávne slovanské národy -, bola táto vojna naozaj Veľká a naozaj Vlastenecká. Lebo nech by historici čokoľvek písali o zložitých politických intrigách a o tom, ako sa Stalin chystal napadnúť Hitlera, boli to Nemci, ktorí ako prví vtrhli na ruské územie a ako prví začali zabíjať Rusov. Tento historický fakt nemôžu spochybniť žiadne špekulácie.
Druhá, slabšia, no nemenej dôležitá myšlienka, v mene ktorej Slovania pred polstoročím bojovali s Nemcami, bol komplex komunistického marxisticko-leninského mesiášstva - za nový humánny svet, kde je človek človeku kamarát, súdruh a brat. A hoci vo vojne s Nemcami hlavnou bola myšlienka vlastenectva, bolo by nečestné zapierať úlohu komunistického mesiášstva, ktorého cieľom tiež nebolo ničenie iných národov, ale iba ich obrátenie na svoju vieru.
 
O krutosti Slovanov a najmä Rusov vzniklo v dvadsiatom storočí množstvo legiend, ktorých autormi boli väčšinou tí, čo so Slovanmi bojovali, bojujú alebo sa chystajú. Zámerom týchto legiend je vystrašiť a zmobilizovať západné národy proti Rusku a Slovanov. Tento zámer bol donedávna úspešne dosiahnutý. Rozhodujúcu úlohu pri tvorbe obrazu Rusov ako krvilačných monštier zohral Solženicyn so svojím Súostrovím GULAG.

Najviac sa hovorilo a písalo o revolúcii, občianskej vojne a stalinských represiách. Aj tie najznámejšie diela však opisujú krutosti Rusov k sebe navzájom, ale nie k iným národom. Je v tom veľa pravdy - Rusi skutočne krutejšie zaobchádzali a zaobchádzajú s Rusmi než Česi s Čechmi alebo Poliaci s Poliakmi. Existuje na to jeden dôvod: čím je národ väčší, tým krutejšie sa správa vo vzťahu k svojim súkmeňovcom. Číňania vykynožili počas kultúrnej revolúcie milióny ľudí - a nikto si to nevšimol.

Ruská krutosť počas obdobia revolúcie a po nej mala však aj iné príčiny. Áno, toto všetko sa skutočne v Rusku odohrávalo, ale aká bola účasť samotných Rusov v týchto udalostiach, nie je jasné a nebude jasné ešte veľmi dlho. Zato pre akéhokoľvek človeka, ktorý sa aspoň zhruba orientuje v dejinách Ruska, je očividné dačo iné - žiadna zvláštna tradícia občianskych vojen alebo hromadných represií, ktorá by sa odlišovala od iných kresťanských národov, v Rusku neexistovala. Boli kruté excesy vládcov, ako boli aj všade inde. Ale červený teror, likvidácia celej cárskej rodiny až po úplne korene, rukojemníci, koncentračné tábory - všetko toto v ruských dejinách nebolo. Neboli to Rusi, kto do Ruska priniesol ateizmus, nihilizmus, liberalizmus, marxizmus, leninizmus a proletársky internacionalizmus. Ani heslo "Kradni rozkradnuté", ani komisári spolu s čekistami v koženom oblečení mäsiarov - to tiež nie sú ruské vynálezy. Nehovoriac o päťročniciach a kolchozoch. Boli to experimenty na Rusoch, nie však ruského pôvodu. Tieto experimenty sa mohli uskutočniť preto, lebo ruská šľachta utrpela porážku v zápase o moc, ktorá sa samotným príslušníkom tejto šľachty dlhé roky zdala absurdná, neuveriteľná, nepostihnuteľná.

Mýty a legendy o týchto krvavých udalostiach ruských dejín, na jednej strane, boli vytvorené za účelom presvedčiť svet o krvilačnosti Rusov, na druhej - sa predkladajú ako akýsi účet komunizmu ako ideológii a spoločenskému zriadeniu. Aj jedno, aj druhé je čistá propaganda. Rusi nie sú krvilační, je to len drsnejší národ, ktorý bol sformovaný v drsnejších podmienkach než Taliani alebo Gréci. Je ešte skoro vypisovať historický účet komunizmu - ktovie, aký bude účet neoliberalizmu a monetarizmu o desať rokov, či stalinské GULAGy nebudú pôsobiť dojmom sanatórií v porovnaní s tým, čo prinesú svetu títo ospevovači slobodného trhu.
 
Iba pred tristo rokmi Rusi, najpočetnejší a najsilnejší slovanský národ, prebrali od Západu myšlienku impéria a stali sa jediným slovanským národom, ktorému sa túto myšlienku podarilo uskutočniť. Ruské impérium existovalo, nemá význam snažiť sa ho vyčiarknuť z dejín, celý svet dnes stojí na jeho ešte horúcich troskách. Ruské impérium za určitých podmienok môže aj naďalej existovať ako impérium - predpoklady na to dozrievajú. Hlavný z nich spočíva v tom, že Amerike sa nedarí stať plnohodnotným impériom - Yankeeovia,_ na rozdiel od Rusov alebo Angličanov, so sebou neprinášajú svoj životný štýl, svoje štátne zriadenie, svoju civilizáciu. Jednoducho vyciciavajú z podrobených národov životné šťavy a idú ďalej, zanechávajúc za svojím chrbtom nepriateľov - ponížené, ozbíjané, ale nepokorené národy. Srbov, Arabov, Afgáncov. A najmä Rusov. Svetové panovanie Yankeeov sa zrúti, len čo sa medzi Rusmi, korých Yankeeovia porazili bez vojny a bez vojny ich postupne vytláčajú zo sveta, objavia vodcovia, ktorí dokážu nazvať Ameriku nepriateľom.
Ruské skúsenosti s impériom sú zaujímavé tým, že to bolo impérium mimoriadne mierne a veľkorysé vo vzťahu k národom krajín, ktoré obsadilo a premenilo na svoju súčasť. Ani jeden z týchto národov nikdy nebol vystavený genocíde. Naopak, v ruskom impériu vznikol ozajstný živý kotol národov, ktoré si zachovali svoju národnú podstatu a zároveň sa stávali súčasťou života veľkého štátu.
Zatiaľ čo Anglosasi nakladali farebných otrokov na svoje lode ako živý dobytok a vyvážali za oceán, pričom väčšina týchto budúcich afroameričanov zomierala počas cesty; zatiaľ čo Američanom boli vyplácané prémie za skalpy indiánov, Rusi kolonizovali Povolžie, Sibír, neskôr Strednú Áziu a Kaukaz - ale otrokov odtiaľ nikto nevyvážal a nikoho neskalpoval. Ani konzumovať ópium miestne obyvateľstvo nikto neučil - čím sa dlhé stáročia zaoberali Angličania v Číne a Indii, na čom boli vybudované mnohé majetky dnešných aristokratických rodov Veľkej Británie.
 
Vládnutie ruského impéria na obsadených územiach a nad pripojenými národmi sa realizovalo dosť ťažko a držalo sa prevažne na autorite málopočetných predstaviteľov tejto vlády - metropolu od kolónií delili tisíce kilometrov ťažko priechodných území a novopečení námestníci a gubernátori chtiac-nechtiac museli takmer všetky otázky riešiť samostatne a vychádzajúc len zo svojich skromných zdrojov. Oddiel kozákov o počte sto šablí na kraj veľkosti polovice Európy. Ale toto slabé impérium prinášalo "dobytým" národom mnohé výdobytky civilizácie: písmo, osvietenstvo, medicínu, obchod.

Keď po víťazstve v druhej svetovej vojne ruské impérium na čele so Stalinom prežívalo svoj historický vrchol, Rusi po prvýkrát vo svojich dejinách si podrobili všetky slovanské národy Východnej Európy, ale zostali verní zásadám ruskej kolonizácie, ktorá sa výhodne odlišuje od anglosaskej alebo španielsko-portugalskej. Nehovoriac už o tureckej či japonskej.
V bývalých krajinách Varšavskej zmluvy teraz môžeme čoraz častejšie počuť, že ruská okupácia bola jav neporovnateľne neškodnejší a menej bolestivý v porovnaní s expanziou "slobodného sveta". Celé odvetvia takých krajín, ako Maďarsko alebo Československo, pracovali so zaručeným odbytom svojich tovarov do ZSSR, dostávali od ZSSR suroviny za socialistické ceny, priemyselné technológie vôbec bezplatne, obzvlášť pokiaľ išlo o výrobu tankov alebo guľometov.
Dnes je to naopak. Tovar niet kam predávať, suroviny sú drahé, za akúkoľvek investíciu zo Západu je nutné platiť trojnásobne a tieto investície prichádzajú iba vtedy, keď všetky kľúčové pozície v ekonomike sú už v rukách západného kapitálu. Pravda, cudzie vojská tu nie sú. Zatiaľ. Zato cudzie je všetko ostatné, čo ešte donedávna bolo svoje.
Nič také Sovietske impérium od svojich vazalov nepožadovalo. Československé podniky, dokonca aj keď vyrábali tanky a guľomety podľa sovietskych technológií, zostávali československými. Maďarské autobusy Ikarus zapĺňali cesty a ulice nielen Sovietskeho zväzu, ale aj mnohých iných krajín, ale ako hlavný nákupca Ikarusov ZSSR, ktovie prečo, nebral tento podnik Maďarom.
Kto kvôli tomu trpel, si povedať netrúfam, ale som presvedčený, že RVHP bol príkladom natoľko reálnej a efektívnej ekonomickej integrácie, že spomínať naňho a skúmať ho budú veľmi dlho. Existovalo veľké množstvo obyvateľov ZSSR, pripravené kupovať a nosiť oblečenie ušité v Československu, boli tu československé odevné závody pripravené toto oblečenie šiť, pričom dopyt na tieto výrobky v ZSSR značne prevyšoval výrobné možnosti československých závodov. Čo nesprávne alebo totalitné bolo na takejto integrácii? A naozaj správnejšia, demokratickejšia a progresívnejšia je situácia dnes, keď obyvateľstvo tak bývalého ZSSR, tak aj bývalého Československa sa oblieka prevažne z čínskych a tureckých skladov? Na ktoré sa, navyše, tovar dopravujú kontrabandom, obchádzajúc hranice a dane z dovozu.
Za čias Ruského impéria Rusi a Česi efektívne medzi sebou navzájom vymieňali produkty svojej práce a tak nielen živili jeden druhého, ale aj vzájomne rozvíjali výrobu. Dnes Rusi a Česi kupujú jednorazové čínske handry a živia Číňanov, zatiaľ čo ich vlastné závody sú rozpadnuté, rozkradnuté a predané za babku. Toto sa nazýva trhové reformy.
Nech by súčastní ideológovia reforiem čokoľvek vykladali o skvelej budúcnosti EÚ, úroveň efektivity RVHP EÚ nikdy nedosiahne. Dôvod je očividný - v RVHP existoval líder, existovala štruktúra, dlhodobé strategické plánovanie. Existuje niečo podobné v EÚ? Nie, a ani nebude, preto EÚ zanikne skôr, než sa stihne rozvinúť.
Slovania a národy Západnej Európy: základné rozdiely
Slovania sú bližšie k prírode
Túto tézu netreba vôbec dokazovať. Stačí navštíviť Holandsko alebo Nemecko a potom sa vybrať do Bieloruska alebo Poľska. Alebo ešte lepšie na Sibír, kde v nekonečnej tajge stratené drevené chalupy ruských Sibírčanov pôsobia ako organická súčasť divokej prírody. Ľudia tu vyrúbali pár stromov, aby mali kde žiť - všetko ostatné zostalo nedotknuté. Bez toho aby sme sa pokúšali vysvetľovať, prečo to dopadlo tak, že práve Holanďania žijú v pôvabných domčekoch za svojimi hrádzami pod úrovňou mora, a Rusi - v drsnej tajge, upriamim vašu pozornosť na jeden zásadný rozdiel v životnom štýle Slovanov, ktorý na prvý pohľad nie je do očí bijúci. Slovania žili, a mnohí z nich doposiaľ žijú, v drevených chalupách stlčených spravidla z brvien. Dokonca aj tie najzápadnejšie slovanské národy, Česi a Slováci, s výnimkou obyvateľov miest, ešte pred sto rokmi žili v chalupách. Mnohí Poliaci žijú v drevených domoch dodnes. Zatiaľ čo Nemci nie, tým skôr Francúzi, nehovoriac o Angličanoch. Západní Európania si už po stáročia budujú kamenné domy. Práve v tomto spočíva obrovský rozdiel v životnom štýle a celkovom vnímaní sveta.
Ide o to, že Slovania svoje domy vždy stavali spoločne a veľmi rýchlo - občas len za jeden deň. Táto tradícia je doposiaľ živá na Sibíri. Oslávi sa svadba, vzniká nová rodina - a celá dedina sa vyberie so sekerami, pílami a vozíkmi do lesa a potom všetci spoločne, často za jeden-jediný deň, stavajú pre novú rodinu nový drevený dom.
Tento najjednoduchší a najdostupnejší spôsob, ako poskytnúť novej bunke spoločnosti strechu nad hlavou bez toho, aby mladá rodina sa zaťažovala dlhmi a roky ich splácala, Slovania praktizovali v priebehu dlhých tisícročí.
Isteže, takáto drevená chalupa nestojí päťsto rokov ako niektoré domy v Západnej Európe. Isteže, takáto chalupa môže ľahko zhorieť, v Rusku donedávna boli z dreva vybudované celé mestá, ktoré pravidelne zvykli kompletne vyhorieť v dôsledku požiarov. Potom však o niekoľko mesiacov znova vyrastali z popola.
Kedysi zrejme takto žili aj ľudia na Západe, tí istí Gálovia alebo Germáni - kým si nezničili svoje lesy. A keď sa lesy minuli, západní ľudia začali stavať domy z kameňa a stavali ich dlhé roky, nie za deň a nie za dva. A už nie celá dedina, ale svojpomocne. Takto sa zo západných ľudí stali individualisti, súkromní vlastníci, protestanti a kapitalisti, naučili sa všemožné finty, ktoré si Slovania osvojujú až teraz. Nie preto, že by boli múdrejší - prostá a najdôležitejšia otázka, kde žiť, sa u nich riešila neporovnateľne zložitejšie než u Slovanov.
Zásluhou toho, že kamenné domy západných Európanov nestavala celá dedina, vyvinul sa základný rozdiel medzi západnými ľuďmi a Slovanmi. Tu treba hľadať korene slovanského kolektivizmu a západného individualizmu. Jeden človek, ba aj jedna rodina, postaví dom z obrovských brvien iba ťažko. Ale ak stavajú všetci spolu, ide to rýchlo, ľahko a veselo. Zatiaľ čo dom z tehál alebo kameňov môže postaviť aj jeden človek - nielenže môže, obyvatelia Európy ho stavajú každý samostatne až dodnes - pretože je to tak lacnejšie.
Slovania, stavitelia drevených domov, žili ako spoločenstvá ľudí, ktorí spolu v divokej prírode prežívajú a nemajú žiadny majetok, s výnimkou domácich stavieb, náradia a zvierat. Živelní komunisti - tak sa pokúšali označiť ruských roľníkov národníci v polovici devätnásteho storočia.
 
Mnohé slovanské národy mali dlhú dobu spoločné, t.j. obci, občine patriace, aj to najdôležitejšie - pôdu. Výnimku tvoria Poliaci a Slovania, ktorí sa ocitli na území Rakúsko-Uhorského impéria. Po stáročia vlastnili svoje malé škvarky zeme a žili v občinách pozostávajúcich z drobných vlastníkov zeme. Východní Slovania však k vlastníckemu vzťahu k zemi stále nedospeli.
Rusko sa k riešeniu otázky vlastníctva zeme najviac priblížilo začiatkom devätnásteho storočia, ale táto otázka sa ukázala byť preňho neriešiteľná - prišla revolúcia, neskôr komunizmus a kolchozy. Potom nastúpil súčasný divoký zlodejský trh, ale reálni vlastníci zeme v Rusku neexistujú doteraz, a ani sa tak skoro neobjavia. Zem na šestine súše planéty je v súčasnosti buď štátna, možno kolchozná alebo farmárska, to nie je celkom jasné - prakticky však ničia. Zeme je v Rusku doteraz tak veľa, že nikto sa ju ani len nesnaží poriadne odmerať.
Vo vzťahu k zemi sa blízkosť Slovanov k prírode prejavuje zvlášť výrazne. Ani Boh, ani príroda nedelili zem na kúsky a nikomu ju nedávali do vlastníctva. To je čisto ľudská zvrátenosť, pričom s veľmi zlým koncom, ktorý uvažujúci ľudia vidia už dnes. V slovách "toto je moja zem" sú zakorenené základné príčiny toho, prečo sa ľudia donekonečna vzájomne ničia.
Slovania sú múdrejší

Akokoľvek nepríjemne sa to bude čítať tým nemnohým čitateľom Západnej Európy, ktorí sa ešte čítať neodnaučili, ale je to tak. Prirodzene, ak nebudeme ľudský intelekt merať množstvom núl na jeho bankovom konte - čo je prejav čisto západnej hlúposti. Veď nuly môžu zmiznúť za jednu sekundu - a čo potom, zmizne spolu s nimi aj rozum?
Ak si múdry, prečo nie si bohatý - to je vrchol múdrosti, ktorému učia svet Yankeeovia, ktorí tento výraz prebrali od Židov.
Pokiaľ ide o Židov, uvedený aforizmus vôbec nie je hlúpy - obsahuje krédo židovskej schopnosti prežiť v cudzom nepriateľskom prostredí, v ktorom sa múdrosť Žida nevyhnutne prejaví schopnosťou zarobiť si peniaze ako jediný reálny prostriedok prežitia. Takže bohatí Židia naozaj boli a sú múdrejší než Židia chudobní. So Slovanmi je to ale všetko zložitejšie.
 Ak budeme ľudský um merať správne, ako schopnosť riešiť ťažké a mimoriadne zložité úlohy intelektuálneho charakteru, potom Slovania, najmä Rusi, v tomto smere prevyšujú románske aj germánske národy. Slovanský um je globálny, univerzálny a vhodný na riešenie akýchkoľvek úloh, zatiaľ čo nemecký nevľúdny génius je ohraničený a má sklon k bludným konštrukciám.

Táto téza sa dá veľmi ľahko dokázať. Vezmime si 25-ročného mladého Nemca, ktorý práve ukončil nemeckú univerzitu, o cudzej krajine nič nevie, a prenesme ho na ruský alebo dokonca aj poľský zapadákov, dajme mu kapitál, povedzme 100 000 euro, a navrhnime mu, aby si začal budovať zázemie na novom mieste bez pomoci iných a bez možnosti vrátiť sa do rodného Nemecka. Výsledok takéhoto sťahovania bude takmer vždy tragický - peniaze mu za niekoľko dní vezmú a nemecký mladík sa ocitne na dne alebo zahynie. Ak mu nepomôžu nejakí dobrí Poliaci alebo Rusi, možno, že dokonca tí istí, ktorí mu peniaze vzali. Inak povedané, pre mladého Nemca je nad jeho sily vyriešiť skutočne objektívne zložitú otázku, ako prežiť v prostredí ruského alebo poľského zapadákova.
Ak to isté spravíme s ruským alebo poľským mladíkom - dáme mu 100 000 euro a ponúkneme mu možnosť ubytovať sa na nemeckom vidieku, výsledok bude celkom iný. Ani peniaze mu nikto nevezme, ani neklesne na dno. A nebude ani čakať od Nemcov nejakú pomoc - sám si poradí. A vôbec nie preto, že na Západe je akože poriadok a civilizácia, a v Rusku chaos. To sú len obvyklé ideologické nálepky - ľudia sú všade len ľudia a všade sa správajú rovnako. Iba podmienky pre život majú rôzne.
Životné podmienky Slovanov sú zložité. Ich svet je objektívne zložitejší než svet západných Európanov. Vždy bol zložitejší, prežiť v Rusku bolo vždy zložitejšie než na ostrove Capri, kde sa celý život dá prežiť bez strechy nad hlavou kdesi pod kríkom a ani raz neprechladnúť. Preto slovanský mladík, dožijúc do veku 25 rokov v zložitejšom slovanskom svete, je objektívne múdrejší než mladík nemecký, ktorého hlavným životným problémom v tom istom veku boli mučivé pochybnosti, či si správne vybral svoju sexuálnu orientáciu.
Slovania vedia cítiť
Veľa rokov si kladiem tú istú otázku, čím ma tak rozčuľujú Nemci žijúci v Nemecku, najmä v jej severnej časti. Teda Prusi, ktorí na rozdiel od obyvateľov Bavorska nie sú zušľachtení románskymi a slovanskými génmi. A vždy si odpoviem - ľahko sa dokážem zmieriť s tým, že myslia trochu inak, ale sú bezcitní. Teda nie v tom zmysle, žeby vôbec nič necítili - to nie, nesporne cítia. Voľačo, kdesi, miestami, občas. Ale celkovo sú bezcitní - v porovnaní s nami, Slovanmi.
Doslova udiera do očí situácia, keď sa Nemci zabávajú či, nedajbože, sa smejú. Netreba žiadne horory. Hitchcock zbytočne naháňal vtákov, nadarmo míňal filmový materiál a peniaze - radšej mal nakrúcať rehotajúcich sa Nemcov.

Tu mi možno mnohí budú oponovať: aj oni vraj čosi cítia, ale nie tak ako Slovania, svoje city prejavujú inak, a ja, divoký Slovan, im nerozumiem. Je možné, že tieto námietky obsahujú isté racionálne zrnko pravdy. V skutočnosti však nechápem, prečo ak si v húfe nemeckých dôchodcov podaktorý z nich nahlas uľaví, tento prostý fyziologický prejav vzbudzuje takú radosť celého kolektívu. A ešte nechápem, prečo potom tento kolektív nezačne konzumovať hrach vo veľkom a donekonečna tak neznásobovať svoj pôžitok, lebo potom by si uľavovali všetci a naraz.
 
Ak seriózne, prirodzene, národy Západnej Európy tiež dokážu cítiť a prežívať veci, ale škála ich pocitov je oveľa chudobnejšia než škála pocitov Slovanov. Preto Slovania a príslušníci germánskych národov, hlavne protestantských, často pozerajú jeden na druhého ako na Marťanov. Najmä Nemci na Slovanov.

Tu funguje ten istý princíp ako s rozumom - Slovanom sú pocity Germánov do istej miery dostupné, ak si zaprajú zažiť ich, hoci chuť prežívať a cítiť veci tak ako oni, úprimne povedané, nemajú. Zato Germánom sú pocity a vášne Slovanov nedostupné...

www.chelemendik.sk

Chelemendik

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých