Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

Sergej Chelemendik: Slovenský patriotizmus je tichý, skromný, no pevný ako oceľová struna. Podobný čistej, úprimnej modlitbe.



Tento text vznikol v rámci hnutia SPRAVODLIVOSŤ. Jeho úlohou je porozprávať všetkým, a teda aj Slovákom, o slovenskom patriotizme.


Slovenský patriotizmus si zasluhuje pozornosť, skúmanie, napodobňovanie, obdiv, ba dokonca aj závisť.
Nemám na mysli patriotické výroky slovenských politikov raz za štyri roky pred voľbami do parlamentu, ale ozajstný vzťah Slovákov k svojej zemi, svojim predkom a k sebe navzájom.


Slováci sú hlboko presvedčení o tom, že sú národom, ktorý žije na svojej zemi, na Slovensku, národom, ktorý tu bude žiť aj ďalej, napriek rôznym prekvapeniam, ktoré mu dejiny nachystajú.


Možno preto slovo „národ“ má v slovenskom jazyku vysoký duchovný význam. Slováci veria v slovenský národ,  táto viera je čistá a veľmi pevná. Úplne inak sa veci majú u susedov.


Český patriotizmus silne zaváňa pivom, Švejkom, sudetskými Nemcami a  prázdnym pražským intelektualizmom.
Česi sú v zásade toho názoru, že sú národom, no akoby s týmto názorom neboli úplne stotožnení. Raz sú český národ, inokedy Európania. Kedy a ako je to pohodlnejšie a výhodnejšie.


Česi si často a radi zo seba ako z národa uťahujú a clivo prežívajú odvekú neopätovanú lásku k Nemcom.
Na svojich bratov Slovákov pozerajú tak trochu zvysoka, ale svojej nadradenosti nad nimi v hĺbke duše neveria.
Zložitý, rozpoltený a neradostný je český patriotizmus. Alebo iní susedia – Rakúšania. U nich je to s patriotizmom celkom slabé. Neveria a nikdy ani neverili v existenciu rakúskeho národa a pri každej historickej príležitosti sa snažia pripojiť k Nemcom. Pravda, neúspešne.
Aj tu je znovu neopätovaná láska k Nemcom, podobná tej českej, ale horšia, dramatickejšia. Medzi zdravým lokálpatriotizmom Bavoráka z Mníchova a „nevydareným Nemcom“ Rakúšanom zo Salzburgu neleží vyše dvesto kilometrov, ale priepasť komplexov, príznačných pre Rakúšana. Svojho času z nich vyrástol fenomén Heidera, ktorý sa Rakúšanom snažil vsugerovať, že sú národ. Snažil sa dlho, no nepodarilo sa.
Nemci nikdy neboli národom a v súčasnosti sa ani nesnažia, aby seba takto vnímali. Nemci sú lokálpatrioti svojich zemí, v nedávnej minulosti rôzne veľkých feudálnych štátov. Nemecko by vôbec nebolo, nebyť romantika Bismarcka.
V Nemcoch sa doteraz ozýva bolesť z porážok v dvoch svetových vojnách a hanba za Hitlera, mimochodom Rakúšana, ktorý z myšlienky nemeckého národa urobil celosvetového strašiaka. Ale Bavoráci a Prušiaci sa v hĺbke duše nikdy za jeden národ nepovažovali a ani sa nedokážu považovať. Nehovoriac už o východných a západných Nemcoch, ktorí na seba zanevreli kvôli náhlemu zjednoteniu dvoch Nemeciek tak hlboko, že táto urážka  nebude zabudnutá minimálne sto rokov.
Susedia Maďari sú národ dosť patriotický. Maďari sa, prirodzene, považujú za národ, ale nikdy medzi nimi nezavládne jednota v otázke, koho považovať za Maďara, a koho nie.  


V samotnom Maďarsku žije milión Rómov – kto sú?
Slovenskí Maďari, ktorých je pol milióna, sú mentalitou slovanskí ľudia, ktorí hovoria po maďarsky nie celkom čisto, aj oni sú Maďari?
A dva milióny rumunských Maďarov, to je už otázka celkom neriešiteľná. Je to akoby izolovaný národ, ktorý si žije svojím osobitým životom a s Maďarmi ho spája iba jazyk.  Maďarský patriotizmus je nadnesený, patetický a dosť silno odtrhnutý od reality.
Sú to spomienky na „veľkú minulosť maďarského národa“ obdobia rozkvetu Rakúsko-Uhorska, za ktorým nasledovali pre Maďarov surové časy. Spomienky romantické a zrejme dosť vzdialené od historickej pravdy.


Taký maďarský národ, o ktorom zrazu družne zaspievalo celé Maďarsko, najmä po nedávnych voľbách do maďarského parlamentu, pravdepodobne nikdy neexistoval.


Áno, skutočne bol v 19. storočí moment, keď nadmieru početným maďarským grófom a barónom, ktorí si dosť ťažko našetrili na koňa a výzbroj, sa zrazu zazdalo, že ovládli div nie celú Európu, a oni, obyčajní radoví pešiaci, rozhodujú o osude v tom čase najväčšej európskej ríši Habsburgovcov.


Približne v rovnakom čase sa donskí kozáci po prvý raz bližšie zoznámili s Maďarmi a toto stretnutie sa Maďarom vrylo do pamäti. Zato ruským kozákom – nie. Veď kde už len tí sa nenaskákali a nemávali šabľami, ale Maďarsko si akosi nezapamätali.
Práve  vtedy, v polovici 19. storočí, uhorská časť Habsburskej ríše bola prudko na vzostupe, nabrala  územia, kde žili prevažne Slovania, a urýchlene sa  pokúsila asimilovať pôvodné obyvateľstvo. Čo sa aj čiastočne podarilo.
Čiastočne však nastal aj opačný jav – asimilovali sa, teda poslovančili a porumunčili  samotní Maďari.
Všetky tieto slávne udalosti ostali v minulosti, ale Maďarom  akoby to nebolo celkom jasné. Ich militantné vyhlásenia o pätnásťmiliónovom maďarskom národe vyvolávajú v Európe podráždenie a niektoré národy, napríklad Slováci, ich považujú za hrozbu.
Maďarský patriotizmus vychádza  historický, nostalgický, militantný, hrozivý, hlasný a patetický. A veľmi nepríjemný, aj pre samotných Maďarov. Nie všetkých, no mnohých.


O ostatných hovoriť ani netreba – ostatným sa maďarský patriotizmus vôbec nepáči, lebo sa opiera o nepodloženú nádej „maďarského národa“ prehodnotiť výsledky dvoch svetových vojen na úkor všetkých susedov naraz.


Je potrebné povedať, že výsledky akýchkoľvek vojen sa skôr či neskôr prehodnocujú, ale nebudú to robiť Maďari.


Poľský patriotizmus je zvláštny jav. Celé  stáročia boli Poliaci veľmi silno proti niekomu, často súčasne proti všetkým. Veľmi zriedkavo však boli za niečo, hoci len za národnú jednotu. Poliaci sú početný a veľmi životaschoný slovanský národ, veria v poľský národ, ale táto viera bola veľakrát podlomená úlohou chronickej obete pre Poliakov nešťastnej geopolitiky.


Na rozdiel od Maďarov, Poliakom sa nedarí romantizovať a ospevovať slávnu minulosť – táto sláva je už príliš vzdialená.


Preto poľský patriotizmus, bohužiaľ, vychádza najmä ako antiruský alebo antinemecký, a tak je to spravodlivé. Nemci a Rusi si  Poľsko v posledných storočiach veľa ráz delili.


Patriotizmus Rusov a Ukrajincov spomeniem len stručne – je celkom osobitý, všeľudský, globálny, imperiálny a zodpovedá známemu heslu „Moskva je Tretí  Rím a štvrtý nebude!“.


Rusi sú v súčasnosti jediný národ kresťanskej civilizácie, ktorý dokáže viesť veľké vojny a prinášať veľké obete. Patriotizmus Rusa je patriotizmom bojovníka. V rýchlo meniacom sa svete je pojem „ruský národ“ čoraz viac zložitejší, ale existencia tohto národa sa nikdy nespochybňuje. Toto všetko nemá slovenský patriotizmus – jednoduchý, svetlý, celistvý a veselý.


Slováci veria v to, čomu sa iné národy už odnaučili veriť. Nespochybňujú to, o čom sa donekonečna a bezvýsledne sporia Česi a Rakúšania. Ako zdravé veselé dieťa, ktoré vyrástlo v šťastnej rodine, slovenský národ si nekladie otázku, či existuje alebo nie. Slováci hlboko, úprimne a, trúfam si povedať,  priam posvätne veria tomu, že sú národ.
A Boh ich odmení podľa ich viery.  Boh ochraňuje Slovákov a Slovensko - a len On vie, prečo. No chcel by som sa predsa len podeliť o niektoré úvahy.


Hovorí sa: daj pokoj, máš pokoj. Akoby sa Slováci celé stáročia riadili touto múdrou vetou. Nikdy na nikoho neútočili, nič cudzie nebrali, nekradli. Nepáchali zlo  v takom rozsahu, v akom sa to darilo mnohým ich susedom. Hoci pokušenia sa vynárali vždy, keď prichádzala vojna, a vojen bolo dosť.


Keď v roku 1939 Hilter ponúkol prvému slovenskému prezidentovi Tisovi a Slovensku poľské mesto Zakopané, Tiso to kategoricky odmietol. Ani výmena obyvateľov medzi porazeným Maďarskom a obnoveným Československom nemala nič spoločné so surovým vysídlením sudetských Nemcov.


Dobyvatelia na Slovensko prichádzali a zase odchádzali. Tatárov striedali Turci, Turkov Maďari, Maďarov Nemci, Nemcov Rusi, Rusov západné korporácie a banky. No Slováci vždy zostávali vo svojej nebohatej vlasti, pokrytej rôzne vysokými horami, so svojou ucelenou detskou vierou, že sú národom a ním aj zostanú.


V tomto sa Slováci podobajú na Rusov v období tatárskeho útlaku. „Počkáme, pravoslávni, pokým sa Tatári pominú,“ - hovorili, mysleli si a verili Rusi niekoľko storočí. A Boh ich odmenil podľa ich viery – Tatári sa pominuli, rozdrobili a roztratili na obrovských priestoroch, prestali byť národom. A Rusi sa národom stali. Veľkým národom, ktorý si zachoval vieru pod stáročným útlakom.


Slovenský patriotizmus je obdivuhodný z hľadiska slovenskej skúsenosti úspešného, nie však násilného odporu proti prišelcom-dobyvateľom. Lev Tolstoj s jeho teóriou neprotivenia sa zlu násilím, sa v istom zmysle podobá na Slovákov, no bol  viac teoretik.


Slováci sú však praktici. Nemajúc možnosť zvrhnúť dobyvateľov silou, Slováci mali duchovnú silu, vieru a statočnosť neprijať utláčateľa na svojej zemi, duchovne sa s ním nezmieriť. Nezabíjať nepriateľa, ale ani sa s ním nezbližovať, ukázať mu, že je tu cudzí a že je u nich len dočasne. Práve ukázať mu, a oni sami sa popritom zjednotia do občiny a budú ju vnímať ako veľkú rodinu.

Ak sa však prišelec ukázal nie zlý, ale celkom dobrý a užitočný, Slováci ho prijímali a prijímajú do rodiny ako svojho.


Slovensko po stáročia obývali mnohí príslušníci iných národov  -  napríklad Nemci a Maďari  žijúci so Slovákmi bok po boku na etnicky zmiešaných územiach južného a východného Slovenska. Slovenský patriotizmus je tichý, skromný, ale silný ako oceľová struna. Podobný čistej úprimnej modlitbe.


A ešte Slováci tak ako nikto na svete vedia, že sú Slovania, a veria v slovanstvo, hoci táto viera v iných slovanských národoch prakticky vyhasla. V Slovákoch však nevyhasla. S nedôverou počúvajú, keď sa im snažím vysvetliť, akí vzdialení sú súčasní ruskí vodcovia od slovanských myšlienok. Počúvajú, ale neveria, myslia si, že zveličujem.


Zázraky sa vo svete ustavične dejú. A tak sa môže stať aj taký, že Slováci, malý bezbranný slovanský národ v srdci Európy, nedovolí, aby zhasla sviečka slovanstva, zachová tento pre našich predkov posvätný oheň pre budúcnosť, pre všetkých Slovanov, pre celý svet. Lebo skutočne veria.
Zakončím v neradostnom tóne. Žiaľ, patriotizmus je málo vlastný súčasnej slovenskej liberálne a kozmopolitne orientovanej „elite“, ktorá vznikla výsledkom krádeže tisícročia pod názvom postkomunistická privatizácia.


Slováci však prakticky na tom nemajú nijakú vinu – také sú časy, také mravy. Neboli to Slováci, ktorí to všetko vymysleli. To k nim prišli nejakí noví „osloboditelia“ a povedali: „Odteraz bude takto. Bolo to vaše, teraz je naše, a vaši čestní politici nám trochu pomôžu.“
Chvalabohu,  táto „elita“ slovenských privatizérov sa už teraz, pred našimi očami  postupne rozplýva v dejinách.
A patriotizmus Slovákov zostáva výsadou národa, kompasom v hustnúcom súmraku nových otrasov a vojen.

Bratislavа, 17. mája 2010


www.chelemendik.sk

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých