Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

Vladimír Solovjov: Krátka legenda o Antichristovi


alt

Pán Z. 

(číta):
V tom čase žil medzi veriacimi špiritualistami istý významný človek — mnohí ho nazývali nadčlovekom, — ktorý však bol ďaleko od jednoduchosti mysle a prostoty srdca.

Bol ešte pomerne mladý, ale vďaka svojej mimoriadnej genialite už v tridsiatichtroch rokoch svojho života sa tešil povesti veľkého mysliteľa, spisovateľa a sociálneho reformátora. Bol si vedomý svojej veľkej duchovnej sily, bol vždy presvedčeným špiritualistom a jeho živá inteligencia mu vždy jasne ukázala, v čo má veriť: v dobro, v Boha a v Mesiáša. On veril v toto všetko, ale miloval iba seba samého.


Veril v Boha, ale v hĺbke svojej duše — nedobrovoľne a bez toho, že by si to uvedomoval dával prednosť sebe samému pred Bohom. Veril v Dobro, ale Oko Večnosti, ktoré vidí všetko, vedelo, že tento človek by sa poklonil pred mocnosťou zla hneď. len čo by sa jej podarilo podmaniť si ho, a to ani nie tak záludnými citmi a nízkymi vášňami a ani nie zvrchovanou príťažlivosťou moci, ale zalichotením sa jeho nezmernej sebaláske. Konečne táto jeho sebaláska nebola ani neuvedomeným inštinktom, ani bláznivým náro-
kom. Aj odhliadnuc od jeho neobyčajného talentu a jeho krásy a vznešenosti, jeho vyskúšaná umiernenosť, jeho nestrannosť a jeho činná dobročinnosť na pohľad i dostatočne ospravedlňovali bezhraničnú samolásku, ktorú mal voči sebe tento veľký špiritualista, askéta a filantrop. Keď mu niekto vyčítal, že je bohato obdarený božími darmi, on v tom videl zvláštny znak mimoriadnej blahosklonnosti zhora, a preto sa považoval hneď po Bohu za druhého, za Božieho syna, za jediného svojho druhu.


Cítil sa viac ako Ježiš Kristus. Slovom, videl v sebe jasné charakteristické črty Ježiša Krista. Lenže vedomie jeho vysokej hodnosti ho prakticky nepohýňalo k tomu, aby cítil mravnú záväznosť voči Bohu a voči ľuďom, ale ho skôr pobádalo k postoju práva a nadriadenosti
voči druhým a najmä vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Napriek tomu neprechovával voči Kristovi predpojaté nepriateľstvo. Priznával mu hodnosť a dôležitosť Mesiáša; no so všetkou úprimnosťou videl v ňom iba svojho vznešeného predchodcu. Pre tohto človeka zatemneného sebaláskou, boli nepochopiteľné Kristova morálna činnosť a jeho absolútna jedinečnosť. Nadčlovek rozmýšľal takto: « Kristus prišiel predo mnou, ja sa zjavím ako druhý. No ten, kto prichádza v časovom poradí ako druhý, v prírode je prvý. Ja prídem posledný na konci dejín práve preto, lebo som dokonalý a definitívny Spasiteľ. Ten Kristus bol len môj predchodca. Jeho poslaním bolo predchádzať ma a
pripraviť moje « zjavenie sa ». Na základe tejto myšlienky veľký človek 21. storočia aplikoval na seba všetko to, čo je povedané v evanjeliách o druhom príchode Krista. Vysvetľoval tento príchod nie ako návrat samého Krista, ale ako nahradenie Krista-predchodcu Kristom definitívnym, totiž sebou samým. V tomto období sa « človek budúcnosti», predstavuje ešte nie jasným a originálnym spôsobom. Považuje svoj vzťah ku Kristovi takisto, ako to urobil Mohamed, človek čestný, ktorého nemožno obžalovať z nijakého zlého úmyslu. Uprednostňovanie seba, plné sebalásky, vzhľadom na Krista ospravedlňoval tento človek takýmto uvažovaním: « Kristus bol reformátorom ľud-
stva, hlásal a zjavil morálne dobro vo svojom živote. Ja však som povolaný byť dobrodincom tohto ľudstva sčasti polepšeného a sčasti nepolepšiteľného. Dám všetkým ľuďom to, čo im je potrebné. Kristus ako moralista rozdelil ľudí podľa dobra a zla. Ja ich zjednotím dobrodeniami, ktoré sú rovnako potrebné dobrým aj zlým. Budem skutočným predstaviteľom toho Boha, ktorý dáva vychádzať slnku na dobrých i na zlých a posiela svoj dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Kristus priniesol meč, ja prinesiem pokoj. Kristus hrozil svetu strašným posledným súdom. Posledným sudcom však budem ja a môj súd nebude len súdom spravodlivosti, ale aj súdom zhovievavosti.
Bude tam aj spravodlivosť, ale nie spravodlivosť, ktorá odmieňa, lež spravodlivosť, ktorá rozšafné rozdáva. Všetkých náležité rozlíšim, a každému dám, čo potrebuje. »

Očakávanie výzvy

V tejto nádhernej dispozícii ducha nadčlovek očakáva jasnú výzvu od Boha, aby ho povolal k dielu novej spásy ľudstva. Očakáva zjavný a prekvapujúci znak, ktorým ho vyhlási za najstaršieho syna, za prvorodeného Božieho miláčka. Čaká a živí svoju sebalásku tým, že si neustále uvedomuje svoje čnosti a svoje nadprirodzené dary. Vskutku on je, ako sa hovorí, človekom nepochybnej morálnosti a neobyčajného nadania. Náš spravodlivý nadčlovek, plný pýchy, očakáva najvyššie odobrenie, aby mohol začať svoje poslanie, ktoré prinesie ľudstvu spásu. Je však unavený dlhým čakaním. Doplnil už tridsať rokov a ďalšie tri roky ubiehajú. Tu mu prebleskne hla-
vou myšlienka a prudkým zachvením mu prenikne až do špiku kostí: « A keby? [. . .] A keby som to nebol ja, ale ten druhý... Galilejský...? A keby on nebol mojím predchodcom, ale tým opravdivýma prvým a posledným? V tom prípade však by
musel byť, žiť... Kde je teda On? A keby mi naraz prišiel v ústrety... tu, v tejto chvíli... čo by som mu povedal? Mal by som sa pred ním pokloniť ako posledný sprostučký kresťan a mrmlať hlúpo ako hocijaký ruský sedliak: 'Pane, Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou hriešnikom', alebo hodiť sa na zem ako poľská ženička? Ja, ktorý som osvietený génius, nadčlovek. To nie, nikdy! » V tej chvíli mu namiesto predchádzajúceho rozumného a studeného rešpektu voči Bohu a voči Kristovi začína v srdci klíčiť a rozmáhať sa najprv akýsi strach a potom náruživá závisť, ktorá posadne a ovládne celé jeho bytie. Nakoniec sa jeho duše zmocní zúrivá nenávisť. «Ja som to, ja a nie On! On nie je medzí žijúcimi a nikdy viac nebude. On nevstal z mŕtvych, nevstal z mŕtvych, nevstal z mŕtvych! Zhnil, zhnil v hrobe, ako posledný... »


Nočná príhoda
S penou na ústach sa zúrivými skokmi vyrúti zo svojho domu, prebehne záhradou a skalnatým chodníkom uteká do tmavej a hluchej noci. Potom sa jeho zúrivosť upokojí a vystrieda ju vyprahnutá zúfalosť, ťažká ako tie skaly, tmavá ako tá čierna noc. Zastaví sa na okraji strmej priepasti a z diaľky počuje šum potoka, čo sa dolu prediera medzi skalami. Neznesiteľná úzkosť mu zoviera srdce. Naraz sa len v ňom čosi začne prudko chvieť. « Mám ho zavolať a spýtať sa ho, čo mám robiť? » A v temnote sa mu zjaví láskavá a smutná tvár. « On cíti so mnou sústrasť... Nie, nikdy!
On nevstal z mŕtvych, nevstal z mŕtvych! » A hodí sa do priepasti. Vtom však čosi elastické, akoby vodný stĺp ho zachytí a zadrží vo vzduchu. Cíti sa, akoby ním otriasol elektrický prúd a akási tajomná sila ho hodí naspäť. Na chvíľu stratí vedomie, a keď sa
preberie, kľačí na kolenách iba pár krokov od priepasti. Pred ním sa dvíhala akási postava zahalená hmlistým svetielkujúcim oblakom a dve veľké oči mu prenikli dušu jemným neznesiteľným svetlom... Vidí tie dve prenikavé oči a počuje akýsi čudný
tlmený hlas, dokonale ovládaný a pritom jasný, kovový a bez duše ako hlas gramofónu; ani si neuvedomil či prichádza zvonka alebo zvnútra. A ten hlas mu hovorí: « Môj milovaný syn, v tebe mám dokonalé zaľúbenie... Prečo si sa neobrátil na mňa? Prečo si si uctil toho druhého, zlého a jeho otca? Ja som tvoj boh a tvoj otec. Ten žobrák, ukrižovaný, je cudzí mne i tebe. Nemám iných synov okrem teba. Ty si jediný, jediný splodený, rovný mne. Ja ťa milujem a nežiadam od teba nič. Aký si len krásny, veľký, mocný! Vykonaj svoje dielo v tvojom mene a nie v mojom. Ja necítim voči tebe nijakú závisť. Ten druhý, ktorého si považoval za boha, vyžadoval od svojho syna poslušnosť, a to poslušnosť bezhraničnú, až na smrť na kríži. A keď bol vyvesený na kríži, neprišiel mu na pomoc. Ja od teba nežiadam nič, ale aj tak ti pomôžem. Pre tvoju lásku, pre tvoje zásluhy, pre tvoju vznešenosť a pre moju čistú a nezištnú lásku k tebe ja ti pomôžem. Prijmi môjho ducha. Ako ťa predtým môj duch splodil v kráse, tak ťa teraz splodí v sile. » Na tieto slová nepoznaného pery nadčloveka sa samočinne pozatvorili. Dve prenikavé oči sa tesne priblížili k jeho tvári a on zakúsil zvláštny pocit: akoby bodavý a mrazivý prúd prenikol doňho a naplnil celé jeho bytie. Zároveň sa cítil preniknutý neslýchanou mocou, silou, pružnosťou a nadšením, aké nikdy predtým necítil. V tej istej chvíli zmizla žiarivá vidina i dve prenikavé oči a akási tajomná sila zdvihla nadčloveka do výšky a naraz ho len zložila v jeho záhrade.

Kniha, ktorá urobila rozruch
Na druhý deň nielen návštevníci veľkého muža, ale aj samotní sluhovia ostali vyjavení nad jeho zvláštnym vzhľadom. Vyzeral ako inšpirovaný. A boli by zostali ešte viac očarení, keby boli mali možnosť nahliadnuť s akou rýchlosťou a ľahkosťou nadčlovek, zatvorený vo svojej študovni,  napísal svoje slávne dielo: Otvorená cesta k pokoju a k všeobecnému blahobytu. Predchádzajúce knihy nadčlovekove a rozsiahla
sociálna činnosť postretli prísnych kritikov, i keď to boli väčšinou rehoľníci a teda ľudia bez autority. Veď čas, o ktorom hovorím, je doba Antikrista. A tak bolo málo tých, čo mohli počuť týchto kritikov, ktorí celkom jasne naznačovali, že vo všetkých spisoch a rečiach «človeka budúcnosti » sa vyskytujú znaky sebalásky v miere takmer bezhraničnej, a vyslovovali pochybnosť nad tým, že v nich nebolo pravej jednoduchosti, počestnosti a dobroty srdca. No týmto novým dielom sa nadčlovekovi podarilo pritiahnuť na svoju stranu dokonca aj niekoľkých, čo boli predtým jeho prísnymi kritikmi, ba nepriateľmi. Táto kniha, napísaná po príhode nad priepasťou, ukazuje, že je v ňom sila a génius bez páru v dejinách. Je to čosi, čo zahrnuje a dáva do súladu všetky protirečenia. V knihe sa spája úctivý rešpekt voči tradícii a starodávne symboly so širokým a odvážnym radikalizmom sociálnych a politických požiadaviek a smerníc; ďalej bezhraničná sloboda myslenia s najhlbším porozumením pre všetko, čo je mystické; absolútny individualizmus s nadšeným venovaním sa spoločnému dobru; vznešený idealizmus, pokiaľ ide o vedúce princípy, s dokonalou presnosťou a vitalitou praktických riešení. Všetko toto bolo také zjednotené a navzájom späté s takou umeleckou geniálnosťou, že každý jednotlivý mysliteľ, každý aktívny človek mohol ľahko vidieť a prijať celok iba pod špecifickým uhlom svojho osobného názoru. A to bez toho, že by musel dačo obetovať z pravdy samej; bez toho, že by sa pre pravdu musel skutočne pozdvihnúť nad svoje ja bez toho, že by sa musel v skutočnosti zrieknuť svojho exkluzivizmu; bez toho, že by musel niečo poopraviť, čo sa týka chybných mienok a tendencií; bez toho, že by musel doháňať prípadné nedostatky. Táto nádherná kniha je hneď preložená do jazykov všetkých pokročilých národov, ba aj niektorých zaostalých národov. Počas celého jedného roka tisíce novín vo všetkých častiach sveta, sú plné reklám vydavateľov a nadšenia kritikov. Vreckové vydania s portrétom autora sú rozširované v miliónových nákladoch a celý civilizovaný svet (v tom čase celá planéta Zem) je plný slávy tohto neporovnateľného, veľkého a jedinečného človeka! Nikto sa neopováži oponovať tejto knihe, ktorá sa každému predstavuje ako zjavenie plnej pravdy. O celej minulosti sa v knihe hovorí s dokonalou spravodlivosťou, celá prítomnosť je ocenená v každom ohľade s takou nestrannosťou a lepšia budúcnosť je vykreslená takým zrejmým, jasným, priam hmatateľným spôsobom, že každý
hovorí: « Hľa, to, čo nám je potrebné; hľa, ideál, ktorý nie je utópiou, hľa návrh, ktorý nie je preludom. » A zázračný spisovateľ nielenže priťahuje všetkých ľudí, ale každý ho posudzuje ako príjemného človeka, a tak sa plnia slová Kristove:
« Prišiel som v mene svojho Otca a vy ma neprijímate; druhý príde vo svojom mene, a toho prijmete. » Vskutku, aby niekto mohol byť prijatý, musí byť milý, príjemný.


Je pravda, že niektoré zbožné osoby, i keď knihu chválili, predsa si kládli otázku: Ako to, že v knihe nie je ani raz spomenutý Ježiš Kristus. No iní kresťania pohotové odpovedali: « Chvalabohu! » V posledných storočiach všetky posvätné veci boli už ošúchané pričinením všelijakých nepovolaných nadšencov, takže teraz hlboko nábožný spisovateľ musí byť veľmi opatrný a taktný. A keď je náplň knihy presiaknutý pravým
kresťanským duchom, činorodou láskou a dobrotou ku všetkým, čo ešte chcete?
Táto odpoveď znova priviedla všetkých k súladu. Krátko po publikovaní knihy Otvorená cesta, ktorá urobila z jej autora najpopulárnejším človekom, aký sa kedy objavil na svete, malo sa konať v Berlíne zakladajúce medzinárodné zhromaždenie Zväzu spojených štátov Európy. Tento Zväz založený po mnohých vonkajších a vnútorných vojnách, spojených s vyslobodením spod jarma Mongolov, značne pozmenil mapu Európy. Teraz však bol Zväz vystavený nebezpečenstvu zrážky ani nie tak medzi národmi, ako skôr medzi politickými a sociálnymi stranami. Správcovia všeobecnej európskej politiky, patriaci k mocnej lóži slobodomurárov, si uvedomovali, že chýba jediná centrálna výkonná autorita. Európsky Zväz, dosiahnutý za cenu toľkých námah a obetí, bol v každej chvíli v nebezpečenstve, že sa rozpadne. V rade Zväzu, čiže v medzinárodnom Komitéte (Comité permanent universel) sa nedosiahla jednomyseľnosť, lebo pravým slobodomurárom, horliacim za vec, sa nepodarilo zmocniť sa všetkých kresiel. Nezávislí členovia Komitétu uzavreli medzi sebou separátne zmluvy a to vyvolávalo nebezpečenstvo novej vojny. Vtedy « znalci » rozhodli, že vládu zveria do rúk jednej osoby, ktorá bude vystrojená všetkými potrebnými mocami. Hlavným kandidátom bol jeden tajný člen — spoločnosti, « človek budúcnosti ». Bola to jediná osobnosť, ktorá sa tešila všeobecnému uznaniu. Povolaním bol vedcom v odbore balistiky a sociálnym postavením bol bohatým kapitalistom, takže mohol nadviazať priateľské vzťahy s ľuďmi z oblasti financií a vojska. V iných, menej civilizovaných časoch by bola v jeho neprospech okolnosť, že jeho pôvod bol zahalený hustou hmlou
neistoty. Jeho matka, ženská ľahkých mravov, bola známa na obidvoch pologuliach a mnohí muži rozličného postavenia mali rovnaký dôvod považovať ho za svojho syna. Tieto okolnosti však nemali už nijakú dôležitosť v takom vyspelom storočí, ktorému osudom pripadlo byť posledným storočím.


Prezident Spojených štátov európskych
« Človek budúcnosti » bol zvolený za doživotného prezidenta Spojených štátov európskych takmer jednohlasne. Keď sa objavil na tribúne v celom čare svojej nadľudskej mladíckej krásy a svojej sily a keď s inšpirovanou výrečnosťou predstavil svoj všeobecný program, očarené a podmanené zhromaždenie mu v záchvate nadšenia rozhodlo udeliť bez hlasovania najväčšiu česť: titul rímskeho cisára. Kongres sa zakončil všeobecnou nadšenou radosťou a veľký vyvolenec vydal ohlas, ktorý sa začínal takto: « Národy zeme! Dávam vám svoj pokoj! » A končil sa týmito slovami: « Národy zeme! Vyplnili sa všetky prisľúbenia. Večný všeobecný pokoj je zabezpečený. Každý pokus rušiť tento pokoj sa hneď stretne s nepremožiteľným odporom, lebo odteraz je na celej zemi ústredná moc silnejšia ako ostatné iné moci, vzaté či už osobitne, alebo všetky spolu. Táto moc, ktorú nik nemôže premôcť a ktorá prevláda nad všetkými, patrí mne, splnomocnencovi, vyvolencovi Európy, cisárovi všetkých jej síl. Medzinárodné právo má konečne tú sankciu, ktorá mu doteraz chýbala. Odteraz nijaká mocnosť sa neodváži povedať: vojna, keď ja poviem: pokoj. Národy zeme, pokoj nech je s vami! » Toto vyhlásenie dosiahlo túžený účinok. Všade mimo Európy, zvlášť v Amerike, začali vznikať silné politické strany, ktoré boli za ríšu a prinútili svoje vlády spojiť sa, pod rozličnými podmienkami, so Spojenými štátmi európskymi, pod najvyššou autoritou rímskeho cisára. Kde-tu v Ázii a v Afrike ostávali ešte nezávislé kmene a vládcovia. Cisár na čele malého vojska, ale vybraného a výborne vystrojeného, zostaveného z ruských, nemeckých, poľských, maďarských a tureckých oddielov, urobil od východnej Ázie až po Maroko vojenskú odchôdzku a bez veľkého preliatia krvi si podrobil všetkých vzdorujúcich. Vo všetkých krajinách týchto dvoch častí sveta vymenoval miestodržiteľov, vybraných z domorodých predákov vychovaných po európsky a oddaných jemu. Vo všetkých pohanských krajinách ľudia boli očarení a priam fascinovaní nadčlovekom a urobili z neho vyššie božstvo. Počas jedného roka položil základy univerzálnej monarchie v pravom zmysle slova. Zárodky vojny boli vytrhané až do samých koreňov. Univerzálny zväz pokoja sa zišiel naposledy, povedal nadšenú oslavnú reč na zakladateľa pokoja a potom sa rozpustil, lebo už nemal viac dôvod existovať. V druhom roku svojej vlády rímsky a univerzálny cisár vydal nový ohlas: « Národy celej zeme! Prisľúbil som vám pokoj a zaistil som vám ho. Lenže pokoj je krásny, ak ho sprevádza blahobyt. Ten. kto žije v pokoji, ale je ohrozovaný zlom a biedou, má síce pokoj, ale bez radosti. Poďte teda ku mne všetci, ktorí ste hladní a trpíte zimou, a ja vás nasýtim a zohrejem. » Neskôr ohlásil jednoduchú ale totálnu sociálnu
reformu, ktorú už bol načrtol vo svojej knihe a ktorá nadchla všetkých rozumných a vznešených duchov. Vďaka tomu, že do svojich rúk sústredil všetky financie sveta a kolosálne majetky, mohol uskutočniť túto reformu a vyjsť tak v ústrety požiadavkám chudobných bez toho, že by bol citeľným spôsobom znepokojil bohatých. Každý začal dostávať podľa svojich schopností. Nový pán zeme bol predovšetkým filantrop plný súcitu. Bol priateľ nielen ľudí, ale aj priateľ zvierat. On sám bol vegetariánom, zakázal chirurgické pokusy na živých zvieratách a jatky podrobil prísnemu dozoru. Všemožným spôsobom podporoval spoločnosti na ochranu zvierat po celom svete. Najdôležitejším jeho dielom bolo nastolenie tej rovnosti v celom ľudstve, ktorá je najzákladnejšia: rovnosť všeobecnej sýtosti. Toto sa uskutočnilo v druhom roku jeho panovania. Sociálna a ekonomická otázka bola definitívne vyriešená! No sýtosť je prvotným záujmom pre tých. čo sú hladní. Pre tých. čo sú sýti, sa vynára túžba po čomsi inom. Dokonca aj zvieratám, keď sú nasýtené, chce sa zvyčajne spať, ale aj zabaviť sa. O to viac ľudstvo, ktoré post panem vyžadovalo circenses. Cisár-nadčlovek veľmi dobre pochopil, čo je potrebné pre masy, čo sú mu podriadené. V tom čase prišiel k nemu do Ríma z Ďalekého Východu istý divotvorca, obklopený hustým oblakom podivných skutkov a bizarných rozprávkových vyprávaní.

Divotvorca Apollonius
Tento divotvorca sa volal Apollonius. Bol to bezpochyby geniálny človek, napoly Ázijec a napoly Európan, katolícky biskup in partibus Infidelium. Zhrňoval v sebe obdivuhodným spôsobom najnovšie výsledky a technické aplikácie západnej vedy s poznaním a schopnosťou poslúžiť si všetkým, čo je skutočne opodstatnené a dôležité v orientálnom mysticizme. Výsledky takejto kombinácie boli priamo očarujúce. Apollonius medzi iným dosiahol, napolo vedeckým a napolo magickým spôsobom, že mohol zachytiť a ľubovoľne usmerňovať elektrinu v atmosfére, a medzi ľuďmi sa povrávalo, že vie stiahnuť oheň z neba. Napokon, hoci svojimi neobyčajnými divmi vedel ohromiť predstavivosť más, nikdy nezneužil svoju moc pre dajaké zvláštne ciele. A tak tento človek ide v ústrety veľkému cisárovi, pozdraví ho a nazve ho pravým Božím synom. Vyhlási tiež, že našiel v tajomných knihách Východu proroctvá, ktoré označujú jeho, rímskeho cisára, ako posledného Spasiteľa, ktorý bude súdiť svet. Ponúkne do jeho služieb celú svoju osobu a všetko svoje umenie. Očarený cisár ho prijal ako
dar z neba, hneď ho vyznamenal vznešenými titulmi a viac sa od neho neodlúčil. A tak všetky národy zeme, zahrnuté dobrodeniami svojho pána, dostali okrem univerzálneho pokoja a všeobecného nasýtenia aj možnosť ustavične sa zabávať divmi a prekvapujúcimi zjaveniami. Medzitým sa skončil tretí rok vlády cisára-nadčloveka.

Otázka náboženská
Po šťastlivom rozriešení politického a sociálneho problému prišla na rad otázka náboženská. Nastolil ju sám cisár a rozhodol sa ju riešiť počnúc s kresťanstvom. Aká bola situácia kresťanstva v tom čase? Na celej zemskej planéte nezostalo viac
ako štyridsaťpäť miliónov kresťanov. Napriek tomuto veľkému umenšeniu počtu veriacich, kresťanstvo sa pozdvihlo a stalo sa morálne kompaktnejším. Získalo na kvalite to, čo stratilo na kvantite. Medzi kresťanmi sa už nenašli takí, čo by nemali o kresťanstvo ozajstný duchovný záujem. Aj ostatné náboženstvá utrpeli straty dosť podobné číslu veriacich kresťanov, takže sa medzi nimi zachovala približne tá istá číselná úmernosť ako predtým, čo sa týka ich vzájomných vzťahov, aj keď namiesto niekdajšieho nepriateľstva sa ešte neuskutočnilo zblíženie, nepriateľské vzťahy sa hodne zmenili a opozícia medzi vierovyznaniami stratila svoju niekdajšiu drsnosť.
Pápežstvo už dlhší čas bolo vyhnané z Ríma a po dlhých putovaniach našlo útulok v Petrohrade pod podmienkou, že nebude v meste a v krajine vyvíjať nijakú propagandu. Pápežstvo sa v Rusku veľmi zjednodušilo. Nezmenilo síce podstatným
spôsobom rigoróznu sústavu svojich úradov a inštitúcií, ale muselo urobiť charakter svojich činností oveľa duchovnejší, a takisto muselo umenšiť na minimum veľkoleposť svojich ceremónií a svojho rituálu. Mnohé zvláštne a príťažlivé zvyky, i keď neboli formálne odstránené, upadli samy od seba do zabudnutia. Vo všetkých iných krajinách najmä v severnej Amerike, katolícka hierarchia počítala ešte vo svojich radoch predstaviteľov so silnou vôľou, neúnavne energických a s nezávislou pozíciou. Títo ešte viac ako predtým držali v rukách jednotu Katolíckej cirkvi a húževnaté udržiavali jej medzinárodný kozmopolitický charakter. Protestantizmus, na čele ktorého aj naďalej zostávalo Nemecko — zvlášť po tom, čo sa značná časť Anglikánskej cirkvi spojila s Katolíckou cirkvou — sa zbavil svojich extrémnych negujúcich tendencií a mnohí stúpenci protestantizmu otvorene prešli k náboženskému indiferentizmu a k neverectvu. V Evanjelickej cirkvi zostali iba úprimní veriaci, na čele ktorých stáli ľudia, ktorí v sebe spájali rozsiahlu vedu s hlbokou nábožnosťou a čoraz viac posilňovali v sebe ašpiráciu vytvoriť zo svojho spoločenstva živý obraz prvotného kresťanstva.
Ruská ortodoxia po politických udalostiach, ktoré zmenili úradné postavenie Cirkvi, stratila mnoho miliónov takzvaných veriacich, ktorí boli takými iba podľa mena. Ako náhradu tešila sa z toho, že sa mohla spojiť s lepšou časťou ruských starokresťanov, ba dokonca s nasledovníkmi mnohých siekt, ktoré oživoval pozitívny náboženský duch. Takto obnovená cirkev sa nezväčšila čo do počtu, ale začala rozvíjať svoje duchovné sily. Javilo sa to osobitným spôsobom v boji proti extrémistickým sektám, ktoré sa hodne rozšírili medzi ľudom a v spoločnosti a boli v nich aj diabolské a satanské prvky. Počas prvých dvoch rokov nového režimu všetci kresťania, ešte zastrašení a unavení predchádzajúcimi vojnami a revolúciami, preukazovali voči novému panovníkovi a voči jeho pacifickým reformám sčiastky dobroprajné očakávanie a sčiastky otvorenú sympatiu, ba aj horlivé nadšenie. Ale v treťom roku, keď sa objavil veľký čarodejník Apollonius, mnohí pravoslávni, katolíci a evanjelici začali mať pochybnosti a cítiť voči vladárovi antipatiu. Začali pozornejšie čítať a živšie komentovať evanjeliové a apoštolské texty, ktoré hovoria o kniežati tohto sveta a o Antikristovi. Vladár z určitých náznakov vytušil, že sa chystá búrka, a rozhodol sa čím skôr veci vyjasniť.

Zvolanie ekumenického koncilu.
Na začiatku štvrtého roku svojho vladárenia zverejnil vyhlásenie adresované všetkým veriacim každého vierovyznania. Vyzval v ňom, aby si vyvolili alebo menovali reprezentantov s plnými právami pre ekumenický koncil, ktorý sa mal konať pod jeho predsedníctvom. Cisárske sídlo bolo v tom čase preložené z Ríma do Jeruzalema. Palestína bola vtedy samostatnou provinciou a bola obývaná poväčšine Židmi.
Jeruzalem sa stal slobodným mestom a potom cisárskym mestom. Posvätné miesta, drahé pre kresťanov, ostali nedotknuté, ale na širokej plošine Haram-es-Šerif, vymedzenej z jednej strany Birket-Israinom a terajšou kasárňou a z druhej strany
mešitou El-Aksa a « maštalami Šalamúnovými » sa dvíhala obrovská budova, ktorá zahrňovala, okrem dvoch malých starodávnych mešít, rozsiahly cisársky « chrám », určený na zjednotenie všetkých kultov, ďalej dva skvostné cisárske paláce s biblio-
tékou, múzeami a osobitnými miestnosťami pre magické výskumy a pokusy. V tejto budove, ktorá bola spolovice chrámom a spolovice cisárskym palácom, sa mal 14. septembra otvoriť ekumenický koncil. Keďže evanjelici nemajú klérus v pravom
zmysle slova, katolícki a pravoslávni preláti, v snahe ísť v ústrety cisárovmu želaniu a dať istú jednotnosť predstaviteľom kresťanských vyznaní, rozhodli, že na koncile sa môže zúčastniť aj určitý počet laikov, známych svojou zbožnosťou a oddanosťou záujmom cirkví. Nuž a keď už sa pripustili laici, nemohli sa vylúčiť z koncilu členovia takzvaného nižšieho kléru, tak diecézneho ako aj rehoľného. Týmto spôsobom súhrnný počet účastníkov koncilu prevýšil číslo 3000. Okrem toho okolo pol milióna pútnikov zaplavilo Jeruzalem a celú Palestínu. Medzi Členmi koncilu mali osobitné postavenie tri osobnosti. Bol to predovšetkým pápež Peter II., ktorý podľa práva stál na čele katolíckej sekcie koncilu. Jeho predchodca zomrel cestou na koncil a konkláve, ktoré sa zišlo v Damasku, vyvolilo jednohlasne za pápeža kardinála Šimona Barioniniho, ktorý si zvolil meno Peter II. Pochádzal z chudobnej rodiny z neapolskej provincie a stal sa slávny ako kazateľ z rehole karmelitánov. Okrem toho sa veľmi zaslúžil v boji proti jednej satanskej sekte, ktorá sa ujala v Petrohrade a na okolí a do svojich krážov zachytila nielen pravoslávnych, ale aj katolíkov. Keď sa stal arcibiskupom mesta Mogilev a neskôr kardinálom, už vopred bol určovaný na nositeľa pápežskej dary. Mal okolo päťdesiat rokov, bol strednej silnej postavy, mal červenkastú pleť, oblúkovitý nos a silné obočie. Bol prudký a ohnivý, hovoril s nadšením a so širokými gestami. Svojich poslucháčov strhoval viac výrečnosťou, než ako by ich presvedčoval. Voči pánovi
sveta nový pápež preukazoval nedôveru a antipatiu, a to zvlášť potom, keď zomrelý pápež počas cesty na koncil na naliehanie cisára menoval za kardinála exotického biskupa Apollonia, cisárskeho kancelára a veľkého univerzálneho čarodejníka.
Peter II. považoval Apollonia za pochybného kresťana a za ozajstného podvodníka a zloducha. Skutočným vodcom pravoslávnych, aj keď nie oficiálne, bol « starec » Ján, veľmi známy medzi ruským ľudom. Hoci úradne figuroval ako biskup « na odpočinku », nežil v nijakom kláštore a neprestajne chodil medzi veriacimi po celej krajine. Niektorí tvrdili, že je to zmŕtvychvstalý Fiodor Kuzmič, čiže cár Alexander I., ktorý zomrel pred troma storočiami. Iní šli ešte ďalej a tvrdili, že on je ozajstný starec Ján, čiže svätý Ján Evanjelista, ktorý údajne... nezomrel a objavil sa teraz na konci vekov. Starec však nerozprával nič o svojom pôvode ani o svojej mladosti. Vyzeral ako
starý človek vysokého veku, ale ešte pružný. Mal kučeravé šediny a bradu, ktorá prechádzala do žltej, ba až do zelenkastej farby. Bol vysokej postavy, chudý, ale mal plné a ružovkasté líca, živé a iskriace oči a výraz láskavo dobrácky a to tak v tvári, ako aj v reči. Nosil vždy bielu tuniku a čistučký biely plášť. Na čele evanjelickej delegácie koncilu stál veľmi učený nemecký teológ, profesor Ernst Pauli. Bol to starček nízkej postavy, chudý so širokým čelom a špicatým nosom a pekne vyholený. Oči mu žiarili zvláštnou hrdou dobrotivosťou. Každú chvíľu si trel ruky, kýval hlavou, hrozne zmrašťoval obočie, vysúval pery a medzitým so sršiacimi očami a tupým, prerývaným hlasom vyslovoval: « So! Nun! Ja! So also! » Bol oblečený podľa ceremoniálu: mal bielu kravatu a redingot s niekoľkými vyznamenaniami.

Otvorenie koncilu
Otvorenie koncilu bolo impozantné. V dvoch tretinách obrovského chrámu zasvätenému « jednote všetkých kultov » boli umiestnené lavice a iné sedadlá pre členov koncilu. Jedna tretina chrámu bola zaplnená vyvýšeným pódiom, na ktorom bol umiestnený trón pre cisára a druhý, trochu nižší, pre mága Apollonia, ktorý bol kardinálom a cisárskym kancelárom. Na pódiu za trónmi boli umiestnené kreslá pre ministrov, hodnostárov cisárskeho dvora a sekretárov štátov. Po bokoch boli ďalšie dlhé rady kresiel, no nevedelo sa, komu majú slúžiť. Na vyvýšených miestach boli rozostavené orchestre s hudobníkmi a spevákmi a na blízkom námestí boli zoradené dve roty cisárskej stráže a jedna batéria kanónov, ktorá mala za úlohu vystreliť salvy na otvorenie koncilu.
Členovia koncilu už predtým slávili bohoslužby vo svojich chrámoch, lebo otvorenie koncilu malo mať čisto laický ráz. Keď cisár vkročil do veľkolepého chrámu spolu so svojím divotvorcom a celým sprievodom, orchester začal hrať « Pochod zjednoteného ľudstva », ktorý bol cisárskou a zároveň medzinárodnou hymnou. Všetci členovia koncilu povstali, začali kývať klobúkmi a tri razy zvolali veľkým hlasom: « Vivat ! Hurá! Hoch ! » Cisár, stojac hrdo pri svojom tróne, vystrel so slávnostnou blahosklonnosťou ruku na pozdrav a zvonivým, príjemným hlasom povedal: « Kresťania všetkých vierovyznaní! Moji milovaní poddaní a bratia! Už od začiatku môjho panovania, ktoré
Najvyšší požehnal takými obdivuhodnými a slávnymi činmi, ani raz som nemal dôvod byť s vami nespokojný. Vy ste vždy vykonali svoju povinnosť podľa svojej viery a svojho svedomia. Ale toto mi nestačí. Úprimná láska, ktorú prechovávam voči vám, milovaní bratia, túži, aby sa jej dostalo odplaty. Chcem, aby ste ma uznali za vášho opravdivého vodcu v každej činnosti zameranej pre dobro ľudskej spoločnosti, a to nie z dajakého zmyslu pre povinnosť, ale z úprimného pocitu lásky, ktorý vychádza zo srdca. A tak okrem vecí, ktoré robím pre všetkých, chcel by som vám prejaviť znak svojej osobitnej priazne. Kresťania, ako by som vás mohol urobiť šťastnými? Čo by som vám mohol dať, a to nie ako svojim poddaným, ale ako svojim spoluveriacim, svojim bratom? Kresťania! Povedzte mi, čo vám v kresťanstve najviac leží na srdci, aby som mohol zamerať svoje úsilie v tomto smere. » Po týchto slovách sa cisár odmlčal a čakal.

Chrámom sa niesol tlmený šepot. Členovia koncilu hovorili šeptom medzi sebou. Pápež Peter živo gestikuloval a vysvetľoval čosi tým, čo boli okolo neho. Profesor Pauli krútil hlavou a zaťato mliaskal perami. Starec Ján sa obrátil k jednému biskupovi východnej cirkvi a k jednému kapucínovi a potichu im čosi radil. Po niekoľkých minútach očakávania cisár znova oslovil členov koncilu tým istým vľúdnym tónom ako predtým, no bolo v ňom možno vybadať istú jemnú iróniu: « Drahí kresťania, » povedal, « chápem, že je vám ťažké dať mi bezprostrednú odpoveď. Preto vám chcem pomôcť. Od nepamäti ste sa, žiaľ, rozdelili na mnohé sekty a skupiny, takže azda niet medzi vami ani jedna téma, ktorá by vzbudila vašu spoločnú sympatiu. Ale ak nie ste schopní vy sami dohodnúť sa medzi sebou, dúfam, že sa podarí mne dosiahnuť dohodu medzi všetkými skupinami tým, že všetkým preukážem tú istú lásku a tú istú starostlivosť, aby som tak zadosťučinil oprávneným túžbam každého z vás. Drahí kresťania! Viem, že mnohí z vás, a to nie tí najposlednejší, pokladajú za najdrahšiu vec v kresťanstve tú duchovnú autoritu, ktorú kresťanské náboženstvo dáva svojim právoplatným predstaviteľom, nie pre ich vlastnú výhodu, ale pre spoločné dobro, pretože na tejto autorite sa zakladá správny duchovný poriadok, ako aj morálna disciplína, nevyhnutná pre všetkých.
Drahí bratia katolíci! Ó, ako dobre chápem vaše zmýšľanie a ako rád by som chcel svoju moc oprieť o autoritu vašej duchovnej hlavy! A aby ste si nemysleli, že z mojej strany ide o dajaké zaliečanie alebo o prázdne slová, slávnostne vyhlasujeme: Z našej zvrchovanej vôle najvyšší pastier všetkých katolíkov, rímsky pápež, je od tejto chvíle znovu uvedený na svoj stolec v Ríme so všetkými niekdajšími právami a výsadami, ktoré prináležia tejto hodnosti a tejto katedre a ktoré jej raz boli udelené našimi predchodcami, počnúc cisárom Konštantínom Veľkým. Za toto všetko, bratia katolíci, chcem iba to, aby ste v hĺbke svojho srdca uznali, že ja som vaším jediným ochrancom a jediným zástancom. Všetci tí, čo ma vo svojom svedomí i srdci uznávajú za takého, nech prídu sem ku mne. » A ukázal na prázdne miesta vedľa seba na pódiu.

Pápež Peter II. sa nehnul z miesta
S radostným zvolaním — « Gratias agimus! Domine, salvum fac magnum imperatorem » (« Vzdávame vďaky! Pane, ochraňuj veľkého cisára ») —takmer všetky kniežatá Katolíckej cirkvi, kardináli a biskupi, väčšia časť veriacich laikov a viac ako
polovica mníchov vystúpili na pódium, hlboko sa uklonili cisárovi a zaujali kreslá, ktoré im boli určené. Ale dolu uprostred zhromaždenia pápež Peter II. ostal na svojom mieste, pevný a nehybný ako mramorová socha. Všetci tí, čo predtým boli okolo neho, teraz už boli na pódiu. Vtedy rozriedený zástup mníchov a laikov, ktorý zostal dolu, sa premiestnil a zomkol okolo neho v pevnom kruhu, z ktorého sa ozývala pohnutá vrava: « Nonpraevalebunt, non praevalebunt portae inferi » — (« Nepremôžu, pekelné brány nepremôžu »). Cisár sa prekvapene pozrel na nehybného pápeža. Potom znova zdvihol hlas a povedal: « Drahí bratia! Viem, že sú medzi vami takí, pre ktorých je v kresťanstve najdrahšou vecou posvätná tradícia, starodávne symboly, hymny, starodávne modlitby, ikony a liturgické obrady. A vskutku, čo môže byť drahšie pre nábožnú dušu nad tieto veci? Vedzte teda, moji milovaní, že dnes som podpísal štatút a určil veľkú sumu peňazí pre Svetové múzeum kresťanskej archeológie, ktoré bude založené v našom slávnom cisárskom meste Carihrade a bude mať za úlohu zhromaž-
ďovať, študovať a zachovávať všetky pamiatky cirkevného staroveku, najmä pamiatky Pravoslávnej cirkvi. Prosím vás tiež, aby ste si zajtra vyvolili komisiu, ktorá bude mať za cieľ študovať spolu so mnou prostriedky, ktorými by sa zvyky a obyčaje dnešného života mohli podľa možnosti priblížiť tradícii a ustanoveniam svätej Pravoslávnej
cirkvi! Bratia pravoslávni! Všetci tí, ktorým leží na srdci toto naše rozhodnutie a ktorí ma chcú s úprimnými pocitmi uznávať za svojho pána a vodcu, nech prídu sem hore! »
Vtedy väčšia časť prelátov z Východu a Severu, polovica starovercov a viac ako polovica pravoslávnych kňazov, mníchov a laikov vystúpila s radostnými výkrikmi na pódium, pozrúc sa kútikom oka na katolíkov, čo tam už sedeli s výrazom dôležitosti. Ale starec Ján sa nepohol a zhlboka si vzdychol. Keď sa zástup okolo neho trocha rozriedil, opustil svoje miesto a išiel si sadnúť vedľa pápeža Petra a členov jeho skupiny. Za ním šli všetci pravoslávni, ktorí nevystúpili na pódium. Cisár znova prehovoril: « Drahí kresťania, poznám medzi vami aj takých, ktorí si v kresťanstve najviac cenia osobnú istotu, čo sa týka pravdy a slobodného výskumu Písma. Nie je potrebné, aby som sa rozširoval, čo si o tom myslím. Vy azda viete, že už v mladosti som napísal o biblickej kritike obsažné dielo, ktoré v tom čase urobilo dosť veľký rozruch a značilo začiatok povesti o
mne vo svete. A pravdepodobne na pamiatku tejto udalosti mi v týchto dňoch Tubinská univerzita predložila žiadosť, aby som prijal jej doktorát « bonoris causa » v odbore teológie. Nariadil som odpoveď, že návrh prijímam s radosťou a vďačnosťou. A dnes zároveň s dekrétom o založení Svetového múzea kresťanskej archeológie som podpísal aj dekrét o ustanovení Svetového inštitútu pre slobodný výskum Svätého písma vo všetkých jeho častiach a zo všetkých hľadísk, ako aj pre štúdium všetkých pomocných vied, s ročným rozpočtom v sume jeden a pol milióna mariek. Prosím všetkých tých, ktorým ležia na srdci tieto moje úprimné rozhodnutia a ktorí ma s čestným
úmyslom pokladajú za svoju najvyššiu hlavu, aby prišli sem vedľa mňa, nového doktora teológie. » A pekné pery veľkého človeka sa zľahka rozšírili v akýsi zvláštny úsmev.
Viac ako polovica múdrych teológov sa pohla k pódiu, i keď akosi neisto a váhavo. Všetci obrátili zrak na profesora Pauliho, ktorý ostal sedieť vo svojom kresle, akoby bol zapustil korene. Hlboko sklonil hlavu, zohol sa a začal sa nepokojne hniezdiť na stoličke.
Múdri teológovia, ktorí vystúpili na pódium, ostali zmätení, ba jeden z nich naraz len začal kývať rukou, zoskočil z pódia popri schodoch priamo na dlážku a pokrivkávajúc ponáhľal sa naspäť k profesorovi Paulimu a k menšine, čo ostala s ním. Pauli zdvihol hlavu, trochu nerozhodne vstal a začal sa uberať k sedadlám, čo ostali prázdne. Takto v sprievode svojich spoluveriacich, čo ostali verní, si prišiel sadnúť k starcovi Jánovi, k pápežovi Petrovi a k ich skupinám. Veľká väčšina členov koncilu bola na pódiu, vrátane takmer celej hierarchie Východu i Západu. Dolu zostali iba tri skupiny ľudí, ktorí sa priblížili jedni k druhým a zomkli sa okolo starca Jána, pápeža Petra a profesora Pauliho. Cisár sa s náznakom smútku obrátil k nim a povedal: « Čo môžem pre vás ešte urobiť? Ste naozaj čudní ľudia! Čo chcete odo mňa? Ja to neviem. Povedzte mi to vy sami, kresťania! Veď väčšina vašich bratov i vodcov vás opustila a verejná mienka vás odsúdila. Povedzte, čo pokladáte za najdrahšie v kresťanstve? »

Vyznaj Ježiša Krista Božieho Syna
Vtedy starec Ján, podobajúci sa bielej svieci, sa zdvihol a láskavo povedal: « Veľký vládca! To, čo my kresťania máme v kresťanstve najdrahšie, je sám Ježiš Kristus. On sám a všetko, čo pochádza od neho, lebo my vieme, že v ňom telesne prebýva všetka plnosť božstva. Od teba, veľký vladár, sme ochotní prijať všetko, čo je dobré, ale len vtedy, keď v tvojej veľkodušnej ruke budeme môcť spoznať svätú ruku Ježiša Krista. A na tvoju otázku, čo by si mohol pre nás urobiť, hľa, naša presná odpoveď: Vyznaj tu teraz pred nami Ježiša Krista Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, vstal z mŕtvych a znova príde v sláve. Vyznaj ho, a my ťa prijmeme s láskou ako pravého
predchodcu jeho druhého slávneho príchodu. » Starec sa odmlčal a uprene hľadel cisárovi do tváre. V cisárovi sa odohrávalo čosi hrozné. V duši sa mu rozpútala pekelná búrka, podobná tej, ktorú zažil v onej osudnej noci. Úplne stratil vnútornú rovnováhu a všetky jeho myšlienky sa sústreďovali na to, aby nestratil vládu nad sebou ani vo vonkajšom vzhľade a aby predčasne neodhalil samého seba. Takmer s nadľudskou silou sa musel opanovať, aby sa s divokým revom nevrhol na človeka, ktorý k nemu prehovoril, a zubami ho neroztrhal. Odrazu len začul akýsi mimozemský hlas jemu dobre známy, ktorý mu našeptával: « Mlč a nič sa neboj! » a ostal mlčať. Ale jeho
tvár, zachmúrená a na smrť bledá sa celá zmráštila a z očí mu sršali iskry. Kým starec Ján hovoril, veľký divotvorca Apollonius sedel zavinutý vo svojom trojfarebnom plášti, zakrývajúcom jeho kardinálsky purpur. Zdalo sa, že pod plášťom robí akési tajomné manipulácie. Z jeho sústredených očí sa iskrilo a jeho pery sa rýchle pohybovali. Z otvorených okien chrámu bolo vidieť ako sa približuje obrovský čierny mrak. Starec Ján neodvracal svoje vyjavené a prestrašené oči od cisárovej tváre, čo tam stál mrkvy.
Naraz sa len striasol od strachu, obrátil sa dozadu a priškrteným hlasom skríkol: « Synovia moji, to je Antikristi » V tej chvíli zaburácal chrámom ohlušujúci hrom, zablyskol sa oslepujúci blesk v podobe kruhu a obvinul starca. Všetci ostali na chvíľu celí ohromení a keď sa kresťania prebrali z omráčenia, starec Ján ležal na zemi mŕtvy.
Vtedy cisár, bledý, ale pokojný, sa obrátil k zhromaždeniu a povedal: « Sami ste videli Boží súd. Ja som nechcel smrť nikoho, ale môj nebeský Otec sa pomstí na nepriateľoch svojho milovaného Syna. Otázka je vyriešená! Kto sa odváži protirečiť rozhodnutiam Najvyššieho? Sekretári, píšte: Ekumenický koncil všetkých kresťanov — potom, čo blesk z neba zasiahol nezmyselného protivníka Božej moci — jednohlasne uznáva vládnúceho rímskeho cisára za svoju najvyššiu hlavu a svojho zvrchovaného vladára. »

V tej chvíli sa rozzvučal chrámom jasný a silný hlas: « Contradicitur! » (« Neschvaľujem! »). Pápež Peter II. vstal a červený v tvári, celý sa trasúc od hnevu, zdvihol svoju pastiersku palicu smerom k cisárovi a zvolal: « Naším jediným vla-
dárom je Ježiš Kristus, Syn živého Boha. Kto však si ty, to si už počul. Vzdiaľ sa od nás bratovražedný Kain! Preč, preč od nás, ty špinavý nástroj diablov. Autoritou Ježiša Krista, ja, sluha sluhov Božích, navždy ťa vyháňam z Božieho ovčinca, ty prašivý pes, a vydávam ťa tvojmu otcovi, Satanášovi! Anatéma, anatéma, anatéma! » Kým pápež hovoril, veľký čarodejník sa nepokojne hniezdil pod svojím plášťom. Ešte silnejšie ako posledné anatéma zahrmel ohlušujúci úder blesku a posledný pápež padol bez ducha na zem. «Tak rukou môjho Otca zahynú všetci moji nepriatelia, » povedal pokojne cisár.

Profesor Pauli zachraňuje situáciu
« Pereant, pereant! » («Nech zhynú! »), začali kričať trasúce sa kniežatá Cirkvi. Panovník sa obrátil a opierajúc sa o plece veľkého čarodejníka, pomaly vyšiel dvermi, ktoré boli za pódiom. Zástup jeho nasledovníkov a obdivovateľov ho nasledoval. V chráme ostali dve mŕtvoly a hŕstka kresťanov napoly mŕtvych od strachu. Jediný, kto nestratil rozvahu, bol profesor Pauli. Zdalo sa, že všeobecný teror a strach vzburcoval v ňom všetky sily ducha. Bol premenený aj vo svojom vonkajšku a nadobudol majestátny a inšpirovaný vzhľad. Ráznym krokom vystúpil na pódium, sadol si na jedno z kresiel, čo nechali voľné sekretári štátu, vzal hárok papiera a začal písať. Keď skončil,
vstal a začal nahlas čítať: « Na slávu nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Ekumenický koncil všetkých Božích cirkví, zídený v Jeruzaleme, vyhlasuje: Keďže náš blahoslavený brat Ján, predstaviteľ Východných cirkví, usvedčil veľkého podvodníka a nepriateľa Boha z toho, že je opravdivý Antikrist, predpovedaný Svätým písmom. A keďže náš blahoslavený Otec Peter, predstaviteľ západného kresťanstva, exkomunikáciou ho podľa práva a spravodlivosti navždy vyhnal z Božej cirkvi, koncil dnes pred telami týchto dvoch mučeníkov pravdy a Kristových svedkov rozhodol, že pretrhuje všetky styky s exkomunikovaným a s jeho ošklivou zberbou a že sa utiahne na púšť a tam bude očakávať neodvratný príchod nášho pravého vladára Ježiša Krista! » Zástupu sa zmocnilo veľké rozochvenie a začali sa ozývať nadšené hlasy a výkriky: « Adve-
niat, adveniat cito! Komm, Herr Jesus, komm! » («Nech príde, nech príde čím prv! Príď, Pane Ježišu, príď! »). Profesor Pauli pripísal ešte dodatok a prečítal ho: « Jednohlasne schvaľujeme tento prvý a posledný akt posledného ekumenického koncilu a pridávame svoje podpisy. » Potom posunkom ruky pozval zhromaždenie k podpisovaniu. Všetci sa ponáhľali na pódium a podpisovali. Nakoniec podpísal on sám veľkými gotickými písmenami: Duorum defunctorum testium locum tenens Ernst Pauli (Zástupca dvoch zomrelých svedkov Ernst Pauli). « A teraz poďme preč s našou archou zmluvy posledného Zákona! » povedal, ukazujúc na mŕtvoly. Telá položili na nosidlá. Za spevu latinských, nemeckých, staroslovienských chorálov sa kresťania pomaly uberali k bráne Haram-es-Serif. Tu zastavil sprievod cisársky posol, štátny sekretár, ktorého sprevádzal dôstojník so strážnou čatou. Vojaci sa zoradili pri bráne a sekretár z pódia prečítal toto
vyhlásenie: « Rozkaz jeho božského majestátu: pre poučenie kresťanského ľudu, aby sa mal na pozore pred zlomyseľnými ľudmi podnecovateľmi sporov a škandálov, pokladáme za vhodné, aby telá dvoch buričov, zabitých bleskom z neba, boli verejne
vystavené na Ulici kresťanov (Haret-en-Nazára), blízko hlavnej brány chrámu tohto vyznania, nazývaného Svätý hrob alebo chrám Vzkriesenia, aby sa všetci mohli presvedčiť, že skutočne zomreli. Ich nenapraviteľní prívrženci, ktorí zlomyseľné
odvrhujú každé naše dobrodenie a nezmyselne zatvárajú oči pred zjavnými prejavmi samého Božstva, vďaka nášmu milosrdenstvu a nášmu orodovaniu u nebeského Otca sú oslobodení od trestu smrti ohňom z neba, ktorý si zaslúžili a ostanú úplne slobodní s jediným zákazom — v záujme spoločného dobra — bývať v mestách a v iných zaľudnených miestach, aby svojimi škodlivými výmyslami nemohli mýliť a zvádzať jednoduchý a prostý ľud. » Keď sekretár skončil, na povel dôstojníka osem vojakov prikročilo k nosidlám, na ktorých ležali telá. « Nech sa stane tak, ako je napísané, » povedal profesor Pauli a kresťania, čo niesli nosidlá, ich bez slova odovzdali vojakom. Tí sa potom vzdialili severozápadnou bránou. Zatiaľ kresťania vyšli severovýchodnou bránou a rýchlo kráčali z mesta smerom k Jerichu. Prešli popri Olivovej hore cestou, ktorú predtým žandári a dva pluky jazdcov uvoľnili od návalu ľudí. Rozhodli sa, že budú čakať niekoľko dní na pustých vŕškoch blízko Jericha. Na druhý deň ráno prišli z Jeruzalema dvaja kresťanskí pútnici, ich priatelia a vyrozprávali, čo sa prihodilo na Sione. Po slávnostnom obede na kráľovskom dvore, všetci členovia koncilu boli zvolaní do obrovskej siene trónu (predpokladalo sa, že práve tam stál kedysi trón kráľa Šalamúna) a cisár, obrátiac sa na predstaviteľov katolíckej hierarchie, vyhlásil, že dobro Cirkvi od nich vyžaduje, aby hneď vyvolili dôstojného nástupcu apoštola Petra. Pripomenul však, že vzhľadom na mimoriadne okolnosti sa voľba má uskutočniť jednoduchou procedúrou. Prítomnosť jeho, cisára, hlavy a predstaviteľa celého kresťanského sveta, hojne vyváži všetky vynechané rituálne formality. V mene všetkých kresťanov navrhoval Posvätnému kolégiu vyvoliť za pápeža svojho milovaného priateľa a brata Apollonia, aby tesné puto, ktoré ich spája, urobilo trvalým a nerozborným spojenie Cirkvi so štátom pre spoločné dobro.


Posvätné kolégium sa zhromaždilo do osobitnej sály na konkláve a po poldruhej hodine sa vrátilo s novým pápežom Apolloniom. Medzitým čo sa konala voľba nového pápeža, cisár sa snažil slovami plnými láskavosti, múdrosti a výrečnosti presvedčiť predstaviteľov pravoslávnych a evanjelikov, aby skoncovali so starými rozpormi vzhľadom na nastolenie novej veľkej epochy kresťanstva. Sám sa zaručil, že Apollonius bude vedieť raz navždy odstrániť všetky historické zneužitia pápežskej moci. Presvedčení týmito cisárovými slovami, predstavitelia pravoslávia a protestantizmu
vypracovali vyhlásenie jednoty svojich cirkví, a keď sa pápež Apollonius objavil v sále s kardinálmi za jasotu a volania na slávu celého zhromaždenia, jeden pravoslávny biskup a jeden evanjelický pastor mu predstavili dokument. « Accipio et approbo et laetificatur cor meum » (« Prijímam a schvaľujem a raduje sa mi srdce »), povedal Apollonius a podpísal dokument. « Ja som takisto pravý ortodoxný a pravý evanjelik, ako som pravý katolík, » podotkol a objal Gréka a Nemca. Potom sa priblížil k cisárovi, ktorý ho objal a držal ho dlho vo svojom náručí. V tej chvíli sa v paláci a chráme začali vznášať a točiť na všetky strany sveteľné body. Postupne sa zväčšovali premenili sa na žiarivé tiene  čudesných vecí. Začali padať nádherné, nikdy predtým nevídané kvety a naplnili vzduch tajuplnou ľúbeznou vôňou. Z výšky sa rozliehala úchvatná hudba dovtedy neznámych nástrojov. Prenikala do duše a uchvacovala srdce, zatiaľ čo anjelské hlasy neviditeľných spevákov vzdávali hold novým panovníkom neba i zeme. Medzitým sa rozliehalo strašné podzemné dunenie v severozápadnom rohu ústredného paláca pod Kubbet-el-aruach čiže pod tzv. Kupolou duší, kde sa podľa mohamedánskej tradície nachádza brána do pekla. Keď sa na pokyn cisára prítomní pohli tým smerom, všetci jasne počuli nespočetné prenikavé a vrieskavé hlasy — napoly detské a napoly diabolské —, ktoré volali: « Prišiel čas, vysloboďte nás o spasitelia, o spasitelia! » Keď sa Apollonius pritisol ku skale a tri razy zavolal čosi dolu v neznámej reči, hlasy sa odmlčali a hrmot prestal. Medzitým nesmierny zástup ľudí, pochádzajúcich zo všetkých končín zeme, obklopil Haram-es-Šerif. Keď sa začala spúšťať noc, cisár a nový pápež sa objavili na východnom schodišti a vyvolali priam « búrku nadšenia ». Cisár pozdravoval ľud na všetky strany, zatiaľ čo nový pápež vyťahoval z veľkých košov, čo pred neho postavili kardináli sekretári, a vyhadzoval do vzduchu čarokrásne rímske sviečky, prskavky a ohnivé fontány, ktoré sa pri dotyku jeho rúk zapaľovali a premieňali na fosforujúce perly a žiarivé dúhy. Keď toto všetko dopadlo na zem, premenilo sa na nesčíselné papierové lístky rozličných farieb s plnomocnými odpustkami bez podmienok pre všetky hriechy minulé, prítomné a budúce. Nadšenie a radosť ľudu prekročili všetky hranice. Pravdu povediac, niektorí tvrdili, že na vlastné oči videli, ako sa tie lístky s odpustkami menili na ohyzdné žaby a ošklivé hady. Napriek tomu obrovská väčšina ľudí nevychádzala z údivu a ľudová veselica sa pretiahla rez niekoľko dní. Cez celý tento čas nový pápež-divotvorca urobil čudá neuveriteľné a ohromujúce divy,  že by bolo celkom zbytočné podať o nich presnú správu. V tom istom čase na plošinách púšte pri Jerichu sa zhromaždení kresťania postili a modlili. Večer štvrtého dňa za súmraku profesor Pauli a deväť spoločníkov, sediac na osloch a vezúc so sebou voz, vnikli do Jeruzalema. Prešli bočnými uličkami poblíž plošiny Haram-es-Šerif, vošli do Ulice kresťanov (Haret-en-Nazára) a prišli k vchodu do chrámu Vzkriesenia, kde na podlahe ležali telá pápeža Petra II. a starca Jána. V tú hodinu bola ulica prázdna. Celé mesto sa vyhrnulo na Haram-es-Šerif. Vojaci, čo strážili telá, tuho spali. Profesor Pauli a jeho spoločníci zistili, že telá sa nezačali rozkladať, ba neboli ani studené a stuhnuté. Vyložili ich na nosidlá, pokryli ich plášťami, čo priniesli so sebou, a prejdúc tými istými bočnými ulicami vyšli z Jeruzalema a vrátili sa k svojim bratom. Len čo položili nosidlá na zem, duch života vstúpil do obidvoch mŕtvych. Začali sa hýbať a snažili sa vyslobodiť z plášťov, do ktorých boli zavinutí. Všetci im pritom začali pomáhať s nadšenými výkrikmi radosti. Čoskoro sa obidvaja vzkriesení postavili na nohy zdraví a svieži.


Pápež Peter II. a starec Ján ožili
Znovuoživený starec Ján začal hovoriť takto: « Ako vidíte, synovia moji, nenechali sme sa navždy. A teraz vám hovorím: Prišla hodina, aby sa splnila posledná modlitba nášho Pána Ježiša Krista za svojich učeníkov: aby boli jedno, ako On je jedno s Otcom. Kvôli tejto jednote v Kristovi, synovia moji, uctime si nášho milovaného brata Petra. Nech je mu konečne dopriate pásť všetky Kristove ovečky. Skutočne je to tak, brat môj! »
A objal Petra. V tej chvíli sa priblížil aj profesor Pauli a povedal pápežovi: « Tu es Petrus! Jetzt ist es ja gründlich erwiesen und ausser jedem Zweifel gesetzt ». (« Ty si Peter! Teraz je to dôkladne dokázané a mimo každej pochybnosti »). Pravicou mu silno stisol ruku, zatiaľ čo ľavicu podával starcovi Jánovi so slovami: «So also, Väterchen, nur sind wir ja Eins in Christus » (« Tak teda, otecko, teraz sme už jedno v Kristovi»). Tak sa uskutočnilo zjednotenie cirkví v srdci tmavej noci na opustenej náhornej plošine.
Odrazu však temnotu noci roztrhol prenikavý jasný zjav a na nebi sa ukázalo veľké znamenie:  Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Zjavenie ostalo istý čas nehybné, potom sa začalo pomaly pohybovať smerom na juh. Pápež Peter zdvihol svoju pastiersku palicu zvolal: « Hľa, naše znamenie! Poďme v jeho šľapajach! » A vykročil v smere označenom videním spolu s dvoma patriarchami, starcom Jánom a profesorom Paulim, a s celým zástupom kresťanov k Božiemu vrchu, k Sinaju...

(V tomto bode sa čitateľ zastavil).


Dáma: Prečo nepokračujete?
Pán Z.: Rukopis nepokračuje ďalej. Otec Pansofius nemohol dokončiť svoje rozprávanie. Už ako chorý mi však vyrozprával to, čo mal v úmysle napísať ďalej: « Len čo ozdraviem; » hovoril. Ale nevyzdravel a posledná časť jeho rozprávania je
pochovaná s ním v kláštore Danilovo. Dáma: Vy sa zaiste pamätáte na to, čo vám
hovoril. Vyrozprávajte nám to!
Pán Z.: Pamätám si to len v hlavných črtách. Keď sa duchovní vodcovia a predstavitelia kresťanstva utiahli na púšť Arábie, kde k nim prišli zo všetkých strán sveta zástupy kresťanov, horliteľov za pravdu, nový pseudopápež Apollonius mohol bez prekážok svojimi divmi a zázrakmi zviesť všetkých ostatných povrchných kresťanov, ktorí nezmenili svoju priaznivú mienku o Antikristovi. Ten vyhlásil, že mocou svojich kľúčov
otvoril brány medzi svetom pozemským a svetom záhrobia. A skutočne stalo sa obyčajnou vecou komunikovať medzi živými a mŕtvymi a tiež medzi ľuďmi a diablami. Okrem toho sa rozšírili nové, nevídané formy mystických orgií a kultu diabla. No len čo cisár začal myslieť, že sa pevne usadil v náboženskej oblasti a keď po ustavičnom nátlaku tajomného « otcovského » hlasu sa vyhlásil za jediné a pravé vtelenie najvyššieho univerzálneho božstva, prihodilo sa mu nové nešťastie zo strany, z ktorej by si to nikto nebol očakával. Vzbúrili sa proti nemu Židia. Tento národ, ktorý v tom čase dosiahol počet tridsať miliónov, nestál bokom pri príprave a pri upevnení všeobecných úspechov nadčloveka. Keď sa cisár presťahoval do Jeruzalema, potajomky dal rozšíriť v židovských kruhoch správu, že jeho hlavným cieľom je ustanoviť vládu Izraela nad celým svetom. A tak ho Židia uznali za svojho Mesiáša a ich nadšená oddanosť jeho osobe nepoznala hraníc. Naraz sa však proti nemu vzbúrili s veľkým hnevom a túžbou po pomste. Túto náhlu zmenu, bezpochyby predpovedanú Písmom a tradíciou, Otec Pansofius predstavil azda s prepiatou jednoduchosťou a príliš realisticky. Skutočnosť je taká, že Židia, ktorí považovali cisára za dokonalého Izraelitu zo svojej rasy, naraz len náhodou zistili, že nie je ani obrezaný. V ten istý deň v Jeruzaleme a na druhý deň
v celej Palestíne vypukla vzbura. Horlivá a bezhraničná oddanosť voči Spasiteľovi Izraela sa zmenila v takú istú horlivú a bezhraničnú nenávisť proti tomuto prefíkanému klamárovi a bezbožnému podvodníkovi. Celé židovstvo sa vzbúrilo ako jeden muž a jeho nepriatelia s prekvapením zistili, že duša Izraela vo svojej hĺbke nežije z výpočtov a chamtivosti po mamone, ale silou úprimného citu, v nádeji i v zármutku svojej mesiášskej viery. Cisár neočakával takýto výbuch a to ešte tak znenazdajky. Stratil vládu nad sebou samým a vydal dekrét, ktorým odsúdil na smrť všetkých vzbúrených židov a kresťanov. Tisíce a desaťtisíce ľudí, ktorí nemali času ozbrojiť sa, bolo nemilosrdne pozabíjaných. Ale čoskoro sa zorganizovalo vojsko Židov a počtom jedného milióna vojakov zmocnilo sa Jeruzalema a prinútilo Antikrista stiahnuť sa do
Haram-es-Šerif. Cisár mal k dispozícii iba malú časť svojej osobnej stráže a nič nezmohol proti obrovskej presile nepriateľov. Vďaka magickým silám svojho pápeža Apollonia podarilo sa mu preniknúť cez nepriateľské línie a čoskoro sa objavil v Sýrii na čele nespočetného vojska pohanov zo všetkých rás. Hoci pravdepodobnosť víťazstva bola veľmi malá, židia vytiahli proti cisárovi. Len čo sa však predvoje obidvoch vojsk zrazili a začali boj, nastalo zemetrasenie neslýchanej sily. Pod Mŕtvym morom, pri ktorom sa zoradili cisárske oddiely, sa otvoril ozrutný kráter vulkanického pôvodu. Rieky ohnivej lávy vytvorili obrovské jazero ohňa a pohltili samého cisára, celé jeho nespočetné vojsko ako i jeho neodlučiteľného druha, pápeža Apollonia, ktorému mágia tento raz neprišla na pomoc. Medzitým Židia utekali do Jeruzalema, preľak-
nutí a plní strachu a vzývali spásu Boha Izraelovho. Keď sa pred ich očami ukázalo sväté mesto, odzrazu veľký blesk prerazil oblohu od východu až po západ a videli Ježiša Krista, ako zostupoval oproti nim v kráľovskom rúchu a s ranami od klincov na rukách. Medzitým sa zo Sinaja pohol smerom k Sionu veľký zástup kresťanov na čele s Petrom, Jánom a Pavlom. Aj z iných strán sa hrnuli nadšené zástupy. Boli to všetci tí židia a  kresťania, ktorých dal popraviť Antikrist. Vstali z mŕtvych a pripravovali sa žiť s Kristom tisíc rokov. Týmto víťazným videním chcel Otec Pansofius skončiť svoje rozprávanie. Témou rozprávania nebolo opísať katastrofu sveta, ale iba skončenie náš-
ho historického vývinu: zjavenie, triumf a záhubu Antikrista.

Politik: A vy si myslíte, že toto skončenie je už také blízke? '

Pán Z.: Hm, na javisku sveta bude ešte veľa prázdneho rozprávania a všelijakých márností, ale dráma už bola oddávna opísaná až do konca a ani hercom ani divákom nie je dovolené niečo v nej zmeniť.

Dáma: Ale koniec koncov, aký je zmysel tejto drámy? Nechápem, prečo váš Antikrist prechováva takú veľkú nenávisť voči Bohu, keď je podstatne dobrý, a nie zlý..

Pán Z.: Skutočnosť je taká, že podstatne nie je dobrý. A v tomto je zmysel drámy. Na celkové vysvetlenie Antikrista stačí jedno jediné príslovie, a to ešte veľmi jednoduché: « Nie je všetko zlato, čo sa blyští. » Jas umelého dobra nemá nijakú silu.

Generál: Ráčte si všimnúť, nad akú udalosť padá opona tejto historickej drámy: po vojne, po zrazení sa dvoch vojsk! Čo sa vám zdá pán princ?... Ó svätí Boží! Kde sa podel princ?...

Politik: Nevšimli ste si to? Potichu odišiel v patetickej chvíli, keď starec Ján svojimi slovami pritlačil Antikrista k múru. Vtedy som nechcel prerušiť rozprávanie a potom mi to vymizlo z pamäti.

Generál: Namojpravdu, zmizol po druhý raz. Vedel sa ovládať. Ale nevedel odolať. Ach, Bože môj!

Koniec

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých