Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

alt

Ničivé účinky Filioque

Zdalo by sa, že Filioque bolo pridané do textu Symbola viery v dobrej viere.

Tí, ktorí ho pôvodne vpísali do Kréda, dúfali, že tak zdôraznia Kristovo plné Božstvo proti jeho popieraniu ariánmi. Lenže toto svojvolné doplnenie ekumenického vyznania viery spôsobilo spustošenie cirkevného života. Keby nic iné, bolo hlavnou prícinou Velkého rozkolu (schizmatu) . To preto, že Filioque narušuje ucenie o Trojici a následne i ucenie o Cirkvi. (Zásadná  zmena v "projekte" má za dôsledok zmenu v "stavbe".)
Porušenie ucenia o Trojici cez  Filioque viedlo tiež  k casto oplakávanému zabúdaniu na  svätého Ducha v západnej cirkvi, co v 20. storocí viedlo k vzniku  charizmatického hnutia. Ďalej má Filioque ničivé účinky na sviatostné učenie a prax.

Svedectvo Písma
Podla  biblického svedectva je Boh zjavený  ako Jeden Boh, ale je tiež  zjavený ako tri rozdielne božské Osoby. V Písme je nám jasne ukázaný Boh Otec, Boh Syn a Duch svätý, ktorý je rovný Synu a "od Otca vychádza" (Jn 15,26; a Jn 14,16).


Nie je ani potrebné  hovorit, že niektoré tieto slová o neopísatelnom Bohu sú ludským jazykom. Ale clovek k tomu  potrebuje nieco povedat. Boh je skutocne neviditelný, nevyslovitelný, nepochopitelný aj nekonecný, ale Boh je aj Pán, ktorý sa nám sám zjavil. Vtelené Slovo hovorí ludskými slovami; Slovo Božie je zapísané ludskými slovami. Co by to bolo za zjavenie, keby nebolo predstavené v ludských pojmoch a zapísané ludským jazykom?

Božie zjavenie by v jazyku prvokov alebo slonov, ba dokonca v jazyku anjelov tažko malo nieco spolocné s ludskou rasou!

Jazyk, ktorý Cirkev používa k reci o Bohu, je vskutku  ludským jazykom, ale inšpirovaným ludským jazykom, jazykom Bohom vybraným, skrze ktorý sa Pán dáva poznat.  Pretože len Boh sám je absolútny, tento jazyk je "relatívny". Ale jazyk Božieho sebazjavenia je absolútne relatívny vo vztahu k Bohu, zatial co vo vztahu k tvrdeniu o Bohu je absolútne správny. Keď teda hovoríme o Synovi ako "zrodenom" z Otca a o Duchu "vychádzajúcom" z Otca, používame ludskú terminológiu a ludskú analógiu, lenže terminológia a analógia, ktorú nám Boh sám dal.

Sloveso "vychádzat", ako je užívané v Biblii a vo Vyznaní viery, býva casto zamienané so slovom "posielat". Povedané inak, ludia radi zamienajú vecné vychádzanie svätého Ducha s casovým poslaním Ducha (poslanie na tento svet, kde existuje cas – v case). Vychádzanie odkazuje na vztah svätého Ducha k Otcovi -  Duch vychádza vecne iba z Otca. Casové posielanie (misia), t. j. poslanie svätého Ducha do nášho casu a priestoru je úplne iná záležitost.

Môžeme povedat, že Syn a Duch "vysielajú jeden druhého" do sveta i do naších životov. Lebo v casovom poslaní (misii) svätý Duch prichádza z a skrze Syna, a to v tom zmysle, že Duch je vyslaný do sveta Synom. Zároven však vidíme v Písmach zjavené, že sa Duch v pravý cas zúcastnuje vyslania Syna do sveta.


Ak sa stáva, že toto vysielanie Syna a Ducha do sveta býva nazývané "vychádzaním", potom takéto oznacenie „kalí vodu“. Potrebujeme zachovat jasné myšlienkové rozlíšenie medzi vecným vychádzaním svätého Ducha „z“ alebo „od“ Otca a jeho poslanie do sveta. Mnoho zmätkov okolo Filioque vychádza z nedodržania tohto rozlíšenia a neboli by sme  prekvapení, ak by tí, ktorí pridali zmienený pojem do Vyznania viery, boli pomýlení práve v tomto bode. Duch je urcite poslaný z a skrze Syna, ale Duch vecne nevychádza ani z ani skrze Syna.

Predstava Písma o Synovi vecne rodenom z Otca a o Duchu vecne vychádzajúcom z Otca nám predstavuje Božstvo nielen ako jedno božské Bytie, ale aj ako rodinu troch rôznych Osôb. V pravoslávnom ucení je Otec jediným zdrojom Božstva, ale Syn -  vecne rodený z Otca, a svätý Duch - vecne vychádzajúci z Otca sú rovnako tak Bohom. Poznáme Boha ako Jedného práve  pre tento dôvod: Syn i Duch, ktorí  z Otca vychádza, sa podielajú plne a rovnako v Jeho jedinej podstate.

V krátkosti povedané: Písma, Vyznanie viery, otcovia aj svätá liturgia predstavujú Trojicu paradoxne - Boh je jedno Bytie v troch Osobách a táto Trojica je hierarchiou sebe rovných Osôb.

(Jednoduchý spôsob, ako nacrtnút rozdiel medzi Osobou a podstatou v Bohu je tento: "Osoba" ukazuje kto je Boh. Na otázku, kto je Boh, znie odpoved: "Boh sú tri Osoby." "Podstata" ukazuje, co je Boh. Na otázku, co je Boh, znie odpoved: "Boh je jedno Bytie.")

Filioque má za následok zatemnenie biblického videnia Boha ako hierarchickej rodiny sebe rovných osôb. Svätý Duch sa stáva "súbehom",  akýmsi druhom neosobnej sily, vyvierajúci z Otca i Syna, skôr než božskou Osobou, ktorá vychádza z Otca a ktorá je rovnocenným partnerom Syna. Preto sv. Irenej Lyonský hovorí o Synovi a Duchu svätom ako o dvoch.

Ak chýba svätý Duch ako rovnocenná Osoba v Božstve, zostáva Syn, zretelný Obraz Otca "osamotený". Trojica sa potom stáva "Dvojicou." To vedie cloveka k chápaniu Isusa, bud iba ako ludský obraz Boha, alebo v opacnom extréme ako "iného Boha." V oboch  prípadoch je biblické videnie Trojice radikálne pokrivené.

Filioque a ucenie o cirkvi.


Pravoslavní teológovia už dlho nahliadajú na rímske ucenie o cirkvi ako priamy výsledok Filioque. Pretože cirkev už dalej nie je spolocenstvo sebe rovných, prebývajúcich spolocne v hierarchii cti, ale skôr jednoliatym kolektívom, ktorému vládne jedna osoba. Ako reakciou  na to sa protestantská reformácia, i v súcasnosti široko rozšírená vzbura v rímskom katolicizme, posunuli do inej krajnosti. Cirkev vidí ako zbierku jednotlivcov, z nich každý si robí co chce, alebo ako demokratickú organizáciu, v ktorej vládne väcšina. Pravoslávne všeobecné trojicné videnie Boha je v oboch prípadoch ztratené.


Môžme si predstavit obhajcu rímskeho videnia cirkvi, argumentujúceho: "Ale vaše pravoslávne ponatie Trojice potvrdzuje rímskokatolické ponatie cirkvi: Ako je Otec zdrojom Trojice, tak je i pápež zdrojom cirkvi." Pravoslávna odpoved je, že v Trojici sú si Osoby rovné; Otec je - povedzme - prvý medzi rovnými.


Cirkev, reflektujúca trojičný model priamo vo svojej podstate, mala vždy jedného biskupa, ktorý bol prvým medzi rovnými. Ale v pravoslavnej Tradícii, zakorenenej v prvotnej Cirkvi to nebol nejaký zvláštny biskup (všetci biskupi sú nástupcovia Petrovi), ale ten z biskupov, na ktorom sa cirkev zhodla, aby bol prvým medzi rovnými. Prvým sídlom bol v prvotnej Cirkvi samozrejme Jeruzalem, v ktorom držal primát sv. Jakub. Peter bol apoštolským zakladatelom katedry v Antiochii dlho predtým, než ako tvrdia rímskokatolíci, prišiel do Ríma. Pozícia Ríma ako prvej katedry sa vyvinula obecným súhlasom a táto pozícia bola formálne potvrdená prvými všeobecnými snemami. Ked sa, z pravoslávneho hladiska, Rím odtrhol od pravoslávneho spolocenstva, stal sa – opät  obecným súhlasom - prvým medzi rovnými Konštantinopol.

Filioque a ostatné problémy.
S pokriveným náhladom na Trojicu prestávajú byt spolocnost aj manželstvo vnímané ako vztahy osobného spolocenstva, v ktorých sebe rovné osoby nachádzajú svoje miesto v hierarchii zodpovednosti, cti a autority. Tieto vztahy sa stávajú kolektívom ovládaným tyranom, alebo na druhej strane chaotickým spolocenstvom, kde je každý clovek sám sebe zákonom. (Ak nie je  pravoslávie cudzie politickým tyranom a šovinistickým manželom, nie je to problém jeho teológie, ale skôr toho, že ludia neaplikujú teológiu v živote tam, kde by samozrejme mali. Napríklad Byzancia casto dobre utvárala svoju spolocnost na trojicných princípoch, cez všetky omyly a pády mnohých svojich vodcov.)
V mystických obradoch (t.j. tajinách) pravoslávnej cirkvi je dualita Syna i Ducha sviatostne symbolizovaná. Eucharistické posvätenie je božským úkonom Syna i Ducha, pretože chlieb a víno sú posvätené Slovom Otca a cinom svätého Ducha. (Mimochodom, epikléza v pravoslávnej liturgii nie je samostatným posvätením (konsekráciou) - je to završenie a dokoncenie  posvätenia, ktoré je dokonané dvoma Rukami Otca - Slovom a Duchom.)

V obrade krestanského zasvätenia, vo vode krstu, je krstenec navlecený do Synovho Tela pôsobením  Svätého Ducha. Pri pomazaní myrom je pokrstený Svätým Duchom, aby bol "christom", t.j. pomazaným. („christos s malým ch“ znamená ešte aj to, že sa mu máme pripodobnit, podobat svojím životom. Máme byt christom s malým ch. Pozn. prek.)  Vo všetkých mystériách cirkvi pôsobia Otcove dve Ruky v súladu.

Keby toto chápanie Syna a Ducha ako dvoch Otcových Rúk nebolo na západe stratené práve kvôli Filioque, nevyvstala by potreba opravného charizmatického hnutia, ktoré vzápätí vytvorilo svoje vlastné pokrivenie krestanskej viery.

Iba jedno slovko, Filioque, ale pozrite sa, koľko škody narobilo a stále ešte robí! Nie je to otázka falošnej pýchy, lež základnej otázky viery. To je dôvodom, prečo ju pravoslávna všeobecná cirkev vždy videla ako zvrchovane dôležitú záležitost.

http://www.pravoslav.gts.cz/theolog/filioq1.htm                

Preklad: Elena Nemčíková

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých