Občianske združenie Národný odkaz: Sväté knieža Rastislav

Svätý Rastislav, ktorého kanonizovala (vyhlásila za svätého) naša miestna Pravoslávna cirkev 29. októbra 1994, žiari ako jasná hviezda na oblohe.

Svätý Rastislav je  panovníkom, ktorý položil pevné základy nášho duchovného života a kultúrnej samostatnosti, základy, ktoré pretrvali cez ťažké dejinné skúšky až do dneška. Je pozoruhodnou postavou ako vojak, diplomat, politik, a bol aj dobrým kresťanom, nikde sa o ňom nepíše, žeby bol roztopašný. Nemôžeme zabudnúť na kresťanské svedectvo osvieteného vladára Rastislava, o ktorom plným právom platia slová svätého apoštola Pavla: “Veď je služobníkom Božím tebe k dobrému“ (Rím 13,4).
Keď sa knieža svätý Rastislav ujal niekedy v roku 846 vlády po prvom veľkomoravskom kniežati Mojmírovi, bola krajina, zahŕňajúca moravské a slovenské kmene slovanského ľudu, už zjednotená a na západe sa otvárala českým kmeňom, čo sa neskôr stali jej súčasťou. České kniežatstvo nadväzovalo na Veľkú Moravu a prijímalo z nej kresťanstvo v jeho slovanskej, cyrilo-metodskej podobe. Na severe a na východe hraničila Morava, lemovaná širokými lesmi a horami Jeseníkov, Beskýd a Tatier,  s poľskými a ruskými kmeňmi, na juhovýchode s bulharským kráľovstvom. Na tieto susedné slovanské kmene myslelo moravské knieža taktiež, keď uvažovalo o najvhodnejšej zvesti kresťanskej viery, ktorá by sa dostala najprv na Moravu a neskôr aj k nim, “aby všetky slovanské národy, vidiac“, ako bude na Morave hlásané Božie slovo v slovanskom jazyku, “pripodobnili sa nám“.

Blahá a nadovšetko radostná zvesť o odpustení a spáse človeka v Isusovi Christovi, ktorého nebeský Otec ako svojho milovaného Syna poslal svetu, aby spasil človeka od hriechu, diabla a smrti, prichádzala k našim veľkomoravským predkom pomaly. Pokiaľ svätú vieru prinášali misionári z Nemecka, Moravania sa ju zdráhali prijímať s dôverou, lebo sa obávali, že s prijatím kresťanstva by sa stali poddanými svojich susedov. Nakoľko sa už budovali prvé kresťanské chrámy, kronikári k roku 852 o Morave zaznamenali, že kresťanstvo je tam ešte len v počiatku. Keď sa Bohom naučený Rastislav stal veľkomoravským kniežaťom, túžil celou ušľachtilosťou svojej duše zabezpečiť život svojho ľudu v mieri a v bezpečí. Avšak Božou milosťou veľmi zreteľne rozpoznal, že nestačí stavať blaho ľudu a upevňovať jeho štátnosť len na politických výpočtoch, na prevahe vojenskej moci a len na hmotnom bohatstve, čo sú veci pominuteľné a vzbudzujúce závisť susedov. Uvedomil si podľa slov Isusa Christa, že “toto všetko pohania hľadajú. Veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané“ (Mat 6, 32-33).
Keď teda zbožné knieža Rastislav dospel vo svojom uvažovaní o najlepšej budúcnosti svojho národa k záveru, že zvestovanie radostnej správy o spasení v Isusovi Christovi môže byť účinné jedine vtedy, keď slovanský ľud bude vyučovaný v zrozumiteľnom jazyku, začal sa rozhliadať, ku komu by sa mohol so svojou túžbou obrátiť. V tej dobe sa už kresťanská Cirkev rozvinula z jednoduchých apoštolských obcí cez zložitejšiu organizáciu metropolitných katedier s podriadenými im biskupstvami až k veľkým cirkevným celkom, zvaným patriarcháty. Tých bolo v deviatom storočí v celku päť. V Európe boli patriarcháty dva – prvý rímsky na čele s pápežom, patriarchom rímskym, druhý v Carihrade na čele s patriarchom carihradským, ktorým bol v tej dobe múdry a vzdelaný svätý Fótios. Ostatní patriarchovia: alexandrijský zahŕňal cirkevnú správu v Egypte, antiochijský a jeruzalemský spravovali svoje územia v Ázií a pre zámer kniežaťa boli príliš ďaleko. Stalo sa tak, že moravský panovník sa najskôr so svojou prosbou obrátil k apoštolskému stolcu do Ríma, teda na rímskeho pápeža, ktorým bol v tej dobe Mikuláš I., no ten, budúci spolupracovník nemeckého kráľa Ľudvíka, na žiadosť svojho kniežaťa neodpovedal a učiteľov neposlal. Domnieval sa snáď, že Veľká Morava aj tak bude zahrnutá do nemeckej cirkevnej správy. Toho sa však Moravania so svojimi kniežatami obávali, lebo takmer každoročne práve zo západu postihovali ich kvitnúcu zem vojenské útoky, ktorých sa zúčastňovali aj cirkevné osoby podriadené Rímu. “Dobrý zákon“, tradičný a starostlivo zachovávaný starocirkevný poriadok, vychádzal z mesta Carihradu, založeného cisárom sv. Konštantínom a prenikol svojim jasom až k veľkomoravským Slovanom tak, ako v tej dobe prenikal do susedného bulharského kráľovstva, ba až na vzdialenú Kyjevskú Rus. Tento “Dobrý zákon“ spočíval v dôslednom a svedomitom zachovávaní a prežívaní duchovných hodnôt prvotného kresťanstva, učení, ktoré sám Isus Christos odovzdal svojim učeníkom a apoštolom, od nich to prevzali ich pokračovatelia. Táto viera bola mnohokrát utvrdená a spečatená krvou svätých mučeníkov a mučeníc. O jej uskutočňovanie zápasili mnohí ctihodní pustovníci, mnísi a mníšky v monastieroch, učení teológovia v cirkevných školách, zbožní pastieri Cirkvi na čele Božieho ľudu. V pravej viere žili nezištní lekári, kazatelia, básnici a spisovatelia, učenci i prostí ľudia, panovníci i ľudia im poddaní. Tu žila Cirkev, ktorá nikdy neodvodzovala svoju autoritu od jednotlivých vysoko postavených hierarchov, ale zachovávajúc zborovosť posudzovala svoje dôležité otázky na cirkevných snemoch, na ktorých rozhodovali všetci spoločne.
V medzivojnovej dobe v plnosti nadväzoval na dielo Rastislava svätý mučeník biskup Gorazd II. Na východnom Slovensku, ktoré bolo súčasťou Veľkej Moravy v dobe jej rozkvetu, duchovne žilo počas celého tisícročia z diela svätých bratov i diela svätého kniežaťa Rastislava v susedstve najprv kráľovstvo bulharské, potom ruské, a tak bol uchránený ten “dobrý zákon“ viery, o ktorý svätý Rastislav prosil cisára Michala III. a carihradskú miestnu cirkev. Tu cez všetku nepriazeň dôb a náporom búrok, keď verný rusínsky pravoslávny ľud bol násilím odtrhovaný od svätého Pravoslávia, zázrakom Božej milosti sa po stáročia udržalo sväté Rastislavovo dedičstvo.
Dnes sú pravoslávni na Slovensku spolu s pravoslávnym ľudom na Morave, v Sliezsku i v Čechách, podporovaní v zbožnej oslave svätého kniežaťa ostatnými miestnymi pravoslávnymi cirkvami vo svete. Naše národy tým splácajú tisícročný dlh nepokajaného hriechu, ktorým sme svätému kniežaťu Rastislavovi zaviazaní, lebo v pravde bol Bohom povolaný, aby dal zažiariť svetlu pravej viery dovtedy v pohanstve blúdiacim slovanským národom. Po viac ako tisícich rokoch oslavy múdreho vladára v nebi, nadišiel čas, aby bol odkaz jeho života vo viere, nádeji a láske do našich duší vkĺbený na väčšiu oslavu Svätej Trojice.
S radosťou sme prijali správu, že Posvätná synoda našej miestnej Pravoslávnej cirkvi vyhlásila rok 2012 za rok svätého Rastislava pri príležitosti 1150. výročia príchodu jeho posolstva do Konštantínopolu, lebo on bol významným štátnikom a zároveň aj misionárom a mučeníkom a vyrovnal sa úsiliu svätého Konštantína Veľkého, ako to žiadal byzantský cisár Michal III, keď posielal na jeho žiadosť svätých bratov sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

Sväté knieža Rastislav, pros Boha za nás!