ZÁHADA PIJÚCEHO KŇAZA
Metropolita Anthony (Blum)
Náš kňaz bol zatknutý počas nemeckej okupácie a nahradil ho iný kňaz, ktorého sme si až tak nevážili. Veľa pil, nemohol často ani slúžiť, prišiel do chrámu už hojdajúc sa na nohách. Ja som ho postavil do rohu chrámu a stál pred ním, aby mohol spadnúť na mňa, a nie na podlahu, a nebol zahanbený. Mnohí si ho preto nevážili, správali sa k nemu pohŕdavo.
Oveľa neskôr som zistil, prečo sa tak stalo. Bol mladým dôstojníkom, keď Biela armáda opúšťala Krym. Bol na jednej lodi, na druhej bola jeho mladá manželka a deti. A počas ostreľovania loď, na ktorej boli všetci jeho blízki, sa potopila a on zostal sám.
Samozrejme, môžete povedať: „Niečo podobné sa stalo Jóbovi – všetky jeho deti zomreli, ale on neodvrátil sa od Boha a zostal takým spravodlivým, akým bol od počiatku." Ale toto očakávať a navyše vyžadovať nemá nikto právo. Pamätám si, keď bol otec Michail vzatý do väzenia. Išiel som k nemu na spoveď. Poznal som ho dobre, vedel som o ňom všetko, okrem dôvodov prečo začal piť – poznal som ho len ako opitého kňaza. A vyspovedal som sa mu...
Pamätám si, ako stál nado mnou a plakal – nie opileckými slzami – plakal súcitom. Nebol to len súcit, ale aj sústrasť. Jeho duša bola roztrhnutá skutočnosťou, že tu sa mu jeden mládenec priznal, priniesol svoje hriechy, a že mohol zomrieť, ak by sa neuzdravil. A keď som dokončil spoveď, povedal mi: „Vieš, kto som, že nemám právo ti radiť, lebo sám nie som hodný kňazstva, ktoré mi bolo dané, a tvojej dôvery. Ale cháp: si stále mladý, nestaň sa takým, akým som sa stal ja. A tu je čo ti poviem, aby som ti pomohol nestať sa ako ja...“ A potom mi dal rady, ktoré boli vzácne, lebo boli krvou z duše človeka, ktorý trpel svojou hriešnosťou. Nepodarilo sa mu ju poraziť, ale nikdy sa neupokojil. Vždy sa trápil a padal, no po každom páde vstal a išiel k Bohu, otvoril Mu svoju dušu, kričiac nie od vína, ale od pravého pokánia. A toto je jedna z najúžasnejších spovedí, ktorou som v živote musel prejsť.