Pascha neporušenosti

Svätý novomučeník arcibiskup Ilarion Trojickij - Pascha neporušenosti

Započúvajte sa do sviatočných spevov Cirkvi! Nielen v dni svätej Paschy, ale aj počas všetkých veľkých sviatkov budete počuť mnohokrát slovo neporušenosť (нетenie). Celé dielo spásy rodu ľudského je v živej cirkevnej teológii popísané ako udelenie daru neporušenosti. To znamená, že nám neporušenosť chýbala. Nachádzali sme sa v stave porušenosti. Paschálny synaxarion býva pri bohoslužbách čítaný iba v monastieroch, a to ešte nie vo všetkých. Avšak práve v ňom je teologicky vymedzený význam udalosti, ktorú oslavujeme: "V onen deň zostúpil z Neba a usídlil sa v útrobe Panny; a teraz vytrhol celú ľudskú prirodzenosť z pekelných priepastí, povzniesol ju na Nebesá a uviedol ju do pôvodného stavu neporušenosti." Všimnime si dva detaily: Pascha je tu uvedená do najtesnejšej súvislosti s udalosťou Christovho Narodenia a neporušenosť je nazvaná pôvodným stavom.

Ak počúvame cirkevné spevy, stále viac a viac sa presviedčame o ich obrovskom myšlienkovom bohatstve i o tom, aké sú dôležité pre skutočne pravoslávne chápanie života. Naše školské kurzy dogmatiky, prednášané z katedier našich seminárov a akadémií, nedosahujú ani zďaleka úroveň onej teológie, ktorú prednášajú veriacim naši žalmisti a speváci z chrámových chórov.

Pascha neporušenosti... Návrat do pôvodného stavu... Naša školská teológia hovorí o akomsi právnickom účtovaní medzi Bohom a človekom. Hriech je väčšinou nazývaný zločinom proti Bohu, urážkou Boha, za ktorú sa Božia spravodlivosť musí pomstiť nebohému uraziteľovi. Naproti tomu Cirkev nazýva hriech predovšetkým porušenosťou, stratou pôvodného stavu – neporušenosti. Nehovorí o žiadnych právnických účtoch s Pánom Bohom. Človek odpadol od Boha, a tým sa začal jeho duchovný a telesný rozklad. V duchovnom živote sa začal riadiť vlastnými zákonmi, a preto sa stal otrokom hriechu a zvodných vášní a začal sa mravne rozkladať. Duša sa rozkladá, duša hnije... Znie to podivne, ale je to naozaj tak. Proces duchovného rozkladu môžeme prirovnať k akejkoľvek hnilobe. Pokiaľ nejaký organizmus hnije, všetko sa v ňom rozpadá a po čase z neho začnú vychádzať jedovaté a páchnuce plyny. Ak je naša duchovná prirodzenosť poškodená a nakazená hriechom, aj ona akoby zahníva. Duša stráca svoju vnútornú čistotu a celistvosť a rozpadá sa; ochabuje v nej vôľa, ktorá doteraz všetko spájala a nad všetkým v duši vládla. Z hriešnej duše neustále vychádzajú vášnivé myšlienky a zlé skutky. Ak človek pozorne sleduje svoj duchovný život, neubráni sa údivu nad tým, ako pracne sa do duše vštepuje všetko dobré a krásne, a naopak, ako ľahko a rýchlo sa v nej zakoreňuje všetko temné a zlé. Chtiac nechtiac musíme konštatovať: v našej duši žije čosi nedobré, nezdravé; naša duša je chorá. Panuje v nej porušenosť, ktorá sa ešte zreteľnejšie prejavuje na našom tele. Duševné choroby si mnohí ani nemusia všimnúť; vnútorné vzdychy a náreky duše možno prehlušiť každodenným životným zhonom. Avšak rozklad a smrť tela sú nespochybniteľné. Tvárou v tvár tejto porušenosti blednú všetky krásy tohto života. Knihy askétov, v ktorých sa píše o duchovnej smrti, môžu byť odmietané, ba dokonca zosmiešňované. Ale ukážte mi nihilistu, ktorý by nepochopil obrad pohrebu a smútočný plač ctihodného Jána Damaského!

Ľudstvo si vždy uvedomovalo vnútornú porušenosť svojej duchovnej prirodzenosti a na vlastné oči videlo skazu svojej telesnej schránky. Uvedomovať si, že duchovne hniješ, vedieť, že tvoje telo sa raz dostane červom – taký je údel hriešneho človeka! Kam sa len podela radosť? Akú nádej mať do budúcna? Hriech je vo svojej podstate spojený s nešťastím a utrpením. Poznanie hriechu vrhlo aj na budúcnosť tmavý tieň bezútešnosti. Šeol starozákonných Židov i kráľovstvo tieňov v temnom Háde antických Grékov a Rimanov ponúkali budúcnosť bez akejkoľvek nádeje.

Spása znamená uzdravenie. Spása znamená vyslobodenie z porušenosti a návrat k prvopočiatočnej blahej neporušenosti, lebo k nej bol človek stvorený. Ľudskej prirodzenosti bolo nutné vrátiť zdravie. K tomuto uzdraveniu došlo vtelením Božieho Syna. „Nemohli by sme sa stať neporušenými a nesmrteľnými, keby sa Neporušený a Nesmrteľný skôr nestal tým, čím sme my.“ Neporušený a Nesmrteľný prijal v jednotu Svojej osobnosti „moju prirodzenosť, zachvátenú porušenosťou a smrťou“. Na porušenú prirodzenosť bol naštepený štep neporušenosti, a tak sa začal proces obnovy stvorenia, proces zbožštenia človeka a budovania bohoľudstva. Osteň smrti bol otupený a porušenosť prekonaná, pretože proti chorobe bol podaný protijed. Pascha neporušenosti nás núti, aby sme si spomenuli na tajomstvo vtelenia.

Nepriechodnú bola brána smrti. S hrôzou a chvením k nej prichádzali bez výnimky všetci pozemšťania a brána sa za nimi zatvárala. Ale Christos vstal z mŕtvych! Čo to znamená? Znamená to, že spása sa skutočne uskutočnila. Veď v Osobe Christa sa ľudská prirodzenosť „nezliate, nezmeniteľne, nerozdielne a nerozlučne“ zjednotila s prirodzenosťou Božskou. Nebol to Boh, kto prešiel cez bránu smrti, pred kým sa „roztvorila sieň večnosti“, kvôli komu bol odvalený kameň od hrobu – bol to Bohočlovek. Spolu s Christom prešla skrze tajomnú bránu smrti naša ľudská prirodzenosť. Vláda smrti nie je večná! Smrť bola pre ľudstvo strašnú, kým nezomrel Christos, avšak po Christovom vzkriesení sa naopak človek stal strašným pre smrť, lebo jeden z nás nad smrťou zvíťazil, nezostal v hrobe a neokúsil porušenie.

Pascha znamenala oslobodenie Izraela z Egypta. Naša Pascha znamená oslobodenie z otroctva smrti a porušenosti. Christos vstal z mŕtvych! Teraz viem, že moja spása bola skutočne uskutočnená. Viem, že Boh sa skutočne zjavil na zemi. Mohli by sme uviesť mnoho veľkých mužov, ktorí víťazili nad živlami a prírodou, ale žiadny z nich neunikol smrti, ktorá odhaľovala našu všeobecnú úbohosť. Kým je ten, ktorý prešiel bránou smrti? Môže byť iba Bohom. Boh sa teda skutočne vtelil na zemi a skutočne priniesol liek uzdravujúci porušenosť, ktorá ma tak rozožiera a mučí. Vtelenie a vzkriesenie sa spájajú do jedného. Vtelenie dáva zmysel vzkriesenia, zatiaľ čo vzkriesenie nevyvrátiteľne uisťuje o pravde a reálnosti, nie prízračnosti a iluzívnosti vtelenia.

Teraz sa už smrti nedesím, lebo som videl víťazstvo nad porušenosťou. Doteraz v sebe vidím ešte iný zákon ako zákon života – vidím v sebe zákon smrti a porušenosti. Vidím, ako ma občas ovládne hriech. Zároveň však viem, že jeho vláda je otrasená a moja situácia nie je beznádejná. Teraz môžem dúfať vo víťazstvo, v zdolaní hriechu, môžem dúfať vo vyslobodení z otroctva. Teraz môžem radostne pozerať na usilovný zápas s hriechom a vášňami, ktorý stojí predo mnou – veď nepriateľ bol už mnohokrát porazený sebaobetovaním svätých askétov. Boží svätci žiaria ako hviezdy na cirkevnom nebi: žijúc na zemi, zvíťazili nad hriechom, dosiahli čistotu a cudnosť, t.j. neporušenosti, a odchádzali preto z tohto sveta s radosťou. Neporušenosť, teda čistota a cudnosť, je prameňom radosti. Blaženosť nie je vonkajšou odmenou, ako sa domnievajú nájomnícky zmýšľajúci katolíci. Blaženosť je vnútorným následkom cnosti. Cnosť znamená zdravie duše, a zdravý človek je vždy šťastnejší ako chorý. Moja choroba a hriech sú vyliečiteľné – o tom ma presviedča Christovo vzkriesenie. Je mi odhalená blaženosť raja. Nech nenarieka, že má nedostatok, lebo sa zjavilo spoločné Kráľovstvo! Zjavila sa spoločná radosť, lebo sa zjavila nádej na neporušenosť, na vykúpenie z hriešnej porušenosti. Christos Boh previedol nás od smrti k životu. Egypt zostal za chrbtom, faraón zahynul – pred nami sa črtá zem zasľúbená a nepominuteľné Kráľovstvo, kde je príbytkov veľa a večná radosť! Pascha neporušenosti! Spása sveta!

Christos vstal z mŕtvych!

Священномученик Иларион Троицкий, Творения в трех томах. Т. 3. Изд. Срэценскага монастыря, Москва 2004, s. 388-391.