Poučenia sv. Antona Pustovníka
1) Kiež sa všetci v prvom rade staráme o to, že ak sme sa už dali do práce, aby sme v nej nepoľavovali a neklesali na mysli, hovoriac: Už dlhú dobu sa venujeme askéze; ale bude lepšie, keď začneme nový deň tým, že budeme znásobovať svoju horlivosť. Veď celý ľudský život je taký krátky v porovnaní s večnosťou a všetko, čo máme, je ničím oproti večnému životu.
Podobne ako vo svete, keď sa nejaká vec predáva podľa svojej ceny a kdekto vymieňa v približne rovnakých hodnotách, zakiaľ čo prisľúbenia večného života sa kupujú za nejakú maličkosť. Lebo je napísané: Vek nášho života je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou (Ž 89, 10).
Teda, ak už osemdesiat alebo aj sto rokov pobudneme v sebazapieraní, tak nieže sto rokov budeme vládnuť, ale na veky vekov. Popritom, ak sa zapierame na zemi, dedičstvo nadobudneme nie na zemi, ale na nebesiach. To sa nám prisľúbilo a ešte naviac: Keď zanecháme telo porušiteľné, aby sme ho prijali ako duchovné. Nestrácajme hlavu a nemyslime si, že sme sa dlho venovali askéze, alebo, že sme urobili niečo veľkolepé, lebo utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť (Rim 8,18).
2) Takže, keď sa dívame na okolitý svet, nemyslime si, že sme sa zriekli niečoho veľkého, lebo aj celá táto zem je malá oproti celému vesmíru. Preto, aj keby sme vládli nad celou zemou, alebo sa jej odriekli, nebolo by v tom nič rovnocenné oproti nebeskému kráľovstvu. Lebo podobne ako ten, kto riskuje jednu drachmu medi, aby vzápätí získal sto drachiem zlata, tak aj ten, kto je pánom celej zeme a zriekne sa jej, nemnoho zanecháva, no získava stokrát viac.
Ak teda celá zem sa nedá porovnávať s nebesiami, vtedy, kto zanecháva niekoľko desatín, akoby nič nezanechával. Hoci by popritom zanechal dom aj množstvo zlata, ani vtedy sa nemôže chváliť alebo malomyseľnieť. Na druhej strane treba pouvažovať, že keby sme nezanechali (čo máme) kvôli čnosti, všemožne potom, (keď budeme umierať), zanechali by sme to, ako to aj často zanechávame tým, ktorým by sme to nechceli, ako nám to pripomína už Ecclesiasticus (Sir. 4,8). Prečo teda kvôli čnosti toto nezanechať, aby sme za to zdedili kráľovstvo (nebeské)?
3) Na základe takejto príčiny nikto z nás nemôže v sebe živiť želanie nadobúdať bohatstvo. Lebo aký úžitok máme z toho, čo nemôžeme vziať so sebou? Prečo radšej nezískavame to, čo si so sebou môžeme vziať: Šľachetné zmýšľanie, spravodlivosť, mravnú bezúhonnosť, statočnosť, rozvahu, lásku, nemajetnosť, vieru v Krista, povznesenosť nad hnev, záľubu v putovaní? Keď nadobudneme tieto (čnosti), nájdeme ich pred sebou tam, kde v zemi mierumilovných nám pripravujú útočisko.
4) Takýmito myšlienkami nech sa každý presviedča, aby nezmalomyseľnel, a to tým skôr, ak popritom uváži, že je Božím stvorením a je zaviazaný pracovať pod vládou Stvoriteľa. Ako sa sluha neosmeľuje povedať: ,,Keďže som pracoval včera, teraz nebudem pracovať,” a vypočítavajúc uplynulý čas (práce) neprestane (pracovať) v ďalších dňoch, ale každý deň, ako je napísané v evanjeliu, prejavuje tú istú horlivosť, aby vyhovel svojmu Pánovi a neupadol tak do biedy, tak aj my sa každý deň s trpezlivosťou zdokonaľujme v askéze, pretože vieme, že keď čo i len jeden deň strávime v nedbanlivosti, (Pán) nám to neodpustí, nie kvôli predchádzajúcej (námahe), ale sa na nás bude hnevať za túto nedbanlivosť.
U Ezechiela môžeme čítať (Ez 18, 26): Keď sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin, zomrie preň; pre svoj zločin, ktorý spácha, zomrie. Tak aj Judáš za jednu noc zničil námahu celého uplynulého času.
5) Takže, pusťme sa do sebazapierania a neklesajme na mysli. Lebo v tom s nami spoluúčinkuje aj Boh, ako je napísané: Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28). A kvôli tomu, t.j. aby sme neupadli do malomyseľnosti, je dobré mať na mysli nasledujúci výrok Apoštola: Každý deň zomieram (1 Kor 15, 31).
Lebo len vtedy, keď začneme žiť tak, akoby sme každý deň umierali, vtedy nezhrešíme. Tento výrok zahŕňa v sebe to, že my, keď sa každý deň ráno prebúdzame, pomyslime si, že sa nemusíme dožiť večera a naopak, keď sa ukladáme k spánku, myslime na to, že sa nemusíme prebudiť. Veď aj zo samej našej prirodzenosti nie je nám známy predel v našom živote, nie je nám známe to, akú dĺžku nám vymerala Prozreteľnosť.
Keď sa takto každý deň budeme riadiť, nebudeme ani hrešiť, ani mať necudné myšlienky, nebudeme vyvolávať hnevy, ani zhromažďovať poklady na zemi, ale budeme takými, ktorí sú každodenne pripravení zomrieť, nie sú mamonárski, a všetkým všetko odpúšťajú. Nebudeme ani na jeden okamih pestovať v sebe žiadostivosť voči ženám, alebo na akékoľvek iné pôžitky, ale v tom momente sa budeme od nich odvracať ako od niečoho mimovoľného, lebo vždy prebývame v (predsmrtnom) akoby zápase s prihliadaním na deň súdu. Lebo silný strach a obava z budúcich múk ničí príťažlivosť pôžitku a obnovuje k pádu sa kloniacu dušu.
6) Teda, keď sme začali (pracovať na svojej spáse), a keď sme vstúpili na cestu čnosti, budeme čo najviac mieriť za víťaznou cenou tak, aby sme ju dosiahli (Fil 3, 14). A nikto nech sa neobzerá dozadu tak, ako Lótova žena, pretože Pán osobitne povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo (Lk 9, 62). Obrátiť sa naspäť, čo iné znamená, ako ľutovať, (že sme zanechali svet) a opäť začať svetsky špekulovať.
7) Neľakajte sa, keď počujete o čnosti a nepovažujte ju za čudáctvo. Nie je totiž ďaleko od vás a nie je mimo vás, ale vo vašich rukách a všetko sa vydarí, len treba chcieť. Gréci sa vydávajú na cesty do ďalekých krajín a plávajú cez more, aby sa mohli zdokonaľovať vo vedách. A my nepotrebujeme poberať sa do cudzích krajín kvôli nebeskému kráľovstvu, ani plaviť sa po moriach kvôli čnosti? Pán pred tým varoval, keď povedal: Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17, 21). Preto je pre čnosť potrebné iba to, aby sme ju chceli, pretože ona je v nás a cez nás sa tvorí. Lebo čím skôr sa rozumná duša nachádza v prirodzenom svojom poriadku, tak v tom istom čase v nás je aj čnosť.
(Duša) sa nachádza v prirodzenom svojom hodnotovom poriadku, keď má možnosť prebývať tak, ako bola stvorená. A stvorená bola ako veľmi dobrá a nevinná. Preto Jozue, keď dával príkazy, hovoril ľudu: Nakloňte si srdce k Pánovi, Izraelovmu Bohu! (Joz 24, 23); a Ján: Pripravte cestu Pánovi (Mt 3, 3). Spravodlivou teda duša býva vtedy, keď sa jej rozumnosť nachádza vo svojom prirodzenom hodnotovom poriadku. Keďže však niekedy vybočuje inam, čím znehodnocuje od prírody daný poriadok, vtedy toto nazývame zlom v duši. Teda táto záležitosť (čnosti) nie je až taká ťažká. Lebo ak žijeme podľa toho, na čo sme boli stvorení, vtedy sa nachádzame v stave čnosti, ale ak zle zmýšľame, vtedy je správne, ak nás považujú za zlých.
Keby nás požiadali nezávisle, akoby mimo nás, skúmať túto záležitosť (čnosti), bolo by to obťažné, ale ak sa nás to dotýka, vtedy sa iba treba chrániť pred zlými skrytými myšlienkami a udržiavať svoju dušu v poriadku pred Bohom ako prijatú zálohu od Neho, aby nás uznal za svoje stvorenie, keď ju vidí takou, akou ju On stvoril.
8) Musíme bojovať (so sebou), aby nás netyranizoval hnev a nevládla nad nami telesnosť. Veď je napísané: Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. A: Žiadostivosť potom, keď počne porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť (Jak 1, 20. 15). Keď teda vedieme takýto život, musíme sa prísne kontrolovať, veď je napísané: Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života (Prís 4, 23). Lebo máme dočinenia so strašnými a nesmierne podlými nepriateľmi, so zlými démonmi.
9) A s nimi sa teda stretávame na bojisku, ako povedal sv. Apoštol: Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach (Ef 6, 12). Veľká je ich tlupa vo vzduchu, v ktorom žijeme, a teda nie sú ďaleko od nás. Veľmi sa však navzájom odlišujú. No rozprávať o ich povahe a rozdielnostiach by nebralo konca-kraja, a preto hovoriť o tom môžu tí, ktorí sú vyššie než my. Pred nami ako úloha, ktorá nestrpí odklad, vyvstáva potreba iba spoznávať ich intrigy proti nám.
10) Teda, po prvé, vedzme, že démoni neboli stvorení v takom stave, pre ktorý ich voláme démonmi. Lebo Boh nestvoril nič zlé. Aj oni boli stvorení ako dobrí, no boli zvrhnutí. Keďže však boli zvrhnutí, a keď kvôli mudrovaniu o večnej sláve sa stále motajú okolo zeme, veď Grékov oklamali príšerami, kým nám kresťanom, keďže závidia, všetko uvádzajú do pohybu s túžbou prekážať nášmu výstupu na nebesia, aby sme sa nedostali tam, odkiaľ boli oni zvrhnutí. Kvôli tomu sa teda treba neustále modliť a veľmi horlivo sa usilovať, aby, keď sme už prijali dar Ducha rozlišovať duchov (1 Kor 12, 10), sme sa aj dozvedeli, čo sa ich týka, ktorí z nich spôsobujú menšie zlo a ktorí väčšie, o akú vec sa každý z nich stará a ako každého z nich možno premôcť a vyhnať. Lebo ovládajú mnohé intrigy a mnohými prekrúcačkami vedia roznášať klebety. Blažený Apoštol a jeho nasledovníci to dobre vedeli, keď hovorili: Aby nás neoklamal satan – veď poznáme jeho zámery (2 Kor 2, 11). Nech by sme my boli v hocičom od neho pokúšaní, sme povinní navzájom sa na to upozorňovať. Veď aj ja sám, keď som sčasti zakúsil (ich intrigy), rozprávam vám o tom ako deťom.
11) Oni len čo uvidia, že nejaký kresťan a tobôž mních zotrváva v sebazdokonaľovaní a v ňom napreduje, vtedy sa v prvom rade pokúšajú vyhľadávať také cesty, na ktorých by ho zviedli. Zvádzania – to sú vlastne ich zlé skryté úmysly. No my sa nemáme čo báť toho, čo sa nám pokúšajú vnútiť, pretože modlitbami, pôstmi a vierou v Boha sú nepriatelia okamžite zvrhnutí. Napokon, aj keď sú premožení, nedajú pokoj, ale hneď s prefíkanosťou a chytráctvom útočia. Keď zjavne nemôžu oklamať srdce nečistými žiadostivosťami, tak útočia iným spôsobom: Prevteľujú sa do podôb rôznych príšer, aby vyvolávali strach. Kvôli tomu sa premieňajú do rôznych podôb a vystupujú v rôznych obrazoch: žien, zverov, hadov, obrov a množstva vojakov.
Ale takýchto prízrakov sa netreba obávať, pretože ony nie sú ničím, okamžite zmiznú, len čo sa pred nimi ohradíme vierou a znamením kríža. Napokon, ony sú krajne drzé a bez hanby. Preto, aj keď ich v tomto premôžeme, vtedy druhých napadajú ešte iným spôsobom: Prevteľujú sa do podôb veštcov a predpovedajú, čo bude o niekoľko dní. Taktiež sa ukazujú ako veľkí, aby vtedy, keď niektorých nemohli oklamať skrytými myšlienkami, mohli ich postihnúť takýmito prízrakmi. No nepočúvajme démonov ako takých, ktorí sú nám cudzí. Nepočúvajme ich, aj keby nás povzbudzovali k modlitbe, alebo hoci by hovorili o pôstoch, a čo najpozornejšie hľaďme na cieľ nášho sebazapierania. Tak nás nemôžu oklamať, aj keď všetko robia s podlou prefíkanosťou. Netreba sa ich obávať, hoci by sa tvárili útočne, aj keby sa vyhrážali smrťou, pretože sú bezmocní a nič viac okrem vyhrážania nemôžu urobiť.
12) Všetku starostlivosť treba venovať viac duši než telu. Telu treba venovať len nevyhnutne malý čas a všetko ostatné venovať duši, hľadajúc to, čo jej osoží, aby nebola pod vplyvom telesných žiadostivostí, ale naopak, aby si čo najskôr podrobovala telo. Veď čo iné to znamená než to, čo povedal Spasiteľ: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jest, ani o svoje telo, čím sa zaodejete (Mt 6, 25). – Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše (Lk 12, 29-31).
13) Ver v Boha a miluj Ho! Chráň sa pred nečistými skrytými myšlienkami a telesnými žiadostivosťami, ako sa o tom píše v podobenstvách: Nestroj úklady (Prís 24, 15). Vyhýbaj sa márnomyseľnosti, neprestajne sa modli, pred spánkom aj po ňom spievaj žalmy; študuj prikázania, pre teba obsiahnuté v Písme, pripomínaj si životy svätých, aby tým, že tvoja duša, pamätajúca na prikázania, horlivo nasledovala svätých ako svoje vzory. Osobitne sa snaž spĺňať apoštolskú radu: Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom (Ef 4, 26) a mysli si, že je to všeobecne povedané vzhľadom na každé prikázanie, aby nezapadalo slnko nielen nad hnevom, ale aj nad iným naším hriechom. Lebo je dobré a nevyhnutné, aby nás neodsudzovalo ani slnko za to, čo sme dnes vykonali, ani hriechy v noci, o ktorých už radšej ani nehovoríme.
14) Aby si sa pred tým uchránil, dobré je počúvať a zachovávať apoštolské slovo: Seba samých skúmajte (2 Kor 13, 5). Preto nech človek každodenne spytuje svoje denné i nočné skutky. A ak zhrešil, nech prestane hrešiť, ak nezhrešil, nech sa tým nechváli, ale nech prebýva v dobrom a nech neupadne do nedbanlivosti. Nech neodsudzuje blížneho a seba nech nepovažuje za spravodlivého, kým nepríde Pán (1 Kor 4, 5), ktorý skúma utajené. Často aj pred nami samými je skryté, čo robíme. No hoci o všetkom nevieme, Pán vidí všetko. Preto súd prináleží Pánovi a my, keď budeme navzájom voči sebe súcitní, začneme si navzájom niesť svoje ťažkosti (Jak 6, 2). Netrápme sami seba, a v čom sme nedokonalí, v tom sa snažme napravovať.
41) Modlite sa, nech vám Boh daruje milosť všetko jasne vidieť a tomu rozumieť, aby ste správne mohli rozlišovať, čo je dobro a čo zlo. Apoštol Pavol píše, že pevný pokrm je pre dokonalých (Hebr 5, 14). To sú tí, ktorí sa dlhým a dôsledným sebazapieraním naučili ovládať svoje city a zámery vzhľadom k dobru a zlu, a tak sa stali synmi kráľovstva a sú zapísaní do Božieho synovstva. A Boh im daroval múdrosť a schopnosť správne usudzovať vo všetkých ich záležitostiach, aby ich ani človek, ani diabol neoklamal.
Treba, aby ste vedeli, že nepriateľ pokúša verných aj v podobe dobra a mnohých takto dokáže oklamať až natoľko, že nemajú správny úsudok a rozum. Kvôli tomu blažený Pavol, keď spoznal tieto bohatstvá rozumu, ktoré sú určené pre verných a ktorých veľkosť nepozná hraníc, napísal Efezanom: Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z vášho povolania, aké bohatstvo je z jeho dedičstva vo svätých (Ef 1, 17. 18). Toto on robil zo svojej nesmiernej lásky k nim, vediac, že ak to dosiahnu, potom už v ničom nebudú mať nijaké ťažkosti a nikoho sa nebudú báť, radosť Pána ich bude potešovať dňom i nocou a ich práce im budú sladké v každom čase. Mnohí z mníchov a zasvätených panien, bývajúcich v spoločných pustovniach, nedosahujú túto úroveň. Tak aj vy, ak chcete dosiahnuť túto úroveň, ktorá je vrcholom dokonalosti, odstúpte od všetkých, ktorí sa dávajú takto oslovovať, t. j. od mníchov a panien, ktorí v tom nemajú jasno a ani sa v tom nevyznajú. Totiž, ak sa s nimi budete spolčovať, nebudete dosahovať dobré výsledky, ba dokonca uhasia aj vaše nadšenie, pretože ani v nich samých ho niet, len chlad, lebo postupujú podľa vlastných túžob. A preto, keď prídu za vami, a zavedú reč na svetské záležitosti v súlade so svojimi túžbami, nesúhlaste s nimi. Lebo je napísané u sv. Pavla: Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte (1 Sol 5, 19. 20). Vedzte, že Duch sa ničím tak neuháša, ako zbytočnými besedami (List 11).
42) V každom rozumnom stvorení, či je to muž alebo žena, je orgán pre lásku, ktorým sú schopní objímať čo je Božie aj ľudské. Boží (duchovne založení) milujú to, čo je Božie, telesní majú radi to, čo sa týka tela. Tí, čo milujú veci Božie, očisťujú svoje srdcia od všelijakých nečistôt a vecí tohto pominuteľného sa sveta. Nenávidia svet a egoistické vlastnosti svojej duše a nesúc kríž, nasledujú Pána, pričom všetko konajú podľa Jeho vôle. Preto v nich začína prebývať Boh a darúva im slasť i radosť, ktorá je potravou pre dušu, nasycuje ju a s ňou rastie. Aj stromy, ak v prírode nebudú napájané vodou, nebudú rásť, tak podobne aj duša, ak neprijme nebeskú slasť, nemôže rásť. Iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou slasťou, rastú (List 13).
43) Hovoríte, že ste hriešni a oplakávate všetko, čo ste svojou nedbanlivosťou spôsobili. No i napriek tomu nekonečná dobrota Boha bude s vami a bude vo vás pôsobiť. On je dobrý a odpúšťa hriechy všetkým, ktorí sa na Neho obracajú, nech sú akíkoľvek a už si na ne viac nespomína. Súčasne však chce, aby tí (nad ktorými sa zmiloval), sami pamätali na svoje odpustené hriechy doteraz spáchané, lebo keby na ne zabudli a znova sa vo svojom správaní dopustili niečoho takého, potom budú prinútení dávať odpočet aj z tých hriechov, ktoré im už boli odpustené, podobne ako sa to stalo tomu sluhovi, ktorému pán odpustil celý dlh, ktorý mu dlhoval.
Keď však zabudol na toto zľutovanie a on nespravodlivo zaobchádzal so svojím spolusluhom, tak aj jeho pán potom od neho vyžadoval bývalú dlžobu, ktorá už mu bola odpustená, a to preto, lebo sa nezľutoval nad svojím spolusluhom a neodpustil mu sto denárov, malichernú to sumu v porovnaní s tým, ktorá mu bola odpustená (Mt 18, 23 atď.). Alebo sa pozrime na proroka Dávida. Keď potom, ako zhrešil s Uriášovou ženou, ho prorok Nátan obvinil z toho, čo urobil s jej mužom, on, keď si vypočul obvinenie, v tú chvíľu sa dal na pokánie a stal sa pokorným. Preto mu prorok Nátan povedal: Pán ti odpustil hriech, nezomrieš (Sam 12, 13). Avšak Dávid, keď dostal odpustenie hriechov, nezabúdal na ne a spomienku na ne zanechal potomstvu. Toto sa stalo na pamiatku pre všetky pokolenia, z pokolenia na pokolenie.
Poučím blúdiacich o tvojich cestách (Ž 50, 15), hovorí on, aby sa všetci hriešnici poučili z jeho príkladu, podobne ako on, kajať sa za svoje hriechy a aj keď sa im odpustia, nezabúdať na ne a pripomínať si ich. Niečo podobné povedal sám Boh prostredníctvom proroka Izaiáša: Ja, ja som to, čo kvôli sebe zotriem svoje hriechy a nespomeniem si na tvoje neprávosti (Iz 43, 25. 26). Aj skrze proroka Jeremiáša tiež povedal: Vráť sa, odpadlica Izrael, (…)nebude sa mi na vás mračiť tvár, veď som milosrdný. Nebudem sa hnevať naveky. Len uznaj svoj hriech, že si bola neverná Pánovi, svojmu Bohu, že si blúdila za cudzincami (Jer 3, 12. 13). Takýmto spôsobom, keď nám Boh odpúšťa naše hriechy, my si ich sami sebe nemôžeme odpúšťať, ale vždy na ne pamätať kvôli tomu, aby sme si takto pokáním obnovovali svoj vzťah k Bohu (List 16).
44) Preslávená je duchovná askéza, ale má aj mnohých protivníkov. Kto sa v nej však chce zdokonaľovať, ten nesmie byť činný v ničom pohoršlivom. Kto je otrokom niečoho zlého, ten je ďaleko od hraníc dokonalosti (List 17).
45) Náš Pán Ježiš Kristus, keď v nevysloviteľnej Svojej pokore zahalil svoje Božstvo človečenstvom, takže všetci sa na Neho dívali ako na človeka, vtedy On nebol iba človekom. no bol Bohom, ktorý sa vtelil, ako je napísané: Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). Avšak Pán nestál mimo svojho Božstva skrze svoje vtelenie, ktoré bolo pre Neho nevyhnutné kvôli uskutočneniu nášho spasenia.
46) Mnohí vo svojej nerozumnosti hovoria: ,,My sme taktiež videli Pána Ježiša Krista ako aj apoštoli,” pričom však čo oni zostávajú v sebaklame i v očarení a oči nemajú, aby uvideli Pána, ako ho videli Jeho apoštoli. Apoštol Pavol videl Pána tak, ako ho videli ostatní apoštoli, ktorí boli s Ním a ktorí uverili v Neho v tom čase, keď On chodil po zemi obklopený zástupmi ľudí, ktorí sa na Neho dívali ako na človeka. Keď žena, trpiaca na krvotok, pohliadla na Neho očami viery, uverila, že on je Bohom as vierou sa dotkla okraja jeho odevu, okamžite bola z choroby uzdravená. On sa spýtal: ,,Kto sa ma dotkol?”, nie preto, že by to nevedel, ale preto, že pred verejnosťou chcel odhaliť jej vieru. Hoci apoštol Peter hovoril: ,,Ľudia sa na teba tlačia, a ty sa pýtaš, kto sa ma dotkol?” Ale ona samá sa odhalila, keď vyznala, ako sa uzdravila. Vtedy jej Pán povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!” (Lk 8, 45-48). Veď Pána videli aj Pilát, aj Anna, aj Kajfáš, ako aj ďalšie zástupy ľudí, ktorí sa na Neho dívali bez viery, ale nehľadeli na Neho ako apoštoli: Prečo nikto z nich nemal osoh z toho, že Ho videl? Ale apoštol Pavol Ho uzrel očami svojho srdca, a to s tou najsilnejšou vierou, takou, ako Ho videla žena, trpiaca na krvotok, ktorá sa Ho s vierou dotkla a bola uzdravená (List 17).
47) Keď v človeku prestane vládnuť hriech, vtedy sa zjavuje spolu s telom. Ak v tele vládne hriech, vtedy človek nemôže vidieť Boha, lebo jeho duša sa nachádza v tele, a preto v ňom nemôže zažiariť svetlo, ktorým je videnie Boha. Dávid hovorí: V tvojom svetle uvidíme svetlo (Ž 35,10). Čože je to za svetlo, v ktorom vidí človek svetlo? To je to svetlo, ktoré spomína Pán náš Ježiš Kristus v evanjeliu, t. j., aby celý človek bol vo svetle, a ani jedna jeho časť nebola temnou (Lk 11, 36). Pán tiež povedal: Nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť (Lk 10, 22). Syn však neodhaľuje Otca svojho pred synmi tmy, ale pred tými, ktorí prebývajú vo svetle a sú teda synmi svetla, ktorých oči srdca On presvetlil poznaním prikázaní (Tamže).
48) V žalme je napísané: Ako som putoval do vznešeného stánku a vstupoval do domu Božieho (Ž 41, 5). Toto vstupoval označuje ďalší rozlet a poukazuje nám na dokonalý vzrast duše. Lebo tu sa už ona priblížila k Bohu, kým predchádzajúca cesta bola ešte veľmi vzdialená od Boha. Niet sa však čomu diviť, že naša cesta je veľmi ďaleká, pretože sa ešte nachádzame v duchovnom detstve. Vidíme, že aj veľkému prorokovi Eliášovi bolo povedané: Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu (1 Kr 19, 7), (a on šiel na stretnutie s Bohom). O tej istej dĺžke aj Dávid povedal: Ktože mi dá holubičie krídla, aby som mohol odletieť a odpočinúť si? (Ž 54, 7). Preto túto cestu nemožno prekonávať s nedbanlivosťou a únavou, ale s pozornosťou a horlivosťou. Učiteľ národov – Pavol nám radí: Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie ako by som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho (1 Kor 9, 26. 27). Poriadne bežíme a zápasíme vtedy, pokiaľ máme na to v tomto tele čas, aby sme dosiahli dokonalosť, ako ju dosiahol sám sv. Pavol, ktorý hovorí: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti (2 Tim 4, 7. 8).
49) Ako telo, pokiaľ v ňom prebýva duša, prechádza tromi štádiami rastu, teda: Mladosťou, dospelosťou a starobou, tak aj tromi štádiami rastu prechádza duša, ukrytá v tele: Počiatok viery, napredovanie v nej a dokonalosť. Prvá etapa je tá, v ktorej duša začína veriť, že sa ona rodí v Kristovi tak, ako o tom hovoria evanjeliá. Sv. Ján apoštol nám poskytol znaky takéhoto znovuzrodenia, ale tiež aj stredného stavu i dokonalosti, keď povedal: ,,Napísal som vám, mládenci; napísal som vám, deti; otcovia, vám píšem (1 Jn 2, 12-14).” Tak teda písal nie tým svojim priateľom, ktorí žili podľa tela, ale veriacim, zobrazujúc takto tri etapy tých, ktorí nimi prechádzajú a snažia sa v duchovnej oblasti o vzostup, aby dosiahli dokonalosť a stali sa hodnými milosti v jej plnosti (Tamže).
50) Človek, ktorý si obľúbil duchovný život, má napodobňovať sv. Jozefa v čistote i v zdržanlivosti. Má zavádzať poriadok do rozjímania, a tak sa ozbrojovať proti všetkým zlým žiadostivostiam, ktoré zosilnievajú pričinením podpory prefíkaného nepriateľa, o ktorom môžeme povedať slovami Jóba: Hľa, tu ona v bedrách svoju silu má, jej moc vo svaloch brucha spočíva (Jób 40, 16). Preto každý napredujúci v askéze a ozbrojujúci sa proti týmto zvodom náruživostí, ktoré obyčajne pokúšajú tých, ktorí sa zriekajú prílišného pitia a jedenia, si má opásať svoje bedrá prísnou zdržanlivosťou, aby obstál v čistote. Je napísané, že anjel, ktorý zápasil s Jakubom, dotkol sa jeho bederného kĺbu, od čoho on stratil silu a oslabla jeho telesnosť a bol pomenovaný Izraelom, t. j. tým, kto uzrel Boha (Gn 32, 25, 32). Aj my si máme rovnakým spôsobom podrobovať svoje telo, aby sme tak umŕtvovali a uhášali telesné náruživosti.
Lebo krotenie tela nám otvára možnosť dospieť k dokonalosti v čnosti čistoty. Len vtedy je duša pevná, keď je telo vysilené. A tak venujme dôkladnú pozornosť svojmu telu, aby sme nadobudli silu držať ho v poriadku. Lebo keď si podrobujeme telo a dáme ho pod nadvládu duše, vtedy telesné skryté úmysly, láska voči ktorým je vlastne nepriateľstvom voči Bohu, budú umŕtvovaním žiadostivosti. Vtedy sa duša ožiari a stáva sa Božím chrámom. Kto sa snaží byť čistým vo všetkých svojich údoch, ten je opravdivým duchovným hrdinom. A ním sa skutočne stáva, pretože sa vyzná vo svojich citoch a nedovolí im, aby nad ním vládli, ale ich s veľkou čistotou ovláda a udržiava pod jarmom Pána. Nedovoľuje svojim očiam, aby sa dívali na niečo zlé, alebo žiadostivo hľadeli na ženy. Nedovoľuje svojim ušiam počúvať ohovárania ako aj diabolské rady i diablom podnecované skryté úmysly. Na svoje ústa kladie pečať a svojmu jazyku neposkytuje slobodu, aby táral dve na tri. Svojimi rukami koná skutky milosrdenstva a pomáha v núdzi. Jeho nohy sa ponáhľajú, aby sa splnili slová Pána: A keď ťa niekto bude nútiť, aby si s ním išiel jednu mílu, choď s ním dve (Mt 5, 41). Svoje brucho a prsia ovláda tak, aby kvôli nim neupadol a nezačal sa plaziť po zemi, podobný hadovi, plaziacom sa po bruchu. Takýto je, bratia, spôsob života mnícha – askétu (List 17).