Duch posledných časov

sv. Justín Popovič: Pri príležitosti zvolania "Veľkého snemu Pravoslávnej Cirkvi"

Prepodobný Justín Popovič

Pri príležitosti zvolania "Veľkého snemu Pravoslávnej Cirkvi"

 

Nedávno sa v Chambesy uskutočnila "Prvá predsnemová konferencia" (21. - 28. novembra 1976). Po prečítaní a preštudovaní protokolov a záverov tejto konferencie, vydaných "Sekretariátom pre prípravu Svätého Veľkého snemu Pravoslávnej Cirkvi" v Ženeve, cítim skutočnú nevyhnutnosť podľa môjho svedomia, ako člen Svätej a Všeobecnej Pravoslávnej Cirkvi, aj keď iba jej skromný služobník, obrátiť sa s danou vecou k Vašej Preosvietenosti a skrze Vás aj Archijerejskej synode Srbskej Cirkvi, aby som vyjadril svoje neveselé názory, smutné konštatácie a znepokojenie, čo sa týka prípravy budúceho Snemu. Prosím Vašu Preosvietenosť a preosvietených archijerejov vypočuť ma s evanjelickou horlivosťou a preskúmať toto volanie pravoslávneho svedomia, ktoré, sláva Bohu, nie je osamotené a izolované v pravoslávnom svete, keď ide reč o Sneme.

q99999999999999

1. Z protokolov a záverov tzv. "Prvej predsnemovej pravoslávnej konferencie", ktorá, neviem prečo, sa uskutočnila v Ženeve, kde ťažko napočítať aj niekoľko sto pravoslávnych veriacich, vidno, že táto pripravila a určila nový zoznam tém pre budúci "Veľký snem" Pravoslávnej Cirkvi. Nebola to už jedna z tzv. "Všepravoslávnych konferencií", ako na Rodose a na nasledujúcich; nebol to ani tzv. "prosynod", o ktorom bola reč doteraz, ale "Prvá predsnemová konferencia", odkrývajúca štádium bezprostrednej prípravy k zvolaniu Všeobecného snemu. Okrem toho, táto Konferencia nepracovala vychádzajúc zo "zoznamu tém", určeného na prvej Všepravoslávnej konferencii v roku 1961 na Rodose a rozpracovaného do roku 1971, ale previedla jeho "revíziu" a predložila svoj nový "zoznam tém" pre Snem. Avšak, tento zoznam je zjavne neukončený a bude zmenený a doplnený. Konferencia taktiež prehodnotila dovtedy platnú "metodológiu" rozpracovania a konečnej prípravy tém pre Snem. Skrátila celý tento "proces" kvôli nedočkavosti niektorých želajúcich svoj Snem zvolať čo najskôr. Podľa slov predsedajúceho na tejto konferencii metropolitu Melitona, totiž Konštantinopolský patriarchát a niektoré iné sa "ponáhľajú zvolať" a uskutočniť budúci Snem. Snem musí byť "krátky" a zaoberať sa "ohraničeným množstvom tém". Okrem toho, podľa slov Melitona, "Snem musí prebádať horúce otázky, ktoré prekážajú pôsobeniu celého radu systémov - ton suneirmon ton sustematos - miestnych Cirkví, ako jedinej Pravoslávnej Cirkvi ..." (Prot. str. 55).

Vyvoláva to u nás otázku: čo to znamená? Načo to náhlenie a kam to privedie?

2. Otázka prípravy a zvolávania nového "Všeobecného snemu" Pravoslávnej Cirkvi nie je nová a nie je jedná z posledných v našom storočí v histórii Cirkvi. Táto otázka už bola vznesená počas života nešťastného patriarchu Konštantinopolského Meletia Metaksakisa, známeho slávychtivého modernistu a reformátora, zakladateľa rozkolu v Pravoslávii na jeho tzv. "Všepravoslávnom kongrese" v Konštantinopole v 1923 roku. (V tom čase bolo navrhnuté, aby sa snem uskutočnil v meste Nicea v 1925 roku; avšak keďže Nicea sa nenachádza na "teritóriu ekumenického patriarchátu", Snem nebol zvolaný, ako sa zdá, práve preto. Všeobecne a zjavne si Carihrad prisvojil monopol všetkého "všepravoslavného", "kongresov", "konferencií", "prosynodov" a "snemov"). Neskôr, v roku 1930, v monastieri Vatoped sa uskutočnila tzv. "Prípravná komisia Pravoslávnej Cirkvi".,Táto pripravila "zoznam tém budúceho pravoslávneho prosynodu, ktorý by neskôr viedol k zvolaniu Všeobecného snemu.

Po 2. Svetovej vojne prišlo pokračovanie carihradského patriarchu Atenagora s jeho "Všepravoslávnymi konferenciami" (znova výlučne na teritórií carihradskej patriarchie). Prvá z nich, v roku 1961, vyzývala k príprave "Všepravoslavného snemu" tak, aby bol najprv zvolaný "Prosynod" a to: osem hlavných kapitol, asi 40 hlavných tém a dvakrát toľko paragrafov a podparagrafov.

q13333333333333

Po 2. a 3. "Rodoskej konferencii" (1963, 1964) sa uskutočnila v roku 1966 "Belehradská konferencia". Bola najprv nazvaná "Štvrtá všepravoslávna konferencia" ("Glasnik Srbskej Pravoslávnej Cirkvi č. 10, 1966 r. a dokumenty v gréckom jazyku, zverejnené pod týmto názvom), neskôr bola zo strany Koštantinopolskej patriarchie degradovaná na úroveň "Medzinárodnej komisie", zatiaľ čo nasledujúca konferencia, ktorá sa uskutočnila na "území Carihradu" (V "Pravoslávnom centre Ekumenického patriarchu" v Chambesy - Ženeve) v 1968 roku, bola vyhlásená za " Štvrtú všepravoslávnu konferenciu". Na tejto 4. konferencii, sa jej organizátori zjavne poponáhľali skrátiť cestu k Snemu, keďže z ohromného Rodoského zoznamu (ktorý bol však tiež ich a nie cudzím výtvorom) vybrali len "šesť prvých tém" a určili novú "procedúru" práce. Súčasne bola vytvorená nová inštitúcia: "Medzipravoslávna prípravná komisia". Je nevyhnutná pre "koordináciu práce nad témami". Okrem toho bol vytvorený "Sekretariát pre prípravu Snemu", čo znamená, že bol určený na to konštantinopolský biskup s pobytom vo vyšemenovanom centre v Ženeve, a zároveň boli odmietnuté návrhy o prijatí druhých pravoslávnych členov. Táto "Prípravná komisia" a "Sekretariát" zasadali, na želanie Carihradu, v tomto ženevskom centre v júni 1971. Na zasadaní boli prednesené a "odsúhlasené" referáty, vybrané k šiestim témam, ktoré boli nato uverejnené v niekoľkých jazykoch a boli vystavené, ako všetky predchádzajúce práce z prípravy Snemu, nemilosrdnej kritike pravoslávnych teológov. Táto kritika pravoslávnych teológov (medzi nimi aj moje vyjadrenie, ktoré bolo vtedy prostredníctvom vášho preosvietenstva a Vašou podporou odoslané Svätej Archijerejskej Synode, a neskôr získalo podporu mnohých pravoslávnych teológov a bolo zverejnené na mnohých miestach a mnohých jazykoch v pravoslávnom svete), boja zjavne príčinou toho, že rozhodnutie "Prípravnej komisie" v Ženeve čo sa týka výzvy "Prvej predsnemovej komisie" z 1972 roku k "revízií" - anaieoresis - Rodoského zoznamu, nebol prijatý v tomto roku, ale s veľkým oneskorením.

q14444444444

A tak "Prvá predsnemová konferencia'' sa uskutočnila až v novembri 1976 a, samozrejme, na "pôde Carihradu", vo vyššie menovanom centre v Chambesy pri Ženeve. Ako je vidieť zo zverejnených protokolov a uznesení, ktoré som si preštudoval, táto Konferencia "prehliadla" Rodoský zoznam tak, že delegáti náchylní k únií prostredníctvom svojich komisií vybrali len 10 tém pre Snem (kde vošli už len 3 témy z pôvodných šiestich!), pričom asi 30 tém, ktoré neboli vybrané jednohlasne, boli ponúknuté "na doplnkové preštudovanie niektorým Cirkvám", ako "problematika Pravoslávnej Cirkvi" (v podstate úplne cudzia Pravosláviu), s tým, že v budúcnosti by sa tieto mohli stať predmetom "pravoslávneho skúmania" a možnože budú pojaté do zoznamu. Ako sme ukázali, táto Konferencia zmenila aj "proces" aj "metodológiu" spracovania tém a prípravy Snemu, ktorý, opakujem sa vraj musí uskutočniť "čím skôr". Zo všetkého uvedeného je zrejmé, že táto "Prvá predsnemová konferencia" nedala v podstate nič nového a nevypracovala nič rozumného, ale zviedla pravoslávne duše a svedomie mnohých do novších labyrintov niečijích ambícií, kvôli ktorým sa ponúka a pripravuje.

3. Celá dnešná "problematika" okolo tém budúceho Snemu, nepresvedčivosť a zmeny v ich príprave, určené, pravého pravoslávneho svedomia dokazujú jedno; že v tejto umelej "katalogizácií", stále nové zmeny a "redakcie" chvíli neexistuje ani jedna seriózna a neodkladná téma, ktorá by vyžadovala uskutočnenie nového Všeobecného snemu Pravoslávnej Cirkvi. Dokonca, ak by aj existovala téma, ktorá by si zaslúžila byť predmetom k zvolaniu a uskutočneniu Všeobecného snemu, táto nie je známa dnešným iniciátorom, organizátorom a redaktorom všetkých vyššie spomenutých "Konferencií" s ich pôvodnými, či terajšími zoznamami (katalógmi; pozn. prekl.) Keby to nebolo tak, ako potom možno vysvetliť, že od čias Konštantinopolského zhromaždenia v 1923 roku, cez Rodos 1961, do Ženevského 1976, sa vždy menila "tematika" a "problematika" budúceho Snemu; menilo sa množstvo, poriadok a samotné kritéria "zoznamu tém", ktorý mal byť predmetom prác takého veľkého a unikátneho Cirkevného inštitútu, akým boli a akým má byť každý Svätý Všeobecný snem Pravoslávnej Cirkvi? V skutočnosti to iba vyjadruje a zvýrazňuje nielen najobyčajnejší neporiadok ("zlý sled úkonov" pozn. prekl.), ale aj zjavnú neschopnosť a nechápanie Pravoslávia zo strany tých, ktorí teraz, v danej situácií a takýmto spôsobom vtláčajú Pravoslávnym Cirkvám svoj "Snem"; neznalosť a neschopnosť pocítiť a uvedomiť si, čo znamenal a znamená skutočný Všeobecný snem pre Pravoslávnu Cirkev a pre plnosť jej verných v Christu. Pretože, ak by to pocítili a uvedomili si to, potom by po prvé vedeli, že v histórií a živote Pravoslávnej Cirkvi nikdy ani jeden Snem a tým viac niečo tak výnimočné, blahodatný a duchovný zjav, akým je Všeobecný snem, nebol zvolávaný umelo, vymýšľajúc témy pre jeho prácu a zasadanie, že sa nikdy tak náročky nezvolávali "konferencie", "kongresy", "prosynody" a rôzne umelé zhromaždenia, neznáme a cudzie pravoslávnej sobornej tradícií, prevzaté vlastne zo západných organizácií, cudzích Christovej Cirkvi.

Historická realita je zjavná: sväté a Bohom zvolané Snemy svätých Otcov vždy mali pred sebou jednu, či dve - tri otázky, ostro postavené im zo strany veľkých heréz a rozkolov, ktoré prekrúcali Pravoslávnu vieru, trhali Cirkev a vážne hrozili nebezpečím pre spásu ľudských duší, spasenie pravoslávneho božieho národa a všetkého Božieho stvorenia. Preto všeobecné snemy; t. j. ich centrálnou témou - jedinou témou a hlavnou dobrou zvesťou - bol vždy Bohočlovek Isus Christos a naše spasenie v ňom, naše zbožštenie v Ňom. Áno, áno, áno: on - Jednorodený, Jednobytný, Vtelený Syn Boží, On - celý v tele Cirkvi , On - večná Hlava Tela Cirkvi kvôli spaseniu a zbožšteniu človeka, On - celý v Cirkvi blahodaťou Svätého Ducha a pravou vierou v Neho, vierou pravoslávnou.

To je skutočne pravoslávna, apoštolskosvätootcovská tematika Cirkvi Bohočloveka počas všetkých dôb, minulých, terajších i budúcich. Len ona (téma) môže byť predmetom i možného budúceho Všeobecného snemu Pravoslávnej Cirkvi, a nie scholasticko-protestantský "katalóg tém", ktorý nemá žiadneho podstatného spojenia s duchovnou skúsenosťou a duchovným životom vekového apoštolského Pravoslávia, a tvorí len rad suchých humanistických teorém. Večná sobornosť Pravoslávnej Cirkvi a všetkých jej Všeobecných snemov spočíva vo všetkonaplňujúcej Osobnosti Bohočloveka Hospoda Christa. S touto všenaplňujúcou pravoslávno-sobornou témou a realitou, s touto jedinečnou Bohoľudskou tajnou a realitou, na ktorej sa buduje a drží Pravoslávna Cirkev Christova a všetky jej Všeobecné snemy a celá ich historická realita, je treba dnes vystupovať pred nebom a zemou, a nie so scholasticko-protestantskými humanistickými témami, s ktorými vystupujú konštantinoposkí, či moskovskí Cirkevní "delegáti" a "delegácie", ktorí v tento horúci a kritický historický moment sa správajú ako "vodcovia a predstavení" Pravoslávnej Cirkvi na celom svete.

4. V protokoloch poslednej " Predsnemovej konferencie", podobných predtým, je jasne vidieť, že konštantinopolská a moskovská "delegácia" sa jedna od druhej málo odlišujú vo vzťahu k problematike a témam, ktoré sú ponúkané ako predmet práce budúceho Snemu. Majú tie isté témy, takmer ten istý jazyk, ten istý duch, podobné ambície. To nie je divné. Pretože vlastne "zastupujú" v danú chvíľu, akú Cirkev a aký Boží národ?

Konštantinopolská hierarchia takmer na všetkých všepravoslávnych zhromaždeniach pozostáva, najmä, z titulárnych metropolitov a biskupov; z pastierov bez veriacich a bez konkrétnej pastierskej zodpovednosti pred Bohom a pred svojimi živými farníkmi (pastva, pozn. prekl.) Koho zastupuje a bude zastupovať na budúcom Sneme? Uprostred oficiálnych predstaviteľov Konštantinopolského Ekumenického patriarchátu niet ani hierarchu z gréckych ostrovov, kde stále žijú pravoslávni veriaci, niet eparchiálnych gréckych hierarchov z Európy a Ameriky, už nehovoriac o ostatných pravoslávnych biskupoch: ruských, amerických, japonských, ktorí stoja na čele mnohočíselných veriacich a známych pravoslávnych teológov. Z druhej strany, či skutočne dnešná delegácia Moskovského patriarchátu je zástupcom svätej a mučeníckej veľkej Ruskej Cirkvi a jej Bohuznámych miliónov mučeníkov a vyznávačov? Súdiac podľa toho, čo tieto "delegácie" vyhlasujú a čo obhajujú, keď vycestúvajú zo Sovietskeho zväzu, títo nie sú nositeľmi a vyjadrením skutočného ducha a názorov Ruskej Pravoslávnej Cirkvi a ich verných pravoslávnych veriacich, pretože najčastejšie tieto delegácie stavajú cézarovo (štátne, pozn. prekl.) nad Božie. Jednako existuje slovo písma a prikázanie: treba sa viac podriaďovať Bohu, než ľuďom (Sk 5, 29).

q12222222222222222

Napokon, sú správne a pravoslávne takéto "zastúpenie" a "reprezentácie" Pravoslávnych Cirkví na rôznych rodoských a ženevských všepravoslávnych zhromaždeniach? Konštantinopolskí iniciátori takéhoto princípu "zastúpenia" Pravoslávnych Cirkví na snemoch a tí, ktorí prijímajú tento princíp "zastúpenia", - princíp, ktorý, podľa ich teórie, zodpovedá "systému Autokefálnych a Autonómnych" miestnych Cirkví - zabudli, že takýto princíp v podstate protirečí snemovej tradícii Pravoslávia. Žiaľ, tento princíp "zastúpenia" bol rýchlo prijatý aj všetkými inými pravoslávnymi: niekedy mlčiac, inokedy nepodstatnou oponentúrou, no zabúdajúc, že Pravoslávna Cirkev podľa svojej prirodzenosti a svojho dogmaticky nezmeniteľného zloženia, je episkopálna a biskupocentrická. Pretože biskupov a zhromaždenie veriacich okolo neho je vyjadrením a vyjavením Cirkvi, ako tela Christovho najmä na sv. liturgii; Cirkev - je apoštolská a soborná len skrze biskupov, ako hláv reálnych jednotiek - eparchií. Zároveň ostatné historicky neskoršie a nestále formy Cirkevnej organizácie Pravoslávnej Cirkvi: metropolia, arcibiskupstvo, patriarchát, pentarchia, autokefália, autonómia a iné aké by neboli, či budú, nemôžu mať a nemajú rozhodujúci hlas v sobornom systéme Pravoslávnej Cirkvi. Naviac, môžu byť prekážkou pre správnu činnosť sobornosti, ak maskujú a zmenšujú episkopálny charakter a štruktúru Cirkvi a Cirkví. V tom je, bezpochyby, hlavný rozdiel medzi pravoslávnou a katolíckou (pápežskou) ekleziológiou.

Ak je to tak, ako môže byť "zastúpenie" na "delegačnom" princípe, t. j. rovnaký počet delegátov napr. z Českej a Rumunskej Cirkvi? A tým viac Ruská a Carihradská Cirkev? V poslednej dobe konštantinopolský patriarchát vysvätil množstvo biskupov a metropolitov, najmä titulárnych a fiktívnych. Je to, zrejme, príprava k tomu, aby na budúcom "Všeobecnom sneme" si množstvom titulov zabezpečil väčšinu hlasov pre neopapistické ambície Konštantinopolského patriarchátu. Z druhej strany, apoštolský húževnaté a misionárske Cirkvi, ako Americká metropolia, Ruská zahraničná Cirkev, Japonská Cirkev a iné, tu nemôžu mať ani jedného zástupcu!

Kde je tu sobornosť Pravoslávia a aký to bude Všeobecný snem Pravoslávnej Cirkvi Christovej? Veď už na tejto Ženevskej konferencii metropolita laodickejský Ignatij, zástupca Antiochijského patriarchátu s bolesťou konštatoval: "Cítim určitú nespokojnosť, pretože sa nanáša úder sobornej skúsenosti, ktorá predstavuje základ Pravoslávnej Cirkvi".

5. Napriek tomu Carihrad a niektorí iní sa ponáhľajú zvolať takýto "Snem" a hlavne na ich nátlak "Prvá predsnemová konferencia" v Ženeve rozhodla, že "Snem treba zvolať čo najskôr", že Snem bude "krátky" a že tento "sa bude zaoberať malým počtom tém". Bolo zverejnených desať vybraných tém. Prvé štyri sú: diaspóra, otázka Cirkevnej autokefality a podmienky jej vyhlásenia, autonómia a jej vyhlásenie a diptychy, t. j. poriadok v Pravoslávnych Cirkvách.

Kvôli evanjelickej jednote treba poznamenať, že správanie predsedajúceho na tejto "Predsnemovej konferencii" metropolitu Melitona bolo despotické a nesnemové. Vidieť to z každej stránky zverejnených protokolov konferencie. Je tam jasne a priamo povedané: "Tento pripravovaný Svätý a veľký snem Pravoslávnej Cirkvi si treba predstavovať ako jediný, ktorý by vylučoval zvolanie iných Svätých a veľkých snemov (Protokoly, str. 18, 20, 50, 55, 60).

q8888888888888888

Z tohoto evanjelicky pozorné svedomie si musí postaviť horúcu otázku: Čo chcú docieliť takýmto unáhleným a takto ponúknutom sneme?

Preosvietení otcovia archijerei, nemôžem sa zbaviť dojmu z presvedčenia, že toto všetko poukazuje na tajné prianie známych tvári Konštantinopolskej patriarchie; aby prvý v česti Patriarchát v pravosláví! mohol vnútiť svoje koncepcie a svoje správanie pravoslávnym autokefálnym Cirkvám a vôbec pravoslávnemu svetu a pravoslávnej diaspóre a utvrdiť toto "neopapistické" smerovanie jediným "Všeobecným snemom". Preto prvé štyri témy z desiatich, vybraných pre Snem, zjavne odkrývajú snahu Carihradu podriadiť si celú Pravoslávnu diaspóru - t.j. celý svet! - a ponechať si výsostné právo udeľovať autokefalitu a autonómiu vôbec Cirkvám na svete teraz, tak aj v budúcnosti a súčastne poriadok a rozsah podľa svojho uváženia (práve v tom spočíva otázka diptichov, čo neznamená len "poriadok spomínania na liturgiách", ale aj poriadok Cirkvi na snemoch atď).

Skláňam sa pred zásluhami tejto Patriarchie, t. j. Veľkej Christovej  Konštantinopolskej Cirkvi a pred jej terajšími útrapami, ktoré nie sú malé ani ľahké, a ktoré v podstate sú krížom celej Cirkvi, podľa slov apoštola: "Keď trpí jeden úd, trpí cele telo.". Práve tak uznávam kánonický poriadok a prvé miesto podľa česti (to presbeia tes times) Carihradu medzi rovnočestnými a rovnoprávnymi miestnymi Cirkvami. Ale bolo by to nie evanjelické, ak by kvôli ťažkostiam Carihradu, v ktorých sa nachádza dnes, celé Pravoslávie priviedol na pokraj priepasti, ako sa to už raz stalo na Florentskom pseudosneme, alebo aby uzákonil kanonický a dogmatický určité historické formy, ktoré by v nejaký moment namiesto toho, aby boli pre Cirkev krídlami, premenili by sa na okovy pre ňu samotnú a aj osvetovú prítomnosť vo svete. Musíme byť úprimní: správanie predstaviteľov Konštantionopolského patriarchátu počas posledných niekoľko desiatok rokov vyvoláva nezdravú ustarostenosť a chorobnú duchovnú náladu, ktoré v XV. storočí doviedlo Cirkev k Florentskej zrade a hanbe. (A či bolo počínanie počas tureckého jarma príkladom pre všetky časy? Ako florentské, tak aj turecké otroctvo bolo nebezpečné pre Pravoslávie.) Dnešné postavenie je ešte nebezpečnejšie: v tých časoch bol Carihrad živým organizmom s miliónmi veriacich, ktorí rýchle prekonali krízu, naloženú zvonku, a pokušenie obetovať vieru a kráľovstvo Božie pre pozemské kráľovstvo. Teraz má metropolitov bez národa, biskupov, ktorí nemajú koho usmerňovať (t. j. nemajú eparchiu) a ktorí, ako takí, by chceli držať vo svojich rukách osudy celej Cirkvi! Ale dnes nám netreba, a ani nemôže byť žiadnej Florencie. A postavenie nemožno porovnávať s ťažobou tureckého otroctva. Podobné je aj postavenie moskovského patriarchátu. Či možno dopustiť, aby jeho ťažkosti a ťažkosti iných miestnych Cirkvi nachádzajúcich sa pod bezbožným komunizmom, určovali budúcnosť Pravoslávia?

Osud Cirkvi sa nenachádza ani sa nemôže nachádzať v rukách byzantského imperátora alebo patriarchu, práve tak ani v rukách niekoho zo silných tohoto sveta, ani v rukách "Pentarchie", alebo "Autokefálie" v úzkom zmysle. Božou silou sa Cirkev rozrástla na množstvo miestnych Božích Cirkvi s mnohomiliónovým stavom, mnohé z nich v dnešných dňoch krvou spečatili svoju apoštolskú postupnosť a vernosť Baránkovi. Na horizonte sa rysuje vznik nových "miestnych Cirkvi", ako, napr. japonská, africká, americká, ktorých žiadna "nadcirkev" pápežského typu nemôže pozbaviť slobody v Hospodinovi (porov. 8. kán. Sv. 3. Všeob. snemu) pretože to by bolo nabúraním samotnej podstaty Cirkvi. Bez týchto všetkých by nebolo mysliteľné riešenie akejkoľvek Cirkevnej otázky všeobecného významu a tým viac otázok, týkajúcej sa ich samotných: t. j. otázok diaspóry. Dlhý boj Pravoslávia proti rímskemu absolutizmu bol boj za slobodu miestnych Cirkví, ako Cirkví katholicko-soborných, úplných a celých. Či pôjdeme cestou spadnutého Ríma, alebo nejakého druhého, či tretieho, jemu podobného? Či Konštantinopol, ktorý sa v zastúpení smelo sa protiviacich v minulosti svojich svätých a veľkých hierarchov, kňazov a národa proti rímskemu pápežskému absolutizmu a nadradenosti, chce dnes ignorovať snemové tradície Pravoslávia a nahradiť ich neopapistickou náhradou "druhého" , "tretieho" , či neviem akého Ríma?

6.

Preosvietení otcovia, my všetci, pravoslávni pociťujeme a vidíme, nakoľko vážna a významná dnes otázka pravoslávnej diaspóry pre Pravoslávnu Cirkev a vôbec aj Pravoslávnych Cirkví osobitne. No či môže byť táto otázka riešená tak, ako to chce Carihrad alebo Moskva, bez opýtania sa a prítomnosti pravoslávneho národa, hierarchie, pastierov a bohoslovov samotnej Diaspóry, ktorá rastie každým dňom? Otázka Diaspóry je nepochybne vážny Cirkevný problém, ktorý po prvýkrát v histórii Cirkvi vystupuje s takou silou a významom, že kvôli nemu skutočne by stálo za to zvolať Všeobecný snem všetkých a najmä pravoslávnych biskupov všetkých Pravoslávnych Cirkví. Druhá otázka, ktorou podľa našej mienky, by sa teraz malo zaoberať na skutočnom Všeobecnom sneme Pravoslávnej Cirkvi - je otázka "ekumenizmu". Je to vlastne ekleziologický problém, t j. otázka vo vzťahu k Cirkvi, ako bohoľudskému, jednému a jedinému organizmu, ktorý súčasný ekumenický synkretizmus vystavuje pochybnostiam. To je spojené taktiež s otázkou o človeku, ktorému nihilizmus súčasných, osobitne bezbožných ideológií kope hrob, nenechávajúc nádeje na vzkriesenie. Obe otázky môžu byť správne riešenie, len tak, že sa bude vychádzať z bohoľudskej tematiky dávnych Všeobecných snemov. Dávam ešte stranou túto otázku, aby som zatiaľ nepreťažil pozornosťou na nový problém a nerozšíril ho ešte viac.

Jednako, aj keď je otázka Diaspóry veľmi vážna a bolestivá pre dnešné Pravoslávie, sú dnes podmienky zabezpečujúce jej správne, pravoslávne a svätootcovské  riešenie na sneme? Či je možná skutočná slobodná a reálna prítomnosť všetkých Pravoslávnych Cirkví na Všeobecnom sneme bez bočného vplyvu na nich? A môžu predstavitelia mnohých z nich, najmä Cirkví nachádzajúcich sa pod bezbožnými vládami, skutočne sa postaviť za a chrániť pravoslávne ustanovenia? Či môže Cirkev, zriekajúca sa svätých mučeníkov, byť vernou vyznávačkou golgotského kríža a nositeľom ducha a soborného vedomia Cirkvi Christovej? Predtým, ako sa uskutoční Snem, treba sa spýtať seba: Môže na ňom prehodnotiť svedomie miliónov novoučeníkov, vybielených krvou Baránka? Historická prax ukázala: každý raz, keď Cirkev bola na kríži, vždy každý jej člen bol povolaný chrániť Pravdu, a nie prerokovávať vymyslené problémy, alebo hľadať falošné í riešenia reálnych otázok, "loviac rybu v mútnej vode", kvôli uskutočneniu nejakých ambícií. Nebolo by vám správne  zamyslieť sa nad nasledujúcim: pokiaľ bývali prenasledovania Cirkvi, Všeobecných snemov nebolo, čo znamená, že Cirkev Božia v týchto časoch nepôsobila a nežila soborne? Naopak, bol to jej najbohatší a plodný čas. A keď sa potom uskutočnil Prvý všeobecný snem, zišli sa na ňom taktiež biskupi - mučenícis ranami a jazvami, vyskúšaní v ohni mučenia, ktorí boli schopní na ňom slobodne svedčiť o Christovi, ako o Bohu a Hospodinovi.

q15555555555

Bude aj teraz viať ich duch, t. j. bude umožnené podobným biskupom našich časov vystúpiť na pripravovanom Sneme, aby Snem zmýšľal podľa Ducha Svätého a podľa Boha hovoril  a riešil, a aby na ňom nerečnili len tí, ktorí nie sú slobodní od vplyvu síl tohto sveta a veku? Vezmime si napríklad skupinu ruských zahraničných biskupov, ktorí nehľadiac na všetky svoje ľudské slabosti, nosia na sebe rany nášho Hospodina, rany Ruskej Cirkvi, utekajúcej do "púšte" pred prenasledovaním, neustupujúcim dioklecianovcom, čiže tým, ktorí dopredu sú Moskvou a Carihradom vylúčení z prítomnosti na Sneme a takto odsúdení k mlčaniu.

Alebo tých biskupov z Ruska a iných výslovne ateistických krajín, ktorí nielenže nemôžu sa slobodne zúčastniť Snemu a slobodne hovoriť a riešiť, no ktorých ani nepustia na Snem. A to už ani nebudeme hovoriť o možnosti toho, aby sa títo, alebo ich Cirkvi pripravili ako sa patrí k tak veľkej a vážnej udalosti. Či nie je dostatočný dôvod to, že na tomto Sneme nemôže prehovoriť mučenícke svedomie Cirkvi a svedomie Cirkevnej plnosti, a že vchod tu bude zakázaný, ako bol zakázaný jednému z jej členov a svedkov v Nairobi (mám na mysli Solženicyna)?

Zanechajme bokom otázku, nakoľko normálne a morálne je to, že v čase, keď Hospoď Isus Christos a viera v Neho sa prenasledujú viac, ako kedykoľvek predtým, Jeho nasledovníci riešia otázku o tom, kto medzi nimi bude prvý, že v tom čase, keď satan číha nielen na telo, ale aj dušu človeka a sveta, keď človeku hrozí samozničenie, učeníci Christovi sa zaoberajú tými istými otázkami a takým istým spôsobom, ako súčasné a antikresťanské ideológie, ktoré predávajú Chlieb Života za misu šošovičnej kaše!

7. Majúc na zreteli vyššie uvedené a bolestivo si uvedomujúc postavenie súčastnej Pravoslávnej Cirkvi vo svete vôbec, ktoré sa vôbec nezmenilo od môjho posledného oslovenia Svätého archijerejského soboru (máj 1971), moje svedomie ma núti znova obrátiť sa s prosbou a synovským vzdychom k Svätému archijerejskému soboru mučeníckej Srbskej Cirkvi: aby sa naša Srbská Cirkev zdržala účasti na príprave tzv. "Všeobecného" snemu a účasti na ňom samotnom. Pretože, ak sa takýto snem, nedaj Bože uskutoční, možno od neho očakávať len jedno: rozkol, herézy a záhubu mnohých duší. Vychádzajúc z apoštolsko-svätootcovskej skúsenosti Cirkvi, takýto Snem namiesto liečenia otvorí nové rany na Tele Cirkvi a spôsobí pre ňu nové problémy a strádania.

Odporúčam sa do svätých archijerejských modlitieb Sv. archijerejského Soboru Srbskej Pravoslávnej Cirkvi.

Nehodný archimandrita Justín, duchovný monastiera Čelie.

 

(Z publicistického almanachu "Pravoslávie ili smerť! č. II, Moskva 1999, príloha)

Preložil: jerej Nikolaj Cuper

Gramaticky upravil: Ing. Branislav Šomodík, MSc, PgC.

Pozn. BŠ: Proroctvá svätých otcov pravoslávnej Cirkvi svedčia o tom, že pred príchodom Antichrista sa napokon tento 8. "Všeobecný pravoslávny" lži-snem uskutoční, a že budú na ňom prerokovávané a schválené veci, ktoré sú Pravosláviu cudzie, a ktoré budú pre Pravoslávnu Cirkev nesmierne škodlivé. Ako prozorlivo hovorí sv. Justín Popovič, prinesie to iba rozkol, herézy a záhubu mnohých duší.

Vynikajúco o tom svedčí aj obdivuhodný sv. Kukša Odeský: Bolo a bude len 7. Všeobecných Snemov, tak ako v Pravosláví je a bude len 7 svätých Tajín.