Justín Popovič: Európsky človek odsúdil na smrť Boha i dušu, a teda i seba

61901.b

F. M. DOSTOJEVSKIJ: IDEM DO EURÓPY, IDEM NA CINTORÍN


Človek je veľký iba Bohom – to je heslo Bohočlovečenskej kultúry. Človek bez Boha, to je 70 kg krvavej hliny, to je hrob ešte pred hrobom. Európsky človek odsúdil na smrť Boha, no neodsúdil tým i sám seba na smrť, za ktorou niet vzkriesenia? Vniknite bez vášní do podstaty európskej filozofie, európskej vedy, politiky, kultúry, civilizácie, a uvidíte, že ony v európskom človeku zabili Boha a nesmrteľnosť duše. A ak sa vážne zamyslíme nad tragikou ľudských dejín, vidíme, že bohovražda sa vždy končí samovraždou.


Spomeňte si na Judáša. On najskôr Boha zabil, a potom i seba zmárnil, a to je neod¬vratný zákon dejín našej planéty. Budova európskej kultúry postavená bez Christa, sa musí zrútiť, veľmi rýchlo sa zrútiť, prorokovali prezieravý Dostojevskij pred 100 rokmi a ustarostený Gogoľ pred viac než sto rokmi... A pred našimi očami sa odohrávajú predpovede slovanských prorokov. 10 storočí sa stavia európska babylonská veža, a hľa, nášmu zraku sa ponúka tragický obraz: postavená je ohromná ...nula! Začal sa všeobecný zmätok: človek nerozumie človeku, duša duši, národ národu. Povstal človek proti človeku, cárstvo proti cárstvu, národ proti národu, ba i kontinent proti kontinentu.


Európsky človek došiel do svojej osudovej výšky, z ktorej sa krúti hlava. Na vrch svojej babylonskej veže postavil nadčloveka, a chcel ním zavŕšiť budovu, no nadčlovek sa zbláznil pred samotným vrcholom a skočil z veže, a veža sa, hneď za ním, rozpadáva a rozsýpa, a láme vojnami a revolúciami. Homo europeicus sa musel zblázniť na konci svojej kultúry. Bohovrah sa musel stať samovrahom. „Wille zur Macht" (túžba po moci) sa zmenila na „Wille zur Nacht" (túžbu po noci). Noc, ťažká noc doľahla na Európu. Krúšia sa modly Európy a nie je ďaleko ten deň, keď neostane kameň na kameni z európskej kultúry, budujúcej mestá a nivočiacej duše, zbožšťujúcej stvorenstvo a odvrhujúcej Stvoriteľa...
Ruský mysliteľ Gercen, zamilovaný do Európy, v nej žil dlho, no na sklonku svojho ži¬vota, pred 100 rokmi, písal: „Dostatočne dlho sme spozná¬vali červotočivý organizmus Európy. Vo všetkých vrstvách, všade sme videli príznaky smrti... Európa sa približuje k strašnej ka-tastrofe... Politické revolúcie sa rúcajú pod ťažobou svojej chorobnosti. Ony vytvo¬rili veľké diela no ne¬splnili svoju úlohu, zničili vieru, no nezabezpečili slobodu, roznietili v srdciach túžby, ktorým nebolo súdené naplniť sa... Ja prvý bled¬nem a som ustráchaný z nadchádzajúcej noci. Lúčim sa s tebou, zomierajúci svet! Lúčim sa s tebou, Európa!"


Pusté je nebo, niet na ňom Boha. Pustá je zem, niet na nej nesmrteľnej duše. Európska kultúra všetkých svojich otrokov zmenila na mŕtvoly a sama sa stala cintorínom. „Chcem cestovať do Európy“, hovorí Dostojevskij, „a viem, že idem na cintorín“.
Do prvej svetovej vojny záhubu Európy cítili a predpovedali iba melancholickí slovanskí proroci. Po nej si to všímajú a pociťujú i niektorí Európania. Najsmelším a najúprimnejším medzi nimi bol nepochybne Spengler, ktorý otriasol svetom svojou knihou „Untergang des Abendlandes" (Súmrak Západu). V nej všetkými prostriedkami, ktoré mu len mohla ponúknuť európska veda, filozofia, politika, technika, umenie, náboženstvo, a tak ďalej, dokazuje, že Západ hynie. Od čias prvej svetovej vojny Európa vyludzuje predsmrtné chrapčanie. Západná (alebo faustovská) kultúra, ktorá sa podľa Spenglera začala v 10. storočí, teraz hynie a rozpadá sa, aby úplne zahynula na konci 22. storočia. (V súčasnosti sa tento proces viditeľne urýchlil.) Za európskou kultúrou, usudzuje Spengler, prichádza čas kultúry Dostojevského, kultúry Pravoslávia.


Po každom novom kultúrnom objave sa európsky človek stále rýchlejšie umŕtvuje a umiera. Zaľúbenosť európskeho človečenstva do seba – to je mohyla, z ktorej si neželá, a preto ani nemôže byt vzkriesené. Zaľúbenosť do svojho rozumu - to je osudná vášeň pustošiaca európske človečenstvo. Jediná záchrana pred tým je Christos, hovorí Gogoľ. No svet, v ktorom sú porozsýpané milióny ligotavých predmetov, rozsievajúcich myšlienky na všetky strany, nemá silu bezprostredne sa stretnúť s Christom."
Typ európskeho človeka kapituloval pred základným problémom života. Pravosláv¬ny Bohočlovek ich vyriešil všetky do jednej. Európsky človek vyriešil problém života nihilizmom, Bohočlovek - večným životom. Pre európskeho darwino-faustovského človeka je hlavným v živote samouchovanie sa, pre Christovho človeka - samoobetovanie sa. Prvý hovorí: „Obetuj druhých pre seba!" A druhý: „Obetuj sa pre druhých!"

Európsky človek nevyriešil nešťastný problém smrti. Bohočlovek ho vyriešil - Vzkriesením...

Je nepochybné, že princípy európskej kultúry a civilizácie sú Bohoborecké. Dlho sa tvo¬ril typ európskeho človeka, kým nevymenil Bohočloveka Christa za svoju filozofiu a vedu, svoju politiku a techniku, svoje náboženstvo a etiku. Európa využila Christa „len ako most z barbarstva nekultúrneho do barbarstva kultúrneho, to jest z barbarstva nešikovného k barbarstvu majstrovskému" (vladyka Nikolaj, Slovo o človeku). V mojich záveroch o európskom človeku je mnoho katastrofického, no nech vás to neudivuje, lebo hovoríme o najkatastrofickejšom období ľudských dejín, o apokalypse Európy, telo a ducha ktorej kmásajú hrôzy. Je nepochybné, že v Európe sú založené sopečné protirečenia, ktoré, ak ich neodstránia, sa môžu vyriešiť konečným zničením európskej kultúry.


Preskúmajme základne európskeho humanistického progresu a hneď vám udrie do očí, že európska kultúra v človeku systematicky otupuje cit nesmrteľnosti, kým ho úplne neotupí, a človek európskej kultúry tvrdí – nasledujúc Nietscheho – že je telo, čo znamená, že je smrteľný a nič iné, než smrteľný. Tak začalo v „humanistickej" Európe panovať heslo: človek - smrteľná bytosť. To je formula humanistického človeka. To je podstata jeho pokroku. Vedou, filozofiou, kultúrou bolo do európskeho človeka spočiatku neuvedomele, a potom cielene a systematicky vstrekované vedomie, že človek je celý smrteľný, bezo zvyšku. Toto vedomie sa postupne sformovalo do presvedčenia hlásajúceho: smrť je nevyhnutnosť! Je možná väčšia hrôza, väčšia urážka a zraňujúcejší výsmech, než tvrdenie, že najhlavnejší protivník človeka - smrť - je pre človeka nevyhnutná? Povedzte, či je tu logika, aspoň nejaká, hoci i detská, či do-konca logika hmyzu? Nestratil azda európsky človek, rozdrvený a premletý v mlyne smrti, ako nazývajú našu zem, poslednú čiastku rozumu a nezačal blúzniť? Spustošený, strašne spustošený je človek, lebo z neho vyrvali vedomie a cit osobnej nesmrteľnosti. A bez toho možno nazvať človeka plnohodnotným, celistvým? Ó, ako strašne je rozmliaždený, znetvorený človek! Premenený na trpaslíka, na úlomok človeka, lebo je z neho vyhnané všetko cítenie nekonečnosti. A môže azda bez nekonečnosti človek jestvovať ako človek?


A ak môže, tak má jeho jestvovanie zmysel? Či sa bez tohto citu nekonečnosti nestáva mŕtvou vecou uprostred vecí a pominuteľným dobytkom medzi dobytkom? Predstavte si paradox: Tvrdím, že niektoré zvie¬ratá majú „povznesenejšie" cítenie a „nesmrteľnejšie" želania než človek európskeho pokroku. Prikovaný svojím umom k zemi a uviaznutý v hmotnom má človek úplnú pravdu, keď ústami svojich mudrcov vyhlásil, že pochádza z opice. Keďže prirovnaný k zvieratám podľa pôvodu, prečo by sa k nim neprirovnal i v mravoch? Azda sa v súčasnom právosúdí hriech a zločinnosť neuznávajú stále viac a viac ako nevyhnutné a neobíditeľné pre ľudskú prirodzenosť a sociálne prostredie? Keďže v človeku niet ničoho nesmrteľného, tak všetka etika sa, koniec - koncov, obmedzuje na inštinktívne úsilia. A ak v etike človek, prirovnal seba samého k svojim predkom - opiciam a iným zvieratám, tak aj v jeho živote zavládol princíp: homo homini lupus est (človek človeku vlkom). Inak to byť ani nemohlo, pretože iba na uvedomení si nesmrteľnosti môže byť založená lepšia morálka ako u zvierat A ak niet nesmrteľnosti a večného života ani v človeku, ani vôkol neho, potom je pre človeka - zviera úplne prirodzená a logická morálka: „jedzme a pime, lebo zajtra umrieme" (1. list Korinťanom 15,32).


Relativizmus vo filozofii európskeho humanistického po¬kroku musí byť príčinou relativizmu v etike, a ľubovoľný relativizmus je matkou anarchizmu a nihilizmu. Čiže, celá praktická etika humanistického človeka aj je anarchizmom a nihilizmom, lebo anarchizmus a nihilizmus sú nevyhnutné záverečné, apokalyptické fázy európskeho pokroku. Myšlienkový anarchizmus a nihilizmus museli vyvolať rozklad života a činorodosti európskeho človečenstva a krízu pokroku. Azda nie sme očitými svedkami myšlienkového a praktického anarchizmu a nihilizmu, ktoré pustošia európsky kontinent? Súčty európskeho progresu sú také, že akokoľvek by sme ich skladali, ako výsledok nám vždy vyjde anarchizmus a nihilizmus. Dôkaz? Dve svetové, v skutočnosti európske vojny.
Hlúpy je európsky človek, katastroficky hlúpy, ak môže, neveriac v Boha a v nesmrteľnosť duše, veriť v progres ako zmysel života, a preň pracovať. Načo mi je pokrok, keď po ňom ma čaká smrť? Načo sú mi ďaleké svety, súhvezdia, kultúry, keď za nimi na mňa striehne smrť, ktorá ma niekedy pohltí? Kde je smrť, tam niet nijakého pokroku. A ak aj je, tak je to prekliaty pokrok v mlyne smrtí, a preto ho treba úplne a s konečnou platnosťou zničiť.


Tieto muky európskeho pokroku videl a vo svojej tragédii Rozumní univerzálni roboti zobrazil vynikajúci československý spisovateľ Karel Čapek. Medzi jeho hrdinami Alkvistom a Helenou sa odo¬hráva nasledujúci rozhovor.
Alkvist: Má Nanna nejakú modlitebnú knižku?
Helena: Jednu má, veľmi veľkú.
Alkvist: A v nej sú, dozaista, modlitby na rôzne životné situácie? Proti zlému počasiu? Proti chorobe?
Helena: Áno, proti pokušeniu, proti povodni
Alkvist: A nie je tam modlitba proti pokroku?
Helena: Som presvedčená, že nie.
Alkvist: Ach, to je mi veľmi ľúto.

Humanistickému človečenstvu a jeho pokroku ako protivník stojí Christovo človečenstvo so svojím Bohočlovečenským pokrokom. Základným princípom tohto progresu je, že človek je skutočným človekom iba vďaka Bohu, iba vďaka Bohočloveku. Inými slovami povedané: človek je skutočným človekom iba nesmrteľnosťou, prekonaním všetkého smrteľného, víťazstvom nad smrťou. Premáhajúc v sebe hriech a zlo, Christov človek tým premáha smrť v svojom vedomí, zjednocujúc sa s jediným Nesmrteľným Bohočlovekom Christom, a, zjednotiac sa s Ním, stáva sa už na tomto svete nesmrteľným, lebo jeho um už myslí Christovou mysľou, nesmrteľnou a večnou mysľou, jeho srdce už v sebe cíti Christov život, život večný a nesmrteľný...


Toto sa dosahuje vierou vo vzkrieseného Hospodina Isusa Christa. Len čo človek z celého srdca úprimne uverí vo vzkrieseného Bohočloveka, v jeho duši sa okamžite rodí pocit nesmrteľnosti, vzkriesenia, víťazstva nad smrťou, hriechom a zlom. Tento pocit oduševňuje kresťana na všetky evanjeliové pozdvihnutia, s radosťou napĺňa Christove prikázania, a pre-plnený touto radosťou, prechádza cestou z nebytia v bytie, zo smrti do nesmrteľnosti. Ako nula, ktorá vzrastá do nekonečnosti, tak aj človek, ktorý vzrastá vďaka Bohočloveku, sa celou svojou podstatou preniká Božskou nekonečnosťou, cíti sa byť nesmrteľný a nekonečný v celej svojej podstate. Tak sa tragický princíp humanistického pokroku - smrť je nevyhnutná - zamieňa radostným princípom Bohočlovečenského pokroku: nekonečnosť sa stáva nevyhnutnosťou.
Európska kultúra má za svoj základ človeka. Človekom sa vyčerpáva jej program i cieľ, jej prostriedky i obsah. Humanizmus je jej hlavným architektom a celá je postavená na sofistickom princípe: človek je miera všetkých vecí, a navyše – európsky človek.
On je vrchným tvorcom a rozdeľovateľom hodnôt. Pravda, to je to, čo on vyhlasuje za pravdu. Zmysel života je to, čo on považuje za zmysel života. Dobro a zlo je to, čo on považuje za dobro a zlo. Kratšie povedané, eu¬rópsky človek sa vyhlásil za Boha. Azda nevidno, ako bezhranične ľúbi žiť ako boh: žiť „ako boh" vedou a technikou, filozofiou a kultúrou, náboženstvom a politikou, umením a módou. (...) Jazykom svojej humanisticko - pozitivistickej vedy oznámil, že niet Boha a riadiaci sa touto logikou, smelo urobil záver: Keďže Boha niet, tak ja sám som boh!


Nič nemá európsky človek radšej, než predstavovať si samého seba ako boha, hoci v celom vesmíre je ako myš v pasci na myši. Aby dokázal svoju božskosť, vyhlásil, že niet „onoho" sveta, čiže niet Boha a ďalších nebeských živých bytostí. On tak alebo onak chce ovládnuť prírodu, podrobiť si ju, a preto zorganizoval systematický pochod na prírodu, ktorý nazval kul-úrou. Do neho zapriahol svoju filozofiu, svoju vedu, svoje náboženstvo, svoju etiku, svoju politiku, techniku... Podarilo sa mu vybrúsiť istú časť materiálneho sveta, no nepreobrazil ho. V boji s prírodou sa človeku nepodarilo „počlovečit"ju. Zato ona dokázala ohraničiť, „prizemniť", „zvečniť" človeka, pevne ho prikovať k zemi, zviesť ho k hmote, a on si teraz uvedomuje sám seba iba ako hmotu. A kto vyhral? - Irónia, lebo kultúra urobila človeka otrokom hmoty, otrokom vecí, otrokom rozkladu. Situácia je očividná: európsky človek nie je boh, ale otrok vecí. Samozvaný boh prisluhuje veciam a modlám, ktoré sám vyhotovil. V svojom pochode proti všetkému nadprirodzenému za úspechy svojej kultúry vymenil všetko duchovné: nebo, dušu, nesmrteľnosť, večnosť, živého a pravého Boha. I kultúru vyhlásil za boha, lebo na tejto zamračenej planéte človek nemôže vydržať a vyžiť bez boha, hocijakého boha, hoci by to bol i lžiboh - taká je osudová irónia tak uspôsobeného človeka.


Azda nie je očividné, že európsky človek v svojej kultúrománii zmenil Európu na fabriku na modly? Takmer každý úspech sa stal modlou. Preto naša doba je predovšetkým doba klaňania sa modlám. Ani jeden svetadiel nie je tak zaplavený modlami, ako Európa. Nikde sa tak neplazia pred vecami a nežijú pre veci a kvôli veciam, ako v Európe. A toto klaňanie sa modlám je, v najhoršej podobe, lebo je poklonením sa hline, zemi. Povedzte, azda sa človek neklania ružovej hline, keď samoľúbo preľsťuje svoje pozemské telo a úporné tvrdí: ja som telo, a nič iné, než telo? Povedzte, azda sa človek neklania ružovej hline, keď za svoj ideál vyhlasuje triedu, alebo na rod, alebo človečenstvo?


Je nepochybné, že Európa netrpí na ateizmus, ale na mnohobožstvo. Stratiac skutočného Boha, zatúžila nasýtiť svoj bezbožný hlad vytvorením mnohých lžibohov – modiel. Vytvorila modly zo všetkého: z vedy, z jej hypotéz a objavov, z techniky, z náboženstva a z jeho predstaviteľov, z politiky a z jej strán, z módy a z jej manekýnov. A uprostred všetkých modiel na vesmírny trón sebectva posadila európskeho človeka, európskeho dalajlámu.


Vo svojej podstate je európska kultúra fetišizmom vampírov, fetišizmus v európskom háve. „Naháňačka za vecami" - to je príznačná črta európskeho človeka. Fetišistická metafyzika európskej kultúry sa prakticky prejavuje vo fetišistickej etike. Starý pohanský fetišizmus sa vyznačoval ľudojedstvom. A azda pre nový európsky fetišizmus nie je príznačné ľudožrútstvo, akurát zamaskované, kultúrne ľudožrútstvo? Vari európska kultúra nevyhlásila svojimi ústami za hlavný princíp života boj za sebazáchovu? Čo to je, ak nie výzva k ľudožrútstvu? Neznamená to výzvu: Človek; bojuj za sebazáchovu všetkými prostriedka¬mi, a ak je to potrebné, tak aj ľudožrútstvom! Veď hlavné je uchovať sa pri živote! A akým spôsobom - to sa nereguluje kontrolou svedomia. Život – to je bojisko, v ktorom vládne právo zaklať slabšieho a slabí ľudia sú materiálom pre silných. Keďže ani Boha, ani nesmrteľnosti niet, preto je človeku v mene sebazáchovy všetko dovolené. Dovolené sú hriechy, zlo, zločin. Pozitivistická veda oznámila, že všetko, čo sa deje, sa odohráva podľa prírodných zákonov a v prírode je hlavným zákonom zákon nevyhnutnosti, ktorý v súčasnosti aj vládne nad ľuďmi, ich myšlienkami, citmi, úsiliami, skutkami. Keď hrešia, hrešia - z nevyhnutnosti. Človek, ty nie si vinný ani tým najväčším zločinom lebo všetko robíš podľa prirodzenej nevyhnutnosti. Nečudujte sa: hriech nemôže jestvovať pre človeka, pre ktorého nejestvuje Boh, lebo hriech je hriech pred Bohom, a ak niet boha, tak niet ani hriechu, ako niet ani zla, či zločinu.


Metafyzický nihilizmus európskej kultúry, vyjadrený princípom „niet Boha", musí byť príčinou praktického nihilizmu, princípom ktorého je -„niet hriechu, všetko je dovolené!" Všimnite si: svojou filozofiou, vedou, technikou, a tak ďalej, európska kultúra systematicky vytláča z človeka všetko večné a nesmrteľné, virtuózne v ňom paralyzuje pocit nesmrteľnosti, dlávi jeho dušu, pokiaľ ju nedostane na nulu.
Treba sa oslobodiť od Boha - to je zjavné i tajné želanie mnohých tvorcov európskej kultúry. Chcú ho uskutočniť cez humanizmus a renesanciu, cez naturalizmus Rousseaua a ošúchaný romantizmus, cez pozitivizmus a agnosticizmus, cez racionalizmus a voluntarizmus, cez parlamentarizmus a revolučnosť. A najsmelší z nich vytvorili heslo: treba zabiť Boha! Nakoniec, najdôslednejší a najúprimnejší tvorca a vyznávač európskej kultúry Nietsche z vrcholu pyramídy človekománie a sebectva vyhlásil: „Boh zomrel!"


Keď' niet večného Boha, ani nesmrteľnej duše, potom nejestvuje ani nič absolútne, všehodnotné, no všetko je relatívne, smrteľné, pominuteľné. Vskutku, odvrhnuté sú absolútne hodnoty a kraľujú relatívne. Je nepochybné, že relativizácia je logikou, prirodzenosťou i dušou humanizmu. Vo svojej poslednej konkrétnosti nie je humanizmus ničím iným, než nihilizmom.

(krátené)
archimandrita o. JUSTÍN POPOVIČ
(1894-1978), Srbsko

Preklad: VLADIMÍR MOHORITA, časopis ZMENA