Modlitby

Ľudstvo posledných časov

alt

A. "Pät'desiatnica bez Christa"

Pre pravoslávnych kresťanov sú súčasné "jazyky", podobne ako jazyky popísané v Novom Zákone, tiež "znamením", ale teraz sú znamením nie začiatku Evanjelia spásy všetkých ľudi, ale ich konca. Triezvy pravoslávny krest'an bude iste súhlasiť s apologétmi "charizmatickej" obrody, že toto nové "vyliatie ducha" môže skutočne znamenat', že "koniec vekov je nablízku" (o. Eusébios Stephanou v časopise Logos z apríla 1972, str.3). Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú počúvať bludných duchov a učenie démonov (1 Tim 4, 1). V posledných dňoch uvidíme duchov démonov, ktorí robia znamenia (Zj 16, 14).


Sv. Písmo a pravoslávni otcovia jasne hovoria, že charakter posledných časov nebude vôbec časom veľkej duchovnej "obrody", "vyliatím Svätého Ducha", ale skôr časom takmer univerzálneho odpadnutia od viery, duchovného klamu takého ľstivého, že vyvolení, ak by to bolo možné, by boli oklamaní, časom skutočného vymiznutia krest'anstva z tváre zeme. "Ked' príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?" (Lk 18, 18). "Práve v týchto časoch bude uvol'nený satan" (Zj 20, 3), aby spôsobil konečné a najväčšie vyliatie zla na zem.

"Charizmatická obroda", produkt sveta bez sviatostí, bez milosti, sveta smädného po duchovných "znameniach", je tiež "znamením" týchto časov odpadnutia od viery. Ekumenické hnutie zostáva vždy hnutím "dobrých úmyslov" a slabých humanitných "dobrých skutkov", ale keď sa spojí s hnutím s "mocou", v skutočnosti so všetkými prejavmi moci, znameniami a lživými zázrakmi (2 Sol 2, 9), kto to potom bude môct' zastavit'? "Charizmatická obroda" prichádza zachrániť unavený ekumenizmus a tlačí ho k svojmu cieľu. A tento cieľ, ako sme videli, nie je svojou povahou len "kresťanský" - "opätovné založenie Christovej Cirkvi", aby sme použili výraz jedného ekumenistu - ktorý je iba prvým krokom k väčšiemu cieľu a je mimo kresťanstva; k nastoleniu "duchovnej jednoty" všetkých náboženstviev, všetkého ľudstva.

Avšak prívrženci "charizmatickej obrody" si myslia, že ich skúsenost' je kresťanská. Nemajú nič do činenia s okultizmom a východnými náboženstvami a nepochybne odmietajú jednoznačné porovnania "charizmatickej obrody" so špiritizmom. Teraz je celkom jasné, že nábožensky je "charizmatická obnova" na vyššej úrovni než špiritizmus, ktorý je produktom hrubej ľahkovernosti a povery, že jeho techniky sú rafinovanejšie a javy hojnejšie a ľahšie dosiahnutefné a že celá jeho ideológia dáva vzhl'ad "krest'anstva", síce nie pravoslávneho, ale niečoho, čo nie je príliš ďaleko od protestantského fundamentalizmu s "ekumenickým" podfarbením.

Ale videli sme, že "charizmatický" zážitok a zvlášť ústredná skúsenosť "krstu vo Svätom Duchu", ak nie je celkom pohanskou skúsenosťou, je oveľa bližšie k "posadnutiu duchom", než k čomukoľvek kresťanskému. Tiež vieme, že pentakostalizmus sa zrodil na okraji sektárskeho "kresťanstva", kde zostalo veľmi málo z pravých kresťanských postojov a viery, že bol teraz "objavený" ako výsledok náboženského experimentu, ktorého sa kresťania nezúčastňujú. Ešte donedávna bolo možné zistiť jasné svedectvo nekresťanského charakteru "charizmatickej'" skúsenosti podľa slov "charizmatického" apologétu, ktorý informuje, že skúsenosť z "krstu vo Svätom Duchu'" sa môže získat' bez Christa.

Tento autor rozpráva o príhode človeka, ktorý prijal "krst" s hovorením jazykmi a každého nabádal, aby tak urobil. Priznal však, že pokánie nebolo súčasťou tejto skúsenosti a že sa nezbavoval ani hriešnych návykov a ani si neželal sa ich zbaviť. Tento autor uzatvára: "Päťdesiatnica bez pokánia - pät'desiatnica bez Christa je tým, čo niektorí dnes prežívajú... Počuli o jazykoch, chcú zakúsiť nevšedné zážitky, nájsť niekoho pre rýchle, lacné a ľahké sprostredkovanie, ktoré obchádza Christa a Jeho kríž." Pripúšt'a, že hovorenie jazykmi je nepopierateľne "prvým dôsledkom alebo potvrdením krstu vo Svätom Duchu" (Harry Lunn, in Logos Journal, Nov.-Dec., 1971, str. 44, 47).

Tí, ktorí do tejto skúsenosti prinášajú kresťanské myšlienky, predpokladajú, že "krst vo Svätom Duchu" je kresťanskou skúsenosťou. Ale ak sa môže dať tým, ktorí hľadajú iba lacný ľahký zážitok, zážitok z tohto stavu, potom tu nejestvuje žiadne potrebné spojenie medzi touto skúsenost'ou a Christom. Skutočná možnosť skúsenosti "pät'desiatnice bez Christa" znamená, že samotná takáto skúsenosť nie je vôbec kresťanská. "Kresťania", iste úprimní a s dobrým úmyslom, často vidia v tejto skúsenosti kresťanský obsah, aký v skutočnosti vôbec nemá.

Nemáme tu spoločný menovateľ "duchovnej skúsenosti", ktorý je potrebný pre nové svetové náboženstvo? Nie je to snáď kľúč k "duchovnej jednote" ľudstva, ktorú ekumenické hnutie márne hľadá?

alt

B. Nové krest'anstvo

Možno sa nájdu takí, ktorí budú pochybovať, že "charizmatická obroda" je určitou formou mediumizmu, že je iba druhotnou otázkou prostriedku alebo techniky, ktorou komunikuje "duch" "charizmatickej obnovy". Ale že tento "duch" nemá nič spoločné s pravoslávnym kresťanstvom, je nadmieru jasné. A v skutočnosti pokial' ide o "nové kresťanstvo", tento "duch" takmer do písmena sleduje "proroctvo" Nikolaja Berd'ajeva. Toto úplne opúšťa "mníšsky asketický duch historického pravoslávia", ktoré najefektívnejšie odhaľuje jeho falošnosť. Nie je spokojné s "konzervatívnym kresťanstvom, ktoré vedie duchovné sily človeka iba k pokániu a spáse", ale skôr vo viere, ako vraví Berd'ajev, že takéto krest'anstvo je ešte "neúplné", pridáva druhý stupeň "duchovných fenoménov", nie fenomén, ktorý je špecificky kresťanský čo do charakteru (hoci ho človek môže interpretovať ako "kresťanský"), ktorý je otvorený ľud'om každého vierovyznania s pokáním alebo bez pokánia a ktorý je úplne cudzí spáse. Usiluje sa o "novú éru kresťanstva, novú a hlbokú duchovnosť, ktorá znamená nové vyliatie Svätého Ducha" v úplnom protiklade k pravoslávnej Tradícii a proroctvám.

Je to naozaj "nové kresťanstvo", ale špecificky "nový" prvok v tomto "kresťanstve" nie je vôbec originálny alebo "pokročilý", ale je to iba moderná forma diabolského starého náboženstva, šamanistického pohanstva. "Charizmatický" časopis The Logos odporúča Nikolaja Berďajeva ako "proroka" preto, že bol "najväčším teológom duchovnej tvorivosti" (Logos, marec, 1972, str.8). A skutočne, šamani každého primitívneho kmeňa vedia, ako sa dostať do kontaktu a ako využívať pôvodné "tvorivé" sily vesmíru - týchto "duchov zeme, oblohy a mora", ktorých Christova Cirkev pozná ako démonov a v službách ktorých je ozaj možné dosiahnuť "tvorivú extázu a radosť� (Nietscheho "entuziazmus a extázu", ku ktorej mal Berďajev tak blízko), čo nie je známe unaveným a vlažným "kresťanom", ktorí sa zamilovali do tohto "charizmatickéha" klamu. Tam však nie je Christos. Boh zakázal styk s týmto "tvorivým" okultným kráľovstvom, do ktorého sa "kresťania" vlečú z nevedomosti a sebaklamu. Táto "charizmatická obroda" nebude musiet' vstúpit' do "dialógu" s "nekresťanskými náboženstvami", pretože pod menom kresťanstva už prijíma nekresťanské náboženstvá a sama sa stáva náboženstvom, ktoré predvídal Berďajev, ked' podivne spojil "kresťanstvo" s pohanstvom.

Podivný "kresťanský" duch "cbarizmatickej obrody" je jasne identifikovaný vo Svätom Písme a v pravoslávnej patristickej tradícii. Podl'a týchto prameňov bude história sveta kulminovat' v takmer nadľudskej "kresťanskej" postave, falošnom mesiášovi alebo Antichristovi. Bude "kresťanskou" v tom zmysle, že celá jeho činnosť a bytosť sa bude sústreďovať na Christa, ktorého bude v každom ohľade napodobňovať a nebude iba najväčším Christovým nepriateľom, ale aby oklamal kresťanov, objaví sa ako Christos prichádzajúci na zem po druhýkrát a bude vládnuť z obnoveného jeruzalemského chrámu. Nech vás nikto nijako neoklame. Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa menuje Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha...

Tamten príde pôsobením satanovým so všetkými prejavmi moci, so všetkým zvodom neprávosti k tým, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení. A preto dopúšťa Boh silu zvodu, aby verili lži a boli odsúdení všetci, čo neverili pravde, ale obľúbili si neprávosť (2 Sol 2, 3, 9 -12).

Pravoslávne učenie o Antichristovi je veľmi rozsiahle a tu sa ním nemôžeme zaoberať. Ale ak, ako veria prívrženci "charizmatickej obnovy", sú posledné dni skutočne blízko, je veľmi dôležité, aby bol pravoslávny kresťan informovaný o tomto učení a o tom, ktorý, ako povedal sám Spasitel', bude spolu s "falošnými prorokmi" tejto doby robiť vel'ké znamenia a zázraky, aby zviedol, ak možno, aj vyvolených (Mt 24, 24). A "vyvolenými" iste nebudú tie množstvá ľudí, ktorí prijímajú očividné a nebiblické lži, že "svet je na prahu veľkého duchovného prebudenia", ale skôr to "malé stádo", ktorému náš Spasitel' sľúbil: "Neboj sa, malé stádo, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám Kráľovstvo" (Lk 12, 32). I praví "vyvolení" budú ťažko pokúšaní "veľkými znameniami a zázrakmi" Antichrista, ale väčšina "kresťanov" ho nepochybne prijme, pretože jeho "nové král'ovstvo" je presne to, čo hľadajú.

C. Isus príde skoro

Len pred niekoľkými rokmi sa v Amerike objavila postava "Isusa". Na javisku a vo filmoch boli zrušené dlho platné zákazy zobrazovania Christovej osoby. Senzačné, populárne muzikály predstavujú bohorúhačské paródie Jeho života. "Isusovo hnutie", ktorého orientácia je prevažne "charizmatická", sa okázale širi medzi mladistvými a mladými ľud'mi. Najhrubšia forma americkej populárnej hudby je "pokresťančená" na masových "Isusových rockových festivaloch" a "kresťanské" melódie sa po prvýkrát v tomto storoči stali najpopulárnejšími v tejto krajine. A pod všetkou touto divnou konglomeráciou svätokrádeže a absolútneho neosvieteného zosvetštenia je neustále opakovaný prejav zdanlivého očakávania a nádeje: "Isus príde skoro."

Uprostred tejto psychickej a "náboženskej" devastácie americkej krajiny sa v živote široko separovaných Američanov opakuje symptomická a "mystická" príhoda. Istý vydavatel' "charizmatického" časopisu rozpráva, ako sa dozvedel o istej udalosti, ked' o nej niekto hovoril na zhromaždení rovnako zmýšľajúcich ľudí:

Môj priateľ s manželkou cestoval autom do Bostonu po ceste č.3, keď ich zastavil akýsi autostopár. Bol mladý a mal bradu, ale nebol oblečený ako hippies. Sadol si na zadné sedadlo, málo rozprával a oni pokračovali v ceste. Po nejakej chvíli pokojne povedal: "Pán skoro príde." Môj priatel' a jeho manželka sa tak vyľakali, že sa obrátili, aby sa na neho pozreli. Ale nikoho tam nebolo. Vel'mi preľaknutí zastavili pri prvej čerpacej stanici, na ktorú narazili. Museli o tom porozprávať iným bez ohl'adu na to, akú reakciu to vyvolá. Ked' to jeden prítomný počul, nesmial sa im. Namiesto toho povedal: "S vaším autom ste už piaty, čo nám túto príhodu rozprávate."

"Ked' som to počúval, napriek nejasnému slnečnému svetlu mi začal chodiť' mráz po chrbte. Bol to však iba začiatok. Jeden za druhým dookola a ini začali rozprávať podobné príhody, ktoré sa stali v tejto krajine za posledné dva roky" - v Los Angeles, Philadelphii, Daluthe (trinásť hlásení policii za jednu noc), New Orleanse, niekedy je autostopárom muž, niekedy žena. Neskôr jeden člen episkopálnej cirkvi rozprával vydavateľovi o svojom vlastnom podobnom zážitku v štáte New York. Pre vydavateľa všetko toto znamená, že v skutočnosti "Isus skoro príde" (David Manuel, Jr., in Logos Journal, Jan.-Feb.,1972, str.3).

Vnímavý pozorovateľ súčasnej náboženskej scény - zvlášť v Amerike, kde vznikli najpopulárnejšie náboženské prúdy za viac než jedno storočie - si iste všimne jasný príznak chiliastického očakávania. A netýka sa to iba "charizmatických" kruhov, ale aj tradicionalistických alebo fundamentalistických kruhov, ktoré odmietli "charizmatickú obrodu". Tak mnoho tradicionalistických rímskokatolíkov verí v príchod chiliastického "veku Márie" pred koncom sveta a toto je iba jeden variant široko rozšíréného latinského omylu pokúšať sa "posvätit' svet", alebo, ako sa pred pätnástimi rokmi vyjadril arcibiskup Thomas Connoly, "transformovať moderný svet na Božie kráľovstvo pri príprave na Jeho návrat". Protestantskí evanjelici, ako napr. Billy Graham, pri svojich pomýlených súkromných interpretáciách Apokalypsy očakávajú "milénium", ked' sa "Christos" vráti na zem. Iní evanjelici v Izraeli usudzujú, že ich miléniové vysvetľovanie "Mesiáša" je práve to, čo je potrebné pre "prípravu" Židov na Jeho príchod.

A arcifundamentalista Carl Mc Intire sa pripravuje postavit' vernú kópiu jeruzalemského chrámu na Floride (neďaleko zábavného parku Disneyworld) vo viere, že je blízko čas, keď Židia postavia skutočný "chrám, do ktorého sa vráti sám Pán, ako to sľúbil" (Christian Beacon, nov. 11. 1971, jan. 6. 1972).

Takto sa i antiekumenisti pripravujú na pripojenie sa k nekajúcim sa Židom pri privitaní falošného Mesiáša - Antichrista, v kontraste k vernému zvyšku Židov, ktorí prijmú Christa, ako Ho hlása pravoslávna Cirkev, ked' sa vráti na zem prorok Eliáš.

Pre triezveho pravoslávneho kresťana, ktorý pozná biblické proroctvá o posledných dňoch, nie je veľkou útechou, ked' mu "charizmatický" protestantský duchovný povie, že "je slávne, čo Isus môže urobiť, ked' Mu otvorime. Niet preto divu, že ľudia všetkých vierovyznaní sa teraz môžu modliť spolu" (Harold Bredesen, in Logos Journal, Jan.-Febr., 1972, str.24), alebo ked' katolícky pentakostál hovorí, že členovia všetkých vyznaní sa teraz "začínajú dívať cez múry rozdelenia len preto, aby v tom druhom spoznali obraz Isusa Christa" (Kevin Ranaghan v Logos Jaurnal, Nov.-Dec., 1971, str.21). Aký je to "Christos", pre ktorého sa teraz robí po celom svete urýchlený program psychologickej a dokonca fyzickej prípravy? Je to náš pravý Boh a Spasiteľ Isus Christos, ktorý založil Cirkev, v ktorej muži a ženy nachádzajú spásu? Alebo je to falošný Christos, ktorý príde vo svojom vlastnom mene (Jn 5, 43) a spojí všetkých, ktorí odmietajú či prekrúcajú učenie jednej Christovej Cirkvi, pravoslávnej Cirkvi?

Spasiteľ nás sám varoval: "Ak vám vtedy niekto povie: Hľa, tu je Christos alebo tam je! Neverte! Lebo povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak možno, aj vyvolených. Hľa, predpovedal som vám to. Preto, ak by vám povedali: Hľa, je na púšti, nevychádzajte! - Hľa, je v komorách, neverte. Lebo ako blesk vychádza od východu a svieti po západ, taký bude príchod Syna človeka..." (Mt 24, 23-27).

Druhý Christov príchod bude nezameniteľný: bude náhly, z neba (Sk 1,11) a bude znamenať koniec tohto sveta. Nemôže byt' iná "príprava" na Jeho druhý koniec - okrem prípravy pravoslávnych krest'anov cestou pokánia, duchovného života a bdelosti. Tí, ktorí sa na Neho "pripravujú" inak, ktorí hovoria, že je kdekol'vek "tu" - zvlášť "tu" v jeruzalemskom chráme, alebo ktorí kážu, že "skoro príde Isus" bez varovania pred veľkým klamom, ktorý má predchádzat' Jeho príchodu, sú jasne prorokmi Antichrista, falošného Christa, ktorý musí prísť prv a oklamať svet, vrátane všetkých "kresťanov", ktorí nie sú alebo sa nestanú skutočne pravoslávnymi. Nebude budúce "milénium" pre tých, ktorí ho prijmú. "Milénium" Apokalypsy - Zjavenia (Zj 20, b) je teraz. Je to život milosti v pravoslávnej Cirkvi na celých "tisíc rokov" medzi prvým príchodom Christa a časom Antichrista. (Také je pravoslávne učenie sv. Bazila Vel'kého, sv. Grcgora Teológa, sv. Andreja Cézarejského a mnohých iných otcov. Vid' arcibiskup Averkij, Guide to the Study of the New Testament, Part II (v ruštine), Jordanville, N.Y.,1956, str, 434 - 438.)

To, že protestanti očakávajú "milénium" v budúcnosti, je iba ich priznaním, že v ňom nežijú v súčasnosti - t.j. že sú mimo Christovej Cirkvi a neakúsili Božiu milosť.

D. Musí sa pravoslávie pripojit' k apostáze?

Dnes sa nás niektorí pravoslávni kňazi vedení o. Eusébiom Stephanouom pokúšajú presvedčiť, že "charizmatická obroda", i ked' začala a väčšinou pokračuje mimo pravoslávnej Cirkvi, je predsa len "pravoslávna" a často nás varujú "nepremeškajte". Ale ten, kto študoval toto hnutie v dielach jeho popredných predstaviteľov, ktorých sme citovali, nemôže pochybovat', že táta "obroda" je ďaleko od toho, aby bola vôbec "kresťanská". Je úplne protestantská svojím pôvodom, inšpiráciou, zámerom, praxou, "teológiou" a koncom. Je formou protestantského "revivalizmu", ktorý je fenoménom zachovávajúcim iba fragment niečoho pravého kresťanskéha a poskytuje kresťanstvu emočnú "náboženskú" hystériu, ktorej obeť padla do osudného klamu, že je "spasená". Ak sa "charizmatická obroda" líši od protestantského revivalizmu, je to iba nová dimenzia kryptoduchovného fenoménu, ktorý je okázalejší a objektívnejší než subjektivny revivalizmus.

Tento evidentný fakt iba pozoruhodne potvrdzuje skúšku, ktorú sa o. Eusébios snaží podstúpiť pre "pravoslávne prebudenie" vo svojom časopise The Logos.

Tento pravoslávny kňaz informuje svojich čitatel'ov, že "pravoslávna Cirkev sa nezúčastňuje moderného kresťanského prebudenia" (Feb. 1972, str.19). Sám teraz cestuje, aby konal obrodenecké zhromaždenia podobné protestantským spolu s protestantskou "oltárnou výzvou", ktorá je sprevádzaná obyčajnými revivalistickými "vzlykaniami a slzami" (Apr. 1972, str.4). 0. Eusébios nás sám s typickou revivalistickou neskromnost'ou informuje, že: "Ďakujem a chválim Boha za to, že vlial svetlo Svojho Ducha do mojej duše ako odpoveď na neprestajné modlitby, ktoré k Nemu vysielam dňom a nocou" (Feb. 1972, str.19), a neskôr sa otvorene vyhlasuje za "proroka" (Apr. 1972, str.3). Vôbec sa nezmieňuje o pravoslávnej interpretácii apokalyptických udalostí a neustále opakuje interpretácie fundamentalistického protestanta Billyho Grahama o "uchvátení", ktoré má predchádzat' tomuto "miléniu": "Deň vel'kého súženia. Ak zostaneme verní Christu, budeme iste uchopení Ním na zvuk radostného zvuku uchvátenia a budeme ušetrení hrozného ničenia, ktoré padne na svet" (apr. 1972, str.22).

A ani nie všetci fundamentalisti súhlasia s týmto omylom, ktorý mená základ vo Svätom Pisme, a od všetkých tých, ktorí sa ho pridržiavajú, odstráni každú potrebnú bdelosť proti klamu Antichrista, od ktorého, ako si predstavujú, budú ušetrení.

Všetko toto nie je ani pseudopravoslávie. Je to len čistý protestantizmus a ani nie najlepší druh protestantizmu. V časopise Lagos o. Eusébia Stephanou človek zbytočne hľadá náznak, že jeho "prebudenie" je inšpirované prameňmi pravoslávnej asketickej tradície: životmi svätých, svätými otcami, bohoslužobným cyklom Cirkvi, pravoslávnym vysvetľovaním Sv. Písma. Je pravda, že niektorí pravoslávni "charizmatici" používajú tieto pramene - ale žia+! miešajú ich spolu s "mnohými inými knihami napísanými oddanými kresťanmi v charizmatickom hnutí" (Logos, marec, 1972, str.16) a čítajú ich "charizmaticky" ako všetci sektári začítaní do pravoslávnych spisov, čo sa naučili z ich nového učenia, ktoré prichádza z kruhov mimo Cirkvi.

Je pravda, že v našich dňoch je veľmi potrebné prebudenie pravoslávnych, keď mnohí pravoslávni kresťania stratili soľ pravého krest'anstva a zriedka je vidieť pravý a vrúcny pravoslávny kresťanský život. Moderný život sa stal veľmi pohodlným. Svetský život sa stal príliš atraktívnym. Pre mnohých sa pravoslávie stalo iba vecou členstva v cirkevnej arganizácii alebo vecou "správneho" plnenia vonkajších obradov a praktík. Je potrebné pravé pravoslávne prebudenie, ale toto u pravoslávnych "charizmatikov" neuvidíme. Práve tak ako "charizmatickí" aktivisti medzi protestantmi a rímskokatolíkmi, sú i oni v plnej harmónii s duchom čias. Nie sú v živom kontakte s prameňmi pravoslávnej duchovnej tradície a uprednostňujú módne protestantské techniky revivalizmu. Sú jedným z popredných prúdov dnešného odpadlickeho "kresťanstva" - ekumenického hnutia. Nakoniec i kňaz Euzébios Stephanou dostal na svoju činnost' povolenie, vrátane povolenia kázať všade o "daroch Svätého Ducha". Takto si cirkevná organizácia v tejto modernistickej a ekumenickej postave podáva ruky s "charizmatickou obrodou", čím odráža hlbokú spríbuznenosť, ktará ich spája. A1e pravého krest'anstva tu niet.

V minulosti jestvovali pravé pravoslávne "prebudenia". Spomeňme si na sv. Kozmu Aitolského, ktorý v 18. storočí v Grécku chodil od dediny k dedine, aby sa vrátili k pravému kresťanstvu svojich predkov. Alebo sv. Ján Kronštadtský v našom storočí, ktorý prinášal starobylú zvesť pravoslávneho duchovného života mestským masám v Sankt Peterburgu. Potom sú tu pravoslávni mníšski učitelia, ktorí boli skutočne "naplnení Duchom" a svoje učenie zanechali mníchom aj laikom posledných čias. Spomeňme i Gréka sv. Simeona Nového Bohoslovca žijúceho v 10. storoči a ruského sv. Serafima Sarovského z 19. storočia. Pravoslávni "charizmatici" neprávom zneužívajú sv. Simeona (tento hovoril o Duchu, ktorý sa líši od ich "ducha"). Aj sv. Serafím je neustále vytrhávaný z kontextu, aby sa minimalizovalo jeho zdôrazňovanie potreby patrit' k pravoslávnej Cirkvi, ak chce človek žit' pravým duchovným životom. V "Rozhovoroch" sv. Serafima s laikom Motovilovom o "získaní Svätého Ducha" ktorého pravoslávni "charizmatici" citujú bez častí, ktoré sú tu vytlačené kurzívou, tento veľký svätec hovorí: "Milosť Svätého Ducha, ktorá bola daná všetkým nám, veriacim v Christa, vo sviatosti sv, krstu, je spečatená sviatosťou myropomazania na hlavných častiach tela, ako to prikázala svätá Cirkev, večná držiteľka tejto milosti." A znovu: "Pán počúva rovnako mnícha i jednoduchého kresťanského laika za predpokladu, že sú obaja pravoslávni."

V opozícii voči pravému pravoslávnemu duchovnému životu je "charizmatická obroda" iba "experimentálnou stránkou" prevládajúcej "ekumenickej" módy - sfalšovaného kresťanstva, ktoré zrádza Christa a Jeho Cirkev. Žiadny pravoslávny "charizmatik" by sa pravdepodobne nepostavil proti nadchádzajúcemu "zjednoteniu" s tými protestantskými a rímskokatolíckymi veriacimi, s ktorými, ako hovori medzikonfesijná "charizmatická" pieseň, sú už "jedno v Duchu, jedno v Pánovi", ktorá ich priviedla a inšpirovala ich "charizmatickú" skúsenosť. "Duch", ktorý inšpiroval "charizmatickú obnovu", je duch Antichrista, alebo presnejšie, tých "duchov diablov" posledných čias, ktorých "zázraky" pripravujú svet na falošného Mesiáša.

E. Deti, je posledná hodina (1 Jn 2, 18)


Horlivým pravoslávnym "revivalistom" nie je známe, že Pán Boh zachoval na svete, aj v dňoch proroka Eliáša, sedemtisíc mužov, ktorí sa neklaňali Baalovi (Rim 11, 4). Neznámy počet pravých pravoslávnych kresťanov, ktorí nie sú ani duchovne mŕtvi, ako sa sťažujú pravoslávni "charizmatici", že ich stádo také je, ani nie sú pompézne "naplneni duchom", ako bolo naplnené to isté stádo pri "charizmatickej" sugescii. Nie sú unášani duchom apostázy ani falošným "prebudením", ale naďalej, zostávajú verní svätej a spasiteľnej viere svätého pravoslávia v tradícii, ktorú im odovzdali svätí otcovia, ktorí videli znamenia časov a ku spáse išli po úzkej ceste.

Mimo pravoslávia sa tma neustále zväčšuje. Usudzujúc z posledných "náboženských" správ, "charizmatická obroda" môže byt' iba nesmelým začiatkom celého "veku zázrakov". Mnoho protestantov, ktorí postrehli podvod "charizmatickej obrody", teraz prijíma za "reálnu vec" okázalú "obrodu" v lndonézii, kde sa vraj skutočne dejú "presne tie isté veci, o ktorých sú správy v Skutkoch apoštolských". V priebehu troch rokov konvertovalo na protestantizmus 200.000 pohanov za neustále zázračných podmienok: Nikto nič neurobí, až na absolútnu poslušnost' "hlasom" a "anjelom", ktori sa neustále objavujú a obyčajne citujú Písmo podľa čísel a veršov. Voda sa premieňa na víno vždy, ked' sa ohlási spoločná protestantská bohoslužba, oddelené ruky sa objavujú odnikiaľ, aby rozdávali zázračnú potravu hladným. Vidno, ako z pohanskej dediny odchádza celá banda démonov, pretože prišiel "silnejší" ("Isus"), aby zaujal ich miesto. "Kresťania" majú "odpočítavanie" pre nekajúceho sa hriešnika a ked' pridu k "nule", tento zomiera. Deti sa učia protestantské hymny od hlasov, ktoré prichádzajú odnikiaľ (a opakujú túto pieseň či spev dvadsaťkrát, aby si ju deti pamätali). "Boží magnetofón" nahráva túto pieseň detského chóru a vo vzduchu ju prehráva udiveným deťom. Oheň schádza z oblohy, aby spálil katolícke náboženské obrazy ("Pán" v Indonézii je vel'mi protikatolícky). Bolo vyliečených 30.0001'udí. "Christos" sa zjavuje na oblohe a "padá" na ľudí, aby ich vyliečil. Ľudia sú zázračne prenášaní z miesta na miesto a chodia po vode. Evanjelistov sprevádzajú svetlá a vodia ich v noci, zástupy ich nasledujú a chránia počas dňa. Mŕtvi sú kriesení.

Je zaujímavé, že v niektorých častiach indonézskej "obrody" je takmer úplne neprítomný element "hovorenia jazykmi" a je dokonca zakázaný (hoci je na mnohých miestach prítomný) a zdá sa, že element mediumizmu je niekedy nahradený priamym zásahom padlých duchov. Je tiež možné, že táto nová "obroda", silnejšia než pentakostalizmus, je vyvinutejším štádiom toho istého "duchovného" javu (práve tak ako samotný pentakostalizmus je pokročilejší než špiritizmus) a hlása blízkosť hrozného dňa, keď, ako to hovoria "hlasy" a "anjeli" v Indonézii, príde "Pán" - lebo vieme, že Antichrist presvedčí svet, že je "Christom", práve takýmito "zázrakmi".

Vo veku takmer všeobecnej tmy a klamu, kedy sa pre väčšinu "krest'anov" Christos stal presne tým, čo myslí pravoslávne učenie o Antichristovi, má pravoslávna Christova Cirkev ako jediná Božiu milosť a túto milosť udeľuje. Je to drahocenný poklad, o existencii ktorého "kresťanský" svet dokonca pochybuje. "Kresťanský" svet si skutočne podáva ruky so silami tmy, aby zviedol veriacich Christovej Cirkvi v slepej dôvere, že "Isusovo meno" ich zachráni i v ich odpadlíctve a bohorúhačstve, ktoré nemyslí na strašné varovanie Pána: "Mnohí mi povedia v ten deň, Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene? A vtedy im poviem: Nikdy som vás nepoznal: Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti" (Mt 7, 22-23).

Sv. Pavol varuje pred príchodom Antichrista týmto prikázanim: "Preto, bratia, stojte pevne a držte sa podania, ktorému ste sa učili od nás ústne alebo písomne" (2 Sol 2,15). "Sú však niektorí, čo robia zmätok medzi vami a chcú prekrútiť Evanjelium Christovo. Ale keby sme aj my, alebo keby anjel z neba zvestoval iné evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali - nech je prekliaty! Ako sme prv povedali, aj teraz znovu hovoríme: Ak vám niekto zvestuje iné evanjelium miesto toho, ktoré sme prijali - nech je prekliaty!" (Gal l, $-9).

Pravoslávnou odpoved'ou na každú novú "obrodu", a dokonca na konečnú hroznú "obrodu" Antichrista, je toto Christovo Evanjelium, ktoré zachovala nezmenené iba pravoslávna Cirkev v neporušenej línii od Christa a Jeho apoštolov a milost' Svätého Ducha, ktorú udeľuje len pravoslávna Cirkev a len svojim veriacim dietkam, ktoré v myropomazaní prijali a udržiavali pravú pečať daru Svätého Ducha. Amen.

   1. Náboženstvo budúcnosti

Pre duchovný stav súčasného ľudstva je príznačné, že "charizmatické" a "meditačné" skúsenosti zapúšťajú korene medzi "kresťanmi". Orientálny náboženský vplyv je u takýchto "kresťanov" nepochybne účinný, ale je iba výsledkom niečoho oveľa podstatnejšieho: straty skutočnéha cítenia a nádychu kresťanstva, v dôsledku čoho sa niečo také cudzie kresťanstvu, ako je orientálna "meditácia", môže zmocniť "kresťanských" duší.

Život egocentrizmu a sebauspakojenia, ktorý prežíva väčšina dnešných "kresťanov", je taký prenikajúci, že ich fakticky hermeticky uzatvára pred chápaním duchovného života. A keď sa takíto ľudia dajú na "duchovný život", je to iba iná forma sebauspokojenia. Možno to celkom jasne vidieť v úplne falošnom náboženskom ideáli tak "charizmatického" hnutia, ako aj rôznych foriem "kresťanskej meditácie": všetky sľubujú (a veľmi rýchlo dávajú) zážitok "spokojnosti" a "pokoja". Ale vôbec to nie je kresťanský ideál, ktorý možno zrekapitulavať ako tvrdý boj. Spokojnosť a pokoj opisovaný v sučasných "duchovných" hnutiach je celkom zrejme produktom duchovného klamu, duchovného sebauspokojenia, ktoré je absolútnym umŕtvením duchovného života orientovaného k Bohu. Všetky tieto formy "kresťanskej meditácie" sa pohybujú iba na psychickej úrovni a nemajú nič spoločného s kresťanskou duchovnosťou. Kresťanská duchovnosť sa formuje v tuhom boji za účelom získania večného nebeského Kráľovstva, ktoré plne začína iba umŕtvením tohto dočasného sveta a pravý kresťanský bojovník nikdy nenachádza odpočinok ani v náznaku večnej blaženasti, ktorá sa mu môže dať v tomto živote. Ale orientálne náboženstvá, ktorým nebolo zjavené Kráľovstvo nebeské, sa snažia iba dostat' do psychického stavu, ktorý začína a končí v tomto živote.

V našej dobe apostázy pred príchodom Antichrista bol diabol uvoľnený na čas (Zj 20, 7), aby konal falošné zázraky, ktoré nemohol činiť počas "tisíc rokov" milosti v Christovej Cirkvi (Zj 20, 3), aby vo svojej pekelnej žatve pozbieral tie duše, ktoré "neprijali lásku k pravde" (2 Sal 2, 10). Môžeme povedať, že čas Antichrista je skutočne blízko, a to aj na základe skutočnosti, že táto satanská žatva teraz dozrieva nielen medzi pohanskými národmi, ktoré nepočuli Christa, ale oveľa viac medzi "kresťanmi", ktorí stratili nádych kresťanstva. Pre Antichrista je celkom prirodzené predstavovať kráľovstvo diabla, ako keby to bolo Christovo kráľovstvo. Terajšie "charizmatické" hnutie a "kresťanská meditácia" a "nové náboženské vedomie" sú predzvest'ou náboženstva budúcnosti, náboženstva posledného ľudstva, náboženstva Antichrista a jeho hlavnou "duchovnou" funkciou je sprístupniť kresťanom démonickú iniciáciu, doteraz obmedzenú na pohanský svet. Možno, že tieto "náboženské experimenty" sú často ešte iba pokusnej a hľadajúcej povahy a že je v nich aspoň toľko psychického sebaklamu, ako nefalšovaného démonického iniciačného obradu. Nepochybne nie každý, kto úspešne "meditoval", alebo si myslí, že dostal "krst Ducha", skutočne prijal iniciáciu do kráľovstva satana. Ale toto je cieľom týchto "experimentov" a technika iniciácie bude nepochybne neustále zrejmejšia tam, kde sa ľudstvo stane pre ňu pripravené postojom pasivity a otvorenosti pre "nové náboženské skúsenosti", ktoré sú týmito hnutiami nakazené.

Čo priviedlo ľudstvo - a zvlášť "kresťanstvo" - k tomuto zúfalému stavu? Iste, že to nie je otvorené uctievanie diabla, ktoré je vždy obmedzené iba na niekoľko ľudí. Skoro je to niečo ovel'a jemnejšieho a strašnejšieho pre uvedomelého pravoslávneho kresťana, aby o tom čo i len uvažoval. Je to strata Božej milosti, ktorá nasleduje za stratou nádychu kresťanstva.

Isté je, že na Západe stratili Božiu milost' pred mnohými storočiami. Rímskokatolíci a protestanti dnes nie sú účastníkmi Božej milosti, a tak nie je prekvapujúce, že nerozoznávajú jej démonický falzifikát. Ale beda! Úspech falošnej duchovnosti i medzi pravoslávnymi kresťanmi dnes ukazuje, do akej miery i oni stratili nádych kresťanstva a nemôžu takto naďalej rozlišovať medzi pravým kresťanstvom a pseudokresťanstvom, lebo pravoslávni kresťania si príliš dlho mysleli, že majú zaručený drahocenný poklad svojej viery a prestali používať čisté zlato jeho učenia. Koľko pravoslávnych kresťanov vie o existencii základných textov pravoslávneho duchovného života, ktoré presne učia, ako rozlišovať medzi pravou a falošnou duchovnosťou, teda textov, ktoré opisujú život a učenie svätých mužov a žien, ktorí vo svojom živote dosiahli hojnou mierou Božiu milosť? Koľkí z nich si prisvojili učenie obsiahnuté v dielach, ako je Rebrík sv. Jána, Homílie sv. Makária, Život sv. bohonosných otcov púšte, Neviditeľná vojna, Môj život v Christu od sv. Jána Kronštadtského?

V živote veľkého otca egyptskej púšte, sv. Paisija Vel'kého (19. júna), vidíme strašný príklad, ako ľahko možno stratiť Božiu milosť. Raz jeho vlastný žiak šiel do istého mesta v Egypte a predával tam svoje remeselnícke výrobky. Na ceste stretol Žida, ktorý vidiac jeho jednoduchosť, začal ho klamať a povedal mu: "Ó, milovaný, prečo veríš v jednoduchého, ukrižovaného muža, keď vôbec nebol očakávaným Mesiášom? Má prísť iný, ale nie On." Žiak, keďže bol slabý v mysli a jednoduchý srdcom, začal počúvať tieto slová a opovážil sa povedať: "Snád' to, čo hovoríš, je pravda." Ked' sa vrátil do púšte, sv. Paisij sa od neho odvrátil a neprehovoril s ním jediného slova. Nakoniec po dlhých prosbách žiaka mu svätec povedal: "Kto si? Nepoznám ťa. Môj žiak bol kresťanom a mal na sebe milosť krstu, ale ty takým nie si. Ak si skutočne mojím žiakom, potom od teba odišla milosť krstu a bol z teba odstránený obraz kresťana." Žiak so slzami v očiach porozprával o svojom rozhovore so Židom, na čo svätec odpovedal: "Ó, nešt'astnik! Čo môže byt' horšie a odpornejšie, než sú tieto slová, ktorými si sa zriekol Christa a Jeho božského krstu? Teraz choď a plač nad sebou, ak chceš, pretože pri mne nemáš miesto. Tvoje meno je zapísané s tými, ktorí sa zriekli Christa a spolu s nimi prijmeš odsúdenie a mučenie." Keď žiak počul toto odsúdenie, činil pokánie a na jeho prosbu sa svätec zavrel a modlil sa k Pánovi, aby odpustil hriech jeho žiakovi. Pán vypočul modlitbu svätca a zaručil mu, že uvidí znamenie odpustenia žiakovi. Svätec potom varoval žiaka: "Ó, dieťa, vzdaj slávu a vďaku Christu Bohu spolu so mnou, pretože nečistý, bohorúhačský duch odišiel od teba a na jeho miesto zostúpil na teba Svätý Duch a obnovil v tebe milosť krstu. A tak dávaj na seba pozor, aby z netečnosti a bezstarostnosti na teba znovu nespadli siete nepriateľa a keby si zhrešil, zdedil by si oheň pekla."

Je pozoruhodné, že "charizmatické" a "meditačné" hnutie zapustilo korene medzi "ekumenickými kresťanmi". Charakteristická viera herézy ekumenizmu je tá, že pravoslávna Cirkev nie je jediná pravá Christova Cirkev, že Božia milosť je prítomná aj v iných "kresťanských" denomináciách, že prebýva tiež v nekresťanských náboženstvách, že úzka cesta spásy podľa učenia svätých otcov pravoslávnej Cirkvi je "jediná cesta spomedzi mnohých" ku spáse a že podrobnosti viery človeka v Christa sú málo dôležité, podobne ako je nedôležité členstvo človeka k príslušnej cirkvi. Nie všetci pravoslávni účastníci v ekumenickom hnuti veria celkom tak (hoci protestanti a rímskokatolíci tomu väčšinou veria), ale svojou účasťou v tomto hnutí vrátane spoločných modlitieb s tými, ktorí nesprávne veria o Christu a Jeho Cirkvi, hovoria heretikom, ktorí sa na nich dívajú: "Snád' to, čo hovoríte, je pravda," podobne ako to povedal nešťastný žiak sv. Paisija. Nič viac okrem toho pravoslávny kresťan nepotrebuje na to, aby stratil Božiu milosť, a akú námahu bude musieť vynaložit', aby ju získal späť?

Ako veľmi musia potom pravoslávni kresťania chodiť v bázni Božej a chvieť sa, aby nestratili Jeho milosť, ktorá sa vôbec nedáva každému, ale iba tým, ktorí sa pridržiavajú pravej viery, vedú život kresťanského boja a ako poklad uchovávajú Božiu milosť, ktorá ich vedie k nebu. A o koľko opatrnejšie musia pravoslávni kresťania kráčať predovšetkým dnes, keď sú obklopení falošným kresťanstvom, ktoré poskytuje svoju vlastnú skúsenosť "milosti" a "Svätého Ducha" a môže hojne citovat' Sv. Písmo a sv. otcov, aby to "dokázalo". Iste, posledné časy sú blízko, príde duchovný klam taký presvedčivý, aby klamal, ak by to bolo možné, aj vyvolených (Mt 24, 24).

Falošní proroci moderného veku vrátane tých, ktorí sú oficiálne "pravoslávni", vždy hlasnejšie oznamujú priblíženie sa príchodu "nového veku Svätého Ducha", "novú Pät'desiatnicu", "bod Omega". Je to presne to, čo sa v pravom pravoslávnom proroctve nazýva kráľovstvom Antichrista. V našich časoch, dnes, sa začína toto satanské proroctvo plniť démonickou silou. Celá súčasná duchovná atmosféra sa začína nabíjať silou démonickej iniciačnej skúsenosti, keď "tajomstvo nespravodlivosti" vstupuje do predposledného štádia a začína sa zmocňovat' duší ľudí, aby sa skutočne zmocnilo pravej Christovej Cirkvi, ak by to bolo možné.

Proti tejto mocnej "náboženskej skúsenosti" sa musia praví krest'ania teraz dobre vyzbrojiť a plne si uvedomiť, aké je pravoslávne krest'anstvo a ako sa jeho cieľ líši od všetkých iných náboženstiev, či už "kresťanských" alebo nekresťanských.

Pravoslávni kresťania! Držte sa pevne Milosti, ktorú máte. Nikdy nedopusťte, aby sa stala vecou zvyku. Nikdy ju nemerajte iba ľudskými normami a neočakávajte, že bude logická a pochopiteľná tým, ktorí nepoznajú nič vyššie než to, čo je ľudské, alebo ktorí si myslia, že získajú milosť Svätého Ducha nejakým iným spôsobom než je ten, ktorý nám dala jedna Christova Cirkev. Pravé pravoslávie sa musí v týchto démonických časoch zdať svojím charakterom úplne nemiestne, musí byť zmenšujúcou sa menšinou opovrhovaných a "bláznivých" uprostred náboženskej "obrody" inšpirovanej iným druhom ducha. Ale utešujme sa slovami nášho Pána Isusa Christa: Neboj sa, malé stádo, lebo sa zaľúbilo vášmu Otcovi dať vám Kráľovstvo!

Nech sa všetci pravoslávni kresťania posilňujú na boj, ktorý je pred nimi a nech nikdy nezabúdajú, že v Christu je vít'azstvo naše už teraz. On sľúbil, že brány pekelné nepremôžu Jeho Cirkev (Mt 16, 18) a že kvôli vyvoleným skráti dni posledného veľkého súženia (Mt 24, 22). A skutočne, ak je Boh s nami, kto môže byť proti nám? (Rm 8, 31). Aj uprostred najkrutejších pokušení nám prikazuje: Dúfajte, ja som premohol svet (Jn 16, 33). Žime tak, ako žili pravi kresťania všetkých čias, v očakávaní konca všetkých vecí a príchodu nášho drahého Spasiteľa, pretože, On vydáva svedectvo o týchto veciach, keď hovorí: Ano, prídem skoro! Amen. Áno, príď Pane Isuse! (Zj 22, 20).

alt

Serafim Rose: Pravoslávie a náboženstvo budúcnosti


preklad: Mgr. Pavel Tkáč