Nečinnosť je tiež zlo
Počas rôznych etáp života človeka stretáva množstvo prekážok. Cesta do Kráľovstva Nebeského je tŕnistá a vyžaduje množstvo síl. Ak však neprejavíme silu ducha a tvrdosť vôle, stále sa nájde množstvo príčin, aby sme nechodili do chrámu, nemodlili sa, nepostili sa. Nesmieme zabúdať, že na tento svet sme prišli nahí a pred Hospodinom takými aj navždy zostaneme. Naším odevom je len Božia blahodať. Ak sa do nej neodejeme a neprijmeme Christa do svojho srdca, ľahko sa môžeme stať obeťou večného vraha ľudstva – všade striehnuceho diabla. Musíme pamätať na to, že v tomto zložitom živote sme my kresťania jednoducho ovcami uprostred vlkov.
V Evanjeliu sa píše, že kto vydrží do konca, bude spasený. Existujú však rôzne druhy trpezlivostí. Je potrebné, aby kresťan bol trpezlivým ale aj aktívnym protivníkom rôznej nespravodlivosti a zlu.
Kresťanstvo to je predovšetkým životný štýl, spôsob života a rozmýšľania. Ak sa usilujeme o dosiahnutie dokonalosti, nesmieme sa vracať späť. Nanešťastie, niektorí ľudia sa aj snažia podľa vzoru Christovho, no počas tejto cesty sa akosi stále pokúšajú zastať, akoby hľadali únik, obzerajú sa späť. Spomeňme si však na ženu starozákonného Lóta, ktorá bola premenená na soľný stĺp! Hospodin premení na rovnaké soľné stĺpy kohokoľvek, kto sa obzerá späť, alebo kto odpadá od Jeho cesty – cesty svätosti a čistoty. Takýto pochybujúci človek nedôveruje Bohu, dokonca sa nezveruje svojmu duchovného otcovi, myslí si, že v tom všetkom je akýsi podvod. Ťažko sa mu modlí, ťažko pristupuje k spovedi a sv. Eucharistii, topí sa na mieste. Je však dôležité pamätať, že ak sme sa dali na cestu Hospodinovu, nesmieme sa vracať na cestu predchádzajúceho života, lebo tam nás stretáva diabol a požaduje zaplatiť nemalú daň.
Často sa kresťania pýtajú, ako sa zbaviť predchádzajúceho života? Čo je potrebné preto urobiť, a čo im v tom najviac pomôže? Odpoveď je jednoduchá: dôležitá je duchovná práca a trpezlivosť. Zlo prichádza samo od seba, na to nepotrebujeme žiadne úsilie alebo filozofiu. Hovoríme o zle, ktoré existuje aj bez nášho pričinenia, a ktoré sa rodí z chaosu a z rozpadu. A potom takáto nečinnosť, ničnerobenie sa samo od seba javí ako hlavná príčina všetkého zla. Naopak oproti tomu pre tvorenie dobrých skutkov sú potrebné pevná vôľa, prianie a prejav duševnej sily človeka. Hlúposti a hriešne myšlienky nás napadajú aj bez vynaloženia úsilia. Dôležité pre kresťana je zhromaždiť všetky duchovné sily, aby sa prejavila schopnosť správne myslieť, hlboko vnímať, analyzovať, priznávať svoje hriechy, prehlbovať vo viere. Toto všetko však potrebuje určité úsilie.
Každodenne sa stretávame so zlom rôzneho charakteru. Veľa hrozného a nečistého sa lepí na nás a túto špinu potrebujeme zo seba zmyť, zbaviť a oslobodiť sa od nej. Všetko toto sa deje prostredníctvom bohoslužby, po ktorej už nemôžeme zostať rovnakými, takými ako predtým, musíme sa pozdvihnúť nad seba samých, posilniť v snahe k dokonalosti.
Azda si nemyslíte, že len ten sa stáva heretikom, kto navonok a priamo sa zrieka Boha, Jeho pravdy a blahodate? Heretikom sa stáva každý, kto hoci aj bol pokrstený ale žije životom pohanov.
Ľudia si často myslia, že majú kopec času, že kajať z hriechov sa začnú neskôr, preto sa málo zaoberajú svojim každodenným množstvom priestupkov. Je to veľké poblúdenie a chyba. Žiaľ nedostatočne si ceníme tajomstvá dané nám Bohom hovoriac: „Nič sa nedeje, zvládnem to, ak nie teraz, tak neskôr začnem žiť kresťanským životom, začnem sa kajať, takto sa zachránim, ešte je skoro, času je dostatok.“ Ale kto nám dal poznanie o podstate času a o zákonitostiach jeho plynutia? Nikto nevie, kto kedy opustí tento svet, preto o spáse kresťanskej duše je potrebné rozmýšľať každodenne, každú minútu, nestrácať sekundy. V tomto rýchlo sa meniacom a hriešnom svete sa spasenie dá dosiahnuť len neprestávajúcou snahou a duševným úsilím.
Pre duchovný rast človeka má veľký význam bohoslužba. Oddeľuje náš život, posilňuje nás. Počas Božskej liturgie sa človeku dáva toľko blahodate, ktorú nemôže dostať nikde inde. Prečo sa teda pre kresťana javí účasť na liturgii tak dôležitá? Jedine v chráme môžete dostať silu, duchovnú podporu, pomoc, akú nedostanete doma, aj keby ste sa akokoľvek usilovne a veľa modlili. To, čo neveriaceho poráža, veriacim len zľahka zakolíše, vzpriami sa a kráča ďalej. To, čo sa neveriacemu zdá ako prekážka, pokušenie, veriacemu sa javí ako prostriedok duchovného rastu a posilnenia. To, čo neveriaceho oslabuje, veriacemu dodáva silu.
Je potrebné aby sme sa usilovali, modlili, plnili Božie prikázania a cirkevné poučenia a pravidlá. Mnohým sa tieto pravidlá zdajú nudné, lebo ich napĺňanie potrebuje snahu a vypätie vôle. Iný zasa hovoria: a kvôli čomu sa musíme modliť práve teraz? Načo máme ohýbať svoje kolená? – odvolávajú sa na svoju únavu, predkladajú množstvo výhovoriek. Nesmieme však zabúdať, čo hovoria o tomto sv. otcovia. Učia nás, že je potrebné bez reptania a bezpodmienečne plniť to, čomu učí Cirkev, pokiaľ sa to neprejaví ako naša vnútorná potreba, pokiaľ vonkajšie napĺňanie cirkevných obradov sa nestane našou vnútornou kultúrou a životným štýlom. Ani na sekundu nesmieme zabúdať na to, že v Cirkvi stretávame najmilosrdnejšieho a najsilnejšieho Hospodina, Ktorému sa klania celý svet, pred Ktorým skláňajú hlavy všetky bytosti v nebi, na zemi aj pod zemou.
Naša Cirkev je naším otcom aj matkou. Musíme na to pamätať. Aj napriek tomu žiaľ množstvo súčasných ľudí na to zabúda, upadajú do hriechu, nestarajú sa o to, čo sa stane s ich dušou. Vari sa môže starať o spásu duše človek, ktorý pácha hriech cudzoložstva? Človek, ktorému sú blízke pýcha, ziskuchtivosť, závisť? Samozrejme, že nie! Ale v množstve prípadov človek sám pociťuje, že postupuje nesprávne, že hreší, pozná že kradnúť, rúhať sa alebo závidieť, že je to zlé, no aj napriek tomu sa nebráni a koná ďalej zlo. Je mu ľahostajné čo sa stane s jeho dušou, mávol nad sebou samým rukou? Predsa nemôže sa stať, aby pri konaní zlých skutkov vnútorný hlas človeka nenabádal, neprotestoval, nekričal, že je to zlý krok!
Vnútorný hlas – svedomie – hovorí každému človeku, že ten alebo iný konkrétny čin je hriechom a protiví sa Bohu. Preto nikto nesmie uvažovať tak, že aha tak nevedel som, že takto sa nesmie konať, a pre nevedomosť som tak postupoval. Nevedomosť nás neoslobodzuje od zodpovednosti za spáchané hriechy. Vnútorný hlas nám stále ukazuje, čo sa javí milé Bohu a čo diablovi.
Prot. Georgij Schirtladze