Užívanie kvaseného chleba na sv. Liturgii
Podľa dávnej tradície sv. Pravoslávna Cirkev pri uskutočňovaní svätej Tajiny Eucharistie užíva pšeničný chlieb kvasený, pripravený s troškou soli.
O tom, že aj Isus Christos ustanovil svätú tajinu Eucharistie na kvasenom chlebe, možno uviesť niekoľko svedectiev a dôkazov. O odlišnej praxi nepravoslávnych cirkví nebudeme hovoriť. Je nesporné, že Isus Christos ustanovil túto tajinu pred sviatkom židovskej Paschy (Jn 13, 1), pretože na druhý deň bol súdený (Jn 19, 31), keď židia sa ešte len pripravovali na slávenie Paschy. A to znamená, že Christos ustanovil svätú Eucharistiu v tom čase, keď v židovských domoch sa užíval ešte kvasený chlieb a nie chlieb nekvasený.
Všetci vedci sa zhodujú v tom, že Isus Christos ustanovil svätú tajinu prijímania v 13. deň Nisana v podvečer a židom predpisoval zákon začínať oslavu Paschy a tiež užívanie nekvasených chlebov až od večera 14. Nisana (2Mjž 12, 6, 8, 18, 19), takže prvý zo siedmich dní nekvasených chlebov, začínajúci po Pasche, kedy židia podľa zákona museli odstrániť každý kvas zo svojich domov a užívať iba nekvasené chleby, bol už 15. deň Nisana (3 Mjž 23, 5-7; 2 Mjž 12, 15, 16).
Ak jeden z evanjelistov sa vyjadruje v tom zmysle, že “prišiel deň nekvasených chlebov, keď mal byť zabitý paschálny baránok” (Lk 22, 7) a ďalši dvaja tiež hovoria: “V prvý deň nekvasených chlebov prišli učeníci k Isusovi a povedali: Kde chceš, aby sme Ti pripravili hod paschálneho baránka” (Mt 26, 17; Mk 14, 12).
Tak uvedené výrazy spolu so svätým Jánom Zlatoústym treba chápať tak: Príde (prvý deň nekvasených chlebov), t. j. približoval sa, bol predo dvermi (Na Mat., bes. LXXXI, t. III., str. 389), čo vyplýva z toho, že
1) učeníci ešte len pristúpili k Spasiteľovi s otázkou, kde majú pripraviť Paschu, a prvý deň nekvasených chlebov sa začínal až po vykonaní Paschy (3 Mjž 23, 5-6);
2) toto slúži nevyhnutne k tomu, aby sme zosúladili vypravovanie troch evanjelistov so svedectvom štvrtého, sv. Jána: “Bolo pred paschálnymi slávnosťami…” (13, 1).
Z toho, že Isus Christos pred ustanovením Eucharistie, hoci ešte pred židmi, predsa len uskutočnil Paschu so svojimi učeníkmi, ešte v strohom zmysle nevyplýva, že akoby v tom čase jedol aj nekvasené chleby. Lebo po prvé, podľa zákona sa spočiatku jedol paschálny baránok alebo pascha a potom nasledovalo jedenie nekvasených chlebov v priebehu siedmich dní (2 Mjž 12, 8; 3 Mjž 23, 5-6).
Veľmi ľahko sa mohlo stať, že Spasiteľ po okúsení so svojimi učeníkmi paschálneho baránka alebo paschy, ktorá vlastne bola predobrazom Jeho vykupiteľskej obete a teda aj tajiny Eucharistie, bezprostredne po tom ustanovil novozákonnú tajinu svojho Tela a Krvi. A po druhé, Isus Christos ako Pán soboty a všetkých starozákonných sviatkov vykonal Paschu o deň skôr, lebo ako povedal: “Čas môj je blízko” (Mt 26, 18), ako to predpisoval zákon židom ju uskutočňovať a kedy sa začalo užívanie nekvasených chlebov.
Sme toho názoru, že mohol ju uskutočniť aj nie na nekvasených chleboch, ale na kvase chleba. Okrem iného, ak dopustíme, že Christos spolu s paschálnym baránkom jedol aj nekvasené chleby, odtiaľ ešte nevyplýva záver, že na nekvasených chleboch vykonal aj Eucharistiu, keď vieme, že v domoch sa ešte užíval kvasený chlieb. Skôr naopak, bolo by zaiste celkom prirodzené myslieť si, že vykonajúc starozákonnú Paschu, ktorá sa teraz skončila, na nekvasených chleboch, v tom čase Spasiteľ ustanovil tajinu Nového Zákona (Mk 14, 24) na novej matérii, na kvasenom chlebe.
V tom nás presviedčajú evanjelisti, keď svedčia, že Christos prijal (vzal) práve chlieb – artos, “dobrorečil, lámal a dával učeníkom, hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo” (Mt 26, 26; Mk 14, 22; Lk 22, 19), t. j. chlieb, ktorý sa dvíha, kysnutý (artos, od airo – zdvíham), ako chápali toto slovo zhodne s jeho všeobecným užívaním samotní apoštoli i Spasiteľ; nemôže to byť nekvasený chlieb, ktorý sa obyčajne nazýva azimon, azimos (4 Mjž 6, 19; Sud 6, 20).
Na kvasenom chlebe bola uskutočňovaná Eucharistia za čias apoštolov, lebo:
1) ten chlieb sa stále nazýva artos a nie azimos (Sk 2, 42, 46; 20, 7; 1 Kor 10, 16; 11, 20/;
2) na Eucharistii v tom čase sa zúčastňovali všetci novoobrátení židia na Christovu vieru (Sk 2, 22, 41, 42, 46), židia, ktorým zákon predpisoval užívať nekvasené chleby iba sedem dní v roku a nič viac a istotne by nesúhlasili s tým, aby tajinu Eucharistie prijímali na nekvasených chleboch po všetky dni (Sk 42, 46), až pokiaľ nebude apoštolmi rozhodnuté, ako sa treba dívať na obradový Mojžišov zákon (Sk 15. kap.);
3) užívanie nekvasených chlebov bolo predpísané Bohom v Mojžišovom zákone, avšak apoštoli ustanovili na Jeruzalemskom sneme, čo menovite z tohto zákona má záväzne ostať pre kresťanov a čo stráca silu a kresťanom neprikazoval užívanie nekvasených chlebov (Sk 15, 23-30). A to znamená, že ich užívanie nebolo prijaté pre Christovu Cirkev a musí zaniknúť ako tieň zákona /tiň zakonnaja/.
Na kvasenom chlebe bola neustále vykonávaná Eucharistia aj vo všetky nasledujúce časy. Lebo:
1) matéria pre tajinu, ako je známe, sa obyčajne vyberala z prínosov národa, ktorý bez pochybnosti prinášal do chrámov zo svojich domov obyčajný, kvasený chlieb, tak ako bol určený súčasne aj na večeru lásky (agapé) a na vypomáhanie biednym (1 Kor 11, 21-22);
2) nikto v minulosti od tých najstarších čias, odkedy jestvuje kresťanstvo a Cirkev Christova, nenazýval chlieb, na ktorom sa uskutočňovala Eucharistia, priamo nekvaseným chlebom; ba práve naopak, spisovatelia ho nazývajú chlebom, ktorý sa bežne používa, alebo inokedy jednoducho kvaseným chlebom (pápež Innocent I. Epis. XXV. ad. Decent. c. IV. n. 8);
3) sv. Epifanios dokonca spomína ako osobitosť heretikov svionitov, ktorí sa pridržiavali Mojžišovho zákona a vykonávali Eucharistiu na nekvasených chleboch a vode (Haeres. XXX. n. 16), čím jasne svedčí o tom, že Cirkev postupovala celkom inak;
4) niektorí zo samotných západných spisovateľov ochotne doznávajú a dokazujú, že do 10. storočia, ba až dokonca do 11. storočia sa vôbec neužívali nekvasené chleby v Cirkvi, hoci iní majú snahu dokazovať opak (Makarij T. II. § 214). (Evgenij Fencik, Liturgika ili objasnenije bogosluženija svjatoj vostočnoj, pravoslavno katoličeskoj Cerkvi. Budapešt 1878, str. 136-140. Nikolaj, jep., cit. dielo, str. 79-81).