Abba Dorotej - NEODSUDZUJ

Ak by sme stále mysleli, bratia, na slová svätých Otcov, ak by sme ich stále študovali, zriedkakedy by r sme zhrešili, zriedkakedy by sme zanedbávali samých seba. Ak by sme napríklad podľa ich slov nepohŕdali malými a bezvýznamnými hriechmi, nepadali by sme do veľkých a ťažkých.

    Všetci viete, aký ťažký hriech je odsudzovanie blížneho. Existuje niečo horšie? Čo tak nenávidí a od čoho sa tak odvracia Boh? Podobne, ako povedali Otcovia, neexistuje nič horšie ako je odsudzovanie. Avšak do takéhoto veľkého zla môžeme dôjsť z bezvýznamných prehreškov.
    Ak budeš len trochu podozrievať svojho blížneho, ak si povieš: "čo sa stane, keď budem počuť, čo hovorí niektorý brat? čo sa stane, ak aj ja niečo poviem? čo sa stane, keď uvidím, čo ide urobiť tento brat, alebo tamten cudzinec?, naša mysel' začína nechávať svoje hriechy a neustále sa zaujíma o iného.
    Presne odtial' pochádza odsudzovanie, ohováranie a zosmiešňovanie. Nič neodcudzuje človeka od Boha tak, ako ohováranie, či odsudzovanie, alebo zosmiešňovanie.

Je rozdiel medzi ohováraním, odsudzovaním a zosmiešňovaním.

Ohováranie je, keď o niekom povieš: "Tento povedal lož". Alebo: "Hnevá sa". Alebo: "Upadol do smilstva". Alebo niečo podobné. Takýmto spôsobom si už ohováral, teda hovoril si na úkor niekoho, zlomyselne si odhalil jeho hriech.

Odsudzovanie je, keď povieš: "On je luhár, je vznetlivý, je smilník". Takýmto spôsobom si odsúdil celý jeho život. Je to ťažký hriech, pretože iné je povedať "hnevá sa" a iné je povedať "je vznetlivý", lebo ako som povedal, takto definuješ celý jeho život. Odsudzovanie je tak ťažký hriech, omnoho ťažší ako akýkoľvek iný, že samotný Christos hovorí: "Pokrytec, vyber najprv brvno zo svojho oka a potom sa môžeš usilovať vybrať smietko z oka svojho brata". Takýmto spôsobom porovnal hriech blížneho so smietkom, avšak odsudzovanie s brvnom. Natoľko ťažkým hriechom je odsudzovanie.
    Aj farizej, ktorý sa modlil a ďakoval Bohu za svoje úspechy, neklamal. Pravdu hovoril a nebol za to odsúdený, pretože všetci sme povinní ďakovať Bohu, keď sa nám podarí vykonať niečo dobré s Jeho pomocou. A farizej, ako som povedal, nebol odsúdený za to, že povedal "nie som ako iní I'udia", ale keď sa obrátil k mýtnikovi so slovami "ani ako tento mýtnik", vtedy bola zaťažená jeho duša, pretože odsúdil.
    Nič ťažšie teda, nič horšie neexistuje, ako často vravievam, ako odsudzovanie, alebo zosmiešnenie svojho blížneho. Prečo radšej neodsudzujeme seba samých a naše hriechy, ktoré presne poznáme a za ktoré sa pred Bohom zodpovieme? Prečo uchvacujeme súdenie od Boha? Čo chceme od Božieho stvorenia? Netrasieme sa pri počutí toho, čo sa stalo istému veľkému askétovi?
    Dozvedel sa o jednom bratovi, že upadol do smilstva a povedal: "Ó, zle urobil!" Viete, čo strašné sa o ňom píše v Pateriku? Že mu anjel priniesol dušu toho, ktorý zhrešil a povedal mu: "HI'a, ten, ktorého si odsúdil, zomrel. Kde rozhodneš, aby som ho umiestnil? Do raja, alebo do pekla?
    Existuje niečo strašnejšie, ako toto previnenie? Čo iné znamenajú slová anjela starcovi, ak nie toto: "Pretože si sudcom spravodlivých aj hriešnikov, povedz mi, ako rozhodneš o tejto úbohej duši? Zmiluješ sa nad ňou, alebo ju potrestáš?" Dojatý z tejto udalosti, prežil tento svätý starec zvyšok svojho života so stenaním, slzami, obrovským snažením, prosiac Boha, aby mu odpustil jeho predošlý hriech. A všetko toto robil napriek tomu, že keď padol na kolená pred anjelom, dostal odpustenie.

Prečo teda aj my sa chceme starať o iných? Prečo chceme niesť cudzie bremeno? Je niečo, bratia, o čo by sme sa mali starať: Každý nech sleduje sám seba a svoje chyby. Len Boh má právo ospravedlniť a odsúdiť. Len On pozná stav každého, jeho okolie, jeho dary, jeho povahu, jeho schopnosti a zhodne s tým len On vie, ako súdi. Inak súdi Boh biskupa a inak panovníka, inak igumena a inak poslušníka, inak starého a inak mladého, inak chorého a inak zdravého.

Pamätám si, keď som počul nasledujúcu udalosť: Akási loď s otrokmi zakotvila v nejakom prístave. V tomto meste žila istá cnostná mníška, ktorá sa veľmi starala o svoju dušu. Len čo sa dozvedela, že prišla loď, potešila sa, pretože si túžila kúpiť jedno veľmi malé dievčatko. A takto premýšľala: "Vezmem ho a vychovám ako chcem, tak, aby nepoznalo nič zo zla a hriechu tohoto sveta". Zavolala si teda kapitána lode, ktorý mal presne dve malé dievčatká, po akých túžila panna. Hneď s radosťou platí a berie si jedno z nich.
    Keď kapitán odišiel od tejto svätej ženy, po chvíli sa k nemu priblížila akási nehanebnica z divadla. Vidí druhé dievčatko a chce si ho zobrať. Dohaduje sa na cene, platí a odchádza s malým dievčatkom.
    Vidíte Božie tajomstvo? Vidíte záhadný záver? Kto môže podať vysvetlenie? Berie teda svätá panna malé dievčatko a vychováva ho v Božej bázni, učí ho každému dobrému skutku. Žijú spolu mníšskym životom a vychutnávajú prekrásnu vôňu svätých Božích prikázaní. Aj herečka si vzala nešťastné dievčatko a urobila z neho nástroj diabla.
    Čo môžeme povedať o tomto zvláštnom a strašnom tajomstve? Obe dievčatká boli malé. Obe boli predané bez toho, aby vedeli, kam idú. Jedno sa ocitlo v Božích rukách, zatiaY čo druhé padlo do rúk diabla. Je možné, aby niekto tvrdil, že to, čo bude Boh žiadať od prvého, bude žiadať aj od druhého? Ako je to možné? A ak obidve padnú do smilstva, alebo do iného hriechu, je možné, aby niekto povedal, že obe majú tú istú vinu, hoci sa tá ista chyba stane u obidvoch? Ako je to možné? Jedna sa dozvedela o Poslednom súde, dozvedela sa o Božom Kráľovstve, deň a noc počúvala božské slová. Druhá, nešťastníčka, nikdy nevidela a nepočula nič dobré, ale naopak, všetko sprosté, všetko diabolské. Ako sa teda od oboch môže vyžadovať zachovávanie Božích prikázaní s tou istou presnosťou?
    Človek nemôže nič vedieť o Božom súde. Len Boh je Ten, ktorý vie všetko a všetko môže súdiť.

Skutočne, niekedy sa stane, že nejaký brat sa z nevedomosti zmýli. Má však jeden úspech, ktorý sa páči Bohu viac ako celý tvoj život a ty sedíš a odsudzuješ ho? A ak sa mu stane, že padne do niečoho, ako vieš, koľko zápasil, koľko krvi prelial pred vykonaním hriechu, že jeho chyba sa pred Bohom považuje takmer za cnosť? Pretože Boh prirodzene vidí jeho námahu a úzkosť, ktorú prežil - ako som povedal - predtým, než vykonal hriech a zmiluje sa nad ním a odpustí mu. Boh sa nad ním teda zmiluje a ty ho odsudzuješ a zatracuješ svoju dušu? A ako môžeš vedieť, koľko sĺz kvôli tomu prelial pred Bohom? Ty si videl hriech, ale nepoznáš jeho pokánie.
    Niekedy sa stáva, že nielen odsudzujeme, ale aj zasmiešňujeme. (Ako som povedal, iné je odsudzovanie a iné zosmiešňovanie). Zosmiešňovanie je nielen vtedy, keď niekto odsudzuje, ale aj keď pociťuje odpór voči blížnemu, hnusí sa mu ako niečo, čo vyvoláva odpor. Toto je samozrejme horšie ako odsudzovanie a omnoho zhubnejšie.

    Tí však, ktorí chcú byť spasení, vôbec si nevšímajú poklesky iných, ale stále len svoje a takýmto spôsobom majú úspech v duchovnom živote. Taký bol aj ten, ktorý videl svojho brata hrešiť a s povzdychom povedal: "Beda mi! Dnes on, zajtra určite aj ja". Vidíš bezpečnosť? Vidíš pripravenosť duše? Ako hneď našla spôsob vyhnúť sa odsudzovaniu svojho brata? Hovoriac "zajtra určite aj ja" ju zachvátil strach a starosť, aby náhodou nezhrešila. Takto sa vyhla odsudzovaniu blížneho. A nestačilo len to, sama sebe si hovorila: "Tento sa však bude kajať zo svojho hriechu, ale nie je isté, či aj ja sa budem kajať".
    A my, úbožiáci, bezohľadne odsudzujeme, pociťujeme odpor, zosmiešňujeme, ak náhodou niečo uvidíme, alebo niečo počujeme, alebo si niečo domýšľame. Najhoršie na tom je, že nekončíme len pri tom, aby sme uškodili sebe samým, ale stretávame sa s ďalším bratom a hneď mu hovoríme: "Stalo sa to a to". Tak škodíme aj jemu, pretože mu do srdca vkladáme hriechy. A nebojíme sa Boha...

    A prečo sa nám toto všetko stáva? Pretože nemáme lásku. Ak by sme mali lásku, náklonnosť a súcit, vyhýbali by sme sa pohľadu na poklesky blížneho, ako je napísané: "Láska pokrýva množstvo hriechov". A inde: "Láska nemyslí na zlo, ale ho pokrýva... ", atď. A my teda, ako som povedal, ak by sme mali lásku, pokryli by sme každú chybu, ako to robia svätí, keď vidia poklesky ľudí. Či snáď sú svätí slepí, že nevidia hriechy? A kto tak nenávidí hriech, ako svätí? Avšak milujú hriešnika a neodsudzujú ho. Neodvracajú sa od neho, ale súcitia s ním, radia mu, utešujú ho, uzdravujú ho ako nemocného. Robia všetko preto, aby ho zachránili.
    Ako rybári, keď hádžu udicu do mora a chytia veľk ú rybu a cítia, že sa trhá a skáče tu a tam, neťahajú ju hneď a rýchlo, pretože by sa pretrhol silon a úplne by ju stratili. Rozumne ju uvoľnujú a nechávajú plávať, kde chce a keď zistia, že sa vyčerpala a zmiernila sa aj jej búrlivosť, vtedy ju pomaly začínajú ťahať. Rovnako tak aj svätí svojou zhovievavosťou a láskou nie vyháňajú, ale priťahujú brata.
    Ako matka, hoci má škaredého syna, neodvracia sa od neho, ale spokojne ho ozdobuje a robí všetko možné, aby ho urobila krajším, rovnako tak aj svätí stále pokrývajú, ozdobujú a pomáhajú, aby sa vinník časom napravil a iný aby sa od neho nenakazil.
    Čo urobil svätý Ammonas, keď k nemu prišli nejakí vystrašení bratia so slovami: "Poď, otče; a uvidíš, že v kélii jedného brata je žena?" Akú zhovievavosť preukázal! Koľko lásky prejavila táto svätá duša! Pochopil, že tento brat schoval ženu do suda, preto po príchode do jeho kélie si sadol na sud a prikázal ostatným, aby prehľadali celú kéliu. Keď nič nenašli, riekol im: "Boh nech vám odpustí ".
    Dal im pocítiť hanbu a zároveň im pomohol neveriť ľahko niečomu, čo sa hovorí o blížnom. Dotyčného však priviedol k rozumu, pretože nielen ho zakryl, s Božou pomocou, ale našiel si vhodnú príležitosť, aby ho napomenul. Keď všetkých poslal preč, chytil ho za ruku a povedal mu: "Staraj sa o svoju dušu, brat môj". Vinník bol dojatý postupom starca.
    Aj my teda získajme lásku, získajme súcit k blížnemu, aby sme boli ochránení pred strašným ohováraním, odsudzovaním a zosmiešňovaním iného. Pomôžeme navzájom jeden druhému, akoby bol časťou nášho tela. Kto, keď má ranu na ruke alebo na nohe alebo na inej časti tela, odreže túto časť, pretože sa mu protiví, hoci by aj hnila? Práve preto ju čistí, umýva, prikladá náplasť, žehná ju, prosí svätých, aby sa za neho prihovárali pred Bohom, ako hovorí aj starec Zosimas: Vo všeobecnosti neopúšťa, neodvracia sa od žiadnej časti svojho tela ani od jeho zápachu, ale robí všetko, aby ho vyliečil.
    Tak sme, bratia, aj my povinní spolutrpieť s našimi bratmi, aby sme im sami pomohli, alebo s pomocou schopnejších. Snažme sa urobiť všetko, aby sme pomohli aj sebe aj iným, pretože sme časťou jeden druhého, ako hovorí apoštol Pavel. Ak sme teda jedno telo a údmi jeden druhého, vtedy keď trpí jeden úd, trpí celé telo.
    Čo si myslíte, že sú monastiere? Nemyslíte si, že sú jedno telo a jeden je časťou iného? Tí, ktorí riadia monastier, sú hlavou, tí, ktorí dozerajú, sú oči, tí, ktorí radia slovom, sú ústa, uši sú tí, ktorí počúvajú, ruky sú tí, ktorí pracujú, nohy sú tí, ktorí zastupujú monastier pri rôznych udalostiach. Si hlava? Spravuj. Si oko? Dávaj pozor. Si ucho? Počúvaj. Si ruka? Pracuj. Si noha? Slúž.
    Stále sa snažte pomáhať jeden druhému, buď učením, alebo utešovaním v čase smútku, či podávajúc pomocnú ruku pri nejakej práci. Jedným slovom, každý podľa svojich síl, ako som povedal, robte všetko, aby ste sa navzájom zjednotili, pretože čím viac sa niekto zjednocuje s blížnym, tým viac sa zjednocuje s Bohom.

Uvediem vám jeden príklad z Otcov, aby ste pochopili silu toho, čo som vám povedal: Predstavte si na zemi jeden kruh. Teda okrúhlu čiaru, nakreslenú kružidlom, ktorá má jedno centrum. Toto centrum sa nazýva stred kruhu. Dobre počúvajte. Predpokladajte, že tento kruh je celý svet a stred kruhu je Boh. Rovné čiary, ktoré vedú z kružnice do stredu, predpokladaj, že sú cesty, čiže rôzne spôsoby života ľudí. Čím viac ľudia vchádzajú do stredu s túžbou priblížiť sa k Bohu, tým bližšie sú k Bohu a k sebe navzájom. Čím viac sa teda približujú k Bohu, tým viac sa približuje jeden k druhému a čím viac sa približuje jeden k druhému, tým viac sa približujú k Bohu.
    Predstavte si opačnú situáciu: Čím viac sa vzdiaľujú od Boha a mieria smerom von, tým viac sa vzdiaľujú navzájom a čím viac sa vzdiaľujú jeden od druhého, tým viac sa vzdiaľujú od Boha.
    Takáto je podstata lásky: Nakoľko sme von (z kruhu) a nemilujeme Boha, natoľko sme sa odcudzili blížnemu. Ak však budeme milovať Boha, čím viac sa k Nemu budeme približovať našou láskou, tým viac nás táto láska bude zjednocovať s blížnym, pretože nakoľko sa niekto zjednocuje s blížnym, natoľko sa zjednocuje s Bohom.

orthodox.miesto.sk