O NESUDENÍ BLÍŽNEHO

Súdiť znamená povedať: „Ten a ten človek je klamár, prchký alebo smilník.“

Ten, kto takto hovorí, sa stavia do role sudcu samotného rozpoloženia duše tohto človeka. Vyniesol rozsudok nad celým životom tohto človeka, vyhlásil ho za takého a odsúdil ho ako takého. Toto je vážna vec.

Lebo jedna vec je povedať: „Rozhneval sa,“ a úplne iná je povedať: „Je to hnevliný človek.“ V druhom prípade, ako som už povedal, človek vynáša súd nad celým svojím životom. Súdiť iných je oveľa vážnejšie ako akýkoľvek hriech, že sám Pán povedal:

„Pokrytec, najprv vyber brvno zo svojho oka a potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata“ (Lukáš 6, 42). Pán prirovnáva hriech blížneho k smietke, ale súdenie k brvnu – čím ukazuje, o koľko ťažšie je súdenie ako akýkoľvek iný hriech.

Ani farizej, ktorý sa modlil a ďakoval Bohu za svoje cnosti, neklamal; hovoril pravdu a za to nebol odsúdený. ​​Sme skutočne povinní ďakovať Bohu, keď sme uznaní za hodných urobiť niečo dobré, pretože je to On, kto nám pomohol a spolupracoval s nami v tom. Nebol odsúdený za to, že povedal: „Nie som ako ostatní ľudia,“ ale preto, že sa obrátil k mýtnikovi a povedal: „Alebo ako tento vyberač daní“ (Lukáš 18, 11). Podrobil sa súdu, pretože súdil samotného človeka – samotné rozpoloženie jeho duše, skrátka celý jeho život. Z tohto dôvodu mýtnik odišiel domov ospravedlnený, a nie ten druhý (Lukáš 18, 14).

Abba Dorotej z Gazy