O čarodejníctve
Jedného dňa prišla do sídla biskupa žena. Pôsobila veľmi vystrašene. Pýtam sa jej:
– Čo sa stalo, že vyzeráte taká vystrašená?
– Vladyka, postihlo ma veľké zlo – odpovedá mi. – Keď som sa ráno zobudila a vyšla pozametať dvor, našla som veci, ktoré ma vydesili. Našla som chumáč handier, vlasy, nechty, ihly a kosti. Bolo to čarodejníctvo. V našej dedine žije zlá žena, hotová diablica. Ľuďom nepraje nič dobré. Hovorí sa, že komunikuje s démonmi a s ich pomocou pácha množstvo zla. Táto čarodejnica nenávidí náš dom a určite na nás zoslala kliatbu. Od chvíle, čo som tie predmety našla, nemám pokoja. Trasiem sa, drahý vladyka. Bojím sa, že nejaké zlo postihne náš dom, môjho manžela či deti. Prišla som k vám, aby ste mi poradili, čo mám robiť...
– Veríte v Christa? – pýtam sa jej. – Veríte, že Christos je všemohúci Boh? Že zvíťazil nad diablom a že diabol sa trasie v Christovej prítomnosti, že sa trasie pred svätým krížom? Veríte v Christovu moc?
– Verím – odpovedá mi.
– Ja však pochybujem, či naozaj veríte.
– Prečo?
– Pretože keby ste skutočne verili v Christa a žili podľa Jeho svätej vôle, nebáli by ste sa; lebo všetko čarodejníctvo sveta a všetci démoni vám nemôžu ublížiť. Víťazí Christos, nie diabol. Víťazí tam, kde je viera.
– Verím, vladyka – odpovedá. – Ale prichádzajú chvíle, ako tá, o ktorej som vám hovorila, keď sa moja viera otriasa. Vidím totiž už celé roky, ako sa táto čarodejnica venuje čarodejníctvu a terorizuje celú dedinu, a nikto ju nedokáže zastaviť.
– To sa deje preto – odpovedám jej –, že vaša dedina nechce mať s Christom veľa spoločného. Do chrámu nechodia, nepoznajú sviatosť spovede, rúhajú sa Christovi a páchajú iné zlé skutky. V takej dedine je prirodzené, že má satan svojich služobníkov – práve takých, akými sú čarodejníci a bosorky – a prostredníctvom nich koná svoje dielo. Zavolám miestneho kňaza a poviem mu, čo musí urobiť.
– Urobte pre nás tento dobrý skutok, vládca; vyžeňte tú bosorku z nášho mesta a budeme ti vďační.
– Dieťa moje, my nemáme právomoc vyhnať človeka z mesta. Naša právomoc je duchovná. Ak ma poslúchnete a urobíte, ako vravím, tá bosorka stratí všetku svoju moc. Bude ako lev, ktorému vytrhali zuby, odsekli chvost, zničili nervy a ktorý už nič nezmôže. A hrať sa s ním môže aj malé dieťa. Takto končia démoni a ich nástroje, keď sa ocitnú pod Christovou mocou.
***
Úbohá žena! Triasla sa, či jej tá bosorka neublíži. A predsa, koľko ľudí – mužov i žien – uteká za čarodejníkmi a bosorkami. Chodia tam, aby im... démoni slúžili. Akoby od diabla mohlo niekedy vzísť niečo dobré!
Napríklad, manžel nejakej ženy odišiel do zahraničia? Má nejaký čas na to, aby dostala list? Čo sa deje? Možno sa tam v cudzej krajine zaplietol s bláznivými ženami a zabudol na domov? Červ rozožiera ženino srdce. Robí si starosti. A namiesto toho, aby si kľakla a prosila o Božiu ochranu pre svojho manžela, ktorý odišiel do zahraničia, ide k cigánke a pýta sa, ako sa jej manžel má. A cigánka si nájde príležitosť, čaruje a vyprázdni vrece klamstiev! Ako môže čarodejnica vedieť, kde je jej manžel a ako sa mu darí?...
Ďalší príklad. Dieťa ochorelo na inú ženu? Namiesto toho, aby bežala k lekárovi a brala lieky, ktoré jej povie; namiesto toho, aby prosila o pomoc Christa, ktorý je všemohúcim Lekárom duší a tiel, táto hlúpa žena s dieťaťom v náručí beží k čarodejnici a žiada ju, aby svojím čarodejníctvom robila dobré veci. A čarodejnica, ktorá dobre pozná svoju prácu, začína vraj od Boha. Hovorí niekoľko slov, ktoré sú podobné modlitbám, ale nie sú to modlitby; sú to hlasy, ktoré volajú diabla na pomoc... Ale aj keby sa predpokladalo, hovorí svätý Zlatoústy, že diabol má moc uzdraviť chorého človeka, ľudia by k nemu nemali chodiť. Je lepšie, aby niekto zomrel s Bohom, ako aby žil s diablom. Človek, ktorý nepoužíva satanské prostriedky, aby sa uzdravil, ale zostane verný Bohu a zomrie, je považovaný za mučeníka.
Existuje však aj iný prípad, keď sa ľudia utiekajú k čarodejniciam, a to je najhoršie zo všetkých. Dôjde k svadbe? Chudobná dcéra sa vydá za dobré malé dieťa? V srdci závistivej susedky vzplanie žiarlivosť. Nenachádza pokoj od svojho zla. Prečo by sa jej dcéra nemala vydať a toto dievča by sa dobre nevydalo? A zatiaľ čo sa príbuzní, priatelia a celá dedina radujú, táto závistivka má v duši peklo. Chce konať zlo. A pretože to sama nezvládne, uteká k čarodejniciam a tie čarujú, a tak sa v domoch novomanželov nachádzajú mydlá so špendlíkmi, vlasmi, kosťami a čímkoľvek, čo si človek dokáže predstaviť. Týmito vecami chcú robiť zlo; chcú, ako hovoria, „zviazať“ pár.
A myslíte si, že čarodejníctvo je len v dedinách? Nie, je aj v mestách. V poslednej dobe sa čarodejníctvo vo svete veľmi rozšírilo. Čarodejnice v Paríži, čarodejnice v Londýne, čarodejnice v New Yorku, čarodejnice v Austrálii, čarodejnice všade. Púšťajú všetky krajiny. Zabíjajú deti, dievčatá zneuctievajú (znásilňujú), učia smilstvu a cudzoložstvu, páchajú hrozné zločiny, cicajú krv, hovoria, že uctievame diabla. Šírenie čarodejníctva v súčasnom svete je tiež znamením doby. Je to znamenie, že svet sa odkláňa od pravdy a ide ku lži, opúšťa svetlo a ide do tmy, opúšťa Krista a ide k diablovi. Lebo kto neverí v Krista, uverí v diabla. Uši sú zatvorené pred Christom, zatvorené pred „evanjelion“, Evanjeliom, zatvorené pred božskými kázňami, ale otvorené, aby počuli všetky hlasy temných síl.
Moji milovaní! V týchto časoch, v ktorých žijeme, mnohí z nás, ktorí hovoria, že veríme v Krista, musíme byť veľmi opatrní. Ďaleko od čarodejníkov a čarodejníc. Ďaleko od médií, od špiritizmu, ktorý je tiež formou čarodejníctva. Starý zákon kričí: Smrť tým, ktorí chodia k čarodejniciam (Levitikus 20, 6). A „evanjelium“, evanjelium, najvyššia morálka, nedovoľuje zatýkať a upaľovať čarodejnice, ako v starých dobách; existuje iná zbraň, ktorá môže zničiť všetko čarodejníctvo z povrchu zemského. A touto zbraňou je viera v Christa. Kto verí v Christa, poráža všetkých čarodejníkov a čarodejnice a nebojí sa nikoho.
+ Blažený metropolita z Floriny otec Augustinos