Články a knihy

sv. Justín Popovič: Výklad na Evanjelium svätého Jána (úryvok)

alt

Hľa,   počiatok   všetkých   počiatkov;   hľa,   Prameň všetkého, z ktorého vzišlo všetko, čo jestvuje: všetky potoky jestvovania pramenia z neho a delia sa na nesčíselne mnoho potokov a potôčikov, na množstvo drobných potôčikov, potom cez kapiláry na atómy,  elektróny,  fotóny,  praelektróny. 

Cez všetko toto preteká jedna  a jediná,  zázračne diferencovaná, tečúca, rozvetvená a neobmedzená stvoriteľská sila Slova: "Ním povstalo všetko, a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo" (Ján 1, 3) : všetko od najväčšieho do najmenšieho, od viditeľného do neviditeľného, všetko, čo vidíme na povrchu Zeme, ale i všetko, čo je pod jej povrchom.   Kto  pozná,   aké  rozmery  /dimenzie/  získava  to "všetko", čo pochádza od Slova, kto vie, kde, a aké má hranice, aký má rozsah, akú má hĺbku, šírku i výšku! Je nepochybné, že "všetko" to sa nemôže zmerať žiadnou ľudskou mierou, žiadnou ľudskou   mysľou. Slovom stvorené   "všetko"      má nesčíselne mnoho podôb, ktoré my ľudia nevidíme svojimi očami, a koľko  tiež prehliadneme.   Iba v Bohu  Slove  "všetko,  čo povstalo", to jest všetky svety, viditeľné i neviditeľné, tvoria jeden nedeliteľný celok. Ľudská myseľ, pochádzajúca od Neho a Ním vedená, môže to vycítiť, čiastočne nazrieť, vypozorovať, iba Ním osvietená môže si to jasne uvedomovať; práve tak tieto veci prijíma a chápe naše ľudské srdce. Ozaj, tieto sily prevyšujú naše ľudské sily. Veď koľko sily treba na stvorenie čo i len jedného kúska kameňa? Preto žiadna ľudská sila nemôže tvoriť z ničoho, ani kúsok kameňa. A už vonkoncom nie je schopná stvoriť slnko, mesiac, nebesá, zem, človeka, dušu, myseľ, cit, svedomie. Na všetko toto sú potrebné sily Boha Slova, neporovnateľné s ľudskými silami. Preto je povedané: "A bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo". Do jestvovania vstupujeme cez moc Boha Slova; nieto iného vchodu, inej brány, cez ktoré by sa dalo vojsť do Kráľovstva života. V tomto ohľade dôležité sú Božské slová videného Slova: "Ja som dvere" /Ján 10, 9/.


Niet stvorenia, nieto drobnosti, ktorá existuje, žeby nepovstala mocou Boha Slova. Na všetkom, pre všetko a vo všetkom je Jeho stvoriteľský duch, Jeho stvoriteľská moc. Keby ľudská myseľ mohla až do konca rozložiť atóm i slnko, našla by v jednom i druhom silu Slova /- základ logickosti každého stvorenia/. Každé stvorenie patrí svojím pôvodom Slovu /je logické/. Vďaka tomu každé bytie, každé stvorenie je takticky prvým Božím Evanjeliom, prvým praevanjeliom o Bohu Slove, Stvoriteľovi a Držiteľovi všetkého existujúceho. V skutočnosti, celý stvorený svet, viditeľný i neviditeľný vesmír je i christofániou i teofániou /zjavuje Christa i Boha/. Len povrchný dotyk ľudskej mysle ku kozmu, k jeho povrchu nenachádza to i nevidí. Čím viac sa ľudská myseľ zaoberá týmto svetom, tým viac a vo všetkom, v srdci každého bytia naráža na logosnú silu, ktorá všetko existujúce vedie tajomnými cestami jestvovania k Bohom ničenému cieľu vesmíru /porovn. Kl 1, 16; Žd 2, 10/. Všetko jestvujúce povstalo pre tento Božský cieľ, lebo všetko povstalo prostredníctvom Boha Slova. V Božom svete nie je nič náhodné; "náhoda" je príčinou len veľmi málo vecí v tomto svete. Náhoda takticky nie je, nič nie je náhodou, pretože je tu Boh Slovo, Ktorý je najvyššia Múdrosť, Zmysel a Sila všetkého stvorenia, a okrem toho Držiteľ všetkého, lebo je Stvoriteľom všetkého.

A čo diabol? Či aj on bol Ním stvorený? Áno, aj jeho stvoril Boh ako dobrého a svetlého anjela. Ale on zavrhol tento spôsob bytia. Diabol teda povstal, pretože jestvuje, ale súc vedený a zvádzaný svojou pyšnou sebaúctou, chcel akoby vytlačiť Boha a sám sa stať Bohom. Tak zneužil slobodu svojej vôle, tak svojou pyšnou sebaúctou sa premenil zo svetlého anjela na diabla, na protibožskú bytosť, zlú, hriešnu a temnú. V skutočnosti, diabol buduje seba na nebytí, na tieňoch svojej predstavy, že je kýmsi veľkým a ohromujúcim. Avšak on práve tým je diablom a bláznom, že nechce kráľovstvo svojho jestvovania, svojho bytia zakladať na Bohu Slove, ale na svojej fantastickej pýche a bezdôvodnej sebaúcte. Podstata diablovej tragédie je v tom, že chce svoje bytie budovať na nebytí. V tom je tiež tragédia diabolského zla a diabolského hriechu, ale aj ľudského zla a hriechu: chce budovať svoje jestvovanie na niečom, čo nemá v sebe Boha Slovo, čo nemá pravého Boha. V tom je prvá diabolská nerozumnosť, v tom je tiež ľudská nerozumnosť, ktorá vo svojej horúčke drží ľudskú prirodzenosť, lebo sa dobrovoľne rozhodla pre zlo a hriech. Božská a múdra myšlienka svätého Gregora Nisského vyjadruje celé tajomstvo zla a filozofiu hriechu takto: "Zlo má svoje bytie v nebytí".


V skutočnosti, bez Christa, bez tejto božskej Logiky života nieto jedinej božskej biodikey, a všetok život sa stáva nezmyslom, ktorý ubíja dušu človeka. Len čo sa človek pokúsi objasniť a ospravedlniť život bez Boha Slova, hneď sa ocitá nad priepasťou chaosu a duchovnej smrti. A čo je to smrť? Smrť je snaha byť živým bez Boha a nastáva hneď, len čo sa človek rozhodol pre takúto snahu. Prvým človekom, ktorý vykročil na túto cestu, bol praotec Adam: chcel byť živým, avšak nie z Boha, ale z hriechu. To znamená, že chcel nahradiť svoje bytie nebytím. Tak sa smrť dostala do ľudskej prirodzenosti. A smrť má tú istú povahu i logiku, čo aj diabol, hriech a zlo. Je to nedeliteľná a jednobytná trojjedinnosť: hriech, smrť a zlo. Ono zakladá a buduje seba na prízrakoch, vidinách a klamstvách.


Keď ľudskou mysľou hýbe hriech, už vykročila na cestu duchovnej smrti. Duchovná smrť nastáva v ľudskej duši vtedy, keď sa oddelila od Boha Slova, keď prestala žiť z Neho, keď prestala veriť v Neho, keď Ho zavrhuje, popiera a tvrdí: Niet Boha! Je to vrchol smrteľnosti, "druhá smrť" /Zj 21,8/, ktorá je pre ľudskú dušu, stvorenú na Boží obraz, najpekelnejším peklom, |ej večným peklom. V tejto druhej smrti ľudská duša stráca Boha, Boh pre ňu nejestvuje, preto Ho odmieta, ako aj Jeho životodarné, svetlé a sväté sily. A Boh sa nikomu nasilu nevnucuje. Takto duša, ktorá je ozaj živá iba vďaka Bohu Slovu a od Neho dostáva všetko, čo je v nej živé, hriechom vytisne zo seba Boha, a zostane zo zotrvačnosti živá iba v hriechu a smrti. Život, ktorého jedinou bytostnou a radostnou silou, a logicky smrteľným zmyslom je Boh Slovo len čo stratí Boha, mení sa na smrť, nezmysel, peklo, úžas, prízrak, odstrašujúci prízrak, ktorý bláznovsky vyhlasuje seba za všetko v tomto svete. Takto duša trápi samu seba večným utrpením. A to je peklo, ktoré začína v tomto svete, ale vďaka zatvrdnutosti duše prechádza aj do večnosti. Príklad? Boháč z podobenstva o boháčovi a lazárovi /Lk 15, 19-31/.


Život teda pochádza od  Boha, je to  Boží dar,  čo  sa prejavuje   aj   v  jeho   vlastnostiach.    Preto   ž i ť   znamená uskutočňovať božské sily.  Účasť na živote znamená účasť na všetkom,  čo patrí Slovu, čo je Božie: Jeho svetlosť, pravda, spravodlivosť, dobrota, láska, nesmrteľnosť, múdrosť. A pretože Boh Slovo je Božie Svetlo, aj žiť neznamená nič iné, než prebývať vo svetle. Ľudia, živé bytosti, môžu vo svetle života nájsť svoj večný, božský a logosný zmysel /bohosynovský/. Pre človeka žiť znamená toľko, ako svoju dušu, ktorá je zapálená svetlom Slova, udržiavať vo svetle, v horení tým, čo je božské a nesmrteľné. Všetko, čo v človeku prebýva, nachádza svoju pravú cestu iba vo svetle Boha Slova. A čo žije, žije len vďaka Slovu. Pretože život je celým svojím trvaním v Slove, je súčasne aj svetlom. Boh Slovo svieti cez život a daruje svetlo. Bez toho oko sa aj oko stáva tmou. Preto je tma synonymom smrti, ba aj samou smrťou - hriechom, ktorý pôsobí smrť. A práve preto evanjelista hovorí: "A život bol svetlom ľudí". Život = svetlo, žiť = svietiť, svietiť Bohom Slovom. To je prvotné, božské, nesmrteľné,  neuhasiteľné svetlo. Toto svetlo sa cez vtelenie Boha Slova udomácnilo v človeku, je to ''pravé svetlo" /Jn 1, 9/. A preto Christos zvolal: "Ja som svetlo sveta" /Jn 8, 12/. Život žiari zo svojej prapodstaty logosným svetlom; preto aj hmota, z ktorej sa skladá naše ľudské telo, je zložená z fotónov, zo svetlonosných zrniek. Všetko, čo je súčasťou ľudského života, je zo svetla /energie/, svetlonosných síl a svetlonosnej hmoty.

Pravé svetlo nie je pre ľudstvo čosi cudzie a neznáme; môže Ho poznávať každý človek v každom stvorení, ale len tak, keď bude prenikať do jeho vnútra, do jeho srdca, lebo tam sú rozsypané zrnká Božieho svetla, svetlo Slova. Avšak pravé Svetlo treba hľadať predovšetkým v sebe samom, v najtajomnejšej podstate svojho ľudského bytia, pretože týmto svetlom Boh Slovo privádza každého človeka do tohto nášho pozemského sveta. Toto svetlo je podstatou Božieho obrazu v človeku. Ono je mu svetlom v tme jestvovania. Je to hlavné a neuhasiteľné svetlo. Preto je pre človeka prirodzené a logické, aby veril v toto svetlo Slova, v Boha Slova, v to pravé svetlo. Potvrdzujú to Bohom inšpirované slová evanjelistu: "Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet"  /Jn 1, 9./.  "Každého človeka"  bez výnimky,  kresťana či nekresťana. V tom je večná hodnota každého človeka. Toto svetlo robí človeka  človekom  a ľudské  bytie  ľudským  bytím.  To znamená, že každý človek nosí v svojej duši pečať Slova, je podľa svojej duše kresťan, nositeľ Christa i od Neho pochádzajúceho svetla /christonosec/. V tom je božská veľkosť každého človeka. Prichádzajúc na svet, každý človek prináša vo svojej duši kúsok Christovho Evanjelia, preto je každý tak trochu evanjelistom, teológom, zvestovateľom Christa, zjaviteľom Christa, kazateľom o Christu, zjaviteľom Boha.


Nieto života tam, kde nieto Boha a Božieho dobra, kde nieto Bohočloveka, všetko je mimo Neho, je to pseudoživot /živorenie/, domnelý život, falošný život, smrť, ktorá sa vyhlasuje za život, tiene i vidiny vo sne, blúznenia, ktoré sa blúznivým spôsobom považujú za skutočnosť. Podľa toho treba považovať za mŕtve všetky duše, ktoré neveria v Christa; oni "neuzrú život", nie to ešte, aby ho mali.


Prečo ľudia nechcú ísť za Isusom Christom? Preto, že nemajú v sebe Božiu lásku. Božia láska objíma všetko, čo je Božie.  Láska k Bohu je opakom lásky k hriechu. Láska k Bohu miluje dobro a usiluje sa oň, vďaka čomu prichádza k prameňu dobra – k Bohu, Christu. Láska túži po Bohu, je bohocentrická; cez všetko, čo je jej, privádza k Bohu. Žiadna sila netúži natoľko po Bohu, ako láska,  hoci by to bola sila stvoriteľská, zjednocujúca, oživujúca, zbožšťujúca, uzdravujúca. Hriech pôsobí opačne: rozdeľuje, pácha zlo, umŕtvuje, démonizuje; je to zlá sila. A človek, nachádzajúci sa medzi nimi, slobodne sa rozhoduje pre jednu z nich.


Nikto neprišiel na tento svet s toľkou Božou láskou, ako Isus Christos. On prišiel  na svet v jej mene, v "mene Otcovom“, lebo Boh je láska /1 Jn 4, 8/, ale ľudia Ho neprijímajú, pretože milujú zlo a ním slúžia diablovi. Áno, slúžia diablovi, pretože každý hriech je prejavom cti diablovi, klaňanie sa mu, zbožňovanie diabla. Christos - Mesiáš prichádza plne v mene Boha Otca, lebo aj On je Boh, ale ľudia Ho neprijímajú pre svoju lásku k hriechu.


Všetok život je z Boha a pre Boha. Smrť však je z diabla a pre diabla. Toto celým svojím bytím pociťuje Christov človek. On totiž celou svojou dušou cíti a poznáva, že všetko, čo je v ňom živé a večne živé, je živé len vďaka Christovi a pre Christa.  Všetko, čo je  mŕtve, je mŕtve pre hriech, prostredníctvom ktorého diabol vyvoláva v ňom smrť. Celá príroda, všetky sily a logika života je od Boha; práve tak aj všetky prejavy a varianty života.  Ale podľa toho istého princípu  aj prirodzenosť, sily a logika smrti je od diabla; práve tak aj všetky prejavy a varianty smrti. Život je vo svojej podstate teonomický a teocentrický, ale smrť je demononomická a demonocentrická. Bohočlovek žije "prostredníctvom Otca", preto vo všetkom plní vôľu svojho Otca; práve tak aj človek žije prostredníctvom Christa, keď plní Jeho vôľu. Je len jeden cieľ a prameň života - Boh a taktiež je len jeden prostriedok a sila života - sväté Prijímanie, živé Telo a živá Krv večného života Bohočloveka. Všetok život sa v skutočnosti pohybuje medzi Bohom a Bohočlovekom; mimo nich je len smrť. Spasiteľ definitívnym spôsobom zjavil tajomstvo ľudského života, ktoré spočíva v tom, že pokrmom človeka nie je len Telo a Krv Christova, ale celá Jeho bohoľudská osobnosť, preto Isus Christos vyhlásil: "Kto mňa požíva, bude žiť prostredníctvom mňa".


Nikto z ľudí nám nemôže spôsobiť zlo, hoci by nám spôsobil aj telesnú smrť, pretože iba hriech ubíja dušu človeka a vrhá ho do pekla. Znamená to, že skutočným zlom je len hriech len on je "nepriateľom človeka od začiatku" /Jn 8, 44/ Človek pácha hriech  v dôsledku  svojej rozkoše, oddanosti hriechu. Hriešne slasti vábia človeka, aby páchal hriech za hriechom, aby išiel od smrti k smrti, z jedného pekla do druhého /Jk 1, 14-15/. Človek prehlbuje svoju hriešnosť a náklonnosť k nej každým konkrétnym hriechom, lebo ním sa ona kŕmi, posilňuje a rastie. Hriešnosť  /vášnivosť/  odmieta   všetko,  čo   sa  jej  protiví a podporuje hriešne vášne. Hriech odmieta cnosť, zlo odmieta dobro, tma nenávidí svetlo. Preto hriešni ľudia nemajú radi Isusa Christa;  často  nechcú o Ňom ani len počuť; alebo Ho aj prenasledujú, tajne alebo i zjavne. Na všetky časy zostanú v platnosti tieto Spasiteľove slová: "Kto však uskutočňuje pravdu, ide k svetlu, aby bolo zjavné, že svoje skutky vykonal v Bohu. Pokiaľ niekto pácha zlo, je zločinec, preto taký človek odmieta svetlo, odmieta Boha, nejde k Bohu, beží od Neho pre svoj hriešnosť. Teda, každé učinené zlo odďaľuje človeka od Boha;  a čím je ono väčšie, tým viac odďaľuje. Z toho plynie pravidlo: zlí ľudia neveria v Boha, odmietajú Boha. A keď niekedy nevyzerajú na zlých ľudí, je to spôsobené tým, že buď v tajnosti zápasia so zlom, alebo zlo ešte nimi plne nevládlo, v ich srdci a vedomí, ale v tomto štádiu už sú dobrovoľnými kandidátmi na zlých ľudí a ateistov. Lebo je povedané: "Každý totiž, kto zlé robí", každý bez výnimky, "nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby jeho skutky nevyšli najavo".

Ak je očividnou realita vtelenia Boha, čiže Boží Syn je súčasne Synom človeka, tak musí byť očividným aj Nanebovstúpenie Syna človeka, vteleného Boha Slova. Pre ľudský rozum nemôže byť v Ňom žiadne pohoršenie, keď chce do hĺbky rozmýšľať o podstate a zmysle ľudského bytia, a o základnom tajomstve vtelenia Boha Slova. Toto môže ľudský rozum i všetok ľudský myšlienkový aparát pochopiť len vtedy, keď je oduchovnený, keď nájde prapodstatu ľudského ducha - Boží obraz. Keď ho nájde a bude na jeho základe rozmýšľať o hlavnom tajomstve ľudského bytia, bude mu jasné, prečo sa vtelil Boh Slovo, prečo sa stal človekom. Pokiaľ však zostane pri telesnej zmyslovosti a v rozmýšľaní o Bohu i človeku bude používať telesné meradlá, zostane pre neho toto tajomstvo nepochopiteľné, „tvrdé“, neosvojiteľné.


Keď človek hľadá nesmrteľný zmysel svojho života, môže dôjsť k Tebe a zostať s Tebou navždy. Bez Teba sme ľudia - otroci smrti, otroci zúfalej nezmyselnosti, nerozumnosti, bláznovstva. S Tebou však a prostredníctvom Teba sme nesmrteľné, večné a na Boží obraz stvorené bytosti, ktorým, ani hriech, ani smrť, ani diabol nemôžu ublížiť. Viera v Bohočloveka je teda založená na výnimočných realitách - na  Christových skutkoch, ktoré prevyšujú každú zemskú realitu i všetko, čím sa vyznačuje zemský život. Apoštol Peter, ktorý si obľúbil tieto reality, napísal: "Veď nenasledovali sme vymudrované bájky, keď sme vám oznámili moc a príchod Pána nášho Isusa Christa, ale sami sme boli očitými svedkami Jeho velebnosti" /2 Pt 1, 16/. A prijímateľ zjavenia veľkých tajomstiev, svätý Ján Teológ hovorí: "Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli vlastnými očami, na čo sme pozorne hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, čo sa týka Slova života..., dosvedčujeme vám večný život" /1 Jn 1, 1-2/. A to znamená, že naša viera je založená na reálnej a osobnej skúsenosti, ktorá je dodnes overená a dosvedčená veľkým počtom Christových svätých. Táto viera klíči, rastie a dozrieva na pravé poznanie Christa. V kresťanskej gnozeológii /= náuka o poznaní/ platí táto rozhodujúca a neodvolateľná zásada: "A my sme uverili a poznali". Nikdy však nie naopak: "A my sme poznali a uverili". V tom obyčajný rozum nič nezmôže. Tu sa svetlo poznania Boha zapaľuje a rozohrieva len osobnou skúsenosťou v evanjeliovej zvesti. A takáto skúsenosť sa získava vierou, založenou na plnej dôvere voči Christovi. On má večný život i slová večného života!

Každý, kto verí v ukrižovaného Bohočloveka ako premožiteľa smrti vzkriesením, má večný život. Človek hynie bez viery a  kríža, bez Bohočloveka, lebo bez Neho vládne kráľovstvo hriechu a smrti, a hriech zabíja človeka, nedovoľuje, aby bol účastníkom toho, čo je večné a Božie, preto už tu na zemi má človek získavať cez evanjeliové cnosti večný život.

Každý človek,  ktorý zostane  mimo  Neho,  zostáva v hriechu a smrti - a preto hynie. Keď sa človek zjednocuje s Christom cez vieru a zostáva v Ňom, žije v Ňom, je spasený. Pravdu má Spasiteľ, keď hovorí: "Ja som dvere. Keď cez mňa vojde niekto, bude spasený" /Jn 10, 9/. Spása prichádza cez Spasiteľa; musíme teda byť i žiť v Ňom, aby sme boli spasení od hriechu, smrti i diabla. Inej cesty niet. Preto nieto v nikom inom spásy, nieto "iného mena pod nebom, v ktorom by sme mohli byť spasení"/Sk 4, 11-12/. Kto však neverí v Bohočloveka, odsudzuje samého seba na smrť, zostáva v moci hriechu, ktorého dôsledkom je smrť, a tým odsudzuje seba do pekla, kde je večné kráľovstvo hriechu a smrti. Takto je človek strašný sám pre seba a definitívny sudca: alebo vierou v Bohočloveka získa večný život, alebo neverou v Neho odsudzuje samého seba na večné utrpenie.

alt

Evanjelium podľa svätého Jána : (text a výklad).

Author:    Justín Popovič; Pravoslávna bohoslovecká fakulta.

Publisher:    Košice : Univerzita P. J. Šafárika, 1994.

Series:    Vysokoškolské učebné texty.

Edition/Format:      Book : Slovak : Vyd. 1

ISBN:      8070972785 9788070972786

OCLC Number:     320358954

Description:     245 s.