Články a knihy

Sergej Chelemendik: Bože, ochraňuj Slovensko! (úryvok)

Boze_ochranuj_Slovensko

(Úryvok)

Sergej Chelemendik: BOŽE, OCHRAŇUJ  SLOVENSKO!

Slovanský dom
Bratislava
© Sergej Chelemendik
© Obálka: Sergej Chelemendik
© Preklad: PhDr. Bronislava Šturcelová
© Preklad: Polina Chelemendiková

Slovanský dom, s.r.o. 2003

ISBN: 80-85459-20-5


OBSAH


Slovensko ako nová krajina  5
Slovenský životný štýl  45
Slovenská elita  71
Slovenská mentalita  92
Slováci a moc  111
Slováci a peniaze  135
Obrázky zo života  154
Slováci a iné národy  177
Slovenská komunikácia  196
Slovenské politické strany a slovenskí politici  206
Slováci a svet okolo nich   225
Čo potrebuje Slovensko – doktrína Sergeja Chelemendika  245

SLOVENSKO AKO NOVÁ KRAJINA

12. augusta 1988 skoro ráno som v Ceskom Tešíne po prvýkrát v živote prekrocil autom hranice neznámej krajiny – Ceskoslovenska. Táto udalost mala rozhodujúci vplyv na život môj i mojich najbližších.


Pozor neznamená hanba

Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Ceskoslovenskom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A ked sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Ked som prekrocil polsko-ceskoslovenskú hranicu a ocitol sa na ceskej strane Tešína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v ceštine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, co asi môže toto slovo znamenat na dopravnej znacke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievat tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnostou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú rec. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknút a myšlienka hovorit po anglicky sa mi nezdala tou najštastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave zacali vírit útržky viet, vyslovené náhodnými ludmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Ćeskoslovensku sa žije velmi dobre, že Česi nie sú vo vztahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohladom – by Cesi nemali ublížit. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Bože môj, ako nás tí Ćesi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekolko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, preco by nás Cesi mali mat radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-ceskoslovenského priatelstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Ked rec prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášat o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude velmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubcek. Že je to nový pokus o socializmus s ludskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priatelstvo s Ceskoslovenskom logickú otázku: ak, podla vašich slov, aj v CSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vztah Komunistickej strany Ceskoslovenska k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník ocervenel, potom zahundral cosi nezrozumitelné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovat takéto názory, môžem mat problémy.
Akéže ja môžem mat na ceskoslovenskú prestavbu názory, ked o nej prvýkrát pocujem až teraz, od vás, zacudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položit logickú otázku. Názory na ceskoslovenskú prestavbu by mali mat odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a zacal pozerat
na hodinky. Preto som sa v Moskve o ceskoslovenskej prestavbe nedozvedel prakticky nic.
O Slovensku som však predsa len volaco vedel. Od niekolkých ludí som si vypocul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Cesi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voci Rusom dobrosrdecnejší. A ešte nieco: Slováci a Cesi sa nemajú navzájom velmi v láske.
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedcením, ktoré som nacerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a lahko zrozumitelné, blížil som sa na poludnie sparného letného dna 12. augusta 1988 autom k Bratislave…
Rovno znamená priamo

V Bratislave som mal nájst ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Ked som si spomenul, ako som iba den predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostat sa na dialnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumitelnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapácilo ovela viac než „prosto“.
Cestou na Palisády pribudli ešte dve lahšie slová – „doprava“ a „dolava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vdacnosti sa objavil výraz, ktorý som spociatku rozlúštil ako „mech sobacij“ (po rusky – „psia kožušina“), a velmi som sa zacudoval. Co znamená „nech sa páci“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavcanov, ktorí ma po celý cas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Lahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obednajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ludia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývat prvých desat dní.
Vysvetlil mi to po rusky, velmi podrobne, ale nie velmi úspešne. Pohrúžený do hladania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mna niecím celkom novým.
Ludia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z coho som usúdil, že som urobil cosi, co sa nemá. Znova však väcšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, ked som sedel v aute a tým najbezocivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za co sa dodnes hanbím –, som zacul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve krácala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý ked sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
– Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“
Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumitelného jazyka…
Pán si chce sadnút

V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i ked trochu ošarpaný interiér, a velmi úctiví ludia na recepcii. Poniektorí moji citatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom case úctiví recepcní nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadat popravu pre akéhokolvek nepriatela ludu.
Môj prvý pokus najest sa v reštaurácii nevypálil práve najštastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na cašníka – dodnes mám pred ocami jeho tvár – významné pohlady. Cašník hladel pokojne a dôstojne, mojim pohladom však nerozumel. Podla sovietskych pravidiel vám cašník v slušnej reštaurácii musí ukázat miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedat, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som cakal, kedy ma usadia, zatial co cašník pravdepodobne uvažoval o tom, preco ten chlapík v šortkách prešlapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekolkých nových návštevníkov, ktorí cašníka oslovili, a v ich rozhovore som zacul slovo „sadnút“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k cašníkovi a prísne mu povedal:
– Sadnút!
– Prosím? – nepochopil, cím ma obohatil o dalšie slovo.
– Sadnút, – zopakoval som už trochu menej presvedcivo.
– Ahá, pán si chce sadnút, – potešil sa cašník a rukou mi ukázal smerom k volnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovencine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.
Dva deci francúzskeho šalátu

Na druhý den sa mi do rúk dostala ucebnica slovenciny. Ako ucitel jazykov viem, že ludia, ktorí sa dokážu naucit cudzí jazyk, ho zvládnu nie vdaka ucebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa dalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kovácovi, ktorý šiel obedovat. Vybral som si v tej chvíli pre mna zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do velkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavacku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
– Dve deká? – spýtala sa.
– Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hned poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
– Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavacka, na koncek lyžicky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vycerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumitelne:
– Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stolko! – a rukami som naznacil predstavovanú kôpku.
– Takže dvadsat deka! – natešene mi pritakali už tri predavacky.
– Nu, chorošo, dvadsat, – zamrmlal som, pricom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavacka nabrala celkom prijatelnú kôpku, a ked som sa upokojil, vítazne som dodal:
– Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z ucebnice tentoraz zaúcinkovala ako švajciarske hodinky – ženy sa usmiali: urcite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi velmi zachutil.
Bojovný karatista
 
Neskôr som sa vybral poprechádzat po rozhorúcenom letnom meste a po prvýkrát som hmatatelne pocítil, kam som prišiel – pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni – na úrovni inštinktu.
Túlajúc sa po meste niekolko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateloch. Prvé, co mi udrelo do ocí, bola pokojnost, nenáhlivost a dôstojnost Bratislavcanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájst nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hned povedat, že väcšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a ked sa zídu
na ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí krdel, nieco také výrazné som na Slovákoch nepobadal.
Ak mám byt úprimný, slovenský etnický typ dodnes nedokážem definovat. Na druhej strane, Slovákov je lahké rozoznat v kozmopolitnom dave vo Viedni alebo aj v Prahe. Majú osobitú chôdzu a svojský výraz tváre.
Ale vtedy, na druhý den života na Slovensku, mi do ocí udrela najmä ušlachtilost tvárí Slovákov. Ich pokojné spôsoby a celkom zvláštna, bezprostredná prívetivost – dôstojná a zároven detsky prostá a prirodzená.
Pozorne som pocúval rec Bratislavcanov a uvedomil si, že táto rec je lahko zrozumitelná. Slovencina sa mi pri prvom zoznámení zdala velmi spevavá, jemná a mäkká. Najmä ked nou rozprávali deti. Táto rec sa ideálne hodí na to, aby nou hovorili veselé, bezstarostné deti a pekné ženy.
S lubozvucnostou slovenciny sa mi však v pamäti paradoxne spája bitka, ktorú som na vlastné oci videl v onen pamätný den. Na margo poznamenám, že odvtedy prešlo pätnást rokov, ale viac bitiek sa mi na Slovensku vidiet nepoštastilo. Aj tá prvá bola akási cudná, priam komická.
Odohrala sa na elektrickových kolajniciach vedla zastávky pri bývalom Priore. Obzeral som sa okolo seba, ked zrazu pocujem jemný, ale velmi napätý hlas.
– No p-ó-ó-d!
Otocil som sa a uvidel dlhovlasého chalana, ktorý sa spevavo, nežne, ale súcasne akosi cudne napäto prihováral trom Vietnamcom stojacim iba niekolko krokov od neho.
Nestihol som domysliet, kam vlastne Vietnamcov volá, lebo odrazu vyštartoval dopredu a ukážkovo kopol najväcšieho Vietnamca do hlavy. Úder bol perfektný, i ked Vietnamcovej hlave nejakú výraznú ujmu nespôsobil.
Medzitým mladík pokracoval v svojich karatistických cviceniach a snažil sa nohami zasiahnut ostatných dvoch Vietnamcov, ktorí velmi ožili a úspešne sa uhýnali pred jeho bielymi teniskami. Pritom hlasito odfukovali, asi im to pomáhalo pri obrane.
Všetko sa to zomlelo ani nie v priebehu desiatich sekúnd a doslova iba niekolko metrov odo mna a skupinky Bratislavcanov, ktorá stála na zastávke a cakala na elektricku. Ich reakcia ma však zarazila ovela viac než samotná bitka.
Nikto sa nepohol z miesta, nik ani brvou nemihol. Akoby dlhovlasí slovenskí karatisti bili šikmookých Vietnamcov na tejto zastávke niekolkokrát denne. Ludia všetko videli, po ocku situáciu pozorovali, no pritom všetci do jedného demonštrovali svoju totálnu neprítomnost a neúcast.
„Tento odvážny biely mladík, ktorý celkom slušne ovláda údery nohami, tu nahána Vietnamcov rovno u nich pod nosom, a oni ani brvou nehnú!“ – pomyslel som si ohromene a ešte raz sa zahladel na dav. Nie, všetko dobre videli. Ale správali sa tak, akoby nevideli nic, akoby tam vôbec neboli.
Lahko som si predstavil, ako by na podobnú šarvátku zareagoval moskovský dav: veselo, so záujmom a ocividnou snahou tiež sa zúcastnit. Niekto by odstúpil nabok, iný by naopak šiel bližšie, starenky by na bitkárov hromžili a volali milíciu, chlapi by od prvej minúty bitky zacali zvažovat, ci sa nemajú zapojit, a ak áno, potom na ciej strane.
Slovenský dav, pred ktorým sa odrazu odohralo toto zriedkavé a malebné predstavenie, však zostal nezúcastnený. Ubehli roky, kým som pochopil, že nejde iba o slovenský rys. Približne rovnako sa v podobných situáciách správajú aj obyvatelia iných európskych miest. Zachovávajú si svoju dôstojnost a snažia sa nic nevidiet, pre prípad nepríjemného policajného vyšetrovania.

Ministerstvo priatelstva

V ten istý den po obede ma cakala ceremónia oficiálneho predstavovania vodcom ceskoslovensko-sovietskeho priatelstva. Jeden z hlavných priatelov Sovietskeho zväzu na Slovensku, profesionál priatelstva najvyššej triedy, slušne hovoriaci po rusky, ma ohúril tým, že mi naraz porozprával niekolko neuveritelných vecí.
Sedeli sme vo velkej budove Domu priatelstva – dnes sa tam nachádza galéria. Môj nový kolega mi nevýrazným hlasom vykladal o tom, že podobných domov priatelstva je na Slovensku vela. Okrem toho, v každom okrese a vo velkých podnikoch existujú jednotlivé bunky ZCSSP a ludia, všetci do jedného, platia clenské poplatky. Celkový pocet funkcionárov, ktorí sa venujú priatelstvu so ZSSR na Slovensku, môj partner odhadol na osemsto.
Toto císlo som strávil dost tažko, podobne ako pompézny dom s pocetnými úradníkmi vo vnútri, s knižnicou, plnou starých sovietskych casopisov a knihovnícok zívajúcich od nicnerobenia.
Po celý cas sa mi v hlave vynáral obraz miestnosti, kde sa „usalašilo“ sovietsko-ceskoslovenské priatelstvo v Moskve. Bola to jedna malá zafajcená kutica, v ktorej sa priatelstvom s celým Ceskoslovenskom zaoberal jeden-jediný referent. Priatelil sa aj s Ceskom, aj so Slovenskom.
Monštruózna organizácia, ktorú podrobne a velmi svedomito opisoval môj hostitel, ohúrila moju predstavivost. Netušil som a dodnes netuším, cím sa takýto kolos mohol zaoberat.
„Je to akési cudné priatelstvo! – rozmýšlal som zmätene. – Taký malý národ, a vydržiava si obrovské ministerstvo profesionálneho priatelstva s nami. A my v Rusku nemáme o tom ani potuchy. Ale co vlastne stovky týchto úradníkov robia?“
Opýtal som sa svojho hostitela taktne a úctivo: a cím vlastne sa všetci títo ludia zaoberajú? Vzápätí som sa obohatil o dva nové pojmy – podujatia a Mesiace priatelstva.
Potom sa náš rozhovor zvrtol na tému sovietskej perestrojky. Môj hostitel sa vznešene vyjadril v tom duchu, že perestrojka je neobycajne dôležitý proces pre celý socialistický tábor, ktorý zacali sovietski súdruhovia pod vedením Michaila Gorbacova. V Ceskoslovensku mnohí sovietsku perestrojku podporujú a velmi dúfajú, že táto užitocná vec co najskôr prejde v plnom rozsahu aj k nim.
„A už je to tu!“ spozornel som. Živo som si spomenul na nedávny rozhovor s moskovským úradníkom, ktorý mi radil nepropagovat svoje názory.
Priznám sa, že pokial ide o perestrojku, vtedy, v auguste roku 1988, som ešte na nu nemal nijaký názor. Bol to skôr iba údiv, v ktorom som žil, podobne ako mnohí iní sovietski ludia: KSSZ vyhlásila istú liberalizáciu, dokonca demokratizáciu, hoci práve proti tejto buržoáznej demokracii vždy nekompromisne bojovala. Teda strana si píli konár, na ktorom sedí, ale preco to robí, nikto netuší. Asi takto som vtedy chápal perestrojku a toto chápanie sa v podstate ukázalo ako pravdivé.
– Budeme vás pozývat na prednášky o ruskej a sovietskej literatúre. Vieme, že ste spisovatel, odborník na Dostojevského, – prejavil môj spolubesedník dávku informovanosti. – Uvidíte, že témy perestrojky sa objavia v priebehu diskusií, – radostne uzavrel. Tento clovek mal tak rád diskusie ako fanatický pestovatel svoje kvety.
Onedlho sa ukázalo, že môj hostitel mal pravdu. Progresívnu slovenskú verejnost sovietska perestrojka zaujímala ovela väcšmi než verejnost v Sovietskom zväze. Tí najinformovanejší a najpredvídavejší ocakávali od perestrojky to, coho sa napokon dockali – rozpadu sovietskeho impéria so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre Ceskoslovensko vyplývali. Cakali, ale neverili. Uverit v tento rozpad bolo tažké, presnejšie, nemožné.
Sovietski súdruhovia sa mýlili
 
Vedenie Komunistickej strany Ceskoslovenska si však rozpad sovietskej ríše ocividne neželalo a k perestrojke sa stavalo dost chladno. Nemôžem nespomenút epizódu, ktorá hovorí za všetko.
Historicky posledný Mesiac ceskoslovensko-sovietskeho priatelstva sa konal v novembri 1989 a otváral sa v Prešove. Prišiel som tam v spolocnosti konzula sovietskeho velvyslanectva, notorického pijana, ktorý mal Mesiace priatelstva práve z tohto dôvodu osobitne rád. Preto sme si po bratsky rozdelili povinnosti: ja som prednášal, a konzul popíjal spolocne s funkcionármi ZCSSP až do nemoty, po com ho podopierajúc odvádzali na hotelovú izbu.
Prvý den Mesiaca priatelstva sa zacal symbolicky. Pozvali nás na ranajky, kde sa v reštaurácii Šariš napriek skorej rannej hodine zišla celá verchuška miestneho ZCSSP, a jeden z funkcionárov
po tretom poháriku predniesol historický prípitok. Povedal:
– Navrhujem, aby sme si pripili na úspešný koniec nášho priatelstva!
Funkcionár chcel zrejme povedat „na úspešný koniec Mesiaca priatelstva“, ale bez toho aby si to želal, podarilo sa mu vyriect prorocké slová.
Bolo to v prvých novembrových dnoch roku 1989. Už padol Berlínsky múr. A hlavný stranícky predstavitel Prešova, ktorý nás prijímal v svojom pompéznom hniezde oproti hotelu Šariš, rozprával také fantazmagórie, že som si ich tiež zapamätal navždy.
Nakolko kolega konzul sa ku koncu dna nachádzal v znacne uvolnenom stave a zjavne už nicomu nerozumel, prešovský stranícky vodca sa upol na mna a približne pol hodiny ma poúcal.
Sovietski súdruhovia sa, podla neho, dopustili chyby, ked sa im prestavba vymkla z rúk. Ale oni, ceskoslovenskí súdruhovia, takúto chybu v nijakom prípade nepripustia. Pevne držia opraty prestavby v svojich rukách a kontrolujú situáciu.
Partajník nielenže prednášal, pricom, ktovie preco, práve mne, ale ešte aj ironizoval, veselo a bezstarostne sa vysmieval smoliarskym sovietskym súdruhom. Pritom nijako neklamal, svet videl vtedy, dva týždne pred Nežnou revolúciou, práve tak, ako mi ho opisoval. Sovietski súdruhovia sa pomýlili, ale ceskoslovenskí komunisti napravia túto chybu.
Neuplynuli ani dva týždne od spomínaného rozhovoru, ked sa ulicami Bratislavy valili slávnostne naladené zástupy študentov, a súdruhovia sa stiahli do svojich skrýš a naprávat chyby sovietskej perestrojky, nevedno preco, nezacali.

Dojmy z prvých dní v Bratislave

Niekolko nasledujúcich dní, pocas ktorých som býval v hoteli Carlton, som trávil prechádzkami po meste a jeho okolí, ako aj pokusmi pochopit, cím sa vlastne zaoberal môj predchodca, vedúci kurzov ruského jazyka, ktorý v Bratislave pôsobil štyri roky a z neznámych dôvodov sa predo mnou dôkladne skrýval. Ako neskôr vyšlo najavo, môj predchodca každý den organizoval rozlúckové vecierky, pricom vždy s novými úcastníkmi. Výsledkom toho bolo, že domov sa vracal obsypaný darcekmi priatelských Slovákov, na starej Volge kúpenej na Slovensku, ktorá hucala ako kozmická raketa. Neskôr sa mu kdesi v Polsku na nej odtrhol výfuk.
Tesne pred odchodom sa môj predchodca predsa len objavil. Odovzdávanie úradných dokumentov trvalo asi dve minúty. Predchodca otvoril horný šuflík písacieho stola a vytiahol odtial poloprázdny fascikel so štítkom Pionierske tábory ruského jazyka.
Na moju otázku, ci je to všetko, co mi má odovzdat, trochu zrozpacitel a povedal, že ostatné mi už povedia slovenskí kolegovia. A pretože slovenskí kolegovia mi tiež nic nepovedali, moja práca sa zacínala z cistého stola, nezatažená nijakými tradíciami.
Pocas svojich prechádzok po Bratislave som sa už na druhý ci tretí den pristihol pri tom, že toto mesto napodiv vôbec neberiem ako cudzie. Vtedy, v roku 1988, boli moje cestovatelské skúsenosti za hranicami Sovietskeho zväzu velmi skromné, avšak So¬ vietsky zväz som v mladosti dôkladne precestoval a pobudol som na mnohých miestach – od Sibíri po Pobaltsko, od Bieleho mora
na severe až po Cierne more na juhu.
Bratislava sa neponášala ani na jedno z tých miest, ktoré som poznal, no pritom mi vôbec nepripadala cudzia. Pôsobila velmi domácky a útulne. V snahe vyslovit slovami môj pocit z tohto mesta, starý už pätnást rokov, mi prichádzajú na um také výrazy, ako pokoj, útulnost, prívetivost, radost zo života, rovnováha,
a hoci to znie trochu zvláštne – spolahlivost. Zdalo sa, že si obyvatelia Bratislavy svoj život zariadili stabilne, spolahlivo a budúcnosti veria rovnako ako minulosti.
Po moskovskom zhone a napätí som mal pocit, akoby som sa ocitol v sanatóriu plnom zdravých, pokojných a optimistických ludí, ktorí sa nikdy nikam neponáhlajú práve tak prirodzene ako Moskovcania, ktorí sa vždy a všade náhlia. Musím povedat, že nenáhlivost Slovákov ma v prvých dnoch a mesiacoch úprimne a jednoznacne nadchýnala. Uplynú roky a slovenské predstavy o case sa stanú jedným z najväcších problémov v mojom živote.
Prvé skúsenosti z nákupov v tunajších obchodoch mi takmer vymizli z pamäti. Pamätám si iba, že tesne predtým, ako mala pricestovat moja rodina, zásobil som sa potravinami a vyberal som len to, co som mohol kúpit bez recového kontaktu s predavacmi. Boli to najmä konzervy, ktoré potom nikto nejedol. Metóda, pomocou ktorej miestni obyvatelia kupovali salámu, syr a mäso, mi pripadala zvláštna. Bratislavcania najskôr o niecom živo debatovali s predavackou, potom im nákup nablokovali, s blockom šli ku pokladni zaplatit, museli sa znova vrátit k predavacke a až potom im nákup vydali.
Spomínam si, že ked som po prvýkrát sledoval túto procedúru, pomyslel si, že za takúto dlhú a bezprostrednú komunikáciu s predavackou by zástup netrpezlivých sovietskych ludí takéhoto komunikatívneho zákazníka roztrhal v zuboch. A za pomýlené balícky, comu by sa pri znacnom rozsahu moskovských nákupov potravín nedalo vyhnút, by roztrhali aj predavacku.
Nákupy v moskovských obchodoch v roku 1988 mali jednoduchšiu a o nieco drsnejšiu podobu: zákazník zbadal tovar, postavil sa do radu ku pokladni, zaplatil za pol kila salámy a s blockom šiel do dalšieho radu k pultu.
Hlavné dojmy, ktoré som získal z bratislavských obchodov s potravinami, napriek tomu boli otázkou predovšetkým k sebe samému: co je to za socializmus, ked nikto nevie, kolko druhov salámy a syra sa v obchodoch predáva? V moskovských obchodoch dostat bud Ruský alebo Holandský syr, resp. velmi zriedkavo Pošechónsky. Ale obyvatelia ostatných ruských miest velmi dobre vedeli, že od roku 1956 syr z obchodov zmizol. Preto sa
s názvami syrov vôbec netrápili.
Množstvo syrov a salám v bratislavských obchodoch ma ciastocne dokonca dráždilo – naco tolko druhov, ked ich clovek
do konca života ani nestihne všetky ochutnat? Socializmus s ludskou tvárou – uvedomil som si a neskôr mi tento výraz ešte velakrát prebleskol myslou.
Pokial išlo o tovar a obchody, ceskoslovenský socializmus mi zamotal hlavu tým, že sa podstatne líšil od mne dobre známeho sovietskeho alebo kubánskeho. Ocividným faktom bolo, že ceskoslovenská ekonomika stimuluje výrobu rôznych kvalitných výrobkov, a teda aj ich konkurenciu.
Spomenul som si na výrok jedného známeho moskovského ekonóma, ktorý raz povedal, že trh v Madarsku, Ceskoslovensku a NDR nebol úplne zlikvidovaný, že tu nejde o deficitné ekonomiky, preto trhový prvok v nich zostal akoby zakonzervovaný.
Avšak mimo rámca salámového nadbytku socializmus dával o sebe vediet. Pamätám sa na ostnaté drôty v Devíne. Vtedy som si neuvedomoval, že hned za nimi tecie úzka a plytká rieka Morava, za ktorou sa rozprestiera slobodné Rakúsko. Ked drôty neskôr odstránili a videl som to na vlastné oci, znova som sa cudoval. Keby Rakúsko s takým presvedcivým a bohatým politickým azylom pre ludí, ktorí si „zvolili slobodu“, ležalo tak blízko
od mojich podnikavých súkmenovcov, krehká symbolická drôtená prekážka by ich sotva bola udržala. Okamžite by pod nou vykopali diery a pohranicníci by brali slušný bakšiš za možnost bez prekážok sa preplazit týmito dierami na druhú stranu.
Dalším znakom socializmu boli embécky a trabanty. Nový žigulík, na ktorom som prišiel, vzbudzoval úctu, dokonca závist. Ked som na nom uhánal po dialnici stodvadsatpätkilometrovou rýchlostou, predbiehali ma iba Tatry 613 stopätdesiatkilometrovou rýchlostou, ktorá sa zdala neuveritelnou.
Našli sa aj exotické dojmy. Patrili k nim gumové obušky príslušníkov ZNB. Spociatku som nepochopil, co to je. Potom som sa velmi smial a uvažoval, ci dizajn spomínaného výrobku náhodou nenavrhol nejaký sex-shop. Ako mohli týmito výrobkami niekoho bit alebo strašit, si doteraz neviem predstavit. Obušky slovenských príslušníkov ZNB boli minimálne dvakrát menšie ako obušky moskovských milicionárov.
Za najväcšiu a najnepríjemnejšiu „exotiku“ som však považoval zvyk slovenských vodicov približovat sa autami nadoraz jeden k druhému a takto na seba „nalepení“ jazdit. Výsledkom takejto jazdy bývajú retazové havárie, ktorým by sa dalo lahko vyhnút. Preco sa na Slovensku takto jazdí, dodnes nechápem.
O rok neskôr – na prahu nežného prevratu

Na jesen roku 1989 som o Slovensku vedel už podstatne viac. Za viac než rok som precestoval celú krajinu s prednáškami o ruskej a sovietskej literatúre, zoznámil sa s desiatkami ludí, prevažne s rusistami. Moje správne tušenie, ktoré som pocítil hned prvý den v Bratislave, sa naplnilo – slovencina mi nerobila nijaké tažkosti.
Prvé, pravda, velmi krátke vystúpenie v slovencine som absolvoval v lete roku 1989 vo Svidníku pred skupinou mládeže z okolitých škôl, ktorá bola násilne zhromaždená pri príležitosti dalšieho sviatku priatelstva. Bola horúcava, mládež sa chcela kúpat a sovietska literatúra ju vonkoncom nezaujímala. Prednáška sa preto postupne zmenila na debatu v slovencine. Na pocit, ked clovek po prvýkrát rozpráva do mikrofónu v sotva naucenej cudzej reci pred velkou skupinou ludí, sa pamätám velmi dobre. Rovnako ako na zacudované pohlady funkcionárov ZCSSP.
Hovorová slovencina ku mne prichádzala akosi sama, z každodennej komunikácie. So spisovnou slovencinou však vznikol problém, ktorý sa ukázal neriešitelný. Dlho a úporne som sa snažil nájst v slovencine takú knihu, ktorá by ma ako citatela zaujala. Napríklad, v anglictine som sa orientoval na Grahama Greena, v španielcine na Márqueza a Cortasara. Niekto mi poradil román vtedy módneho autora, z ktorého som precítal asi tretinu. Po precítaní tejto tretiny som pochopil, že necítam román, ale dlhé školské slohové cvicenie: štýl tohto módneho autora sa v žiadnom prípade nemohol stat vzorom pre štúdium, tým viac vzorom pre napodobnovanie. V slovencine sa mi nepodarilo nájst autora-ucitela, s cím som sa dlhé roky nedokázal zmierit.
Po roku života na Slovensku sa stal zo mna slovakofil. Táto vlastnost vo mne zostala dodnes. Obcas to tak býva: clovek, ktorý pochádza odinakial, môže prijat cudzí národ takmer viac než svoj vlastný. Jestvuje napríklad celá kategória cudzincov-rusofilov, ktorí sú doživotne zalúbení do Ruska a Rusov. Podobne ako sú frankofili, anglofili a v súcasnosti najmä pocetní amerikanofili. Pravda, rusofili-cudzinci spravidla nežijú v Rusku. Svoju lásku si pestujú v úctyhodnej vzdialenosti od drsných ruských priestorov. Zo mna sa však stal ozajstný slovakofil, ktorý žije na Slovensku, bez toho aby prestal byt Rusom.
Pritom môj vztah k Rusom bol a nadalej zostáva zložitejší ako ku Slovákom. Za rusofila sa každopádne nemôžem oznacit. Je to ešte zložitejšie než úprimne odpovedat na otázku, ci máš rád sám seba. Rusko je príliš zložité, protirecivé, mnohostranné a mnohotvárne. Existuje ruská literatúra, na ktorej som bol odchovaný, existujú kruté dejiny silného národa vyznacujúceho sa velkými vášnami, vznešeným zanieteným duchom a neopakovatelnou charizmou. Existuje drsná ruská realita, despotická a krutá, s ktorou som sa ako živý, konkrétny clovek nikdy nedokázal zmierit. Áno, v Rusku a v Rusoch je cosi, co mám naozaj rád, ale aj to, co neprijímam.
Pokial ide o vztah k Slovensku a Slovákom, moja odpoved je prostejšia. Ako prišelcovi sa mi v tejto krajine zatial darí vidiet najmä to pekné. Preto tu žijem, preto sa postupne poslovencujem, preto tu žijú aj moje deti.
Otázky, ktoré som si kládol pocas prvého roku života na Slovensku, sa mi dnes zdajú naivné. V záujme zachovania objektívnosti rozprávania ich však treba spomenút.
Dlho som, napríklad, nevedel pochopit, preco sa v takej peknej, idylickej krajine vybudovali také mohutné a špinavé priemyselné závody, ktoré vyrábajú cokolvek, vrátane sovietskych tankov.
Nepochopitelná sa mi zdala aj ocividná hrdost mnohých Slovákov, že takéto závody konecne majú.
Neúspešne som sa snažil porozumiet tomu, preco sa celé desatrocia pokúšajú silou-mocou naucit Slovákov ruskú gramatiku, namiesto toho aby ich ucili živý jazyk. Tým viac, že ruská gramatika sa zrkadlovo ponáša na slovenskú a jednoducho ju netreba ucit.
Vždy ma zarážala úžasná neefektívnost masovej a povinnej výucby ruského jazyka. Hladal som príciny tejto neefektívnosti a na prvom mieste som nachádzal rok 1968 a okupáciu. Napriek tomu, som však nenávist k Rusom nevidel – tá nebola a nie je ani dnes.
Ako je to možné, uvažoval som. Ja som sa po slovensky naucil z pocutia, len tak, medzi recou, bez jedinej lekcie. Z rádia
a televízie. Takto som sa slovencinu naucil za rok, a celkom slušne. Preco potom obyvatelov Slovenska po dlhé roky neúspešne ucia jazyk, ktorý je pre nich taký blízky, lahký a zrozumitelný?
Nerozumel som, preco ceskoslovenské noviny a televízia tak nástojcivo hlásajú cosi o výdobytkoch a úspechoch sovietskej perestrojky, ked v Sovietskom zväze už perestrojka postupne strácala dych. Aký príklad sovietskych súdruhov chcú ceskoslovenskí partokrati prevziat, ked perestrojka v ZSSR sa mení na výbuch nacionalizmu a impérium praská vo švíkoch? Odštiepilo sa Pobaltsko, krv sa prelieva na Kaukaze a v Strednej Ázii. Co sa tu dá naucit?
Nemá nespokojnost ceskoslovenskej politickej špicky s vývojom v ZSSR bola zrejmá už na prvý pohlad. Pritom bolo nepochopitelné, preco ceskoslovenskí komunisti ako papagáje opakujú cosi o perestrojke, ktorú sami zjavne nenávidia. Preco si nevymyslia svoju vlastnú pesnicku?
Znovu opakujem, dnes tieto otázky považujem za naivné. Vtedy však netrápili iba mna. Odpoved na mnohé z nich priniesol novembrový prevrat roku 1989 – ako ohnivko v retazi prevratov, ktoré zmenili Európu a spolu s nou celý svet.

Zaciatok prevratu

Predtucha, že nieco visí vo vzduchu, sa ma zmocnila v lete roku 1989. Ukázalo sa, že madarskí pohranicníci dovolili Nemcom z NDR, ktorí rok co rok dovolenkovali na Balatone, aby nechali svoje trabanty a cez „zelenú hranicu“ utekali do Rakúska. Okamžite vznikla otázka: preco práve teraz bolo možné to, co si mnohí východní Nemci želali už ovela skôr? Preco bolo treba štyridsat rokov strážit východných Nemcov, strielat na utecencov a zrazu to už nie je nutné? A co sa stane, ak všetci východní Nemci utecú na Západ, a v NDR zostanú iba sovietske vojská?
Odpoved na seba nenechala dlho cakat. Berlínsky múr padol onedlho po tom, co NDR navštívil sovietsky priatel nemeckého ludu menom Gorbi.
Dalej si pamätám, ako v lete 1989 sa opät zacalo vytrvalo sklonovat meno Havel. Už presne neviem, ci ho práve prepustili z väzenia alebo znova zabasli. Vzápätí sa v televíznych novinách objavil budúci otec slovenskej krestanskej demokracie Ján Carnogurský, ktorého tiež z akýchsi dôvodov uväznili.
Potom prišiel november 1989 a s ním udalosti v Prahe. Velmi jednoducho a vecne najprv preletela správa o akýchsi študentských nepokojoch. Neskôr sa informácia zmenila na zlovestnú:
na obrazovke sa objavila tvár študenta Šmída, ktorého „vraj“ zabili policajti. Neskôr sa ukázalo, že s informáciou o zabití sa poponáhlali, zato sa však donekonecna opakovali zábery policajného zásahu proti odvážnym študentom. A napokon zrazu zvítazila revolúcia – demokratická a velmi nežná.
Musím povedat, že až do tohto momentu som sa revolúcií osobne nezúcastnoval, preto som spomínané udalosti okamžite nepovažoval za revolúciu. Avšak pre toho, pre koho by hádam raz mohlo byt zaujímavé rozprávanie ocitého svedka, sa pokúsim spomenút na sekvencie, ktoré mi utkveli v pamäti.
Študenti v uliciach

Zástup študentov som po prvý raz na vlastné oci uvidel v Bratislave, na Obchodnej ulici. Organizovane, ako v prvomájovom sprievode, krácali smerom k hotelu Tatra a potom dolu na námestie SNP. Taký radostný zástup som v živote nevidel. Preto som si hned neuvedomil, že tieto štastné deti, ktorým oznámili, že namiesto vyucovania bude teraz sloboda, zamýšlajú revolúciu. Zástup prišiel až po univerzitu na Šafárikovom námestí a zastavil sa. Na vyvýšenom mieste sa objavila mladá žena. Neviem, kto bola a preco jej doposial nepostavili pomník, lebo revolúciu v Bratislave zacínala práve ona.
– Priatelia! – povedala. – Je nás vela, preto prejdeme na Hviez¬ doslavovo námestie!
Zástup sa poslušne pohol dalej. Na Hviezdoslavovom námestí žena opät vyliezla hore, bližšie ku kamennému Hviezdoslavovi, a zacala míting. Povedala pár slov o násilí proti pražským študentom a odovzdala slovo niekolkým mladým Cechom, ktorí náležito precítali výzvu slovenským študentom s prosbou, aby ich podporili. Vtedy som pocul slovné spojenie „verejnost proti násiliu“. Takáto organizácia sa plánovala založit s dôrazom na to, že ceskí priatelia už svoje Obcianske fórum založili, a Slováci zatial zaostávajú.
Na balkónoch domov okolo Hviezdoslavovho námestia sa tlacilo vela ludí, otvorené boli mnohé okná. Študenti niekolkokrát zaskandovali: „Sme s vami! Podte s nami!“ Ludia na balkónoch a v oknách ako odpoved opatrne mávali, ale nic nekricali.
Z dalších udalostí som na vlastné oci videl jeden z mítingov
na námestí SNP, ktorý viedli tribúni revolúcie Knažko a Budaj. Nemám rád dav. Neviem preco, ale vždy si predstavujem, co sa stane, ked sa títo ludia zrazu rozbehnú na všetky strany. Možno preto moje spomienky zostali akési vyblednuté. Pamätám sa
na štrnganie klúcmi, ako pôsobivo, skoro ako Kašpirovský, Knažko prosil dav ludí, aby utvorili koridor a nechali sanitku prejst k tým, komu prišlo z revolúcie nevolno…
Stretnutie v Senici

Odohralo sa krátko po 17. novembri. V ten den sa konal akýsi všeobecný štrajk: v centre Bratislavy študentky zastavili moje auto, dali mi sympatickú trojfarebnú vlajocku, ktorú som si pripevnil na auto, a vybral som sa do Senice prednášat. Cestou som v rádiu pocul, že na znak solidarity si vodici môžu zapnút svetlá, a tak som ich zapol.
Revolúcia sa mi v tie dni otvorene pácila. Pácilo sa mi, že komunistov zvrhávajú tak jednoducho a organizovane, bez toho aby sa prerušil pracovný proces. Pácilo sa mi aj to, že komunisti nekládli odpor a správali sa tak, akoby sa na toto mierumilovné povstanie demokracie proti totalite pripravovali celý život.
To, co sa dialo, mi pripomínalo kubánsky karneval a presne v takejto karnevalovej nálade som dorazil do Senice, kde ma cakal miestny vodca priatelov Sovietskeho zväzu.
Bol to dost jednoduchý chlap. Hovoril senickým nárecím, ktorému som nie velmi rozumel. Z jeho brbotania som vyrozumel akurát vetu „Pustili sme si voš do kožucha“, ktorú ustavicne opakoval, dožadujúc sa odo mna morálnej podpory. Skôr než som ho podporil, spýtal som sa, kto je tá pustená voš. Môj hostitel sa zlakol vlastnej smelosti a zamrmlal cosi o protisocialistických živloch. Celej situácii ocividne nerozumel, hoci ostatných burcoval na potlacenie vší pustených do kožucha. Ale on sám sa potlacit nic nechystal. Bol presvedcený, že protisocialistické živly potlací niekto iný.
Vtedy som tomu nevenoval zvláštnu pozornost, dnes si však uvedomujem, že jeho postoj bol typický a celkom logický. Nech kontrarevolúciu potlacia sovietski súdruhovia tak ako v šestdesiatom ôsmom. V Ceskoslovensku vtedy, v osemdesiatom deviatom, stála pri moci vrstva komunistov, ktorí sa dostali hore práve vdaka tomu, že ako prví podporili „internacionálnu pomoc“. Ich logike sa nedalo nic vycítat: ked pomohli vtedy – musia pomôct aj teraz.
Miestny vodca ZCSSP súcasne vyjadril pochybnosti, ci sa moja prednáška uskutocní, lebo v meste práve prebieha míting. Spýtal som ho kde, no odpoved som nedostal. Zato som sa dozvedel, že miestni VPN-kári sú povalaci, ktorých všetci považujú
za odpad senickej spolocnosti. Neschopní lajdáci. A teraz, cuduj sa svete, stoja na cele revolúcie!
Kvôli historickej spravodlivosti iba pripomeniem, že s podobnými charakteristikami nežných revolucionárov som sa neskôr mal možnost stretnút ešte neraz. Vtedy v Senici som to pocul po prvýkrát a zostal som dost ostražitý. Môj hostitel s jeho reakcnými spôsobmi potlacovatela demokracie prostredníctvom cudzích rúk nevzbudil vo mne dôveru.
Prednáška sa napriek mítingu uskutocnila, pricom prišlo dost ludí. Pravda, nebola o literatúre. Tón celému podujatiu udala dáma stredných rokov – nech mi odpustí moju hroznú pamät na mená, ak náhodou bude cítat tieto riadky. Naozaj si nepamätám, ako sa volala, ale na ulici by som ju aj dnes lahko spoznal.
Dáma chytila býka rovno za rohy a spýtala sa ma, ako ja, Rus, hodnotím udalosti z roku 1968. Vyslovil som niekolko hodnotení, ktoré sa stali predmetom diskusie, pricom vôbec nie typicky slovenskej, ale napätej a vášnivej.
Ide o to, že dáma odo mna žiadala približne to isté, co sa žiadalo od straníckej špicky KSC v roku 1968, ibaže so znamienkom mínus. Aby som v duchu perestrojky odsúdil inváziu sovietskych vojsk. V zásade som nemal nic proti tomuto odsúdeniu, lebo udalosti roku 1968 som nikdy neschvaloval. Mal som vtedy iba jedenást rokov. Tým, že som na Slovensku žil už viac než rok, stal som sa voci nim obzvlášt citlivý, lebo som na vlastné oci videl, akú traumu zanechali sovietske tanky v dušiach Slovákov. Avšak násilný prístup dámy v štýle: a teraz nám tu všetkým ty, Rus, povedz, ako to všetko odsudzuješ – mi nebol dvakrát sympatický.
Dovolil som si teda poznámku, ktorá ma postavila zoci-voci agresívnemu davu. Povedal som, že nerozumiem, ako vedúci predstavitelia Pražskej jari, najmä Dubcek, ktorý dlhý cas žil v stalinskom Sovietskom zväze a dobre vedel o krvavom pozadí udalostí v Madarsku roku 1956, nemohli pochopit historickú nevyhnutnost vpádu.
Mimochodom, túto otázku som chcel položit samotnému Dubcekovi, ale nestihol som. Chcel sa totiž stat slovenským prezidentom a zdá sa, že opät nepochopil historickú nevyhnutnost – našlo sa vela ludí, ktorí si neželali, aby na Slovensku bol taký populárny prezident. Neskôr jeho auto náhodou havarovalo a on náhodou skonal v rukách starostlivých ceských lekárov. V týchto dvoch náhodných udalostiach nebola žiadna historická nevyhnutnost. Avšak z toho, že svetoznámy líder Pražskej jari, Alexander Dubcek sa nestal slovenským prezidentom, historická nevyhnutnost presvitá dost jasne.
Moje argumenty revolucne vzrušená skupina nechcela pocúvat. Stretol som sa s tým, o com som velakrát cítal: dav býva casto hluchý ku všetkému racionálnemu. Títo ludia nepoculi odo mna to, co chceli pocut, a ja som ich zacal dráždit. Napriek svojej bohatej prednášatelskej skúsenosti.
– Bol u nás konzul zo sovietskeho konzulátu, – ozvala sa zrazu jedna z ruštinárok a povedala meno, na ktoré si už nepamätám. – To bola osobnost! – nadchla sa. – Povedal nám, že odsudzuje príchod sovietskych vojsk v roku 1968.
– Zaujímalo by ma, ci sa o tom zmienil aj na sovietskom velvyslanectve, – zareagoval som. – To však nie je podstatné, zatial som nedostal odpoved na otázku: k akým dôsledkom viedol vtedy Dubcek svoj národ? Naozaj mohol úprimne verit, že brežnevovské vedenie ZSSR bude pokojne hladiet na rozpad Varšavskej zmluvy? Co by zostalo z Ceskoslovenska, keby na jeho území došlo k stretu vojsk NATO a Varšavskej zmluvy? Ved predsa takéto scenáre prichádzali v tom case do úvahy ako celkom reálne. Rovnako v Moskve, ako vo Washingtone.
Ruštinári sa zamysleli. Cast z nich sa zacala priklánat k tomu, aby rozmýšlala dalej, preto sa aktívna dáma poponáhlala zobrat iniciatívu do vlastných rúk a zacala rozprávat, aká neznesitelná je sovietska okupácia. Otázku odchodu sovietskych vojsk ceský hudobník Michael Kocáb vtedy ešte nestihol vyriešit. Zatial iba uvažoval, ci sa mu oplatí urobit svoje senzacné vyhlásenie, ktoré sovietske vedenie vystraší natolko, že rozhodnutie o stiahnutí vojsk sa prijme okamžite.
Z môjho pohladu, historická nevyhnutnost odchodu sovietskych vojsk z ceskoslovenského územia bola rovnako zarucená ako kedysi nevyhnutnost ich príchodu. Tento názor som vyslovil nahlas a ozval sa potlesk. Ludia konecne poculi to, co chceli pocut. Možno, to znie smiešne, ale jeden z posluchácov ma vtedy pochvalne oznacil za prognostika.
Tajná vecera veteránov SNP

Všetko sa zacalo tým, že ten istý sovietsky konzul-pijan, ktorého museli podopierajúc odvádzat z podujatí priatelstva, ma raz pozval na stretnutie s veteránmi SNP. Myslím, že to bolo už v lete roku 1990. Logicky som sa opýtal, co s tým má spolocné ruský jazyk, na co konzul tajomne prevrátil oci a povedal, že na konzuláte sú toho názoru, že tam musia príst dvaja sovietski zástupcovia. Na otázku, co budem na tomto podujatí robit, mi bolo povedané, že si pol hodiny posedím.
Na stretnutie prišlo zo dvadsat veteránov. Približne rovnaký bol aj pocet fliaš s vínom. Po dlhých a tradicne mnohoslovných uvítaniach veteráni zacali rad-radom vystupovat. Stihol som si vypocut iba prvých pár vystúpení.
Každý bojovník SNP zacínal tým, aký je štastný, že na tomto stretnutí vidí zástupcov sovietskeho konzulátu, a pokracoval v tom duchu, že protisocialistické živly, ktoré sa dostali do kožucha, budú v blízkej budúcnosti náležito potrestané.
Podla tradícií notorických alkoholikov bol konzul opitý už
po prvom pohári vína. Zbrunátnel, zacal sa hlbokomyselne usmievat, zatial však ešte mlcal. Nasledujúcou fázou zvycajne bol záchvat krasorecnenia v cudnom cesko-slovensko-ruskom jazyku, po ktorom sa užasnutí poslucháci zvykli na mna obracat s otázkou: a co znamená slovo, ktoré súdruh konzul casto používa a znie tak cudne – „tkskat“? Musel som vysvetlit, že ide o ruské slovné spojenie „tak skazat“, ciže „takpovediac“, v interpretácii súdruha konzula, ktoré vkladá do takmer každej zo svojich ceskoslovenských viet, aby im dodal aspon aký-taký zmysel.
Pokým konzul mlcal a zahrieval sa do fázy nevyhnutnej
na zahájenie monológu „tak skazat“, veteráni SNP sa vzájomne hecovali a kricali coraz hlasnejšie.
– Asi vám chcú odovzdat nový pozývací list, – pošepkal som konzulovi žartom do ucha. – Poradte im, aby ho odovzdali rovno hlavnému velitelovi divízie vo Zvolene, pokým tam ešte je.
Konzul sa nalakal a okamžite vytriezvel.
– Cože?! Dali vám nejaký papier? – zašepkal.
– Preco mne? Vy ste konzul, vám ho teda aj odovzdajú, – pokracoval som.
Konzul sa vylakal ešte viac. S humorom bol na tom vždy dost biedne. Navyše, odkedy sme raz spolu prišli na jednom aute a mal na sebe pokrkvanú hnedú bundu, v dôsledku coho ho ludia celkom logicky považovali za môjho šoféra, ma ocividne nemal velmi v láske.
Bojovníci SNP si všimli, že si šepkáme, a najsugestívnejší z nich, ktorý bol obvešaný medailami, a preto pri každom pohybe cinkal, odrazu vstal a povedal:
– Co si o celej tejto nehanebnosti myslia predstavitelia konzulátu? Preco KSSZ napriek prestavbe, ktorá je potrebná a nevyhnutná, trpí tieto antisocialistické orgie, ktoré s prestavbou nemajú nic spolocné?
Konzul sa útrpne a žalostne na mna pozrel. V jeho ociach sa zracila nádej, že daco už len poviem, zatial co on „dotankuje pohonné hmoty“ a zapojí sa so svojím „tkskat“-prejavom.
Vstal som a povedal som rozrušeným bojovníkom SNP, že postoj konzulátu im urcite vysvetlí súdruh konzul, ja si dovolím iba osobnú poznámku. Zdá sa mi, že vystúpenia všetkých tých, komu sa tak nepáci Nežná revolúcia, prišli trochu neskoro.
Že takéto rozhovory, dokonca ciny, boli na mieste vtedy, ked prebiehal zápas o moc. Pripomenul som, ako som na jar roku 1989
na vlastné oci videl v prvomájovom sprievode zástupy straníckych milicionárov v zvláštnych uniformách, so samopalmi v ruke. Spýtal som sa teda veteránov, ci náhodou neboli títo strážcovia socializmu, tento ozbrojený oddiel strany v prvých radoch nežných revolucionárov? Ci náhodou neštrngali na námestí klúcmi, ci nesedia mnohí z nich teraz vo VPN alebo v blízkosti VPN? Ak áno, preco potom tolký krik?
Veteráni urazene zmlkli. Vtedy sa postavil konzul a spustil svoj monológ klasickým „tkskat“. Rozlúcil som sa a odišiel. Nikdy som nepocúval jeho táraniny a on si na to zvykol. Napriek tomu, moje vystúpenie malo následky – zlé aj dobré. Zlé bolo to, že konzul-pijan sa urazil a napísal na mna udanie v tom duchu, ako nedelikátne som vystupoval pred veteránmi a dotkol sa ich citlivých miest. Na druhej strane, bolo dobré, že na podobné akcie ma viac nepozývali.
Ked dnes premýšlam o tom, preco sa ceskoslovenskí komunisti tak lahko vzdali moci, musím ocenit politický, ba dokonca geopolitický inštinkt týchto ludí. Ešte nemohli vediet, ale velmi presne tušili, že kocky boli hodené a treba zápasit nie o zachovanie strany, ale o to, ako sa co najrýchlejšie zmenit na demokrata. Tí najšikovnejší z nich prví pochopili slovo „privatizácia“ a pustili sa do culého podnikania. Takže co tam po nejakých ozbrojených oddieloch strany a po samopaloch…
O ruskom jazyku a ruských knihách

Bolo to pravdepodobne niekedy v lete roku 1990 v Nových Zámkoch. Namiesto seminára o súcasnej sovietskej literatúre sa rozprúdila akási cudná diskusia.
– Vy ste z Bratislavy, – oslovil ma istý muž v stredných rokoch. – Vysvetlite nám teda, co sa vlastne deje, ako máme všetci žit? Herci v Bratislave si vymysleli nejakú revolúciu, a my sme tu o nicom nevedeli a doteraz nic nevieme. Žijeme tak, ako sme žili, ale tí z VPN sa teraz všade tlacia a všetko berú do svojich rúk. Vyhánajú každého, kto mal nejakú dôležitú funkciu. Ale ako naložit s týmito funkciami, nemajú ponatia. Títo noví nic nevedia, nic nedokážu. Sami nevedia, co chcú.
V mužovom hlase bola trpkost. Zostal vo mne pred ním pocit viny. Dúfal, že ked som z Bratislavy, kde to celé vymysleli, tak mu vysvetlím, odkial vyrastajú korene novej reality. Objasnit som mu to však nedokázal, lebo sám som tomu rozumel iba velmi málo.
Potom sa rozhovorili ženy ucitelky. Útržkovito si pamätám
na to, že revolúcia sa dotkla aj škôl, riaditelov-stranníkov – a tí boli na školách prakticky všetci – zacali vyhánat. Na ich miesta nastupovali demokratickí riaditelia.
Hlavnou témou diskusie bol však osud ucitelov ruského jazyka, ktorých na Slovensku boli tisíce. Ruština sa zrazu stala velmi nepopulárna, každý chcel anglictinu. Vtedy v hlavách niektorých úradníkov skrsla myšlienka prostá ako piesen: preucíme ucitelov ruštiny na ucitelov anglictiny, nech oni ucia. Tento múdry pocin nazvali rekvalifikácia. Cím sa to celé skoncilo, neviem, ale jazyky sa na slovenských školách dodnes ucia velmi zle.
Jedna ruštinárka porozprávala historku o tom, ako jej kolegyna bola proti tomu, aby ruská knižnica skoncila na smetisku. Kvôli tomu zvolali schôdzu a žiadali od nej, aby vlastnorucne podpísala priznanie, že je spolupracovníckou KGB a knižnicu nechce vyhodit na smetisko na základe zvláštneho príkazu KGB. Ruštinárka plakala od pocitu krivdy za svoju priatelku a mne celá historka pripadala tak krutá, že som si zapísal mená a fakty. Neskôr som sa rozprával s hlavnou hrdinkou, záchrankynou ruských kníh, a tá mi všetko potvrdila. Z práce ju vyhodili, a ešte predtým musela každý den chodit na výsluch na riaditelstvo, ktoré od nej žiadalo, aby sa priznala, že je z KGB: ved ako by inác cloveka mohlo napadnút nevyhadzovat celú knižnicu na smetisko?
Ruské knihy, pravda, nepálili ako pred Ríšskym snemom, ale z mnohých domov CSSP ich jednoducho povyhadzovali. Iba nepatrná cast zostala v rukách tých, ktorí si zobrali nieco domov.
Snažil som sa zachránit aspon cast velkej knižnice bratislavského Domu družby. Ruské knihy však nikto nechcel. Ani Asociácia rusistov, ktorej vedenie sa celé desatrocia živilo na ruskej literatúre a neživilo sa zle. Nechcel ich ani sovietsky konzulát s vysvetlením, že knihy nemá kde skladovat. Zašiel som aj za generálnym konzulom, písal listy na velvyslanectvo v Prahe, kde velvyslancom bol vtedy súdruh Pankin – clovek velmi západne orientovaný, liberál, ktorý sa neskôr navždy prestahoval do Švédska. Bezvýsledne.
Prepadová skupina

V lete roku 1990 vyšiel v Sovietskom zväze v ruštine môj nový román Prepadová skupina. Dokoncil som ho v máji roku 1988. Bola to jedna z prvých kníh v Sovietskom zväze, ktorá vyšla na náklady autora, pricom obrovským nákladom 100 000 exemplárov. Nie preto, že by snád autor bol taký bohatý. Jednoducho sa rukopis dostal do rúk dost koloritného cloveka menom Boris Gurgenovic Antonov, bývalého filmového režiséra, ktorý o sebe vyhlasoval, že je tou najtraskavejšou zmesou na svete – arménskou a židovskou – navyše, s typickým ruským priezviskom. Antonov žil na Kryme v Jalte a vlastnil vagón papiera, ktorý bolo treba nejakým spôsobom zužitkovat. Práve nedostatok papiera predstavoval v tých casoch hlavnú prekážku pri vydávaní akejkolvek knihy. Rukopis Prepadovej skupiny sa mu zapácil. Rozhodol sa teda, že na knihe zarobí, co sa mu nakoniec aj podarilo.
Vydávat knihy na vlastné náklady v Sovietskom zväze nebolo vtedy ešte oficiálne povolené, ale už ani zakázané. Preto táto kniha vychádzala velmi zložitou cestou. Samotné vydavatelstvo sa nachádzalo v Simferopoli na Kryme, kniha sa tlacila v Kyjeve, lebo Antonov tam mal priatela, riaditela tlaciarne. Korektúry rukopisu som cítal v Bratislave.
Ked som dostal prvé korektúry, takmer som zošedivel. Simferopolská redaktorka sa rozhodla, že môj text vylepší podla vlastného vkusu, a takmer v každom odseku dopísala nieco svoje. Poslal som teda Antonovovi do Jalty výhražný fax s požiadavkou, aby originálny text nechali nezmenený presne do poslednej bodky. V opacnom prípade som pohrozil, že zmluvu zruším a celá záležitost bude mat dohru pred súdom. Môj spolocník bol odo mna ovela starší a ostrý tón môjho faxu ho velmi urazil. Dlho sme sa telefonicky hádali, ale napokon sa moje opravy do textu vniesli. Aby som si to overil a precítal posledné korektúry, musel som odletiet do Kyjeva. Neskôr, ked kniha už vyšla, dopocul som sa, že zo stotisícového nákladu pracovníci tlaciarne rozkradli pättisíc kusov. Využili to, že kniha mala nevelký formát a zmestila sa
do vrecka.
Vydanie románu Prepadová skupina znamenalo v mojom živote velkú udalost. Už len z toho prostého dôvodu, že som ho písal dva a pol roka. Ked sa teraz vraciam k tomuto obdobiu, znovu si uvedomujem, že ak by sa kniha dostala do „hrubého“ literárneho almanachu, bola by mi urobila literárne meno v Rusku už vtedy. A podla všetkého môj život by sa vyvíjal inakšie.
V roku 1991 som napísal esej Inštinkt samovraždy, ktorý ako prvý na Slovensku uverejnil Literárny týždenník. V Rusku túto esej vydalo leningradské vydavatelstvo Ego a následne vyšla
v istých moskovských novinách v polmiliónovom náklade. Po jej uverejnení organizácia ruských fašistov Pamjat zaplavila redakciu anonymnými vyhrážkami, prevažne na moju adresu.
Slovenské reakcie na esej boli rôznorodé. Najviac ma udivila reakcia niektorých národne orientovaných intelektuálov, ktorí si text najskôr s velkým záujmom precítali, ale potom sa vyslovili v tom zmysle, že ociernujem svoju krajinu a vlastný národ. Nerozumel som tomu dobre vtedy a, pravdupovediac, celkom tomu nerozumiem ani dnes. S podobnými reakciami som sa stretol ešte neraz. Nieco podobné sa opakovalo, ked slovenská televízia uvied¬ la môj dokumentárny film o Moskve zaciatku devätdesiatych rokov Go West.
Logika týchto kritikov vyzerá asi takto: ak ukazujem špinu
na moskovských uliciach, znamená to, že nemám rád svoju vlast. To, že cisté ulice ste v Moskve v tom case nenašli, sa neberie
do úvahy. Poviem úprimne, samotný fakt, že podobná logika existuje, ma udivoval celé roky, kým sa mi nepodarilo hlbšie preniknút do podstaty dedinského myslenia Slovákov a neprišiel som
na to, že národne orientovaní intelektuáli sa spravidla vyznacujú dedinskou mentalitou a ich logika je tiež výrazne dedinská. Kto o rodnej dedine povie nieco zlé, je zradca. Ciže, ked uprostred dediny hlúpy starosta dá vykopat smradlavú jamu, bude nám síce smrdiet, budeme nanho v krcme potajomky nadávat, ale nikdy to nepovieme cudziemu. A ak si cudzinec jamu náhodou všimne, urazíme sa.
Všetko toto bolo pre mna nedostupné, lebo už velmi dávno mnohé generácie vzdelaných Rusov prestali považovat Rusko
za dedinu. Ich chápanie bolo zložitejšie. Od cias Petra I., teda už viac než tristo rokov, vzdelaní Rusi chápali Rusko ako velký štát, impérium. Preto ked pred stopätdesiatimi rokmi ruský spisovatel a slovanofil Leskov napísal o Rusoch: „Tento národ je divoký
a zlostný“ –, táto veta zostala vecná a nikomu ani na um nezišlo, aby Leskova oplúval. Lebo Rusi vedeli a vedia, že tieto slová obsahujú velkú pravdu. A ked sa na nu zabúda, vylievajú sa krvavé rieky, ktoré sa vylievat nemuseli.
Paradoxné je, že nevelká esej Inštinkt samovraždy mala
na môj osud väcší vplyv než román. Jedným z tých, kto si esej precítal, bol aj Ján Carnogurský, v tom case premiér slovenskej vlády. Zaujala ho a pozval ma na obed na Úrad vlády. Na samotný obed sa nevelmi pamätám. Viem iba, že bol chutný, ale nenajedol som sa, lebo obedovat a súcasne rozprávat o budúcnosti Ruska s predsedom slovenskej vlády bolo tažké. Ján Carnogurský vtedy na mna zapôsobil ako slovanofilsky orientovaný intelektuál. Hodnotit jeho politickú cinnost som nemohol, lebo o slovenskej politike som prakticky nic nevedel. Celá moja pozornost bola v tom case upriamená na udalosti v Rusku, kde dozrievala revolúcia s nejasnými následkami tak pre celý svet, ako i pre mna a mojich najbližších.
Dvojitý puc roku 1991

Augustové udalosti roku 1991 v Rusku naša rodina prežívala pri televízore, porovnávajúc sovietske a ceskoslovenské spravodajstvo. Ked sa skoncila prvá fáza prevratu – Gorbacova zatkli na daci na Kryme a bol utvorený Štátny výbor pre mimoriadne udalosti –, môj známy konzul-pijan od nadšenia upadol do extázy. Zacal sa so mnou rozprávat otvorene nepriatelsky a bol presvedcený, že Gorbacova coskoro obesia. A mna, ktorý som napísal cosi o inštinkte samovraždy, a navyše si trúfol uverejnit to v slovencine, zbalia do kufra a pošlú rovno na Sibír. Jeho radost a krvilacné plány ma pramálo tešili. Ale sprisahanci v Moskve, dokonca aj v televízii, pôsobili príliš rozpacito a nepresvedcivo.
Zato ked necakane pre všetkých zvítazila demokracia v osobe clena politbyra ÚV KSSZ Borisa Jelcina, konzul klesol na duchu a na niekolko dní sa pohrúžil do alkoholu. Spolu s ním, zrejme, upadli do depresie aj mnohí sprisahanci spomedzi tých ceskoslovenských partokratov, ktorí vkladali svoje najväcšie nádeje
do ruských tankov.
Pre mna sa obdobie pucu stalo debutom v slovenskej masovej tlaci. V denníku Práca mi uverejnili tri analytické clánky. Ked si ich dnes niekedy znovu cítam, ciastocne som hrdý na to, do akej miery sa mi z minima informácií podarilo nacrtnút celkom presný obraz, vrátane prognózy vývoja v tie dni a hodiny, ked ešte nikto netušil meno vítaza. Dost presne bola odhadnutá podstata vtedajších udalostí. Napríklad, v clánku Dvojité predbiehanie Borisa Jelcina bolo povedané podstatné: puc zacínal Gorbacov, a dokoncil ho Jelcin. Pre akcie podobného typu som neskôr vymyslel špeciálny termín – prevraty s mnohoúrovnovým riadením. K takýmto prevratom nepochybne patril aj november 1989 v Ceskoslovensku.
Podstata takého prevratu spocíva v tom, že istá skupina sprisahancov – v prípade pucu v roku 1991 to bol Gorbacov a ludia z jeho okolia – si vymyslí svoj scenár: Gorbiho naoko internujú, jeho ludia nastolia diktatúru, urobia poriadok, rozoženú demokratov a Gorbi sa vítazne vracia rovnako silný ako v roku 1985. Všetko sa zacína odvíjat podla tohto scenára, ale hácik je v tom, že scenár si stihol precítat ešte niekto iný, kto sa nachádza o úroven vyššie a je silnejší. V danom prípade to bol Jelcin. V kritickom okamihu silnejší prvok zasahuje do chodu udalostí a strháva ich na svoju stranu.
Jelcinov scenár si však precítal niekto, kto sa nachádzal ešte vyššie. V prípade pucu v roku 1991, podobne ako v mnohých iných, to boli autori nového svetového poriadku – Americania. Títo zase skorigovali Jelcinov plán, ktorý pravdepodobne nerátal s takým katastrofálnym rozpadom sovietskeho impéria. Starostliví architekti svetovej demokracie s ním však pocítali. Vonkoncom im nezáležalo na tom, ci v Rusku bude Gorbacov, alebo Jelcin. Pre nich bolo dôležité rozložit sovietske impérium, k comu krácali celé desatrocia. Preto v prvej zostave Jelcinových revolucných pomocníkov a poradcov z tisícky ludí pätsto bolo Americanov.
Podla rovnakého vzorca sa odvíjali aj krvavé udalosti v Moskve v roku 1993. Podobne sa rozpadla Juhoslávia. Vzorce prevratov s mnohoúrovnovým riadením sú mimoriadne efektívne.
Pamätám sa na to, ako Gorbacov priletel z Krymu do Moskvy a vyriekol okrídlenú vetu: „Už teraz viem, kto jest chu“ (z ang. „who is who“, pozn. prekl.). Ako sa mu Jelcin otvorene vysmieval a prinútil ho pred kamerou nahlas precítat text z papiera, ktorý urobil z vtedy ešte celkom legitímneho prezidenta ZSSR úplného idiota. Pamätám sa aj na to, ako rafinovane sa Gorbacovovi na tlacovej konferencii vysmievali novinári, ktorí boli prítomní na mieste udalostí a chápali ich mnohovrstvový význam.
Moje clánky o augustovom puci 1991 boli, pravdepodobne, jedinými pokusmi zo strany slovenských médií vysvetlit to, co sa dialo. Možno preto neprešli bez povšimnutia. Práve nimi sa zacala moja spolupráca s denníkom Práca, ktorá s prestávkami trvala niekolko rokov. Tento dnes už neexistujúci denník zostal pre mna jediným slovenským periodikom, ktoré doteraz nepovažujem
za cudzie. Denník, ktorý by sa mohol stat lídrom na trhu nezávislej tlace, ale nestal sa, pre slovenské médiá z tradicných dôvodov – zásluhou neprofesionálneho vedenia.
Moje vztahy s Prácou boli zložité. S príchodom každého nového šéfredaktora sa opakovala rovnaká situácia. Vždy prichádzal moment, ked sa šéfredaktorovi odrazu nieco nepácilo a žiadal v texte zmeny. Ja som odmietal, lebo v svojich textoch nikdy nic nemením, iba ak na základe vlastnej vôle. V tej chvíli sa moja spolupráca s denníkom koncila, kým sa neobjavil nový šéfredaktor, ktorý ma pozval znovu spolupracovat. Potom sa celá situácia zopakovala. Toto trvalo dovtedy, až kým pocet citatelov mojich kníh prevýšil pocet citatelov Práce a spolupráca s týmto denníkom stratila svoj význam.
Až ovela neskôr som sa dozvedel, že jeden šéfredaktor mal výhrady voci uverejneniu clánku o Luptákovi, lebo bol skrytý luptákovec. Inému sa nepácilo, co píšem o SNS, lebo chodieval s lídrami SNS na polovacku. Tretí sa jednoducho bál úplne všetkého, a ked ho vyhnali, mimochodom, tak ako všetkých ostatných šéfredaktorov Práce, zacal sa odrazu venovat medicíne v Smere. Teda za každým zo šéfredaktorov vial dlhý a hunatý chvost osobných kontaktov, a len co sa moje pero tohto chvosta dotklo, zacínal sa konflikt.
Ale toto všetko nasledovalo až potom. Po auguste 1991 som napísal pre Prácu sériu materiálov o Rusku a medzinárodnej politike. A takto nenápadne som sa stal autorom, ktorého cíta dost široká verejnost.

Esej superslovák Vladimír Meciar

K svojmu súcasnému postaveniu politického analytika ci prognostika som sa dostal rovnako náhodne, ako ked niekto obcas nájde na ulici hodinky alebo penaženku.
Písal sa rok 1995. V tom období som prežíval to, comu sa zvykne hovorit tvorivá kríza. Moje pokusy napísat nový román jasne ukazovali, že tentokrát román nemám v hlave. Iba dodám, že roky, kedy som písal romány – zatial som ich napísal iba dva –, boli tie najkrajšie a najštastnejšie v mojom živote.
Nový román som písal s prestávkami od roku 1993, ale neskôr, v roku 1995, som trpko pocítil, že mi to nejako nejde. Bud sa zmenila doba, alebo som sa zmenil ja, ale okrem nedokoncených kapitol z nového románu Rezident nezostalo nic – preco, to ne¬ viem. Som však presvedcený, že cas románu v mojom živote ešte len príde.
Ked sa v roku 1994 opät dostal k moci Meciar, došlo k „výmene stráží“ v televízii a s nástupom nových mocipánov zanikol aj môj autorský televízny cyklus Prognostické dialógy. Pokracoval som v písaní clánkov pre Prácu o udalostiach v Rusku, ale stále sporadickejšie. Problém bol v tom, že v miestnych médiách som nenachádzal oponentov pre svoje názory na vývin v Rusku. Snažil som sa písat širšie o medzinárodnej politike – s rovnakým výsledkom: podobalo sa to na hru futbalového útocníka na prázdnom ihrisku. Mimochodom, od tých cias prešli roky, no situácia sa nezmenila. V slovenských médiách nepoznám ani jedného autora, ktorý by ma bol zaujal svojimi vlastnými názormi na medzinárodnú politiku.
Zacal som teda hladat tému, ktorá by bola zaujímavá pre mnohých. Dlho som sa namáhat nemusel – ležala celkom na povrchu a volala sa Vladimír Meciar. Nedá sa povedat, že by sa vtedy o Meciarovi písalo málo. Jeho meno plnilo novinové stránky už vela rokov. Preto som si pre seba sformuloval tvorivú úlohu: opísat Meciara ako politický fenomén. Tak sa zrodila moja prvá esej o slovenskej politike Superslovák Vladimír Meciar, ktorú uverejnila Práca, za co som jej dodnes vdacný.
Uvedenú esej som spociatku ponúkol na precítanie denníku Sme. Zdalo sa mi, že tento denník by mal o nu prejavit záujem. Vtedy som po prvýkrát narazil na to, že slovenská tlac, napriek jej vonkajšiemu nezávislému obalu, je skrz-naskrz stranícka a podlieha prísnej vnútornej cenzúre. Rozsahom nevelkú esej v redakcii Sme cítali div nie dva mesiace. Vdaka svojej naivite som nepredpokladal, že tento denník, ktorý tak vášnivo bojuje za demokraciu a slobodu, je v prvom rade ústredným orgánom marginálnej Demokratickej strany. Až po rokoch som sa dozvedel, že esej zádrapcivo študovali najvyšší cinitelia v hierarchii DS. Po tom, ako si ju precítali, zacali mi vtedajší pre mna neznámi ideológovia prostredníctvom clenov redakcie tlmocit pripomienky, aby som text skrátil a kde-tu v nom nieco pozmenil. Najmä v tej casti, o ktorej sa svetoobcianski demokrati domnievali, že vo vztahu k Meciarovi vyznieva pozitívne.
Zarazený reakciou v tom case, ako sa zdalo, najslobodnejšieho a najdemokratickejšieho denníka Sme, ponúkol som esej bez velkej nádeje na úspech denníku Práca. Tieto noviny sa mi totiž už vtedy zdali príliš opatrné a konformistické. Reakcia však bola kladná. Esej uverejnili a už na druhý den som sa dozvedel, že iba v redakcii Práce sa urobilo niekolko stoviek jej xerokópií.
Pre mna to znamenalo jediné, že treba z toho urobit knihu. A tak o niekolko mesiacov uzrela svetlo sveta moja prvá kniha v slovencine s rovnakým názvom Superslovák Vladimír Meciar. Kniha mala úspech a ja som získal mnohých sympatizujúcich citatelov. Našli sa však aj nevraživci.
Reakcia obycajných ludí na knihu mi poskytla prvý obraz toho, aký je v skutocnosti slovenský citatel a cím sa líši od ruského. Spomínam si, ako ma raz v meste zastavila jedna známa ruštinárka a dôležito povedala: „Samozrejme, vy si to môžete dovolit napísat, lebo ste Rus. Ale Slovák by sa nieco také neodvážil napísat“.
Velmi dlho a sústredene som vtedy premýšlal, co mi tým vlastne táto ctená dáma chcela povedat. Napokon som to pochopil tak, že Rus si môže dovolit vyslovit odvážne a buricské názory, lebo jeho nepotrestajú, kým Slováka by urcite potrestali. Dalšia známa ruštinárka mi položila zvláštnu, priam filozofickú otázku: „Smie clovek vyslovit svoj názor?“ Potešila ma tým, že moju knihu prijala ako autorský názor. Otázkou ma však zaskocila. A preco by nesmel? – nechápal som. Ved máme demokraciu a obciansku spolocnost, vítazí pluralita a sloboda názorov.
Bol by som rád, keby ma citatel správne pochopil – až dnes, s mojimi terajšími skúsenostami si dovolujem o týchto súvislostiach ironizovat. Ale vtedy, podobne ako ostatní, som prijímal nové pravidlá za naozaj nové a v mnohom im veril. Možno sa budete smiat, ale veril som v slobodu tlace. Bol som preto ohúrený, ked vtedajší vládny denník Slovenská Republika uverejnil velký clánok s titulom: Kto je Sergej Chelemendik. Text bol napísaný v štýle literárneho udania stalinských cias – po textoch tohto typu v tom období cloveka hned popravili ako nepriatela ludu.
Autorka clánku vysnorila o mne všetko, co len mohla, dokonca si dala tú námahu, že zašla aj na ruské velvyslanectvo s hlúpou otázkou, preco som tak nepekne napísal o Meciarovi, ked som Rus, a Rusi majú predsa Meciara radi. Alebo aspon by mali mat. V závere clánku autorka v súlade s vlastnou logikou dospela práve k takémuto záveru: ak autor až takto napísal o Meciarovi, to znamená, že nie je Rus.
Spomínam si aj na reakcie kníhkupcov, ktorí sa stažovali, že Meciarovi stúpenci kupovali túto knihu kvôli peknej obálke, a ked si ju precítali, snažili sa ju vrátit a pýtali si naspät peniaze.
Takto sa zacalo moje nové životné obdobie – zacal som písat texty, ktoré nazývam politická próza. Pri ich tvorbe som sa dost dlho nezamýšlal nad dôsledkami. Keby mi vtedy, pred ôsmimi rokmi, bol niekto ako v kine ukázal, s cím všetkým sa budem musiet v živote stretnút práve kvôli tejto politickej próze, musím úprimne priznat, že neviem, ci by som to všetko robil.
Nielen preto, že byt nezávislým autorom je tažké a nebezpecné akiste nielen na Slovensku. Knihy píšem preto, lebo verím v silu slova, lebo som bol v tejto viere vychovaný. Písal som a píšem knihy o slovenskej politike v nádeji, že zmením nieco k lepšiemu. Táto nádej však po všetky tieto roky pozvolne a bo¬ lestne skomierala.
Jedno z mojich velkých osobných rozcarovaní posledných rokov spocíva v tom, že aj napriek pocetnej citatelskej obci nemôžem povedat, že by moje knihy menili svet k lepšiemu. Možno, iba nedokážem vidiet a pocítit tieto premeny. A možno, cas literatúry jednoducho navždy odchádza do minulosti a zmenit nieco dokážu už len televízni autori, ktorých dôkladne vyberajú a pripravujú na to, aby slúžili mocným tohto sveta. Spisovatelom tak zostáva iba úloha pozorovatelov, kronikárov, fanatických hladacov pravdy, ktorí píšu svoju pravdu pre tých, ktorým sa, hádam, niekedy zachce vyhladat ju v knihách.
V závere úvahy o význame literatúry v súcasnom svete sa opät vraciam k jednej z mojich najoblúbenejších kníh – k Dostojevského románu Besy. Takmer štyridsat rokov pred vypuknutím krvavej revolúcie v Rusku Dostojevskij uvidel, predpovedal a opísal všetky jej hrôzy v podobe velkolepej, hypnoticky presvedcivej metafory. Román Besy si za týchto štyridsat rokov pred revolú¬ ciou roku 1917 precítali prakticky všetci vzdelaní Rusi, pocínajúc cármi a dvorom až po revolucionárov. Lenin ukrutne nenávidel Dostojevského práve kvôli tomuto románu a jeho autora oznacil za reakcionára. Román Besy teda cítali všetci, spolocnost bola vopred upozornená geniálnym prorokom, ktorý sa v dvadsiatom storocí stal jedným z najväcších spisovatelov nielen pre Rusko, ale aj pre celý citatelský svet. A co nasledovalo? Pomohlo vari niekomu toto varovanie, zabránilo tomu, aby sa stalo to, co sa udialo v Rusku a otriaslo celým svetom? Nie. Knihy nemenia svet, ale jednoducho si žijú svojím vlastným životom.
Nemecký filozof a romantik Nietsche by sa asi pomiatol, keby mu povedali, že jeho menom nacisti budú raz posväcovat plynové komory. George Orwell s jeho aristokratickou anglickou výchovou by nevydržal ani jeden den v súcasnom mediálnom svete, o ktorom sa obcas dá povedat, akoby bol vybudovaný podla receptu prevzatého z jeho slávneho románu 1984. Pravda, v tomto románe obrazovky a kamery každého len sledovali – Orwell si nemohol predstavit, že všetko bude ovela jednoduchšie a strašnejšie. Obrazovky budú každému, všetko a vždy ukazovat a prikazovat – a vtedy nevyhnutnost dozerat na ludské stádo, zhypnotizované televíznym žiarením, jednoducho odpadáva.

SLOVENSKÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL
Slováci ako fenomén

Najprv sa pokúsim sformulovat to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe niekolkých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vracat.
Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustavicne sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov – slovo „veriaci“ im hovorí ovela viac než mnohým ich susedom.
S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, radost
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a cistý vztah k prírode a k sebe navzájom.
Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachovat vnútornú dôstojnost – fenomén, ktorý je
pre mna najväcším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriadovali, ale otrokmi sa nestali – tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetlit stárocnou izoláciou slovenských dedinských obcín od európskeho diania, neúcastou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli velké vojny.
Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposial nosia ludový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Pricom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.
Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia, pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení velmi intenzívne prežívat procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stárocia – industrializáciu, urbanizáciu a zároven nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú oznacovat ako trhové reformy. Intenzita zmien, pocínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storocia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Velká cast obyvatelstva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ludia hovoria, že volakedy boli ludia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.
V súcasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, co samo o sebe nemusí byt zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybnovat, tobôž menit.

 

Celú knihu si môžete objednať v kníhkupectve Sergeja Chelemendika.