PRAVOSLÁVNE DOGMATICKÉ BOHOSLOVIE I. a II. (úryvok)

VYSOKOŠKOLSKÉ UČEBNÉ TEXTY UNIVERZITA P. J. ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH

Prot. doc. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.

PRAVOSLÁVNE DOGMATICKÉ BOHOSLOVIE I.

1995, PRAVOSLÁVNA BOHOSLOVECKÁ FAKULTA V PREŠOVE

Recenzenti: ThDr. Kryštof, biskup olomoucko-brnenský

Prot. prof. ThDr. Pavel Aleš, CSc.

Za odbornú a jazykovú stránku tohto vysokoškolského učebného textu zodpovedá autor. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Schválil rektor Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach dňa 12.10. 1995 pod č.j. 2195/1995 ako učebný text pre potreby študentov Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove. 2

O B S A H

kapitola

BOŽIE ZJAVENIE - PRAMEŇ KRESŤANSKEJ VIEROUKY

1/ ÚVOD .................................................................................................. 7

2/ POJEM „ORTHODOXIA“ ................................................................. 10

3/ VÝCHODISKÁ PRAVOSLÁVNEJ TEOLÓGIE .............................. 14

a) Božie Zjavenie ako prameň kresťanskej viery ................................. 14
b) Modlitba ako rozhovor medzi človekom a Bohom ........................... 15

4/ SVÄTÉ PÍSMO .................................................................................. 23

5/ SVÄTÁ TRADÍCIA ........................................................................... 28

6/ BIBLIA A TRADÍCIA ...................................................................... 32

Kapitola

TRIADOLÓGIA - UČENIE O BOHU TROJICI

1/ EXISTENCIA BOHA ........................................................................ 36

2/ POZNANIE BOHA ........................................................................... 41

3/ ČO HOVORÍ O POZNANÍ BOHA BOŽIE ZJAVENIE ? ................ 42

4/ UČENIE CIRKVI O POZNANÍ BOHA ............................................. 44

5/ UČENIE OTCOV A UČITEĽOV CIRKVI O POZNANÍ BOHA ..... 46

6/ BOH - TROJICA .................................................................................. 52

III. kapitola

TROJJEDINÝ BOH - STVORITEĽ SVETA

1/ ÚVOD ................................................................................................. 65

2/ PATRISTICKÉ UČENIE O STVORENÍ ........................................... 68

3/ PORIADOK STVORENIA ................................................................ 72

a) Neviditeľný svet ............................................................................... 72
b) Zlí anjeli ............................................................................................ 76
c) Viditeľný svet .................................................................................... 79

4/ PRAVOSLÁVNA ANTROPOLÓGIA ............................................... 82 4

a) Stvorenie človeka .............................................................................. 82
b) Prvotný hriech, jeho príčiny a následky ........................................... 89
kapitola

CHRISTOLÓGIA - UČENIE O ISUSOVI CHRISTOVI

1/ ÚVOD ................................................................................................ 98

2/ PRÍPRAVA ĽUDSKÉHO RODU NA PRIJATIE MESIÁŠA ......... 102

3/ PRÍPRAVA VYVOLENÉHO NÁRODA NA PRIJATIE

MESIÁŠA ........................................................................................... 108

4/ STAROZÁKONNÉ MESIÁŠSKE PRISĽÚBENIA

A PROROCTVÁ ................................................................................. 107

5/ PROROCTVÁ O MESIÁŠOVI V ŽALMOCH .............................. 109

6/ MESIÁŠSKE IDEY V PROROCKÝCH KNIHÁCH ..................... 111

7/ STAROZÁKONNÉ PREDOBRAZY .............................................. 113

8/ PRÍPRAVA POHANOV NA PRIJATIE MESIÁŠA ...................... 116

9/ FILOZOFIA ..................................................................................... 120

10/ POLYTEIZMUS ............................................................................ 122

11/ ISUS CHRISTOS ........................................................................... 124

12/ ISUS CHRISTOS - PRAVÝ BOH ................................................ 127

13/ VIERA CIRKVI V BOŽSTVO ISUSA CHRISTA ....................... 131

14/ ISUS CHRISTOS - PRAVÝ ČLOVEK ......................................... 134

15/ ISUS CHRISTOS - BOHOČLOVEK ............................................ 140

16/ SPÔSOB HYPOSTÁZNEHO SPOJENIA DVOCH

PRIRODZENOSTÍ V CHRISTOVI ................................................ 144

17/ DÔSLEDKY HYPOSTÁZNEHO SPOJENIA DVOCH

PRIRODZENOSTÍ V ISUSOVI CHRISTOVI ................................ 147

a) Spojenie vlastností dvoch prirodzeností ......................................... 148
b) Kenóza Syna Božieho vo Vtelení, utrpení a smrti na

Kríži a zbožštenie Jeho ľudskej prirodzenosti ................................. 151

c) Panna Mária - Bohorodička ........................................................... 153
d) Spasiteľova bezhriešnosť ............................................................... 161
e) Christovi prináleží úcta ako Bohu .................................................. 164 5

kapitola

SOTERIOLÓGIA

1/ ÚVOD .............................................................................................. 167

2/ VTELENIE LOGA Z ASPEKTU NÁŠHO SPASENIA ................. 172

3/ KRST ISUSA CHRISTA V JORDÁNE Z ASPEKTU

NÁŠHO SPASENIA .......................................................................... 178

4/ PREMENENIE ISUSA CHRISTA Z ASPEKTU

NÁŠHO SPASENIA .......................................................................... 180

5/ SPASITEĽOVO PREMENENIE, SMRŤ NA KRÍŽI

A TAJOMSTVO NÁŠHO SPASENIA ............................................ 183

a) Nevyhnutnosť Spasiteľovho utrpenia ............................................ 183
b) Vykúpenie ...................................................................................... 188
c) Vykúpenie ľudského rodu od prekliatia ......................................... 191
d) Smrť Bohočloveka bola aj zmierením s Bohom ............................ 195
e) Smrť Bohočloveka bola naším očistením,

ospravedlnením a posvätením .......................................................... 199

f) Víťazstvo Bohočloveka Isusa Christa nad hriechom,

smrťou a démonom ........................................................................... 202

6/ SPASITEĽOVO ZOSTÚPENIE DO PEKIEL

A NAŠE SPASENIE ......................................................................... 207

7/ ZMŔTVYCHVSTANIE ISUSA CHRISTA

A TAJOMSTVO NAŠEJ SPÁSY ..................................................... 212

8/ NANEBOVSTÚPENIE ISUSA CHRISTA

A NAŠE SPASENIE ......................................................................... 218 6

k a p i t o l a

BOŽIE ZJAVENIE – PRAMEŇ KRESŤANSKEJ VIEROUKY

Úvod

Pohľady do dejín pravoslávnej dogmatickej teológie nás presvedčili okrem iného aj o tom, že Cirkev už oddávna vyjadrovala svoju vieru prostredníctvom dogmatických formulácií.

Grécky pojem „dogma“ znamená pravdu, ktorá nepodlieha diskusii. V knihe Skutky svätých apoštolov sú za dogmy považované také ustanovenia, ktoré boli prijaté v Cirkvi cez apoštolov a starších v Jeruzaleme (16, 4). V chápaní sv. otcov dogmy znamenajú „náuku Pána a apoštolov“ (sv. Ignác Antiochijský, list k Magnez. 13).1

1 Paul Evdokimov: Prawoslawie, Warszawa 1964, str. 193.

2 Ibidem, str. 194.

Formulovanie jednotlivých dogmatických právd nikdy nebolo považované za konečný cieľ, ale iba za prostriedok k dosiahnutiu spásy.

Pravoslávna Cirkev dodnes zachovala prvotnú koncepciu dogmy, ktorá sa vyznačuje jednotou učenia, vyznania viery a liturgie. V pravoslávnej Cirkvi totiž neexistuje dogma, ktorá by sa nemohla stať doxologickým hymnom na Božiu oslavu. Tak isto nie je kresťanská hymnológia, ktorá by istou mierou nebola prijatá ako dogmatický komentár viery Cirkvi. V pravoslávnej tradícii oba aspekty, bohoslužba a dogma, sú neoddeliteľne spojené. Dogmy prijaté všeobecnými snemami sa svojím samotným znením pripodobnili doxologickej chválitebnej modlitbe. Nie je nič zvláštne, že dogmy úplne prirodzene našli bezprostredné vyjadrenie rovnako v bohoslužbe a tak isto aj v ikonografii. Pavol Evdokimov tvrdí, že dogmy sú slovnou ikonou.2

Dogmy teda v pravoslávnej Cirkvi nie sú len vyjadrením učenia Cirkvi, ale zahŕňajú v sebe také prvky ako je doxológia (modlitba chvály), adorácia (vzývanie Svätého Ducha), vyznanie viery a akt vďakyvzdania za Božie spasiteľné dielo. Všetky tieto prvky sú zakorenené v existenciálnom oddaní sa človeka Bohu.

Z druhej strany nie je možné prinášať obeť, prechádzať k eucharistickej anafore, pokiaľ nevyznáme vieru. Dogmatický obsah je tak Cirkvou obetovaný na Božiu slávu. 7

Niceocarihradský symbol viery sa stáva vzorcom každej dogmatickej formulácie, každého vyznania viery a každej teológie, ktorá chce byť považovaná za systematickú.

Cirkev vyznáva a dosvedčuje dogmy ako súčasť svojej prirodzenosti, preto sa aj nazývajú dogmami Cirkvi. Svojou povahou sú dogmy podstatnými a normatívnymi elementami viery. Preto od neofitu vstupujúceho do Cirkvi sa vyžaduje vyznanie viery. Vieme tiež, že aj kandidát na biskupa vyznáva vieru v obšírnejšom symbole.

Podľa pravoslávnej tradície formulovanie dogiem nie je procesom čisto ľudským, ale teandrickým (bohoľudským), podľa vzoru Vtelenia. Vtelenie Syna Božieho nie je iba ideou alebo učením. Je to predovšetkým skutočnosť, ktorá sa raz a navždy zrealizovala v čase. Vďaka Vteleniu sú Boh a človek opäť jedno. Touto realitou je Cirkev. Isus Christos je však bytostne spojený aj s Hypostázou Svätého Ducha. Preto Cirkev ako Telo Christovo je aj oblasťou pôsobenia a prebývania Svätého Ducha. Svätý Duch tu spolupôsobí s činiteľom ľudským. Idea synergizmu, taká drahá pravoslávnemu mysleniu, sa teda prejavuje v Cirkvi.

Prvotná Cirkev sa často dovolávala skutočnosti, že je riadená Svätým Duchom a vďaka tomu zachováva totožnosť a súvislosť svojej prirodzenosti i učenia. Dogma pochádza zo súhlasu Cirkvi a jej charizmatickej pamäte ako celku. V pravoslávnom chápaní dogma nie je vyjadrením individuálneho uvedomenia, ale vedomia Cirkvi ako celku. Vyrastá z ekleziálnej skúsenosti a tkvie v kolegiálnom (sobornom) vedomí Cirkvi ako norma a pravidlo. Zhoda biskupov, zhromaždených na sneme, je vo svetle prvotnej ekleziológie vyjadrením najvyššej autority v Cirkvi, alebo znakom spoločenstva a činnosti Svätého Ducha. Súhlas celého Božieho ľudu vyjadrený k dogme dosvedčuje teandrickú povahu dogmy. Podľa učenia pravoslávnej Cirkvi právo na vyhlásenie dogmy prislúcha jedine všeobecným snemom.

Pravoslávna Cirkev zdôrazňuje ekleziálnu funkciu dogmy. Poslaním dogmy nie je len obrana právd viery (moment apologetický), ale taktiež vytýčenie smeru praktického kresťanského života.3

Východná tradícia výrazne neodlišuje dogmu od mystickej skúsenosti, lebo dogma je svedectvom pravdy vo svete. Toto svedectvo každého kresťana obsahuje spasiteľný význam, lebo je účasťou na tajomstve Vykúpenia.

Veriaci, ktorý neprijíma dogmy, vylučuje sám seba z ekleziálneho spoločenstva. Zmysel anatémy spočíva už iba v ohlásení dokonalého odpadnutia od Cirkvi. 8

3Rukopis prednášok ThDr. Pavla Aleša z Dogmatického bohoslovia.

4 Stefan Cankov: Pravoslavné křesťanství východní, Liga pravoslavné kultury 1931, str.39.

5Ibidem, str. 32.

Každá dogma musí vychádzať z Písma, preto nijaká vieroučná pravda nemôže dodať nový obsah Písmu.

Pravoslávna teológia potvrdzuje aj úzke spojenie medzi dogmou a Tradíciou. Tradíciu pravoslávie chápe ako živú a dynamickú skutočnosť, preniknutú prítomnosťou a pôsobením Svätého Ducha. Písmo sa vďaka Tradícii stáva živým svedectvom pravdy. Dogma žije v prúde Tradície a umožňuje veriacim prijať pravdy hlásané živou Tradíciou. Dogma je totiž vyjadrením pravdy, ktorá je sformulovaná pod vplyvom požiadavky konkrétnej doby.

Ak vyznávame nejakú dogmu, treba mať vždy na pamäti apofatickú zásadu východnej pravoslávnej teológie. Ľudské pojmy nie sú adekvátne na vyjadrenie Božieho tajomstva v absolútnom slova zmysle. Smrteľným nebezpečenstvom je ohraničenie Božích právd ľudskými definíciami, lebo dogmy nie sú len ľudskými pravdami.

Pravoslávna Cirkev činí rozdiel medzi dogmou, teologumenonom a súkromným teologickým názorom. Dogma je záväzná pravda viery. Teologumenon je názorom niekoľkých svätých otcov a učiteľov Cirkvi. Súkromný teologický názor je záležitosťou jednotlivca. Teologumenon a súkromný teologický názor sú aktuálne dovtedy, dokiaľ v konkrétnom prípade nerozhodla Cirkev inak.4

Pojem „o r t h o d o x i a“

Prv než budeme hovoriť o východiskách pravoslávnej teológie, je potrebné, aby sme si vysvetlili zmysel gréckeho pojmu „orthodoxia“, pretože správne pochopenie tohto pojmu nám uľahčí odpoveď na otázku, z akého základu vychádza pravoslávna teológia.

Profesor sofijskej univerzity Stefan Cankov, ktorý sa snažil Západu priblížiť pravoslávnu Cirkev, konštatoval: „Na Západe je správne vypozorované, že východní kresťania kladú pri sebaposudzovaní hlavný dôraz na prívlastok „pravoslávny“.5

Pojem „pravoslávie“ je prekladom, a to dosť voľným, ale zato významným vo svojom dôraze, gréckeho slova „orthodoxia“. „Orthos“ znamená správny, pravdivý a „doxa“, od slovesa „dokeo“, 9

myslím, súdim, má význam mienky, názoru, ale tiež môže znamenať slávu. Pojem „orthodoxia“ teda znamená správne myslenie, správne presvedčenie a podobne. Presnejší a doslovný preklad tohto pojmu do slovenčiny by mal znieť „pravovernosť“. Naproti slovu „orthodoxia“ stojí pojem „heterodoxia“, čo znamená v preklade „inakoverie“, teda inú, nesprávnu, chybnú vieru. Keď však naši predkovia volili pre preklad slova „orthodoxia“ pojem „pravoslávie“, chceli zdôrazniť to, čo je špecifické pre východné kresťanstvo: nielen rozumový aspekt kresťana vo vzťahu k viere, ale predovšetkým tú skutočnosť, že východné kresťanstvo pravdivo nielen verí, ale aj pravdivo oslavuje Boha v živote.6 V tomto pojme je naznačený ontologický charakter uznávania pravdy, keď pravda viery nie je iba objektom intelektu, ale stáva sa základom celého kresťanského života. Život kresťana musí byť odrazom reality pravdy, živým prejavom presvedčenia o veciach Božích, čo kresťana následne povedie k tomu, že musí „Bohu slúžiť a pre Boha žiť“.7

6 Prof.M.Šesan: O pôvode slova pravoslavie, Odkaz svätého Cyrila a Metoda č.7, 1990, str. 223.

7Stefan Cankov: Cit. dielo, str. 32.

Pravoslávie je teda správne učenie, pravá viera, ale súčasne aj správne a pravdivé oslavovanie Boha ako nutný dôsledok nároku pravdivej viery. V pravoslávnej Cirkvi je tak myšlienková, teologická oblasť ontologicky spätá s prejavmi pravdivej bohoúcty. Čo v praxi znamená, že teológia je vždy spojená s modlitbou, s liturgickým vyznávaním viery.

Formálny princíp pravoslávia vyrastá z toho, že pravoslávna Cirkev je starobylá a takou chce aj zostať. Je Cirkvou apoštolov, Cirkvou všeobecných snemov, Cirkvou veľkých cirkevných otcov a učiteľov starokresťanskej doby. Pravoslávna Cirkev bola a zostala bezprostrednou ochrankyňou a dedičkou prvobytnej Cirkvi Christovej. Historicky pravoslávny teológ zachováva líniu viery apoštolov, svätých otcov a všeobecných cirkevných snemov. Pri zachovávaní tohto princípu je pravoslávna Cirkev verná odkazu, ktorý vyjadril samotný Christos svojim učeníkom vtedy, keď ich posiela na misijnú činnosť. Povedal im: „Šedše ubo naučite vsja jazyki, kresťjašče ich vo imja Otca i Syna i Svjataho Ducha, učašče ich bľjusti vsja, jelika zapovidach vam. I se, az s vami jesm vo vsja dni do skončanija vika. Amiň ( Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Svätého Ducha a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen)“ (Mt 28, 19-20). Tento Christov odkaz nie je časovo obmedzený iba na dobu apoštolskú, ale vzťahuje sa na celé 10

kresťanstvo. Preto pravoslávna Cirkev dbá o to, aby v každej historickej dobe bola svojou vierou identická dobe apoštolskej.

Neznamená to však, že pravoslávna Cirkev je výlučne obrátená k minulosti. Musíme upozorniť na jedno, čomu nepravoslávni nerozumejú, alebo rozumejú nesprávne. Pravoslávna Cirkev sa síce považuje za starobylú apoštolskú Cirkev a vernú ochrankyňu starokresťanského dedičstva, ale len v zmysle všeobecne ustanovených základných kresťanských právd. Preto pravoslávna Cirkev je Cirkvou tradičnou či konzervatívnou len v relatívnom slova zmysle. Je súčasne Cirkvou starobylou aj novou, analogicky je to aj so Svätým Písmom, ktoré je starobylé, ale súčasne nové, ktoré ukazuje človeku nové horizonty. Pravoslávna Cirkev je teda tou Cirkvou, ktorá práve pre svoje „staré dedičstvo“ je najmenej spútaná a tak si udržala svoju plnú slobodu rozvoja.8 Christova Cirkev je súčasne tradičná aj nová vďaka Päťdesiatnici, lebo Svätý Duch je garantom neomylnosti Cirkvi a oslovenia človeka.

8Stefan Cankov: Cit. dielo, str. 33.

9Prof.M.Šesan v štúdii Orthodoxie, histoire d un mot et de sa signification (Pravoslávie, dejiny slova a jeho význam), Istina č.4/1970, podrobne rozpracováva túto tématiku.

10Prof.M.Šesan: Cit. čl., str.223-224.

Pojmy „orthos“ a „doxa“ sa často používajú v Novom Zákone. V dnešnom zmysle boli prvýkrát použité Hegezipom v roku 155. Rozlišoval nimi učenie Cirkvi od učenia heretikov. Alexandrijský biskup Alexander v roku 321 žiadal, aby Ários bol naspäť privedený k zbožnosti a orthodoxii.

Svätý apoštol Pavol (Gal 2, 14; 1 Tim 2, 15; 2 Tim 2, 15) ako prvý, podľa prof.M.Šesana, viaže pojem „orthos“ k slovesu „orthopodein“, čo znamená správne chodiť, a k slovesu „orthotonein“, čo znamená správne podávať, čím ukazuje, že k pravdivosti a plnosti je možné dôjsť iba činnosťou, vierou a skutkami, a nie len na základe teoretických úvah.9

Pojem „orthodoxia“ sa stal oficiálnym slovom, ktorým sa označovalo dokonalé uchovávanie správneho učenia svätého Evanjelia. Všeobecné snemy a otcovia Cirkvi na Východe i na Západe používajú bežne toto slovo. Svätý Ján Damaský si pripisuje zásluhu, že v plnosti vysvetlil pojem „pravoslávie“ a tvrdí, že „tajomstvo pravoslávia spočíva v Božej ikonómii, aby sa vo svete realizovalo Evanjelium“ (PG 150, 327, note 33). Je známe, že sv.Ján Damaský publikoval prvé systematické dielo pod názvom „Presný výklad pravoslávnej viery“.10 11

Aby sa odlíšilo pravé učenie od pochybných smerov, svätí otcovia označovali opačné učenie príponou „-izmos“, latinsky „-izmus“. Aj po rozkole kresťanstva pojmom „orthodoxia“ je označované pravdivé učenie a niektorí kresťanskí učitelia ním charakterizujú východných kresťanov, ktorí svojou vierou zostali verní tradícii všeobecných snemov.

Postupne všetky učenia, ktoré nezostali verné pravdivému duchu Evanjelia v zmysle pravého Christovho učenia, ale boli ľudským výmyslom, dostali pomenovanie pomocou prípony „-izmos“, latinsky „-izmus“. Tak vznikali pomenovania: manicheizmus, arianizmus, apolinarizmus, pelagianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus, origenizmus, mohamedanizmus a ikonoklazmus. Z tohto dôvodu boli v 8. a 9. storočí aj na byzantskej univerzite príponou „-izmos“ označované tie učenia, ktoré sa vyznačovali nekresťanským duchom.

Medzi takéto učenia bola zaradená filozofia Platóna i Aristotela ako metóda rozumovej špekulácie a poznania.11 V tomto zmysle a postoji proti všetkým „-izmom“ doby, ktorých svätý Ján Damaský vo svojej dobe napočítal 102, východní teológovia orthodoxiu zastávali s väčším dôrazom a žiadneho z nich nenapadla myšlienka spojiť príponu „-izmus“ s pojmom „orthodoxia“ vo forme orthodoxizmus. Ani na Západe, kde po rozkole v roku 1054 nastalo obdobie scholasticizmu, sa nikto nepokúsil prirovnať pomenovanie „orthodoxie“ k súčasnému „-izmu“. Keď sa začalo s prekladom gréckej teológie do cirkevnej slovančiny, bolo slovo „orthodoxia“ preložené pojmom „pravoslávie“, aby bol dodržaný tradičný zmysel tohto slova, v zmysle pravdivej alebo pravej oslavy Boha. Preto aj na Rusi a v Rumunsku, kde sa rozvíjala mystika, pravoslávie znamenalo činnú vieru, modlenie a bohoslužby. V bohoslužobných knihách je obsiahnuté celé teologické učenie východnej pravoslávnej Cirkvi, ktoré je nutné pre spasenie človeka. Pravoslávna Cirkev dogmami, t.j. vieroučnými pravdami, oslavuje Boha. Na Východe teológia, bohoslužba a kresťanský život sú bytostne prepojené. Pravdivá teológia zaručuje pravdivú bohoslužbu, ktorá plodí pravdivý kresťanský život.

11 G.Stadtmüller: -izmus, v časopise Saeculum č.3/1952, str.341-344.

Situácia sa mení vtedy, keď na Západe v 16. storočí vzniká reformácia, ktorá k jednotlivým svojim smerom pripája rôzne „-izmy“. Proti nej rímska cirkev zhrnula svoje vlastné učenie na sneme v Tridente (1545-1563) a pomenovala sa „rímskym katolicizmom“. Snaha pripojiť „-izmus“ i k pravosláviu, o čo sa snažili niektorí západní bádatelia, sa nevydarila. Z nevedomosti sa 12

pre pravoslávie uvádza názov „palamitský hesychazmus“ alebo „palamizmus“, „novohelenizmus“ a podobne.12

12 Pre úplnosť uvádzame ďalšie práce prof. M. Šesana z dôvodu, že tento teológ svoju pozornosť zameriava na uvedenú problematiku. Jeho štúdie sú z tohto hľadiska dôležité. Sú to tieto práce: Zmysel pravoslávia, Hlas pravoslaví č.10/1959; Orthodoxia si catolicitatea (Pravoslávie a katolicita), Ortodoxia č.1/1951 a č.2/1951; Pohyb slova „orthodox“ na Západe, Mitropolia Ardealului,č.1-4/1956; Sur le mot orthodox (O slove orthodox), Byzantinoslavica č.12/1951; Orthodoxie, Byzance at Rome (Pravoslávie, Byzancia a Rím), Byzantinoslavica č.18/ 1957.

13 Prof. M. Šesan: O pôvode slova pravoslávie, str. 224-225.

14 John Meyendorff (Jovan Majendorf): Svati Grigorije Palama a pravoslavna mystika, Beograd 1983, str. 87.

Tým, ktorí pravoslávie považujú iba za formu modlenia, za Cirkev modlitby, alebo opačne, že ho považujú za neživý súhrn tradičného učenia, za mŕtvu Cirkev, odpovedá už v 8.storočí svätý Ján Damaský, ktorý tvrdí, že zmysel pravoslávia spočíva v Božej starostlivosti o to, aby sa vo svete naplnil život a učenie Isusa Christa.13

V pravoslávnom chápaní teológia je spasením, tak ju formuloval svätý Gregor Palama, keď sa v XIV. storočí postavil na obranu pravoslávia.14 Pravoslávie teda nie je ničím iným ako prameňom viery, života a spásy.

Východiská pravoslávnej teológie

A/ BOŽIE ZJAVENIE AKO PRAMEŇ KRESŤANSKEJ VIERY

Pravoslávna Cirkev nerobí rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným zjavením. Prirodzené zjavenie je zrozumiteľné vo svetle nadprirodzeného zjavenia. Biblia nás privádza k tomu, že Boh sa zjavuje vo svojom stvoriteľskom akte. Prorok Dávid píše: „Nebesa povidajut slavu Božiju, tvorenije že ruku jeho vozviščajet tverď. Deň dni otrygajet hlahol, i nošč nošči vozviščajet razum (Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo Jeho rúk zvestuje obloha. Deň dňu oddáva zvesť, noc noci podáva poznanie)“ (Ž 18, 2-3).

Pokiaľ ľudia neboli zaťažení hriechom, videli za týmto svetom svojho Stvoriteľa. V dôsledku pádu ľudia postupne zabúdali na Boha a vytvárali si svojské predstavy o Bohu Stvoriteľovi. Boh 13

však vždy dával človeku o sebe vedieť. Svedectvom toho je potopa za Noeho, stavba Babylonskej veže, vyvolenie a príprava židovského národa na prijatie Mesiáša. Boh postupne zintenzívňuje svoju prítomnosť v stvorenstve, a to tak, že uzatvára Zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. Mojžišovi, ktorého oslovuje osobitým spôsobom, udeľuje na hore Sinaj Zákon, záväzný pre vyvolený národ. V konečnom výsledku prichádza na tento svet Boží Syn, Logos, v ktorom máme a poznávame Boha v tele. Je to najdokonalejšie zjavenie sa Boha v dejinách ľudstva. Ale ľudstvu na obrátenie sa k Bohu nestačilo ani to. Preto Christos zakladá Cirkev a udeľuje jej všetky prostriedky k tomu, aby sa každý človek mohol navrátiť k Bohu.15 Pod inšpiráciou Svätého Ducha bolo pre ľudí Božie Zjavenie aj zapísané. Svätý Duch je zárukou toho, že Cirkev správne určila kánon kníh tak Starého ako aj Nového Zákona. Tak sa Boh neustále prihovára človeku prostredníctvom Písma. Tento dialóg človeka s Bohom sa vedie v Cirkvi.

15Dumitru Staniloae (Dr.Dimitrije Staniloje): Pravoslavna dogmatika, Beograd 1993, str. 31-32.

16 Ibidem, str. 31-32.

V dôsledku pádu ľudia zabudli aj nato, že boli stvorení na Boží obraz a podobu. Všetci ľudia majú schopnosť rozumieť Božiemu Zjaveniu. K tomu je však potrebné, aby človek rozvíjal svoje „srdce“, svoje vnútro, k čomu nás vyzývajú svojím príkladom veľkí duchovní starci kresťanského Východu. Rozvíjanie nášho „Ega“ je možné preto, lebo Boh sa stal človekom a Svätý Duch pôsobí v dejinách tohto sveta.16

B/ MODLITBA AKO ROZHOVOR MEDZI ČLOVEKOM A BOHOM

Zatiaľ čo v nepravoslávnych kresťanských spoločenstvách sa kladie dôraz na kritické reflexie dogmatického učenia, alebo na výklad magistéria Cirkvi viac menej vo formálnom zmysle, pravoslávna teológia si je vedomá tesného spojenia teologického myslenia s duchovným životom. Pravoslávna teológia je spojená s prejavmi pravej bohoúcty, čo znamená, že je z jednej strany inšpirovaná, ale z druhej strany dosvedčená pravdivým duchovným životom. Pravoslávny teológ sa vedome stavia do pozície poslucháča Božieho tajomstva. Vie, že skutočné poznávanie Boha a Jeho tajomstva prichádza ako dar Svätého Ducha k tomu, kto je čistého a vrúcne úprimného srdca. Teológia je slovo Božie, slovo o Bohu a uvádza teológa do samotného vnútorného života 14

Svätej Trojice. Svätý Duch nás vedie k Isusovi, Synovi Božiemu, ktorý nám otvoril cestu k odpúšťajúcej a obnovujúcej láske nebeského Otca. Iba spoločenstvo so Svätým Duchom je správnym východiskom cesty k Bohu. Sám Christos nás učí, že: „Duch istiny, nastavit vy na vsjaku istinu (Duch pravdy uvedie vás do každej pravdy)“ (Jn 16, 13). Spoločenstvo so Svätým Duchom však človek nemôže získať ináč, len prostredníctvom modlitby.17

17 Arcibiskup Pavel: Ako veríme, Prešov 1992, str. 74-75.

Nie každý kresťan sa vie správne modliť. Isus Christos počas svojej misijnej činnosti nabádal svojich učeníkov k tomu, aby sa modlili správne. Otvorene im hovoril: „I jehda molišisja, ne budi jakože licemiri, jako ľubjat v sonmiščich i v stohnach putij stojašče molitisja, jako da javjatsja čelovikom. Amiň hlahoľu vam, jako vosprijemľut mzdu svoju. Ty že, jehda molišisja, vnidi v kliť tvoju, i zatvoriv dveri tvoja, pomolisja Otcu tvojemu, iže v tajni. I Otec tvoj, viďjaj v tajni, vozdasť tebi javi. Moľaščesja že ne lišše hlaholite, jakože jazyčnicy. Mňať bo, jako vo mnohohlaholaniji svojem uslyšani budut. Ne podobitesja ubo im. Visť bo Otec vaš, ichže trebujete, prežde prošenija vašeho. Sice ubo molitesja vy:... (A keď sa modlíš, nebuď ako pokrytci, ktorí radi stoja a modlievajú sa v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odplatu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne. A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. Nebuďte im teda podobní! Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv ako Ho prosíte. Vy sa teda takto modlite: ...)“ (Mt 6, 5-9) a prikázal im modliť sa pre nás už známu modlitbu „Otče náš“ (Mt 6, 9-13).

Z uvedených slov Isusa Christa je možné urobiť záver, že základom pravdivej modlitby v duchu a v pravde musí byť láska, pokora a pokánie. Bez lásky k Bohu a blížnemu nie je možné správne sa modliť. Pravoslávna teológia je teológia lásky. Človek sa nemôže modliť v pýche, ale iba v pokore, lebo len pokora ho privedie k odpusteniu previnení voči blížnemu. Ak kresťan vo svojom vnútri cíti poníženie, činí tým pokánie. Spytuje svoje vnútro sám pred sebou. Skúma sám seba. Modlitba je cenná tým, že naše srdce nasmerováva k Bohu. Je to beseda človeka s Bohom. Sila modlitby však spočíva v tom, že kresťana privádza k základnému cieľu, ktorým je získavanie Svätého Ducha. Pritom to nie je iný cieľ než zjednotenie s Christom, o čo sa snaží každý kresťan. Iba tí, ktorí sú naplnení Svätým Duchom, môžu zhodne so svätým apoštolom Pavlom povedať: 15

„Živu že ne ktomu az, no živet vo mni Christos (A nežijem už ja, ale žije vo mne Christos)“ (Gal 2, 20). Modlitba nás udržuje v spoločenstve so Svätým Duchom, ktorý nám súčasne garantuje život v pravde. Tento duchovný stav sa nedá presne definovať, alebo presne opísať. Každý ho však môže pocítiť v rozmeroch svojho ľudského života.18 Svätý apoštol Pavol solúnskych kresťanov vyzýva: „Neprestanno molitesja (Neprestajne sa modlite)“ (1 Sol 5, 17) a rímskych upozorňuje slovami: „V molitvi prebyvajušče (Buďte v modlitbe ustaviční)“ (Rim 12, 12). V pravoslávnej Cirkvi má svoje pevné miesto „neustála“ modlitba. V súčasnosti je praktizovaná v monastieroch, predovšetkým na známej hore Atos. Tejto modlitbe sú zasvätené mnohé diela a poznáme ju pod názvom Isusova modlitba, pretože kresťana sústreďuje na osobnosť Isusa Christa, Bohočloveka. Spomenieme Filokaliu, zborník skúseností veľkých otcov mystiky. Podstata tejto modlitby spočíva v opakovaní slov: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho“ (Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym). Jej sila nespočíva v špecifickom obsahu, ale v samotnom mene Isus. Podľa sve- dectva veľkých otcov mystiky meno Isus obsahuje v sebe silu Božej prí- tomnosti. Boh sa týmito slovami nielen privoláva, ale On je prítomný pri tomto volaní. Pôsobenie Isusovho mena v Isusovej modlitbe veľkí otcovia mystiky opisujú v rôznych prejavoch. Mnísi na Atose v 14.storočí, stúpenci svätého Gregora Palamu, a s nimi aj ďalší otcovia mystiky svedčili, že starci praktizujúci Isusovu modlitbu videli svetlo Christovho Premenenia, Táborské svetlo. To bolo potvrdené na synodách v Konštantinopole v 14.storočí. V tomto svetle starci nazerali na celé stvorenstvo, celý svet, vidiac na ňom pečať Božieho mena a pociťovali pritom duchovnú radosť. Meno Isusa, ktoré je v srdci človeka, mu udeľuje silu zbožštenia, ktorú nám daroval samotný Spasiteľ.19

18Archimandrit Agafangel (Savvin): Duchovnosť pravoslavija, Bogoslovskije Trudy, č. 10, Moskva 1973, str. 124-125.

19 Josef Baníček: Starci - duchovní otcové národa, Velehrad 1993, str. 20-21.

Isusova modlitba má podľa svedectiev starcov tri stupne. Po prvé je to ústna alebo slovná modlitba, kedy starec neustále slovne opakuje Isusovu modlitbu v stave vnútorného pokoja, lásky k blížnemu a pri dodržiavaní Božích prikázaní. V druhom stupni Isusova modlitba je rozumová alebo duševná. Od prvého stupňa sa odlišuje tým, že tu sa človek svojím rozumom úplne opiera o meno Isus, ktoré vzbudzuje v jeho „srdci“ Christova prítomnosť. Rozum sa pritom oslobodzuje od poblúdenia a spočíva v dobre. Tretí a najvyšší stupeň Isusovej modlitby sa realizuje v duši 16

alebo „srdci“ človeka. Modlitba preniká vnútro človeka, ktorý vidí sám seba v Božom svetle. Takto Isusova modlitba človeku plynie sama bez nejakej väčšej námahy alebo úsilia. Srdce človeka je naplnené prítomnosťou Christa, Jeho svetlom, ktoré cez človeka pôsobí aj na okolitý svet. Tento stav nie je možné opísať. Z tohto aspektu je však jasný význam a zmysel praktizovania tejto modlitby i v súčasnosti mníchmi na hore Atos, lebo prostredníctvom veľkých otcov mystiky sa posväcuje celé stvorenstvo, celý svet. Samozrejme, že rozdelenie na tri stupne je iba schéma, aby sme ukázali vnútorné putovanie človeka pri praktizovaní neustálej modlitby, ktorá je základným typom pravoslávnej mystiky.20

20Prot.Sergij Bulgakov: Pravoslavije, Paris 1985, str.312-313.

21 Ibidem, str. 309.

Mystika je prostredím, ktrorým pravoslávie dýcha, ona ho neustále obnovuje a naplňuje. Život v Pravosláví je spojený s videním iných svetov. Modliaci sa kresťan sa podľa svojich síl a duchovného stavu zúčastňuje v živote Isusa, Bohorodičky, svätých a cez nich sa stáva účastníkom neviditeľného sveta, jeho hodnôt. Stať sa účastníkom neviditeľného sveta je možné iba cez modlitbu, preto z tohto pohľadu modliť sa musí každý kresťan, nielen mních-starec, kňaz alebo biskup. Mať určené časy pre osobnú modlitbu je základná norma každodenného kresťanského života.21 Svätý apoštol Jakub vyzýva nás kresťanov takto: „Molitesja druh za druha, jako da izcilijete. Mnoho bo možet molitva pravednaho pospišestvujema. Ilija čelovik bi podobostrasten nam, i molitvoju pomolisja, da ne budet dožď , i ne odoždi po zemli lita tri i mesjac šesť (Navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého. Eliáš bol človek utrpeniu podrobený ako aj vy. Ale horlive sa modlil, aby nepršalo, a nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov)“ (Jak 5, 16-17). Tak isto aj svätý apoštol Pavol svojho učeníka Timoteja upozorňuje: „ Moľu ubo prežde vsich tvoriti molitvy, molenija, prošenija, blahodarenija za vsja čeloviki, za carja i za vsich, iže vo vlasti suť, da tichoje i bezmolvnoje žitije poživem vo vsjacim blahočestiji i čistoti. Sije bo dobro i prijatno pred Spasiteľem našim Bohom, iže vsim čelovikom choščet spastisja i v razum istiny prijti (Predovšetkým teda napomínam, aby sa diali prosby, modlitby, prímluvy a ďakovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých vysoko postavených, aby sme tichým a pokojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti. Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a došli k poznaniu pravdy)“ (1 Tim 2, 1-4). 17

Taký istý pohľad na význam a vážnosť modlitby v živote kresťana mali aj veľkí otcovia mystiky. Za všetkých uvedieme vyjadrenie jedného, svätého Gregora Palamu, ktorý napísal: „Nech si nikto nemyslí, bratia moji kresťania, že len predstavitelia hierarchie a mnísi sú povinní neustále prebývať v modlitbe... Pritom pamätajte na spôsob modlitby, ak je to možné, modlite sa neustále, modlite sa rozumom (mysľou). A toto my môžeme činiť vždy, ak chceme. Či chodíme, alebo sedíme, keď pripravujeme jedlo, keď pijeme, vždy sa mysľou môžeme modliť... Blahoslavení sú tí, ktorí zvykajú na tento spôsob modlitby, čím víťazia nad pokušením... Týmto spôsobom prekonávame všetky pokušenia. Tak prijímame Svätého Ducha do svojho srdca. Takáto modlitba je svetlom, ktoré preniká dušu kresťana a jeho srdce je naplnené láskou k Bohu. Jediná hodnota tejto modlitby spočíva v tom, že udržuje jednotu Boha s človekom a človeka s Bohom. Hľa, s ničím neporovnateľná blahodať rozumovej modlitby! Človeka stavia do pozície besedujúceho s Bohom... Čo viac si želať, keď mysľou sa vždy nachádzaš pred Bohom, bez ktorého žiadny človek nemôže byť blahoslavený ani tu, ani v inom živote.“22

22Svjatyj Grigorij Palama: XIV, O tom, čto vsem voobšče christijanam nadležit neprestanno moliťsja; prevzaté z knihy Thomas Hopko (Prot. Foma Chopko): Osnovy Pravoslavija, New York 1987, str. 292.

23Porovnaj v Žurnale Moskovskoj Patrijarchiji, Moskva 1956, č.1, str. 56.

Ako vidíme, svätí otcovia kladú dôraz na modlitbu predovšetkým z toho dôvodu, že modlitba je základným prostriedkom jednoty Boha a človeka a taktiež jednoty medzi ľuďmi. Takto sa pozerali na význam modlitby už aj samotní svätí apoštoli, ktorí modlitbu považovali za základný princíp misie. Keď vyberali prvých diakonov pre službu biednym, povedali im: „My že v molitvi i služeniji slova prebudem (My však budeme pilní na modlitbách a v službe slova)“ (Sk 6, 4).

Modlitba je pre každého kresťana nevyhnutná tak, ako sú základy pre hociakú stavbu. Táto potreba plynie zo samotnej podstaty človeka. Boh stvoril človeka preto, aby žil nie v rozdelení, ale v jednote s Bohom. A žiť v jednote s Bohom znamená prebývať v modlitbe. V pravoslávnej Cirkvi je len jediná duchovnosť platná pre všetkých členov Cirkvi, na rozdiel od rímskeho katolicizmu, kde existuje zvláštny poriadok modlitebného pravidla vo forme breviára, ktorý je zaväzný pre kňazov.

Modlitba je prvým a základným prejavom pravdivej mystiky. „Ak si teológ, ty sa čisto modlíš, ak sa čisto modlíš, potom si teológ“, zdôrazňuje známy atoský starec nášho storočia, Siluán.23 Na inom mieste tento starec konštatuje: „Mnohí filozofi došli k viere, že Boh je, ale Boha nepoznali. 18

Aj my, mnísi, hoci sa snažíme dodržiavať Boží Zákon dňom aj nocou, ale nie všetci poznali Boha, hoci aj veria. Jedna vec je veriť, že Boh je a druhá poznať Ho.“24 Z týchto slov je jasné, že len pravdivá mystika plodí pravdivú teológiu a opačne. Teológia nie je mysliteľná bez mystiky a mystika bez teológie. Bolo by veľkým nešťastím pre celé ľudstvo, ak by sme tieto dve reality od seba oddelili. Pravoslávie by tak stratilo svoju podstatu. Nedeliteľnosť mystiky a teológie je tým špecifikom, ktoré činí Pravoslávie Pravoslávím. Východné pravoslávne bohoslovie vždy bolo bytostne spojené s modlitbou, s liturgickou praxou. Na Východe nikdy nedošlo k oddeleniu modlitby od teológie, čoho svedkom bol Západ v dôsledku vplyvu tomizmu na teologické myslenie v XIV. storočí.

24Jeromonach Sofronij: Starec Siluán, Afon 1994, str. 64.

25Na túto skutočnosť poukazuje vo svojej Dogmatike Dr. Justín Popovič, významný teológ Srbskej pravoslávnej cirkvi.

V pravoslávnej Cirkvi nemôže existovať protiklad alebo nesúlad medzi bohoslužbou a teológiou, medzi modlitbou a vieroukou, lebo v pravoslávnej bohoslužbe je obsiahnutá plnosť učenia prvotnej kresťanskej Cirkvi.

Pravoslávna východná teológia je teológiou liturgickou. Preto každý člen pravoslávnej Cirkvi má možnosť učiť sa teológii. Naša vierouka nie je teda výsadou dostupnou iba pre niektorých „vyvolených“ členov Cirkvi, ale je sprístupnená každému v bohoslužbe.25 V našej Cirkvi každá bohoslužba je poznamenaná silným pocitom mystického realizmu a sprítomňuje ikonómiu spásy. Už v Starom Zákone účasť v kulte bola chápaná nielen ako obnova, ale aj ako bezprostredná účasť na spáse. Podobne aj kresťania sú počas bohoslužieb účastníkmi evanjeliových udalostí. Hoci z historického hľadiska tieto udalosti už patria minulosti, kresťanská bohoslužba ich znovu aktualizuje. Túto nadčasovosť môžeme označiť ako nadhistorickú transcendenciu. Napríklad počas bohoslužieb sviatku Narodenia Isusa Christa liturgické zhromaždenie nielen spomína Spasiteľovo Narodenie, ale priamo sa účastní na Jeho Narodení. Tak isto aj na svätú Paschu sú veriaci svedkami Jeho Zmŕtvychvstania a to isté môžeme tvrdiť aj o iných tajomstvách našej spásy. Cirkvi je dané, aby oživovala sväté udalosti spásy spomínaním (anamnesis) a dávala im silu. Vďaka Cirkvi sa opäť stávame účastníkmi a svedkami tajomstiev našej spásy. Liturgický život v Cirkvi predlžuje Vtelenie a anamnéza ho znovu aktualizuje. Preto mnohé modlitby pravoslávnej Cirkvi sa začínajú formuláciou „dnes“. Tropár sviatku Zvestovania Panny Márie sa 19

začína slovami: „Dnes počiatok našej spásy...“ Kondak na Narodenie Christovo znie: „Panna dnes Predvečného rodí...“ Tu istú ideu vyjadruje aj liturgická modlitba bezprostredne pred svätým prijímaním: „Prijmi ma dnes ako účastníka Tvojej Tajomnej večere, ó Synu Boží...“

Pravoslávna Cirkev viac než iné kresťanské vyznania rozvíja teológiu slávy. Krása východnej bohoslužby vytvára patričnú atmosféru pre modlitbu a je odrazom krásy duchovného života, duchovného sveta. Preto vo východnej liturgii je viac doxologických motívov než v iných. Doxológiu obsahujú takmer všetky modlitby. „Kyrie eleison“ (Hospodi pomiluj) je súčasne prosbou i oslavou. A každá doxológia je vo svojej podstate vieroučná pravda (dogma). Pravoslávie viac než iné konfesie začlenilo do svojej bohoslužby dogmy viery. Vďaka tomu dogmy prestali byť výlučne teologickými formuláciami. Vrcholom liturgického života východnej pravoslávnej Cirkvi vždy bola a aj zostala Eucharistia. Každá Eucharistia nie je len účasťou na Christovej obeti, na Jeho Zmŕtvychvstaní, ale tiež na Zostúpení Svätého Ducha, ktorý aktualizuje pre Cirkev zázrak Božej prítomnosti. V epikléze, modlitbe vzývajúcej Svätého Ducha, každá Eucharistia obsahuje moment Päťdesiatnice. Eucharistia je reálnym prejavom jednoty Boha a človeka. Vďaka Eucharistii kresťan svojou účasťou na liturgickom živote Cirkvi vstupuje do Christom započatého eschatologického eónu. Preto Boha poznajúcim teológom nemôže byť ten, kto nežije v spoločenstve so Svätým Duchom. Bez takejto modlitby nijaká teológia nemôže byť živá. Na druhej strane je potrebné uviesť, že k životu večnému, k teosisu môže človeka priviesť iba živá teológia splodená zo Svätého Ducha.26

26Tadeusz Wyszomirski: Teologická dimenzia eucharistického kultu v perspektíve pravoslávia, Pravoslávny teologický zborník, rok 1982, č.8, str. 92-93.

Mystika pravoslávia sa prejavila v reálnom živote „starcov“, ktorí sa snažili naplniť Božie prikázania. „Starčestvom“, ako znie ruský výraz pre tento fenomén, sa charakteristicky preslávila známa hora Atos a taktiež starcovstvo charakterizovalo život iných miestnych pravoslávnych Cirkví. Starcovstvo v Rusku existovalo od prvých dôb kresťanských dejín Ruska a bolo tu úplne prirodzeným javom. Starci pomáhali všetkým tým, ktorí sa snažili zdokonaľovať v duchovnom živote. Dávali im praktické rady ako prekonávať prekážky na ceste k spáse. Tak vznikol prirodzený vzťah medzi duchovnými starcami a okolitým svetom.

Starcovstvo sa spočiatku ohraničovalo iba do stien jednotlivých monastierov. Postupne je zjavný aj ich vplyv na vtedajšiu spoločnosť. Monastiere sa postupne stávajú centrami nielen duchovného života, ale aj života kultúrneho. 20

Význam starcov pre duchovný život Ruska spočíval predovšetkým v tom, že spoločnosti, ktorá bola budovaná na kresťanských základoch, sprístupnili duchovné bohatstvo z diel veľkých teológov všeobecnej kresťanskej Cirkvi, ale aj diela askétov prostredníctvom „Filokalie“ (Dobrotoľubija).

Pri počiatkoch starcovstva na Rusi bol medzi inými aj Nil Sorský (+ 1508), hlásateľ rozumovej modlitby, „umnej“ - (modlitby v mysli), duchovnej čistoty a evanjeliovej jednoduchosti. V ním započatom diele pokračovali zavolžskí starci a ich nasledovníci. Vďaka nim starcovstvo začalo mať vplyv nielen na mníchov, ale aj na ostatných kresťanov a postupne sa stalo všeobecne známym javom v živote Ruskej pravoslávnej cirkvi. Posilnenie národnej identity, vplyv na všetky sféry intelektuálneho a duchovného života, hlboké psychologické syntézy, reálna skúsenosť 20duchovného života, všetko toto obsahujú rady duchovných starcov, ktorí sa hlásili k učeníkom Nila Sorského.

Veľkú úctu prejavoval ruský pravoslávny ľud voči svätému Tichonovi Zadonskému (+ 1783), ktorý sa nesnažil školsky teologizovať alebo filozofovať. Silou ducha pôsobil na srdce človeka. Jeho diela používali a podľa nich sa v duchovnom živote riadili aj iní starci a kresťania, ktorí sa chceli zdokonaľovať v mystike. Diela svätého Tichona Zadonského boli známe nielen medzi pravoslávnymi kresťanmi, no aj nepravoslávnymi. Záujem o zoznámenie sa s pravoslávnou mystikou sa prejavuje v poslednej dobe aj v rímskokatolíckom prostredí.27

27 Svedčí o tom publikácia Richarda Čemusa: Modlitba Ježíšova a modlitba srdce, Velehrad 1993.

28Aj u nás bola publikovaná kniha Veľkí starci optynskej pustovne v roku 1993.

Hlavnou myšlienkou života a diela svätého Tichona Zadonského bolo naučiť ľudí, ktorí nosia meno kresťan, tomu, čo je to ozajstné a pravdivé kresťanstvo. Vyzýva ľudí, aby nasledovali Christa a žili podľa Evanjelia. Na ceste realizovania života v Christu, podľa neho, niet priestoru a času pre fantáziu. Žiť v Christu je možné iba vtedy, ak očistíme svoje srdce od hriechu. Iba ten, kto žije v pokore, čistote srdca a v láske, žije v Christu a je pravdivým teológom. Zvláštny dôraz kládol svätý Tichon Zadonský na význam Písma, ktoré je Božím slovom. Ten, kto nepočúva Božie slovo, nerozumie ani človeku, ani Bohu. Božie slovo spoločne s modlitbou je základom živej, aktívnej kresťanskej viery.

Za pokračovateľov jeho diela sú považovaní biskup Ignatij (Brjančaninov +1867), biskup Feofán Zatvornik (+ 1894), optynskí starci Makarij (+ 1860), Amvrosij (+ 1891) a mnohí ďalší.28 21

Na upevnení autority starcovstva v Rusku má veľkú zásluhu ctihodný Serafím Sarovský (+ 1860), ktorý svoj vzťah ku každému,

kto ho navštívil, budoval na láske. Rovnako žehnal chudobného i bohatého. Nikomu nevyčítal jeho hriešny stav. Každé jeho slovo bolo zohriate Božou blahodaťou.

Starcovstvo svojím životom preslávil svätý Sergej Radonežský, ktorý bol v XIV. storočí na Rusi považovaný za veľkého ctiteľa Svätej Trojice. Prvý chrám vo svojom kláštore, vybudovaný roku 1345, zasvätil Svätej Trojici. Význam svätého Sergeja Radonežského spočíval v tom, že postavil pravdu o Svätej Trojici do centra kontemplácie a bohoslužby.29

29Archijepiskop Michail (Čub): Duchovnosť Pravoslavija v Vydajuščich Jeho Predstaviteljach, Bogoslovskije Trudy, Moskva 1973, č. 10, str. 118-119.

Mystika sa teda formuje na základe právd Božieho Zjavenia, zjaveného Cirkvi cez Sväté Písmo a Tradíciu. Mystika je neodmysliteľnou súčasťou ozajstnej teologickej práce. Pavel Florenský tvrdí, že iba živá duchovná skúsenosť je jediným zákonným spôsobom poznávania dogiem.30 Mystika je najidentickejší stav človeka. Preto pravoslávna Cirkev vyhlasuje, že ozajstnými ľuďmi podľa podstaty sú svätí a spravodliví. Z tohto dôvodu úsilie každého, kto formálne pristupuje k štúdiu teológie, je márne. Teológia nie je „premudrosť bo mira seho - múdrosť tohto sveta“ (1 Kor 3, 19), ale určitý a jediný správny spôsob života človeka v Bohu, cez Christa a vo Svätom Duchu. 22

30Svjaščenik P.Florenskij: Stolp i utverždenije istiny, Moskva 1914, str. 3.

31 Paul Evdokimov: Prawoslawie, Warszawa 1964, str. 210-211.

32 Veľký dôraz na to kladie vo svojej dogmatike Dr.Dumitru Staniloae, viď cit. dielo, diel I., str. 40-43.

S v ä t é P í s m o

Najvýstižnejšou definíciou pravoslávnej duchovnosti je tvrdenie, že je vo svojej podstate biblická. Otcovia Cirkvi žili Bibliou, mysleli a rozprávali prostredníctvom Biblie. Za čias sv.otcov exegéza ako autonómna náuka neexistovala. Ak teraz hovoríme o exegéze, nikdy nešlo o školskú exegézu, alebo historickú či alegorickú, o metódu z Antiochie alebo Alexandrie. Všetky biblické texty nás privádzajú k živému Slovu, k Isusovi Christovi, Božiemu Synovi. Christa nie je možné ohraničiť didaktikou, alegóriou alebo inou metódou.

Sv.Ján Zlatoústy nás poúča, že pred čítaním Svätého Písma je potrebné sa modliť. Sám sa modlil slovami: „Pane Isuse Christe, otvor oči môjho srdca, aby som mohol porozumieť a plniť Tvoju vôľu... osvieť moje oči Tvojím svetlom..., lebo Ty si jediné svetlo.“ Sv. Marek tvrdí, že Evanjelium je zatvorené pre ľudí, ale otvoriť ho môže Christos. Sv. Efrém Sýrsky učí: „Pred každým čítaním Biblie sa modli a pros Boha, aby sa ti zjavil.“31

Možno teda povedať, že pre otcov Cirkvi Biblia je Christom, kedy každé z jej slov nás nasmerováva k Tomu, ktorý je jej autorom. Privádza nás do spoločenstva s Ním.

Pohľad na Bibliu vo východnej teológii je prísne ekleziologický, pneumatologický a sakramentálny.32 Pozerá sa na ňu v úzkej spojitosti s Eucharistiou, kde sa realizuje spoločenstvo s Christom. Hebrejský a grécky pojem „poznávať“ znamená poznávať na základe zjednotenia v zmysle manželskom. Symbolom skutočného poznania Boha je hostina Baránkova. Na trvalý zväzok medzi Svätým Písmom a Eucharistiou poukazovali sv. otcovia Cirkvi: Klement Alexandrijský (Stromata I, 1), Origenes (Hom. in Exodus XIII, 3), sv. Ján Zlatoústy (In Gen. Sermo VI, 2), sv. Gregor Teológ (Oratio XLV, 16).

Chalcedonská dogma (IV. všeobecného snemu) vždy kladie dôraz na bohoľudskú povahu Písma. Boh chcel, aby Logos prijal telo a založil Telo (mystické, Cirkev), v ktorom Jeho slová budú znieť ako slová života. Preto treba čítať Bibliu a počúvať Boha jedine v Christu, čiže vo vnútri Jeho Tela, v Cirkvi. 23

Pravoslávna Cirkev je biblickou Cirkvou. Písmo je dané Cirkvi a pre Cirkev. Biblia je najvyšším vyjadrením Božieho Zjavenia človeku. Preto keď verný 33berie do rúk Bibliu, a priori sa ocitá v Cirkvi. Historický dokument sa stáva Knihou života, naplnenou Christovou prítomnosťou. Verný si musí uvedomiť, že akonáhle číta Bibliu, cez neho číta Bibliu celá Cirkev. Boh chcel, aby bol pravdivým poznaním obdarený neizolovaný človek, čiže človek liturgický a verný, ktorý číta Bibliu liturgickým spôsobom.

33 Verný je ten, kto je pokrstený a myropomazaný.

Z povedaného teda nemôže byť pravdivé tvrdenie nepravoslávnych kresťanov, že vraj pravoslávna Cirkev prikladá Biblii menej dôležitosti než západní kresťania. Toto naše tvrdenie potvrdíme aj ďalšou skutočnosťou. Sväté Písmo sa na pravoslávnych bohoslužbách číta neustále. Na utierňach a večierňach sa každý týždeň prečíta celý Žaltár a v pôste dvakrát za týždeň. Čítanie zo Starého Zákona sa koná na večierňach v predvečer mnohých sviatkov. Čítanie Evanjelia je vrcholom utierne v nedeľu a na sviatky. Na liturgii je na každý deň roka určený zvláštny Apoštol a Evanjelium, takže sa pri slávení Eucharistie prečíta celý Nový Zákon (okrem Zjavenia sv. Jána). Starozákonné chválospevy sa spievajú na večierni i na utierni. Modlitba Otče náš sa spieva alebo číta na každej bohoslužbe. Okrem týchto textov je každý text bohoslužby popretkávaný biblickým jazykom. Bolo vypočítané, že pravoslávna liturgia obsahuje 98 citátov zo Starého Zákona a 114 citátov z Nového Zákona.

Písmo Sväté vzniklo na základe ústneho kázania Božieho slova. Je zápisom Božieho slova z úst sv. mužov - apoštolov. Písmo ako záznam Božieho posolstva človeku je Bohom inšpirované a Svätým Duchom posvätené. Božská inšpirácia je výrazne potvrdená samotným Písmom: „Vsjako pisanije bohoduchnovenno (Celé Písmo je Bohom vnuknuté)“ (2 Tim 3, 16); „Ot Svjataho Ducha prosviščajemi hlaholaša svjatiji Božiji čelovicy (Svätým Duchom vedení hovorili svätí ľudia Boží)“ (2 Pt 1, 21).

Inšpiráciu pravoslávna Cirkev nechápe v zmysle diktátu, ktorý Boh diktoval človeku. Božská inšpirácia nezotročuje autorov, ale činí ich slobodnými. Vzťah Boha a človeka pri písaní Písma možno vyjadriť takto: Boh je jediným autorom - causa principalis - prvá príčina; a človek - causa instrumentalis - druhá príčina. Synergizmus zabezpečuje slobodu človeka pri písaní Písma Svätého Bazil Veľký tvrdí, že Svätý Duch nikdy nezbavuje rozumu toho, koho inšpiruje, podobný jav by bol démonický (porov. P. G. XXX, 121). Svätý Duch zabezpečoval autorovi slobodu a zároveň ho svojím pôsobením obohacoval. V každej knihe Biblie sú znaky ľudského 24

génia, ktorý je vlastný každému autorovi. Táto skutočnosť sa nedá poprieť. Sv. otcovia zvýrazňujú ľudskú povahu autorov. Božie slovo nikdy človeka nestavia do pasívnej pozície, ale vždy v ňom vzbudzuje aktivitu a tvorivosť. Aj autori profetických kníh v zásade zachovávajú túto povahu. Každý autor má konkrétnu misiu v konkrétnom čase a priestore, ale každé Božie Zjavenie má nadčasovú a nadpriestorovú povahu a môže byť naplnené iba v Cirkvi.33) Pravoslávna Cirkev učí, že Sväté Písmo je ľudskou formou Božieho slova a predstavuje teandrickú jednotu. Delenie na slovo Božie a slovo ľudské je čisto nestoriánske. Jedine slovo Božie a jedine slovo ľudské, takéto delenie je prejavom heretického monofyzitizmu. Biblia je slovo Bohoľudské. Človek sa nikdy nemôže stať médiom. Žiadny duchovný automatizmus tu nemá miesto, pretože Boh stvoril človeka slobodným a jeho slobodnú vôľu rešpektuje. Boh sa nikdy voči človeku nechová despoticky a násilne.

Na druhej strane pre dosiahnutie čistoty dogmatických definícií človek musí využiť všetky výsledky ľudského bádania nad textom Biblie, ale aj v tom je prejav inšpirácie Svätého Ducha.34

34 Paul Evdokimov: cit. dielo, str. 212-213.

Možno tiež hovoriť o inšpirácii spôsobov čítania. Biblia vniká predovšetkým do srdca ako orgánu múdrosti: „O, nesmyslennaja i kosnaja serdcem, ježe virovati o vsich, jaže hlaholaša proroci (Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci)“ (Lk 24, 25). Srdce obsahuje v sebe intelektuálny element, okrem toho však má niečo viac, čo pri každom čítaní pomáha človeku odkrývať novú hĺbku biblického textu. Takýmto spôsobom typologická interpretácia Starého Zákona sa odkrýva vo svetle Nového Zákona. Aj pokrstený prechádza cez proces zbavenia a vidí biblické udalosti už v novom chápaní. Na takéto sakramentálne chápanie inšpirácie sa vzťahujú slová Pánove: „Imijaj ušy slyšasti da slyšit (Kto má uši k počúvaniu, nech počúva)“ (Mt 13, 9). Neohraničená sloboda je pojem absurdný a tzv. „náučná objektivita“ mýtus. Každý vedec je bytosťou žijúcou, jeho rozum nasleduje hlas srdca a každá veda má svoje špecifické zásady. Teológia je štítom každej vedy, ale aj ona má svoje špecifiká.

Dejiny Cirkvi nás presviedčajú o tom, že otcovia Cirkvi uznávali progresívne odhaľovanie Pravdy. Podľa tvrdenia otca Sergeja Bulgakova, každá dogma vyžaduje slobodu teologickej mysle, lebo musí byť aj produktom slobodného tvorivého rozumu. Od teológie sa žiada v tej ktorej epoche dejín odpovedať na nastolený problém. Pravoslávie nikdy nedefinovalo žiadnu vieroučnú pravdu samo od seba, ale na základe potreby v predstave o neomylnosti otcov Cirkvi a 25

neomylnosti všetkých elementov Tradície sa presadzuje rabinistická koncepcia, alebo neznalosť skutočnej situácie. Novoplatonizmus sv. Gregora z Nissy, alebo novoplatonizmus Areopagitík, podozrenie sv. Makária z Egyptu z messalianizmu, Evagria z origenizmu atď. svedčí o tom, že ani najväčšie autority sa nevyvarujú dogmatických omylov. Cirkev ako Telo Christovo sa však nemýli.35

35 Ibidem, str. 217-218.

36Prot.Sergij Bulgakov: Pravoslavije, Paris 1985, str. 64-65.

Biblia sa formovala v priebehu storočí z kníh rôznych autorov, rôznych epoch, rôzneho obsahu, rôznych stupňov Zjavenia. Biblia nie je systém, ale konglomerát, mozaika, v ktorej je Božím prstom zachytené Božie slovo. Hoci kánon biblických kníh bol Cirkvou uzavretý, neznamená to, že v tejto vonkajšej ukončenosti máme vidieť aj vnútorné ukončenie. Ustanovenie kánonu kníh Biblie je iba vonkajším faktom. Plnosť Božieho slova nespočíva vo vonkajšom fakte, ale vo vnútornej plnosti, ktorá sa v plnej miere pred nami otvára vďaka Tradícii. Cirkev vždy žila Svätým Duchom a vždy mala plnosť, avšak Cirkev nie vždy mala Bibliu v dnešnom stave. Kánon kníh Starého Zákona prešiel svojím vývojom . Nie všetky knihy hneď po ich zapísaní boli pojaté do kánonu kníh Starého Zákona.

Novozákonná Cirkev v prvých storočiach svojej existencie žila bez kníh, dokonca bez Evanjelií, lebo tie vznikajú až v priebehu prvého storočia. Kánon kníh Nového Zákona sa ako konečný výsledok sformoval v IV.storočí na sneme v Laodicei. Všetko povedané svedčí o tom, že pre Cirkev je existenčným faktorom Svätý Duch v nej žijúci.

Biblia vo svojej podstate objíma celý svet, je tajomným organizmom, v ktorom sa človeku darí žiť len čiastočne. Nevyčerpateľnosť Biblie spočíva v jej božskom pôvode.36

Pravoslávna Cirkev má ten istý Nový Zákon ako aj ostatní kresťania. Ako autoritatívny text Starého Zákona používa starobylý grécky preklad z hebrejčiny, známy ako Septuaginta. Keďže sa text Septuaginty líši od pôvodného hebrejského textu, pravoslávni kresťania veria, že zmeny v Septuaginte nastali vnuknutím Svätého Ducha a majú sa prijímať ako časť pokračujúceho Božieho Zjavenia. Najznámejším príkladom je Izaiáš 7, 14, kde hebrejský originál znie: „Mladá žena počne a porodí syna“, ktorý Septuaginta prekladá: „Panna počne...“. Nový Zákon sa riadi textom Septuaginty (Mt 1, 23). Hebrejská verzia Starého Zákona má 39 kníh. Septuaginta okrem toho obsahuje ďalších desať kníh, ktoré nie sú v hebrejskej Biblii, ale v pravoslávnej Cirkvi ich 26

poznáme ako deuterokanonické knihy. Za také boli vyhlásené na snemoch v Jassach (1642) a v Jeruzaleme (1672) ako „pravá súčasť Písma“. Väčšina pravoslávnych teológov sa však v súčasnosti riadi názorom sv. Atanáza Veľkého a sv. Hieronýma, že deuterokanonické knihy, hoci sú súčasťou Biblie, stoja na nižšom stupni než ostatné knihy Starého Zákona. Úcta k Septuaginte však nesmie zatlačiť do úzadia pôvodný hebrejský text Biblie.

Pravoslávie sa neobmedzuje iba na Septuagintu. Z nej vychádza, ale nezabúda ani na najdôležitejšie biblické preklady so snahou zachytiť tiež cirkevný spôsob interpretácie. Každý preklad je totiž istou interpretáciou pôvodiny. Je svedectvom toho, ako prekladateľ a jeho doba chápali pôvodinu. Pre našu Cirkev, ako aj pre ostatné slovanské pravoslávne Cirkvi, má význam dvojica sv. bratov - Konštantín a Metod, ktorí urobili preklad do staroslovienčiny. Existuje svedectvo, že sv. Metod pred smrťou ukončil preklad celej Biblie, okrem makabejských kníh. Tak vzniklo kolosálne dielo, ktoré sa v úplnosti nezachovalo. Pravdepodobne sv. bratia Starý Zákon preložili zo Septuaginty, ktorá sa v tom čase (ako aj dnes) používala v liturgickom živote Byzantskej cirkvi. Starosloviensky text Biblie je pre nás o to významnejší, že od samého počiatku je bytostne spojený s Eucharistiou, s bohoslužbou našej Cirkvi.

Sväté Písmo je základom teologického myslenia, preto je veľmi dôležité, aby sme túto skutočnosť mali neustále na pamäti, aby sme vo svojej teologickej práci veľmi zodpovedne hodnotili jednotlivé preklady. V našom prostredí je veľmi dôležité nikdy nezabúdať na bohoslužobný text, na text liturgický, na text eucharistický, v našom prípade grécky a starosloviensky.

S v ä t á T r a d í c i a

Christova Cirkev má popri večnej a božskej podstate svoje dejiny. Cirkev vstúpila do histórie ľudstva v deň Päťdesiatnice, po Christovom Ukrižovaní a Zmŕtvychvstaní, preto kresťanstvo je späté s dejinami ľudstva. V priebehu dejín Cirkev prijímala a formulovala vieroučné pravdy. Taktiež sa upevňovalo i jej vedomie. To, čo nám Cirkev ukazuje, nie je nejakým archívom patriacim do múzea, ale stále živým a vždy aktuálnym slovom. Sám Boh hovorí a pôsobí v 27

ľuďoch, a to nielen v určitom období, ale neustále. Je to výsledok toho, čo sa odohralo v päťdesiaty deň v Jeruzaleme, kedy na sv.apoštolov zostúpil Svätý Duch. Na Päťdesiatnicu sa začína obdobie Cirkvi a súčasne je to začiatok Tradície. Preto tak ako Cirkev nie je mysliteľná bez Päťdesiatnice, tak aj existencia Cirkvi nie je možná bez Tradície. Svätý Duch podmieňuje nevyhnutnosť Tradície. Týmto spôsobom Tradícia je svedomím Cirkvi ako faktor pôsobenia činného slova a veľkej nevyčerpateľnosti, ktorá je uzavretá v rôznych formách vyjadrenia.

Už sv.apoštol Pavol rozvíjal v celej šírke to, čo u neho poznáme pod názvom „paradosis“: „Timže ubo, bratije, stojte i deržite predanija, imže naučistesja ili slovom, ili poslanijem našim (Tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa podania, ktorému ste sa naučili či už slovom alebo cez náš list)“ (2 Sol 2, 15). Sú to skutočnosti zachytené v ústnej alebo písomnej forme.

Veľkým teológom Tradície bol sv. Irenej Lyonský, podľa ktorého Tradícia je „hovoreným slovom“. Sv. Irenej tvrdí, že primát patrí Písmu, ale samotné Písmo nás nasmerováva k Tradícii ako živej sfére, v ktorej ho treba počúvať. Cirkev sa snaží vyjadriť Pravdu prežitú v Tradícii. Sv. Irenej Lyonský vyjadruje myšlienku o jednote viery takto: Cirkev na celom svete zachováva apoštolské učenie, „akoby žila v jednom dome, mala jedinú dušu... a jediné ústa“ (Adv.haeres. I,3). Podľa sv. Ireneja apoštolská Tradícia je viditeľná v každej miestnej cirkvi.

Rovnako to uvádza aj definícia V. všeobecného cirkevného snemu v Konštantinopole z roku 553: „Vyznávame, že zachovávame a zvestujeme vieru, ktorá nám bola daná od počiatku skrze veľkého nášho Boha a Spasiteľa Isusa Christa, svätých apoštolov, a ktorú oni zvestovali celému svetu. Je to viera vyznávaná, vysvetľovaná a dosvedčovaná Cirkvou cez sv. otcov, ktorú vyznávame.“37

37 Porovnaj Paul Evdokimov: cit.dielo, str. 219.

To, čo sa vyznáva a dosvedčuje, pochádza od Christa a má známy Božský pôvod, preto je vlastne každý element viery založený na Písme a opiera sa oň. Písmo je počiatkom toho, čo je potom rozvíjané v Tradícii.

Aby sme porozumeli a zároveň vysvetlili „vnuknutie slova“, je dôležité uvedomiť si, že udržiavanie živej Tradície je vnútornou úlohou Cirkvi. Minulosť Cirkvi nelikviduje súčasnosť, ale udeľuje jej silu a nadšenie do budúcna, udržujúc sa v kontexte Tradície ako vnútornej norme všeobecnej jednoty v jednom Pánovi a Svätom Duchu. Tradícia sprítomňuje minulosť v Cirkvi. Vracia Cirkev stále ku Christovi a aktualizuje Jeho učenie pre súčasnosť. Evanjelium je v centre 28

sveta a z neho zvestuje eón prichádzajúceho času a Cirkev udeľuje svedectvo mesiášskej minulosti Christa, svedčí o nastúpení Jeho Kráľovstva. Cirkev zvestuje a posudzuje, ale jej hlavnou úlohou je navrátenie. Priestorom misie Cirkvi je celý svet v priebehu jej dejín. Christos udelil Cirkvi všetko potrebné pre misiu. Cirkev disponuje učením, ale tiež zásadami života, Eucharistiou a sv. tajinami. Duch života z tohto aspektu je Duchom očakávania. „Odchodom k Otcovi“ Christos ukončil svoju misiu a zároveň ju upevnil - „paki prijdu - zase prídem“ (Jn 14, 3). Od svojho Tela, ktoré si Christos buduje, neodchádza, len existuje odlišný spôsob Jeho spoluprebývania, ktorý nás vedie k spoločenstvu vo Svätom Duchu. Podľa sv. Nikolaja Kabasilu „sv. tajiny sú cestou... otvorenou bránou... prechádzajúc cez tú cestu a cez tú bránu sa Christos vracia k ľuďom“ (v diele Život v Christu).

Christos sa teda vracia vo sv.tajinách. Cirkevné spoločenstvo sv. tajín je spoločenstvo sakramentálne, podmienené epiklézou. Rovnako neustále spoločenstvo Christa v misii apoštolov a Cirkvi záleží od pôsobenia Svätého Ducha. Všetko v Cirkvi sa deje vo Svätom Duchu, preto pravoslávna Cirkev konštatuje, že Cirkev je neustála Päťdesiatnica. Svätý Duch vydáva svedectvo, pripomína všetko, čo Christos povedal. Dopĺňa Jeho misiu a realizuje tak v ľuďoch ľudskú prirodzenosť Christa. Počas pozemského života Christos konal a Svätý Duch bol prítomný v Jeho skutkoch. Teraz však koná Svätý Duch tak, že svedčí o Christu vo vnútri svojej činnosti. Čas Cirkvi je časom Svätého Ducha a trvá medzi dvoma parúziami Pána. Cirkev je vybudovaná na historickom Christovi, na tom, čo „učinil a vytrpel podľa tela“, a keďže „ne u bo bi Duch Svjatyj, jako Isus ne u bi proslavlen - Svätý Duch totiž ešte nebol tam, pretože Isus nebol ešte oslávený“ (Jn 7, 39), znamená to, že Jeho príchod je závislý od hostiny (obete) Baránkovej. Preto biskup sv. Ján Kasian Päťdesiatnicu pripája ku dňu Paschy (Por.la Pentecoste Johannique, Valence 1939). Tým zároveň zvýrazňuje spojenie Päťdesiatnice s historickým Christom. Táto skutočnosť je vyjadrená veľmi jasne v bohoslužobnej praxi pravoslávnej Cirkvi, v ktorej Pascha a Päťdesiatnica vytvárajú jeden liturgický celok, kde sa odkrýva perspektíva parúzie Paschy, čiže hostina Baránkova, čím sa zjednocuje historický Christos s Christom osláveným. Svätý Duch počas existencie Cirkvi dopĺňa Christa (Ef 1, 23). Cirkev je plnosťou vteleného Christa, avšak k tomu, čo je dané v Christu, sa dopĺňa to, čo je pôsobením Svätého Ducha vykonané prostredníctvom ľudí. Svätý Duch naplňuje svedkov, ustanovuje biskupov. Otcovia snemov sa podľa ich vlastného vyjadrenia zhromažďujú pod vnuknutím Svätého Ducha, ktorý ich vedie a posväcuje. V Cirkvi je vďaka Svätému Duchu všetko charizmatické. Skutky sv.apoštolov, celé 29

dejiny Cirkvi až do konca sveta „vytvárajú“ Evanjelium Svätého Ducha, čo potvrdzuje tá skutočnosť, že všetko, čo je ustanovené v Tele Christovom, v Cirkvi, čiže i jej inštitucionálne a hierarchické formy,všetko to je prejavom jej Bohoľudskej povahy (hoci sa to realizuje ľudsky). Tradícia je prejavom prítomnosti Svätého Ducha a zároveň prejavom dynamiky teológie. Z povedaného vyplýva, že kritériom Tradície je Eucharistia, lebo učenie Cirkvi je zhodné s učením Eucharistie. Naviac v Eucharistii sa aktualizuje čas Vtelenia a Zmŕtvychvstania Christa, čas Päťdesiatnice a čas druhého príchodu Isusa Christa. Pretože v ľuďoch pôsobí Svätý Duch, všetko, čo koná človek v mene Christa, je Tradíciou, je plnosťou Trojice. Zjavenie bolo dané raz a navždy a v každej chvíli dejín je Cirkev zárukou nepretržitej celosti Tradície, a tu práve epikléza zaručuje neporušenosť Tradície. Telo verných má dostatok času a priestoru na to, aby s pomocou Svätého Ducha demonštrovalo svoju zhodu s apoštolskou dobou.

Plnosť pravej viery a pravého učenia nemôže pojať jedinec Christovej Cirkvi, to sa ochraňuje celou Cirkvou a túto plnosť pravdy Cirkev odovzdáva z pokolenia na pokolenie ako Tradíciu Cirkvi. Tradícia je všeobecná forma zachovania učenia Cirkvi, a to rozličnými spôsobmi. Tradícia je živou pamäťou Cirkvi, ktorá obsahuje pravdivé učenie a odkrýva ho v dejinách. Tradícia nie je archeologickým múzeom alebo mŕtvym „depozitom“ viery. Tradícia je živá sila, ktorá je charakteristická pre každý živý organizmus. A Cirkev Christova, to nie je mŕtvy Christos, ale živý, zmŕtvychvstalý Christos. Cirkev, ako hovorí sv.apoštol Pavol, je mystické Telo Christovo.

Plnosť a neporušenosť Tradície je garantovaná tým, že Cirkev je tá istá v každom historickom období. Cirkev má svoj jediný život, vedený Svätým Duchom.38

38 Ibidem, str. 220-221.

Tradícia je svojimi formami rôznorodá: písaná, ústna a monumentálna (v pamiatkach minulosti), ale Svätý Duch je jediný prameň, ktorý vedie Cirkev na jej putovaní ľudskými dejinami.

Záverom nášho pojednania o Tradícii chceme poukázať aj na vážnosť Tradície každej miestnej cirkvi. Pretože každý národ má svoje osobité tradičné špecifiká. Christos, ktorý konal misijnú činnosť tu na tejto zemi, nebúral staré, ale všetkému existujúcemu udeľoval vyšší zmysel a hodnotu. Tohto princípu sa pridržiava pravoslávna teológia v pohľade na miestne tradície jednotlivých miestnych cirkví. Z tohto dôvodu nie je správne, ak sa do života našej miestnej 30

cirkvi zavádzajú tradičné zvyklosti z iných miestnych cirkví ako niečo jedine správne a nemeniteľné.

B i b l i a a T r a d í c i a

V období reformácie boli takí teológovia, ktorí zásadne stavali proti sebe Sväté Písmo a Tradíciu, Božie slovo proti slovu ľudskému, čo je hodnotenie, z hľadiska christológie, veľmi mylné.39 Túto skutočnosť východná pravoslávna teológia hodnotí ako tragické nedorozumenie v lone západného kresťanstva a vyústenie krízy, ktorú na Západe splodil tomizmus. Následkom tomizmu z dvoch doplňujúcich sa elementov vznikali protiklady, a to v protestantskom prostredí, ktoré sa snažilo obnoviť rímsky katolicizmus. Na druhej strane rímsky katolicizmus stavia Tradíciu nad Bibliu, čím bolo porušené tradičné vyvážené hodnotenie Biblie a Tradície, ku ktorému rímsky katolicizmus opäť vracia II. vatikánsky koncil v našom storočí.40

39 Ibidem, str. 211.

40 Vieroučná konštitúcia rímskokatolíckej cirkvi.

Biblické knihy sú vo väčšej časti kronikou života Cirkvi, ktorá bola zachovaná cez Tradíciu. Učenie Christa bolo ešte pred včlenením do novozákonného kánonu prijaté cez apoštolskú postupnosť, na základe ústnej tradície. Keď sa učenie Christa stalo písanou tradíciou, nemožno z tohto procesu vylúčiť to, čo je ľudské, ale na druhej strane Svätý Duch garantoval neomylnosť pri zapísaní ústnej tradície, lebo: „...i Božija niktože visť, točiju Duch Božij (...veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží)“ (1 Kor 2, 11). Duch Boží neustále vydáva svedectvo v Cirkvi, čím z nej činí „stolp i utverždenije istiny - stĺp a utvrdenie pravdy“ (1 Tim 3, 15).

Cirkev, ktorá je „plnosťou Trojice“, vyberá a zachováva tie texty, ktoré sú vnuknuté. Udeľuje im autentickosť a dáva im svoju záruku. Niektoré texty zasa odvrhuje ako apokryfy a iné charakterizuje ako deuterokanonické. Preto pravoslávna Cirkev tvrdí, že Biblia bola daná Cirkvi. Cirkev ju prijíma a určuje jej kánon. Cirkev nosí Bibliu vo svojom lone ako „slová Pravdy“. Ak nechceme riskovať znehodnotenie Biblie, nesmieme ju odlúčiť od Cirkvi. Čisto ľudská vôľa môže Bibliu falšovať, čisto tzv. „biblické“ sekty sú toho dôkazom a reálnym prejavom. Cirkev dáva Bibliu ľuďom, preto tvrdenie, že Biblia patrí Cirkvi, nie je tvrdením v tom zmysle, že 31

Cirkev izoluje Bibliu od ľudí. Každá sekta, hoci si to ani neuvedomuje, prijala Bibliu od Cirkvi a prisvojila si ju.

Preto ak sa Biblia stavia nad Cirkev, falšuje sa tým normatívna úloha Cirkvi, ktorá vznikla z vôle samotného Boha, aby Biblia bola čítaná v Cirkvi.41

41Arcibiskup Pavel: Ako veríme, Prešov 1992, str. 13.

Vďaka meditácii otcov, liturgickej hymnografii, ikone, svedomiu dogmatiky a kánonu tvoria všetky tieto zásadné elementy Tradície vo svojej podstate dynamický svet, živú sféru odrazu slova začleneného v samotnom Slove ako Jeho živé nástupníctvo, ako Jeho Telo pochádzajúce z istého prameňa vnuknutia. Nejde tu o hľadanie odpovedí v archíve minulosti. V skutočnosti ide o siahnutie do jasného prameňa Tradície. Ide o prisvojenie si veľkého svedectva Cirkvi. Ide o rozvinutie inštinktu pravoslávia, ktorý nasmerováva naše kroky v rámci consensus patrum a apostolicum Cirkvi (v súlade s výpoveďami otcov Cirkvi a apoštolskou vlastnosťou Cirkvi). Musí to tak byť až do momentu, kedy si uvedomíme, že cez formulácie Cirkvi, cez všetky elementy Tradície sám Christos vysvetľuje svoje vlastné slová. Svätý Duch o tom neustále vydáva svedectvo, avšak vnútorné svedectvo Ducha, skripturálna (písomná) epikléza sa naplňuje iba v katolicite Tela, vtedy, keď Svätý Duch spočíva na ľudskej prirodzenosti Christa, ktorá prešla do Cirkvi.

Veľmi dôležité je uvedomiť si, že vnútorné svedectvo Svätého Ducha sa vzťahuje na inšpiráciu svätého textu. Nikdy toto všeobecné svedectvo nie je možné zamieňať s interpretáciou textu. Túto myšlienku vyslovujeme v spojitosti so slovom živého Christa, ktoré zvestoval celému ľudskému rodu počas svojho pozemského života. Boh prehovoril k ľuďom a vo svojom diele pokračuje komentujúc svoje vlastné slová. Takýmto spôsobom Biblia komentovaná Bohom obsahuje v sebe plnosť Tradície ako živé pokračovanie, ako živá interpretácia. Cirkev je celý Christos, preto Biblia a Tradícia vytvárajú jeden celok, jednu plnosť, a to tak, že Tradícia udeľuje svedectvo Písmu a Písmo sa stáva časťou Tradície. Pritom však Biblia zostáva hlavným prameňom viery. Má absolútne prvenstvo a autoritu. Biblia ako „Evanhelije vično (večné Evanjelium)“ (Zj 14, 6) má autoritu, ktorú nemožno k ničomu prirovnať. Prevyšuje každú inú podstatu a kritérium pravdy. Každá Tradícia má povinnosť byť v zhode so Sv. Písmom.

Pravoslávna Cirkev tvrdí, že všetko musí byť chápané v kontexte Biblie a Cirkvi. Každá skutočnosť zo života musí byť komentovaná v tejto súvislosti. Paralely pomáhajú správne 32

pochopiť zmysel a význam tej ktorej perikopy Svätého Písma. Z tohto aspektu sú dôležité liturgické texty, ktoré pomáhajú čítaný text pochopiť v určitej konkrétnej situácii. Hymnografia vo východnej pravoslávnej Cirkvi je živým komentárom biblických textov.

V pravoslávnej Cirkvi jestvuje tak isto nezmeniteľné kritérium, že všetko, čo sa prieči dogmatickým pravdám, musí byť správne komentované. Napríklad každú hypotézu o existencii ďalších detí Márie, ktorá je proti dogme o jej večnom panenstve, Cirkev správne komentuje. Cirkev má právo tieto texty vysvetľovať, lebo je neomylná. Taktiež ak by sme doslovne chápali text zo sv. Evanjelia podľa Jána (Jn 14, 28), dospeli by sme k subordinacionizmu, ktorý je v protiklade s dogmatickou pravdou o rovnosti Troch Božských Osôb.

Pravoslávna Cirkev vedie každého k záveru, že nebude môcť nikdy správne chápať Písmo, ak neverí v Zmŕtvychvstanie Christa tak, ako je prežívané v Cirkvi a vyznávané v Symbole viery. V tomto procese nie je dôležité iba doktrinálne vyznanie viery v zmŕtvychvstalého Christa, ale dôraz, ktorý pravoslávie kladie na prežívanie tejto reality v Cirkvi. Preto aj stredobodom liturgického života východnej pravoslávnej Cirkvi je udalosť Zmŕtvychvstania. Aj napriek historickým okolnostiam, ľudskej forme Sv. Písma, majúc na zreteli jeho jazyk, epochu vzniku, miesto, musíme v ňom vidieť slobodu a objektivitu.

Z tohto pohľadu problém autentickosti textov, ich pôvod alebo pripisovanie autorstva jednotlivým osobám (Mojžiš, Izaiáš atď.) nespôsobuje nijaké ťažkosti. Texty Mk 16, 9-20; Jn 7, 53; 8, 11, ktoré pravdepodobne nie sú z prvotnej redakcie, boli prijaté na úrovni originálneho textu posväteného liturgickým životom. Aj cez tieto texty Boh prehovára k ľuďom.

Z Písma je vidno, že jednotlivé texty, ich osobné porozumenie a komentovanie, ukazujú na to, že ich podstata presahuje bod ľudského videnia. Z tohto dôvodu hoci je Písmo napísané pod inšpiráciou Boha (2 Tim 3, 16), jednako doktrinálny význam dôležitých miest môžeme vidieť a pochopiť jedine cez dogmatické definície Cirkvi. Napríklad všetky pokusy opisu života Isusa Christa končia tvrdením, že ho nemožno vtesnať do čisto ľudských kategórií. Takéto snahy troskotajú vždy na subjektivizme, ktorý nemá apoštolskú autoritu. Biblické rozprávania majú podvojnú perspektívu: historickú a metahistorickú. Každá evanjeliová udalosť je pevne zasadená do histórie tohto sveta, ale hĺbkou a významom presahuje samotnú históriu. Pre otcov Cirkvi Starý Zákon obsahuje konkrétnu históriu a súčasne bol prefiguráciou Christa, typológiou realizovania spásy. Napríklad náboženský obraz zobrazuje realitu z dejín. Je to spôsob veľmi 33

realistický, ale hĺbka ikony je metafyzická. Preto aj pri čítaní Biblie pravoslávie hľadá nikdy nepresahujúcu rovnováhu medzi týmito dvoma perspektívami.42

42 Por.msgr.Cassien: „L Etude du Nouveau Testament dans l Eglise Orthodoxe“: Bulletin de la Faculté de Théologie protestante de Paris, nr.55, 1956; Taktiež prácu Vladimíra Losského: Predanije i predanija, ŽMP, Moskva 1970, č. 4, str. 61-76.

Z uvedených dôvodov východná pravoslávna Cirkev nemôže dopustiť, aby v jej živote nastala situácia, kedy by došlo k narušeniu rovnováhy medzi Bibliou a Tradíciou. 34

http://rodon.cz/admin/files/ModuleKniha/669-Pravoslavne-dogmaticke-bohoslovie-I.pdf

http://www.rodon.cz/admin/files/ModuleKniha/672-Pravoslavne-dogmaticke-bohoslovie-II.pdf