Články a knihy

sv. Justín Popovič: Dostojevskij pred večnými problémami (človeka) - Časť 1

Od pätnásteho roku môjho života je Dostojevskij mojim učiteľom. Priznávam: i mojim mučiteľom. Ešte vtedy ma uchvátil a uniesol svojou problematikou. Ukázalo sa, že jeho problémy sú večnými problémami ľudského ducha. Ak vôbec je človek človekom, musí sa nimi zaoberať.

61901.b

Ešte vtedy ma uchvátil a uniesol svojou problematikou. Ukázalo sa, že jeho problémy sú večnými problémami ľudského ducha. Ak vôbec je človek človekom, musí sa nimi zaoberať.

Dostojevskij je v nich úplne, preto je na všetkých svojich cestách človek naozajstný. Jeho prednosť je v tom, že do večných problémov ľudského ducha vniesol nadchnutie proroka, horlivosť apoštola, úprimnosť mučeníka, náladovosť filozofa, jasnozrivosť básnika. V novšom čase u nikoho večné problémy človečieho ducha nedošli k tak širokému, hlbokému a všestrannému výrazu ako u Dostojevského.

Cez neho prehovorili všetky útrapy ľudskej bytosti, všetky bolesti a všetky túžby. Ako málokto, on prebolel problém človečej bytosti vo všetkých jej zdeseniach. A človek je bezkrajnou zložitosťou svojej bytosti - najstrašnejšia bytosť vo všetkých svetoch, po ktorých sa hýbe ľudská, a po ktorých ľudský pocit krúži.

Nebolo v Európe ani mysliteľa, ani filozofa, ani básnika, ktorý by ako Dostojevskij silne a všestranne pocítil majestátnu dramatickosť a príšernú tragickosť európskeho človeka a jeho dosiahnutia. Jemu je podrobne známe nielen evanjelium, ale aj apokalypsa európskeho človeka. Apokalypsa so všetkými svojimi hlbočinami, zázrakmi, strachotami, úžasmi. Ak na našej planéte jestvuje niečo strašnejšie od najstrašnejšieho, tak to je, nepochybne, apokalypsa európskeho človeka. Dostojevskij ju básnicky vytušil a prorocky predpovedal, a my sme do nej už vstúpili. Jedno je očividné: nastala apokalypsa európskeho človeka; všetky jeho výdobytky pomaly zachvacujú apokalyptické hrôzy a nevídane úžasy. Otrasná je agónia európskej kultúry, stavanej na "bezchybnosti" a autarkickosti európskeho človeka.

Nad apokalyptickou priepasťou jej sebazničenia čoraz jasnejšie a žiarivejšie sa črtá titanská podoba melancholického proroka Európy: Dostojevského.

Jeho proroctvá o Európe sa splňujú pred našimi očami. A srdce sa, nebadane, stáva slzníkom... Netvrdíme, ako Leibnitz, že je tento náš zemský svet je najlepší od všetkých možných svetov. Ale v jednom sme (si) istí: tento náš svet je bezpochyby najzáhadnejší zo všetkých možných svetov. A v tomto toľko výnimočne záhadnom svete, najzáhadnejšia bytosť je človek: jeho pády a vzlety, jeho zlo i dobro, jeho diabol i Boh. A navrchu všetkého - jeho všečlovek a Bohočlovek. Cez všetko toto my sledujeme Dostojevského v tejto štúdii. Nie je to ľahké, ale určite dôstojné človeka mučiť sa takouto ušľachtilou mukou.

Dostojevskij nie je vždy súčasný, ale je vždy súvečný. Súvečný je, keď rozmýšľa o človeku, keď sa mučí s problémom človeka, lebo sa vášnivo ponára do bezdieň (priepastí) človečích, a dychtivo hľadá všetko, čo je v ňom nesmrteľné a večné. Súvečný je, keď mudruje o tvore (stvorení), o hociktorom tvore, lebo sa spúšťa k tenučkému pra-koreňu, ktorým sa každé stvorenie korení v najtajomnejších hlbočinách večnosti. Súvečný je, keď sa horúčkovito mučí s problémom utrpenia (strádania), lebo sa neuspokojuje jeho povrchným, relatívnym, ľudským riešením, lež prahne po absolútnom, večnom, božskom. Súvečný je, keď búrlivou svojou dušou prechádza históriou ľudského rodu, keď sa prebíja cez jej chaos, keď prežíva jej hroznú tragiku, lebo odmieta pominuteľný, antropocentrický zmysel histórie, a osvojuje si (zmysel) nesmrteľný, večný, bohočlovečí. Niet muky ducha ľudského, ktorou sa on nenamučil. On dožil a prežil vo všetkých jeho dimenziách, a preto vzlykajúci padol k nohám tajomného Bohočloveka. Preňho je Bohočlovek zmysel a cieľ človeka, zmysel a cieľ histórie. Jeho Všečlovek je nič iné okrem historického Bohočloveka:

Isusa Nazaretského.

 

q6666666666

 

Človek je opravdivým (skutočným) človekom (len vtedy), keď úprimne a nebezpečne postaví pred seba problémy. Ani jeden problém nie je postavený ozajstne, ak nie je postavený neustrašene a nebezpečne, natoľko nebezpečne, že od neho v horúčke padá i rozum človečí, i duša, i srdce. Tak sa stavajú pred problémy len "čelníci" ľudskej mysli (tí najmúdrejší): Jób, Šalamún, apoštol Pavel, Shakespeare, Dostojevskij. No, pre takýchto ľudí, riešenie akéhokoľvek problému závisí jedine od absolútneho zmyslu, a božského cieľu ľudskej histórie.

Zdravé oči duše jasne vidia: každý, aj najmenší problém, svojim hlavným nervom zachádza k večným problémom, vtkáva sa do nich, lebo každé stvorenie, tajomstvom svojej podstaty, uberá sa do nekonečnosti a večnosti. Cez vesmír neprestajne prúdia a šumia nesčíselné tajiny večnosti. A keď sa stretávajú, stretávajú sa v človečom srdci. Tu tajomstvo objíma a záhada záhadu bozkáva, pokiaľ kozmické chvenie presakuje človeka. Dostojevskij to mučenícky cíti a svojou jasnovidnou dušou neprerušene bdie nad tajomstvom svetov, bdie a tvrdí: všetko je tajomstvo, všetko je záhada, a srdcom každého tajomstva a každej záhady je Boh.

Podľa Dostojevského sa všetky problémy vyvodzujú na dva "večne problémy", na problém jestvovania Boha a problém nesmrteľnosti duše. Tieto dva problémy nesú v sebe neodolateľnú magnetickú silu, ktorou priťahujú a sebe podriaďujú všetky ostatne problémy. Od vyriešenia "večných problémov" závisí riešenie všetkých ostatných problémov, učí Dostojevskij. Vyriešenie jedného večného problému obsahuje v sebe riešenie aj druhého. Oni sa vždy hýbu v priamej úmernosti. Ak jesto Boh - duša je nesmrteľná; ak Boha niet - duša je smrteľná.

Riešenie "večných problémov" je hlavná muka, ktorou sa voľne či nevoľne mučia všetci negatívni a pozitívni hrdinovia Dostojevského. Cez tieto problémy oni pristupujú k ostatným problémom. Bez nich sa oni nemôžu zamyslieť, ako ani sám Dostojevskij. "Jestvovanie Boha je hlavná otázka, píše Dostojevskij Majkovovi, ktorou som sa ja celého života mučil, vedome či nevedome".

Hrdinovia Dostojevského sú zosobnenie tej hlavnej muky, prevtelenie tej hlavnej otázky. Ich je denno-nočná starosť, ich je nevyhnutné zaoberanie sa - riešiť tú hlavnú, tú večnú otázku: či jesto Boh, či jesto nesmrteľnosť? Bez tých otázok, oni sú neuskutočniteľní, mimo nich, oni sú nesvoji (ľahostajní). "Ja o inom nemôžem, - priznáva sa Kirilov - ja som celý život myslel o jednom. Mňa Boh mučil celý život". Dobrý, búrlivý Miťa plače, vzlyká, a vášnivo sa spovedá Aľošovi: "Mňa Boh mučí. Jedine to ma mučí".

Asi ako títo, aj ostatní hrdinovia Dostojevského sa mučia Bohom: všetkých ich rozjedá tá strašná a večná muka. Priamo či nepriamo, celý ich život prechodí a vyhára v mučeníckom riešení večných problémov, problému Boha i problému duše. "Hľadanie Boha" - chcenie Boha - je podľa mienky Dostojevského, cieľom všetkých, nielen osobných lež aj národných hnutí, (je to) zámer histórie človečenstva.

 

q77777777777777

Základné presvedčenie Dostojevského je: pozitívne alebo negatívne riešenie večných problémov determinuje celý život človeka, všetku jeho filozofiu, relígiu morálku, kultúru. Negatívne riešenie večných problémov vyjadrené slovami: nieto Boha, niet nesmrteľnosti - prejavuje podstatu negatívnych hrdinov Dostojevského. A pozitívne riešenie, určené slovami: jesto Boh, jesto nesmrteľnosť, tvorí podstatu kladných jeho hrdinov.

Negatívne riešenie večných problémov neústupne poťahuje za sebou negatívne riešenia aj všetkých ostatných problémov. Presvedčenie, že nejestvuje ani Boh ani nesmrteľnosť duše, vždy sa javí ako nihilizmus. Nihilizmus ani nie je nič iné ako užitý (aplikovaný) ateizmus. Z filozofie ateizmu neodvratne vychádza morálka nihilizmu. Geniálnymi psychologickými analýzami a nepopierateľnými dôkazmi on virtuózne  ukazuje, že nihilizmus je  nevyhnutným následkom ateizmu. Ak nieto Boha, ak nieto nesmrteľnosti, potom niet ani cností, niet ani nerestí. V tom prípade - všetko je dovolené.

Dostojevskij pred večnými problémami,  Dr. Justin Popović, 1940

Preklad zo srbčiny: Pavel Djurčok

Gramaticky a štylisticky upravil BŚ