Články a knihy

sv. Justín Popovič: Dostojevskij pred večnými problémami (človeka). Časť 2

Pozitívne riešenie večných problémov umožňuje a podmieňuje pozitívne riešenie aj všetkých ostatných problémov. Presvedčenie, že jestvuje Boh a nesmrteľnosť duše, sa prejavuje v transsubjektívnom svete ako láska. Netreba sa dať oklamať: láska je pôsobivý (aplikovaný) pocit Boha a pocit osobnej nesmrteľnosti. Ja môžem milovať večnou láskou len ak som nesmrteľný, ak moja nesmrteľnosť čerpá svoju silu od Boha, živého a večného. Dva komplexy (súhrny) vládnu dušami pozitívnych hrdinov Dostojevského: komplex cítenia Boha a komplex pocitu osobnej nesmrteľnosti. Ich srdcia sú vyplnené Bohom a nesmrteľnosťou, všetko čo z nich vychodí je božské a nesmrteľné. Ak jesto Boha, ak jesto nesmrteľnosť, potom je opravdivá, večná láska aj možná, aj uskutočniteľná, vo sfére ľudského života. Bez tohto, opravdivá láska je psychologicky a ontologicky nemožná a neuskutočniteľná.

Dostojevskij nemá rád krátke myšlienky a krátke pocity. Každú myseľ, každý pocit, každý duševný pohyb on predlžuje do krajných hraníc, aby ich potom stopil s večnými problémami. V čudesnej a divotvornej laboratórií svojho ducha Dostojevskij prerobí každý problém na večný problém, i mučí sa s ním dovtedy, pokiaľ mu z hľadiska večnosti nevynájde riešenie. Večnosť dáva zmysel času. Záverečné a cieľu primerané riešenie hociktorého problému a vynachádzanie pravej hodnote kohokoľvek alebo kadečoho na tomto svete, možné je len sub specie aeternitatis, a nijak a nikdy sub specie temporis.

Večné problémy človeku nie sú uložené, lež sú imanentné ľudskému duchu. Vo svojej prirodzenosti, koľko je človek fyzický, toľko je aj metafyzický. V samej veci, nič nie je metafyzickejšie od fyzického. Preložené do jazyka Dostojevského, to znie (takto): nič nie je fantastickejšie od skutočnosti, od reálnosti. Korene akéhokoľvek fyzického procesu ostanú vždy skryté v metafyzickej podstate kozmu. Aj samá fyzika je v podstate metafyzická, lebo sa zakladá na hypotéze o éteri, ktorý je "nehmatateľný, nehnuteľný, po sebe a pre seba vôbec nezistiteľný".

Ľudské vedomie je povedomie niečím božským. Ono je natoľko tajomné a záhadné vo svojej priamej danosti, že ho nikto menší od Boha človekovi dať nemohol. Nenapodobiteľnou analýzou ľudskej duše Dostojevskij prichodí k uzáveru, že idea Boha je imanentná ľudskému vedomiu. V najvnútornejšom svojom jadre človekovo sebavedomie je ‘bohavedomie‘. Lebo vedomie je, v (samej jeho) podstate, dar Boží človeku. Človek by si ani nebol vedomý seba samého, keby mu to nebolo dané od Boha. Nemilosrdnejší analytik ľudského umu od Kanta, smelší analytik ľudskej vôle od Nietzscheho, Dostojevskij nachádza (poznanie), že je človek svojim psychickým zložením predurčený k tomu, aby sa stále, intímne, vedome či nevedome, mučil problémom Boha.

V každom prípade, pre Dostojevského a jeho hrdinov Boh je muka, a to vášnivá muka a vášnivé mučenie. "Je strašné padnúť do rúk živého Boha" (Židom 10, 31). A človek, samým tým, že je človek, padá a padnúť musí. Bezpochyby, v človeku jesto niečo, čo sa stále snaží k Bohu. To sa nemôže ani okovať, ani úplne zničiť. Keby túžba za Bohom nebola sústavnou časťou ľudskej bytosti, bohaborci by ju ľahko mohli zničiť v sebe (tak isto) ako aj v celom ľudskom rode. Lež túžba za Bohom, idea Boha, je srdcom srdca ľudského. V tom je i muka človeka i jeho veličina (veľkosť). Pokým definitívne nerieši problém, a kým presne neurčí svoj vzťah k Bohu, človek je ontologicky neschopný definitívne riešiť akýkoľvek druhý (ďalší) problém.

Nespočítateľným množstvom spôsobov sa Dostojevskij pokúsil riešiť večné "prekliate otázky". Prometeovským plameňom týchto otázok on až do požiaru rozžíha duše svojich hrdinov, ony v nich vyhárajú, jóbovsky sa mučiac. Boh pre nich nie je len idea, ale vášeň, i to vášeň horká alebo sladká. Pre suchotinárske (tuberkulózne) rozumy Boh môže byť anemická idea, ale pre hrdinov Dostojevského On je psycho-fyzická vášeň, lebo sa oni do krvi buď s Bohom boria alebo sa Bohu zasväcujú. Pre nich Boh nie je knižnica, ktorá sa dá prečítať alebo problém, ktorý sa knižne dá riešiť, lež je to živý Boh, ktorý sa musí dožiť, strádanie, ktoré sa musí "odstrádať", bôľ, ktorý sa musí prebolieť.

Psychologická analýza hrdinov Dostojevského nás povzbudzuje, aby sme ich rozvrstvili do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria negatívni hrdinovia - ‘antihrdinovia‘. Oni riešia večný problém negatívne, alebo sú náklonní k riešeniu negatívnemu. Druhú skupinu tvoria pozitívni hrdinovia. Oni ten istý problém riešia pozitívne. Prví sú bezbožníci a smrteľníci, lebo pre nich nejestvuje ani Boh, ani nesmrteľnosť. Druhí sú pobožníci (nábožníci) a nesmrteľníci, lebo pre nich jestvuje i Boh, i nesmrteľnosť duše. Nesmrteľnou stranou svojej bytosti človek je otvorený ku večnosti i (je) mysticky s ňou zjednotený.

Negatívni hrdinovia sú bohoborci, pozitívni sú bohoľubci. I jedni, i druhí stvárajú svoju filozofiu i relígiu, ospravedlňujúc a brániac ich úprimne, mučenícky, vášnivo. Filozofia prvých je filozofia ateizmu a religiózneho buntu (vzbury); filozofia druhých je filozofia teizmu a religióznej miernosti. Prví stvárajú nevidené a neslýchané bunty, o akých nevie história religióznych buntov.

Aj v starom veku sa buntošilo. Buntošili Jób a Šalamún, buntošil aj Prometeus. V ich bunte pokračovali Faust i Voltaire, Manfred i Shelley, Nietzsche i Maeterlinck. Ale všetky ich bunty, spolu zobrané, len sú hluchonemí predchodcovia buntovníka Dostojevského. Šibaní uzlom životných zdesení (hrôz), porazení ohromujúcou tragikou svetov, antihrdinovia Dostojevského stvárajú bunty, pod ktoré by s pýchou podpísal i sám vrchný duch zla a ničenia. Keby on sám prednášal filozofiu ateizmu a mortalizmu, nebol by strašnejší a buntovnejší od antihrdinov Dostojevského.

Prváčikom v ateizme je Faustov Mefistofel, keď Faustovmu žiakovi dáva lekcie z ateizmu. Ale bez aj najmenej urazenej povýšenosti by mohol sám Mefistofel počúvať lekcie z ateizmu u "zelenáča" (nováčika), ruského študenta Ivana Karamazova. Našiel by v nich svoje najlepšie ospravedlnenie, svoju najdokonalejšiu "diablo-diceu". Všeobecne, všetky staré a nové filozofie ateizmu, porovnané s filozofiou ateizmu u Dostojevského, nič sú nie iné než príjemné zvuky v literatúre na popoludnia. V odriekaní sa Boha - všetci sú (len) žiačikmi v porovnaní s Dostojevským.

Vo filozofií antihrdinov Dostojevského, mystický úžas našiel svoj najdokonalejší štýl, svoj najadekvátnejší výraz. U Nietzscheho je rétorika, u nich niet.  Mučení úžasným problémom utrpenia (strádania), mrvení hroznou tajomnosťou života, tlačení nezmyselnou nevyhnutnosťou prírodných zákonov, (antihrdinovia) zabúdajú všetky vedomosti, pohŕdajú nad každým ohľadom, šliapu po všetkých zákonoch, a vášnivo sa hádžu k nohám utrápeného človečenstva, klaňajúc sa jeho utrpeniu. Od zdesenia, oni rozrušujú všetky zákony a všetky hodnoty, prekračujú všetky hranice postavené od ľudí, prírody a Boha. U nich sa zaiste koná Umwertung aller Werte.

Oni sa (ale) s utrpením nemenia. Ono je pre nich najväčšou negáciou Boha. Utrpenie (strádanie) je atmosféra našej smutnej planéty. Či je možne ospravedlniť Boha, keď jestvujú nezmyselné strádania? Aj, ak jestvuje, či sa môže ospravedlniť? Antihrdinovia zostávajú pri fakte: utrpenia je vo svete mnoho, ono je nezmyselné a bezcieľné, ale to neprekáža, aby bolo všade prítomné. Medzi človečenstvom a Bohom stojí hnusná obluda (monštrum), ktorej meno je utrpenie. Antihrdinovia ho nemôžu skrotiť, nemôžu ho mlčky obísť, a preto neprijímajú svet ktorý "na absurditách spočíva". Pre nich je tento svet najhorší od (všetkých) možných svetov  (rozumie sa, veľká je otázka či sú lepšie svety vôbec možné). Ak ho prijmú, tak jedine ako kozmologický dôkaz existencie nie Boha lež - diabla. A históriu ľudského rodu môžu prijať nie ako theo-diceu, lež ako diablo-diceu. Nezmyselná tragika sveta démantuje Boha, a afirmuje diabla; odsudzuje prvého a apológuje (ospravedlňuje) druhého.

svaty Justin Popovic

Či je možná odpoveď, ktorá by ozajstne vynašla zmysel tragiky tohto sveta, ospravedlnila utrpenie vo svete, uspokojila bohobojovných buntošov a poprela príčiny ich nemilosrdného buntu proti Bohu?

Áno, možné to je - vyhlasuje Dostojevskij, - možná je len jedna odpoveď. A tá odpoveď je "presvetlá osobnosť Bohočloveka Christa". Bohoborní buntovníci môžu odhodiť všetky systémy, pošliapať všetky princípy, zničiť všetky zákony; môžu Christovo učenie nazvať falošným, odsúdením od súčasnej vedy a ekonomických teórii. Ale zostáva jedno, čo nikdy nemôžu ani zbúrať ani zničiť. To je "presvetlá osobnosť Bohočloveka, jeho mravná nedosiahnuteľnosť, jeho podivná a čudotvorná (divotvorná) krása".

Najťažšie je bojovať nie proti učeniu, lež so svetlou a blahou Christovou osobnosťou. Zvíťaziť nad ňou – je absolútne nemožné. "Zvíťazil si, Galilejčan!" (posledné slová cisára Juliána Apostatu - Odpadlíka, pozn. prekl.). Dostojevskij to vie z vlastnej skúsenosti, lebo zriedka kto zápasil s Christom tak, ako on. Preto ako odpoveď svojim vzbúrením antihrdinom podáva skvelý a podivuhodný charakter Hospodina Christa, ktorý nepriamo a priamo deje cez  ‘christovské‘ (Christu podobné) osobnosti Zosimu a Aľošu, Miškina a Makara. Svojou zázračnou christovskou postavou oni miernia vzbúrených duchov, tíšia búrlivé duše, krotia mätežné baženia. Celým svojim životom, celou svojou bytosťou oni svedčia o jednom: jestvuje Boh, jestvuje nesmrteľnosť.

Nejaká tajomná, milá a krotká sila neprestajne žiari z christovských hrdinov Dostojevského. Oni nedokazujú Boha logicky lež Ho ukazujú psychofyzicky. Diskurzívne (rozbiehave) a dialekticky (protikladne) nemôže sa dokázať ani jestvovanie Boha, ani nesmrteľnosť duše. Presvedčenie, že jestvuje Boh a nesmrteľnosť duše, je plodom osobnej a bezprostrednej skúsenosti. Ono sa získava len opytom (pokusom, skúškou) aktívnej lásky. Od intenzity a veľkosti tejto skúške závisí aj intenzita a veľkosť presvedčenosti človeka v jestvovanie Boha a nesmrteľnosť duše. Čím je človek bohatší touto skúsenosťou, tým je bohatší aj vierou v Boha. K opravdivému, reálnemu Boha-poznaniu a sebapoznaniu človek prichádza jedine cestou aktívnej lásky. Milujúc Boha a ľudí, človek reálne a experimentálne spoznáva, že jeho duša je christovská a nesmrteľná.

Dostojevskij pred večnými problémami,  Dr. Justin Popović, 1940

Preklad zo srbčiny: Pavel Djurčok

Gramaticky a štylisticky upravil BŠ