Články a knihy

sv. Justín Popovič: Dostojevskij pred večnými problémami (človeka). Časť 3

Opyt (skúsenosť) aktívnej lásky, ako metóda bohopoznania a sebapoznania, je čudesná blahozvesť, ktorou Bohočlovek obdaril ľudský rod. Riadiac sa touto metódou, človek najrýchlejšie nájde i Boha i seba. A na cestách nenávisti človek ľahko stratí i Boha i seba. Vynájdená a použitá Bohočlovekom, táto metóda bohopoznania a sebapoznania sa stala a naveky zostane metódou pravoslávnej gnozeológie. Po všetkom, ona je nezmieriteľne protikladná (katolíckej) scholastickej metóde mechanizácie živottvorných právd Christových a protestantskej metóde racionalizácie "nadracionálnych" evanjelických právd.

Christovskí (Christovej osobnosti podobní) hrdinovia Dostojevského merkujú najväčšiu drahocennosť našej planéty: osobnosť Christovu. A v potrebných chvíľach je ukazujú nerozhodným dušiam v tomto horkom svete. On je jediný ich prostredník medzi nimi a ostatnými ľuďmi. Svojou christovskou dušou oni priťahujú všetko, čo je  božské v dušiach ľudských, a vynachádzajú nesmrteľné dobro i v najväčšom hriešnikovi. Oni prijímajú svet, ale neprijímajú hriechy sveta. Oni milujú hriešnikov, ale nemilujú ich hriechy. Očistený a Christom osvietený, tento svet je najlepší od všetkých svetov, lež ľudia učinili seba horším od všetkých možných ľudí. Christovskí hrdinovia Dostojevského prijímajú svet z ruky Bohočloveka Christa, ktorý milostivo a krotko pokrýva hriechy sveta.

Prekrásna osobnosť Christova je jediné, čo Dostojevskij zbožňuje nerezervovane. Preňho ona je zosobnenie všetkého najvznešenejšieho, všetkého najdokonalejšieho, všetkého "najčlovečeskejšieho". Mimo nej nieto pravdivej blahozvesti v tomto smutnom svete. Ak spomeniete meno Christovo v prítomnosti Dostojevského, on sa celý zachveje od vzrušenia a nadšenia. Bielinskij píše: "Kedykoľvek len spomeniem meno Christovo, tvár u Dostojevského sa úplne zmení akoby chcel plakať". V tomto svete, ktorý na paradoxoch spočíva, Dostojevskij nemôže byť bez Christa. On každú svoju myšlienku končí Ním, a každý pocit svoj Ním preveruje. Horké tajomstvo sveta sa jedine v Christu stáva sladkým. Ukrutné tajomstvo strádania postupne prelieza do tichej, milej radosti, jedine, ak sa prenesie cez Christa a Ním sa osvieti. Dostojevskij to cíti náramne apoštolsky, preto je spovednícky oddaný a mučenícky verný Christu.

 

prepodobnij iustin popovich biografiya trudi interesnie fakti 2

 

U Bohočloveka Christa jesto niečo neporovnateľne vyššie od Pravdy, Dobroty a Krásy. On je to všetko v absolútnom zmysle, a predsa je i niečo vyššie od toho všetkého. V tom je Jeho výnimočné čaro. Všetko, čo je najlepšie v ľudskej duši, Christos priťahuje k sebe nejakým neodolateľným magnetizmom lásky. On dáva duši človečej to, čo jej nemôžu dať ani absolútna Pravda, ani absolútna Dobrota, ani absolútna Krása, (keby boli) vzaté osobitne v ich metafyzickej substancialnosti alebo v logickej opodstatnenosti.

Domnievajte si paradoxálnu dilemu: treba vybrať medzi Christom a Pravdou. Ja i vy by sme, možno, vybrali Pravdu a nie Christa. A Dostojevskij? On by bezpochyby vybral Christa, hoci by aj všetka Pravda bola proti Nemu.

"Niekedy mi Boh dáva chvíle dokonalého pokoja. V tých chvíľach ja milujem i verím, že aj mňa milujú. V tých chvíľach som ja formuloval svoje Verím (Symbol – Vyznanie viery), v ktorom je pre mňa všetko jasné a sväté. Toto Verím je celkom prosté. Ajhľa ho: ja verím, že niet nič ľúbivejšie, hlbšie, sympatickejšie a dokonalejšie od Christa. So žiarlivou láskou sebe hovorím: nielenže nieto Jemu podobného, ibaže ani nemôže byť. Ba čo viac ja vyhlasujem: kedy mi niekto mohol dokázať, že Christos je von (mimo) z pravdy, a keby pravda skutočne vylučovala Christa, ja by predpokladal zostať s Christom, a nie s pravdou".

Toto je pavlovské vyznanie viery v Bohočloveka Christa. Odo dní apoštola Pavla dodnes nepočulo sa smelšie slovo o nezameniteľnosti Hospodina Christa. Jediný, ktorý by sa v tom ohľade do určitej miery mohol súťažiť s Dostojevským bol by ohnivý Tertullián, so svojim znamenitým: "Credo quia absurdum" (Verím preto, že je to absurdné).

Tak nebojácne spovedanie viery v Christa je pohoršením pre zmyslových (ľudí) a nezmyslom pre racionalistov. Ale Dostojevskij sa práve tým stal v novšej dobe najväčším vyznávačom Evanjelickej viery a najviac nadaným predstaviteľom pravoslávia i pravoslávnej filozofie. Áno, pravoslávnej filozofie, lebo sa ona značne rozlišuje od nepravoslávnych filozofií tým, že je pre ňu prvým a posledným kritériom všetkých právd a všetkých hodnôt - presvetlá osobnosť Bohočloveka Christa.

Hľa, kresťanstvo bolo v istej miere aj pred Christom. Niektoré kresťanské mravné zásady a dogmatické pravdy nájdete i v judaizme, niektoré v budhizme, niektoré v konfuciánstve. Ale v nich nemôžete nájsť to, čo je najhlavnejšie, to čo je "jediné potrebné" (Lk 10, 42). A to je - osobnosť Bohočloveka Christa. Lebo Ona je svojou večnou živototvornou silou, ktorá spása človeku od hriechu a smrti, "preporoďujúc" ho, osvetľujúc ho, zbožšťujúc ho (zbožštenie - theosis) ho, vypĺňajúc ho každou božskou dokonalosťou.

Bez osobnosti (postavy) Christovej, učenie Christovo nemá ani spásonosnú silu, ani neprechádzajúce hodnoty. Ono je len natoľko silné a spásonosné, nakoľko je živá emanácia jeho božskej osobnosti. Evanjelia, epištoly, celý Nový Zákon, všetky dogmatiky, všetky etiky, bez čudotvornej osobnosti Christovej (sebou) predstavujú alebo zanieteneckú filozofiu, alebo romantickú poéziu, alebo utopistické rojčenie, alebo zlomyseľné výmysly. Jedine osobnosť Christova, čudesná vo svojich nesčíselných dokonalostiach, dáva večnú hodnotu a živototvornú silu celkovému novozákonnému učeniu. Z nej sa stále emanuje nejaká tvorivá sila, ktorá ľuďom dáva moc, aby božské novozákonné učenie pretvorili v človečenskú skutočnosť.

Všetko, čo treba človeku v tomto, a vo všetkých možných svetoch, Dostojevskij našiel v osobnosti (postave) Bohočloveka Christa. V nej on vidí riešenie všetkých svojich osobných, ale (aj) všetkých sociálnych problémov (nielen) našej doby, lež všetkých časov (až) do konca histórie. Kde je osobnosť Christova, tam je pre Dostojevského opravdivý progres (pokrok), opravdivé osvietenstvo, opravdivá radosť, opravdivý život, opravdivá múdrosť, i každá opravdivá dokonalosť. No, ak sa opýtate Dostojevského: kde sa nachodí, kde sa merkuje osobnosť  Christova? On vám neváhajúc odpovedá: v pravosláví, a len v pravosláví. - A čo je s rímsko-katolicizmom, čo s protestantizmom? Ach, vzdychá Dostojevskij: rímsko-katolicizmus  znetvoril osobnosť Christovu i znetvoreného Christa káže, a protestantizmus ho dávno stratil.

 

svaty Justin Popovic 2

 

Christovstvo pozitívnych hrdinov Dostojevského pochádza stadiaľ, že oni vo svojich dušiach uschovávajú podivnú osobnosť (postavu) Christovu. Táto osobnosť je podstatou ich osobností. Oni žijú Ním, myslia Ním, cítia Ním, dejú Ním, všetko svoje formujú a normujú Ním, a tak cez christo-diceu stvárajú (vytvárajú) pravoslávnu theo-diceu. Odtiaľto sú oni prvotriedni pravoslávni filozofi. Všetka ich filozofia je experimentálna a empirická, lebo bohočlovečiu pravdu Christovu neprestajne pretvárajú vo svoju každodennú skutočnosť, vo svoj každodenný život. V nich Dostojevskij dožíva najvyššiu syntézu života, v ktorej sa večné pravdy a večné radosti objímajú objemom, ktorému niet konca.

Padá do očí: i negatívni, i pozitívni hrdinovia Dostojevského sú predovšetkým a nadovšetko nebojácni bojovníci za osobnosť. Bojujúc za slobodu, za spravodlivosť, za pravdu, o nesmrteľnosť, za večnosť človečej osobnosti, oni mučenícky hľadajú odhad tej prastarej záhady tohto sveta. "Strachoty" života i smrti na nich udierajú a oni nemajú pokoja vo svojich kostiach, nieto ešte vo svojich myšlienkach. Cez nich Dostojevskij prenáša svoju výchornatú  (búrlivú) dušu a vypráva seba otrasne a vášnivo.

Nekonečné tajomstvo svojej neobyčajnej osobnosti Dostojevskij stelesňuje vo svojich hrdinoch. Požiarom večných problémov on páli ich svedomia, spaľuje ich krv, pustoší ich duše. Cez nich zadáva a rieši prekliate otázky, stvárajúc tak svoju  desivú diablo-diceu a skvelú theo-diceu. Pri tom všetkom Dostojevskij prejavuje nevidenú geniálnosť. A mnohí sa nad ním pohoršujú, lebo nemôžu pochopiť, kde jesto viacej jeho samého, či v jeho negatívnych alebo v jeho pozitívnych hrdinoch. Ale to nie je nič čudovaté (divné), lebo obyčajne sa nad najväčšími osobnosťami aj pohoršuje najväčší počet ľudí. Oni sú zaiste kameňom úrazu a pohoršenia pre mnohých. Najlepším príkladom toho je (práve) osobnosť Christova.

Bezpochyby, Dostojevskij je najzáhadnejšie "x" vo veľmi komplikovanej rovnici slovanskej kultúry. Mnoho úsilí bolo vyložených, aby sa vynašla pravá hodnota toho "x". Tak nech aj naša nesilná snaha poslúži tomu, ak môže... (Veď) písať o Dostojevskom, smelosť nám dáva sám Dostojevskij, lebo je nesmierne milostivý, hoci strašný svojou veličinou. Každý (si) môže v ňom nájsť (sám) seba. Lebo, ak ste smutní, on všesrdne ožiali váš smútok. Ak ste zúfalí, on je váš druh, váš brat, váš dvojník, alebo váš potešiteľ. Ak ste ateista, on i sám pyká s vami, mučí sa vašou mukou, apologuje (ospravedlňuje) ateizmus geniálne, mínuje vás bohoborným buntom i bezumným zúfalstvom, až by ste sa konečne obaja s výkrikom hodili k nohám blahého Christa. Ak ste priestupník (hriešnik), on vás milostivo prijíma pod pokrov (záštitu) svojej mnoho utrpenej duše, vašu dušu pretvára v svoju, spolu s vami uzdravuje vašu chorobu, určuje presnú diagnózu vašej choroby, uzdravuje vás zaručeným liekom, lebo je nemocný a zvyklý  bolestiam. Ak vás mučia "prekliate otázky", on si vás objíme ako najbližší, on trávi s vami noci bez snov (tak, ako s vami trávi) aj ukrutné dni, i neopúšťa vás pokiaľ spoločne nenájdete správne riešenie. Ak ste veriaci, on vám znásobuje vieru až po apoštolskú zaľúbenosť v Christa. Ak ste optimista alebo pesimista, on vás presvedčivo vedie k najdokonalejšiemu optimizmu, ukazujúc vám, že zázračná osobnosť Bohočloveka Christa je jediným zdrojom vše dokonalého optimizmu, lebo (práve ona) je jediná pravdivá blahozvesť medzi svetmi.

Dostojevského študovať nie je možné bez bolesti a sĺz. Jeho môže úspešne preskúmať len človek, ktorý sa úprimne a úsrdne mučí s jeho hlavnou mukou: riešením večných problémov. Bez toho čítať ho je nudné. Ľudí, ktorí sa neradi zaoberajú nebezpečnými problémami, prepadá otras a hrôza pri čítaní Dostojevského, i oni mu často hádžu do očí zúfalú otázku: povedz nám, dokiaľ budeš mučiť duše naše? - Pokým nevyriešite večné problémy, znie jeho odpoveď.

 

svaty Justin Popovic 3

 

Hoci vo všetkom atómovo malí, len v láske k Dostojevskému veľkí, my sa v tejto štúdii pokúšame vynájsť základné psychické zákony i hlavné tvorivé zásady, ktoré utvorili pozitívnych a negatívnych Dostojevského hrdinov. I uspôsobili ich dať rodu ľudskému takú démonskú diablo-diceu, i takú cherubínsku theo-diceu, akú svet ešte nevidel.

Kto je nainfikovaný povrchným optimizmom mnohých súčasných preporoditeľov a obšťastniteľov človečenstva, nech nevchádza do pekla (tohto) pravoslávneho Danta, lebo sa v ohnivých hlbočinách jeho diablo-dicei vyparí všetok motýlí optimizmus, i vyhoria všetky plány o preobrazení (premenení) sveta i človeka na základe človeko-manických princípov "čistého rozumu" i "common sense" (zdravého rozumu).

 

 

Dostojevskij pred večnými problémami,  Dr. Justin Popović, 1940

Preklad zo srbčiny: Pavel Djurčok

Gramaticky a štylisticky upravil BŠ