Prečo Boh dopúšťa vojny a utrpenie?

Svätý Sofronij z Essexu:

Vzdialenie sa od Boha po dvoch neuveriteľne ťažkých svetových vojnách – prvej a druhej – viedlo k tomu, že celý svet sa dostal do krízy a nenašiel východisko.

A keď sa k Nemu modlíme za celý svet, stále odpovedá: „Áno, človek trpí. A Moja duša sa teší tým, ktorí sa modlia za iných ľudí, za trpiacich, za všetkých od Adama. Ale nechajte to tak, netrápte sa tým, že vojny sú nevyhnutné, netrápte sa tým, že ľudia vo svojom utrpení skutočne dosiahnu hranicu toho, čo možno nazvať hranicou tolerancie bolesti.“

Moja otázka znie: „Pane! Ak k Tebe toľko ľudí volá so slzami a vzdychmi: ‚Zmiluj sa nad nami! Zmiluj sa nad nami a so svojím svetom!'“, a On odiaľuje zľutuvanie sa nad nami... Ale v Evanjeliu hovorí: „Keď o tom všetkom počujete, zdvihnite hlavy, lebo tak musí byť“ (pozri Mk 13, 7; Lukáš 21, 28); Náš pozemský život je dočasný; nie tu dosiahneme svoj koniec, svoje naplnenie ako osoba, ako obraz Boha v jeho plnosti. Áno, toto je silná otázka pre Christa, a pre Otca, a pre Svätého Ducha... „Príď a prebývaj v nás, Svätý Duchu, dobrý Utešiteľu.“

Pred našimi očami sa impériá rozpadajú, milióny ľudí zomierajú od hladu a chorôb. "Kde si, kto nás stvoril?" A Pán odpovedá: "Toto je potrebné pre večnosť." Človek je stvorený na Boží obraz a podobu. Človek musí svojou láskou obsiahnuť nielen ľudstvo, ale celé stvorenie. A Pán sa raduje, keď sa modlíme za trpiacich, ale mešká s príchodom uzdraviť. Prečo? Pretože On môže všetko. Hovorí: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo a potom už viac nemôžu; ale bojte sa Toho, ktorý po zabití tela má moc trestať“ (pozri Matúš 10, 28). To znamená, že nás môže vzkriesiť vo väčšej sláve aj po našom zabití a smrti. Možno už nikdy nebudeme takí, ako žijeme teraz: zbavení lásky a svetla.

Moja duša sa raduje, keď vás vidím, drahí bratia a sestry, ako dávate svoju radosť, svoju silu a svoju modlitbu tým, ktorí prichádzajú. Ale po smrti, čo môžeme urobiť? – Napriek tomu môže Pán urobiť všetko, vždy. A týmto slovám „tak to musí byť“ (pozri Marek 13, 7) nemôžeme úplne pochopiť, kým nezomrieme a nedosiahneme Posledný Súd. Bolo by šialené myslieť si, že Boh má záľubu v utrpení. On sám prejavil takú lásku, ktorá nás bude udivovať po všetky veky a vo večnosti. A keď príde, povieme Mu: Pane, kde si bol včera alebo pred hodinou? Ale napodiv prichádza, utešuje nás svedectvom o svojej prítomnosti a my už nemáme Boha o čo prosiť... Takto prežívame krehkosť nášho stvoreného bytia: neustále kolísanie, neustále pribúdanie alebo ubúdanie bolesti a utrpenia, tmu a svetlo. Ale poznajúc túto cestu, budeme sa snažiť volať k Matke Božej, ku všetkým svätým a k samotnému Bohu, aby nám dal trpezlivosť a silu pre túto trpezlivosť.

https://www.youtube.com/watch?v=S1xMhGq2SLE