Optínski starci – Archimandrita Mojses
Archimandrita Mojses – Predstavený Optinskej pustovne /1782 – 1868/
Archimandrita Mojsej ostane navždy príkladom predstaveného monastiera. Predstavuje udivujúci súlad utiahnutého kelejného asketického života s dostupnosťou ku každému, súlad prísnosti s pokorou, súlad osobnej autority s úplnou pokorou starcovi. Jeho hlavnou zásluhou bolo upevnenie starectva v Optinskej pustovni.
Archimandrita Mojsej /Putilov/ sa narodil 15. januára 1782 v meste Borisoglebsk a pri svätom krste dostal meno Timotej. Rodičia ho vychovávali k zbožnému životu. Keď mal mladý Timotej 19 rokov, poslal ho otec spolu so štvrnásťročným bratom Jonom na službu do Moskvy. Moskva s množstvom chrámov a svätýň na oboch bratov silne zapôsobila a prehĺbila ich duchovné plány.
V Moskve sa títo mladí chlapci zoznámili so starcami Novospasského monastiera Alexandrom a Filaretom, ktorí boli v blízkom vzťahu s moldavskými archimandritom Paisijom Veličkovským. Pod vedením týchto starcov sa obaja bratia rozhodli stať mníchmi. Roku 1804, keď mal Timotej 22 rokov, sa bratia vydali do Sarovského monastiera, odkiaľ oznámili otcovi svoje rozhodnutie prijať mníšstvo a prosili jeho požehnanie, ale otec Ivan Grigorijevič sa nahneval a požehnanie nedal.
Sarov v tom čase bol v plnom rozkvete. Už 37 rokov tam žil veľký starec Serafím. Bol tam tiež schimonach Marek, blázon pre Christa, /Christa radi jurodivyj/ a pokojný igumen Nazarij, obnoviteľ Valaáma.
Počas svojho pobytu v Sarove sa Timotej mnohému naučil od sarovských starcov a neustále počúval ich rady. Medzitým navštívil Boh Ivana Grigorijeviča Putilova chorobou a keď ho Timotej prišiel navštíviť, Ivan Grigorijevič nielenže odpustil synovi neposlušnosť otcovej vôli, ale požehnal mu pokračovať v mníšskom živote. Krátko po tom Ivan Grigorijevič zomrel. V meste Mologa na mestskom cintoríne stál a možno ešte stojí jednoduchý pamätník s menom Ivana Grigorijeviča Putilova. Na druhej strane je napísané, že pamätník postavili: “Putilove deti: Mojsej, igumen Optinskej pustovne, Izák, igumen Sárovskej pustovne, Antonij, igumen Malojarosloveckého Nikolajevského monastiera”.
Po zmierení s otcom sa Timotej viac nevrátil do Sarova, ale stal sa poslušníkom v Svenskom Uspenskom monastieri v orlovskej eparchii. Lákali ho však Roslavské a Brjanské lesy, kde v tom čase žilo mnoho pustovníkov. K počtu týchto pustovníkov sa roku 1811 pridal aj Timotej. V Roslavských lesoch prežil 10 rokov. Tu sa oddal vedeniu jeroschimonachovi starcovi Atanázovi, ktorý bol učeníkom Paisija Veličkovského. Starec Atanáz postrihol Timoteja za mnícha s menom Mojsej.
Okrem spomínaného starca a otca Mojseja žilo v Roslavských lesoch v tom čase ešte šesť mníchov. Pustovníci žili v troch kéliách. Miesto ich samoty sa nachádzalo na brahu riečky Bogdačevka.
Sám otec Mojsej svoj pustovnícky život opisuje takto: “Všetky cirkevné bohoslužby sme každodenne čítali u seba v kélii. O dvanástej v noci sme začínali polnočnicou a utreňou, po utreni viac ako hodinu spoločný akafist k Matke Božej, po akafiste asi dve hodiny časy a izobraziteľné a nakoniec o piatej večer večerňu. V nedeľu a sviatky prichádzali na bohoslužbu okolití starci: o. Dositej, o. Dorotej alebo niekto z ďalších Roslavských pustovníkov, ktorí žili ďalej od nás. Poslúžiac spoločne bohoslužbu sme sa spolu naobedovali a rozišli do nasledujúceho sviatku.
Na Paschu, Roždestvo a ďalšie veľké sviatky prichádzli z blízkej dediny Lugov starec – kňaz a priniesol nám Telo a Krv Isusa Christa, aby sme aj my neostali bez tohoto duchovného pokrmu…
Keď sme nečítali modlitebné pravidlo, venovali sme sa práci, ako kto vedel. V lete sme zbierali huby, jahody a dávali ľuďom, od ktorých sme dostávali pečený chlieb, krúpy a niekedy aj fľaštičku oleja na prípravu pustovníckej potravy. A keď bol nedostatok oleja, jedli sme suchý chlieb. Najvzácnejšia pre nás bola duchovná sloboda a mlčanlivosť. Vlci okolo nás neustále vyli počas celej zimy, ale my sme si už zvykli na ich vytie ako na vytie vetra. Inokedy nás zase obchádzali medvede a ničili naše ohrady. Videli sme ich celkom blízko a často počuli ako lámali stromy v lese, ale nás nikdy nenapadli a žili sme s nimi v pokoji. Boh nás zachránil aj od zbojníkov, hoci sme ich často počuli”.
Roku 1816 k otcovi Mojsejovi prišiel jeho brat Alexander, aby si s ním podelil jeho službu. Po štyroch rokoch, t. j. roku 1820, bol Alexander postrihutý za mnícha s menom Antonij. Duchovným vodcom sa mu stal jeho brat, otec Mojsej, ktorému celý život zachoval plnú poslušnosť. Počas rokov pustovníckeho života aj samotný otec Mojsej duchovne dozrel, preto ho Boh povolal na inú službu. Roku 1821 kalužský biskup Filaret navrhol bratom Putilovým, aby prišli do Optinskej pustovne a založili skýt v blízkosti monastiera.
6.júla 1827 otec Mojsej odišiel s bratom Antoniom a ďalšími dvomi mníchmi do Optinskej pustovne a začali tam pracovať. S veľkou námahou na vybranom mieste v lese vyrúbali staré stromy a pne vykorenili. Zo zrúbaných stromov postavili prvú neveľkú kéliu, ohradili toto miesto a vybudovali chrám sv. Jána Krstiteľa.
Začiatkom roku 1822 bol chrám posvätený a biskup Filaret osobne prišiel do Optiny. Otec Mojsej prosil vladyku, aby mu dovolil prijať schimu. “Ešte neprišiel čas”, odpovedal biskup Filaret. Otec Mojsej neustúpil a po odchode biskupa poslal mu písomnú prosbu, avšak dostal odpoveď, aby prijal kňazstvo, ale pustovník o tom nechcel ani počuť. Spor sa pretiahol na šesť týždňov a skončil sa až vtedy, keď biskup Filaret povedal: “Ak nesúhlasíš, budem sa s tebou súdiť na Strašnom súde”. Vtedy sa otec Mojsej pokoril a 22. decembra 1822 bol vysvätený na jeromonacha a určený ako duchovník Optinskej pustovne. Roku 1825 bol vybraný za predstaveného celého Optinského monastiera a 37 rokov sa o neho staral.
Počas týchto rokov sa Optina celkom zmenila. Počet mníchov sa mnohonásobne zväčšil, rozšírili sa monastierske polia, vyrástli nové ovocné stromy, bola vybudovaná obšírna monastierska knižnica, rozšíril sa chrám, boli postavené dva nové chrámy, vybudovali sa poľnohospodárske dvory, sedem objektov pre kélie a známa biela Optinská ohrada. Je nutné poznamenať, že všetko, čo sa postavilo pod vedením otca Mojseja, postavilo sa, ako sa hovorí, “na vieru”, teda bez peňazí v hotovosti.
Budovalo sa nie kvôli skrášleniu samotného monastiera, ale v prvom rade s cieľom preukázať rozumnú pomoc pre okolité obyvateľstvo. “Otče, máte peniaze?” – pýtal sa jeden okoloidúci na začiatku stavby. “Mám, mám”, odpovedal otec Mojsej a ukázal 15 – 20 rubľov. “Však to nič nie je”, povedal okoloidúci. Otec Mojsej sa usmial a riekol: “A na Boha si zabudol? Ja nemám, ale Boh má”. A táto viera nebola prehliadnutá. Veľmi často sa stávalo, že pracovníci pýtali odplatu, keď predstavený monastiera mal len trochu medu. Prosil ich, aby počkali a za deň-dva poštou prichádzali peniaze. Keď už ani to nebolo, vyzýval k trpezlivosti a pri prvej príležitosti vyplatil všetko naraz.
Keď prišiel rok hladu, nedostatok chleba mali aj mnísi v monastieri.
A práve v tom čase otec Mojsej začal s výstavbou veľkých kamenných jedální a veľkej monastierskej ohrady. Konalo sa to vďaka mnohým obyvateľom, ktorým v monastieri nielen platili za prácu, ale nasycovali celé ich rodiny.
Jeden mních, znepokojený nastávajúcim hladom, odhováral otca Mojseja, aby zanechal stavbu a nevšímal si národ. Vtedy otec Mojsej, inak stále mlčanlivý a zdržanlivý, odpovedal: “Och, brat, kvôli čomu máme podobu anjelov? Kvôli čomu Christos, náš Spasiteľ, položil za nás svoju dušu? Načo nám hlásal slová lásky? Preto, aby sme Jeho veľké slovo o láske k blížnym opakovali len ústami? Národ má od hladu zomierať? Veď prosí v Christovom mene. Budeme pracovať, dokiaľ pre nás Boh nezatvorí svoju štedrú ruku. Nie preto nám posiela svoje dary, aby sme ich ukrývali pod zámok, ale aby sme ich v tejto ťažkej hodine vracali tomu národu, od ktorého ich dostávame”.
Za otca Mojseja do Optiny prichádzali mnohí modlitebníci. Všetkých tu stretávalo starostlivé prijatie. Archimandrita sám obchádzal jedálne a dával poučenia. Vedel hovoriť s každým tak, aby ho pochopil a duchovne posilnil.
Vo vzťahu k mníchom bol otec Mojsej neobyčajne múdry. Povahou bol veľmi prchký, avšak prísnym asketickým životom dosiahol nezvyčajnú pokoru. Keď k niektorému mníchovi cítil hnev, hneď odišiel, aby sa pokoril modlitbou a naspäť sa vracal pokojný.
Pri všetkých starostiach otca Mojseja, nebolo v ňom nijakej zloby. Zdalo sa, že všetko akoby išlo samo. K svojim poslušným mníchom sa správal mierne a ich neúspechy prijímal s dokonalým pokojom a láskou. Otec Mojsej nikdy nepoužíval kruté, prísne meradlá a hovoril, že je potrebné počkať, dokiaľ sa Boh nedotkne srdca človeka. Snažil sa pochopiť charakter a stupeň duchovnej výšky každého človeka.
Veľmi rád mal otec Mojsej duchovné knihy, ktoré si prinášal z Kalugy. Po prečítaní ich dával do monastierskej knižnice, ktorá sa stala ešte počas jeho života veľmi známou. Optinská pustovňa v tom čase pod vedením starca Makária vydala 16 duchovno – asketických kníh starých askétov. Tieto knihy otec Mojsej bezplatne rozposielal do rôznych monastierov a tiež dával niektorým ľuďom. Všade hovoril: “Naším poslaním je siať a Boh dá, že niekedy budú aj plody”.
Z povedaného je vidieť, že otec Mojsej vnikal do mnohých rôznych oblastí monastierskeho života, ale jeho hlavnou zásluhou bolo upevnenie starectva v monastieri.
S láskou prijal do Optiny starcov Leonida a Makária. Napriek tomu, že otec Mojsej ostal predstaveným monastiera, úplne sa oddal poslušnosti týmto starcom a bez ich rady ani nepostrihoval mníchov. V mnohom sa s nimi radil. Otec Mojsej, hoci sám bol na vysokom stupni starectva vedel, že vodcom v duchovnom živote musí byť len jeden, preto sa na celý život zdržal vedenia mníchov slovom a vedenie monastiera považoval len za skutok poslušnosti. Svoj dar starectva pred všetkými skrýval.
K sebe bol otec Mojsej veľmi prísny. Jeho kelejný život bol neustálym odopieraním. Spal veľmi málo a pritom sa nezobliekal. Chodil na všetky bohoslužby a hovorieval, že pri svätej liturgii sa za nás prináša nekrvavá obeť a na utreni sami prinášame svoj pokoj.
Pri bohoslužbe stál priamo, neobracal sa a niekedy sa ponoril do takej modlitby, že nevnímal nikoho okolo seba. Inokedy zase pri chôdzi bol tak zahĺbený do seba, že nevidel a nepočul nikoho, kto k nemu prichádzal a len slzy na jeho tvári hovorili o jeho myšlienkach. Neustála modlitba udržiavala jeho morálny charakter. Stále mlčanlivý a zahĺbený do seba nemal rád, keď sa ho niekto pýtal na jeho duchovný život a vnútornú modlitbu. Ak niekto otcovi Mojsejovi hovoril o jeho zásluhách, vyhýbal sa odpovediam.
Raz navštívil Optinu jeden biskup a keď si prezrel Skýt, opýtal sa otca Mojseja, kto ho postavil. Otec Mojsej vyhýbavo odpovedal, že všetko sa postupne postavilo na tomto mieste. “Však vidím, že na tomto mieste”, povedal biskup, “ale kto konkrétne ho postavil?” Otec Mojsej odpovedal krátko: “Predstavený monastiera s mníchmi”. Ale zvedavý biskup sa pýtal ďalej: “Hovoria, že všetko ste postavili vy”. “Bol som tiež pritom…”, odpovedal otec Mojsej zo skromnosti. Po takýchto odpovediach sa hosť viac nepýtal.
Otec Mojsej hovoril pomaly, pretože premýšľal nad každým slovom. Keď počúval niekoho, stále sa modlil Isusovu modlitbu.
Neopísateľnej skromnosti, ktorou ovplýval, sa naučil za mlada. “Keď som bol v Sarove”, povedal raz, “prizeral som sa na to, ako kto žije a čo robí, povedal som si: zomriem radšej od hladu, ale nikdy v živote nebudem nič mať. Preto celý život chodím len s taškou”. Jeden poslušník otca Mojseja o ňom hovoril: “Bol veľmi chamtivý na peniaze”, no pravdou je, že bol bohatý len chudobou.
Keď po smrti otca Mojseja otvorili pokladničku, kde dával peniaze, našli jedinú mincu, ktorá bola zapadnutá v rohu. “Istotne si ju otec nevšimol”, povedal jeho brat otec Antonij, “pretože nepochybne by aj túto poslednú mincu utratil”.
Otca Mojseja si Boh povolal k sebe 16. júna 1868, v deň sv. Tichona Zadonského, ktorého ikona stála nad jeho posteľou až do smrti.