Neznámy zázrak svätého Nikolaja
Ide o udalosť, ktorá priviedla k pokániu stovky ľudí v meste Kujbišev (dnešná Samara) v Sovietskom Rusku v roku 1956.
V meste Kujbišev žila jedna zbožná žena s dcérou Zojou. V predvečer nového roku (31. decembra. 1956) pozvala Zoja sedem priateľok a sedem priateľov na večeru a tanec. Keďže bol vtedy Roždestvenský pôst, matka prosila Zoju, aby neusporiadavala večierok, no Zoja trvala na svojom. V ten večer odišla matka do chrámu, aby sa pomodlila.
Pozvaní hostia sa poschádzali, ale Zojin snúbenec, ktorý sa volal Nikolaj, neprišiel. Dievčatá a chlapci vytvorili dvojice a Zoja zostala sama. Z rozpakov a bez dlhého rozmýšľania zvesila ikonu svätého Nikolaja zo steny a povedala:
„Zoberiem tohto Nikolaja a pôjdem si s nimi zatancovať“. Pritom si vôbec nevšímala svoje priateľky, ktoré jej radili, aby nerobila tento rúhavý skutok. Povedala len: „Ak existuje Boh, nech ma potrestá“.
Začala tancovať, urobila jednu-dve otočky, keď sa zrazu v miestnosti objavil hrozný šum, vzdušný vír a zažiarilo svetlo oslepujúce ako blesk. Radosť sa zmenila na hrôzu. Všetci odišli vystrašení z izby. Len Zoja stála nehybne s ikonou svätého Nikolaja „prilepenou“ na hrudi, akoby skamenela alebo zamrzla. Lekári, ktorí čoskoro prišli, ju nemohli nijako priviesť k vedomiu. Ihly injekcií, ktoré jej chceli pichnúť sa skrivili a zlomili sa, keď narazili na jej telo, ktoré bolo ako z mramoru! Chceli ju preniesť do nemocnice, ale nemohli ju pohnúť z miesta. Jej nohy boli ako pribité na podlahu. Len srdce bilo! Zoja bola živá, no nemohla jesť ani piť…
Keď sa matka vrátila a videla, čo sa stalo, upadla do bezvedomia a previezli ju do nemocnice, z ktorej ju pustili o niekoľko dní. Jej viera v Božie milosrdenstvo a vrúcne materské modlitby za odpustenie hriechov nešťastnej dcéry obnovili s Božou pomocou trochu Zojine životné sily. Zoja sa prebrala z bezvedomia a so slzami prosila odpustenie a pomoc.
Počas prvých dní bol Zojin dom obklopený množstvom ľudí, medzi ktorými boli veriaci, ktorí prišli zblízka i zďaleka, zvedavci, lekári a duchovní. Čoskoro bol dom na príkaz vlády pre návštevníkov uzavretý. Dvaja strážnici ho strážili striedavo po osem hodín. Niektorí zo strážnikov, ktorí boli ešte mladí, zbledli od hrôzy, keď každú noc počuli Zoju, ako strašne kričí.
Zojina mama sa noc čo noc modlila v jej blízkosti. Zoja kričala: „Mama modli sa! Modli sa, lebo hyniem pre svoje hriechy! Modli sa!“.
So všetkým, čo sa stalo, oboznámili aj patriarchu a prosili ho, aby sa modlil za Zojino uzdravenie. Patriarcha odpovedal: „Ten, kto ju potrestal, ten sa nad ňou aj zmiluje!“.
Medzi osobami, ktorým bolo neskôr dovolené navštíviť Zoju bol
- Uznávaný profesor medicíny, ktorý prišiel z Moskvy a potvrdil, že srdce neprestalo biť.
- Kňazi, ktorých pozvala matka, aby vzali zo Zojiných rúk ikonu svätého Nikolaja. Ani títo však nemohli vybrať ikonu zo „skameneých“ Zojiných rúk.
- Jeromonach Serafím z Glinskej púšte, ktorý prišiel do Kujbiševa na sviatok Roždestva Christovho. Poslúžil obrad posvätenia ikony a povedal: „Teraz musíme čakať na nejaké znamenie, ktoré sa udeje na Paschu! Ak sa nestane nič, znamená to, že sa blíži koniec sveta!“. Týmito slovami vyjadril svoju hlbokú vieru, že sa stane nejaký zázrak.
- Metropolita Nikolaj, ktorý taktiež poslúžil moleben a zopakoval slová zbožného mnícha: „Na Paschu očakávajme nový zázrak“.
V predvečer sviatku Blahoviščenija, ktorý v tom roku pripadol na sobotu tretieho týždňa Veľkej štyridsiatnice, sa k Zojiným strážnikom priblížil nejaký dobrotivý Starec a poprosil ich, aby mu dovolili vidieť Zoju. Policajní strážnici mu to odmietli dovoliť. Starec prišiel aj na ďalší deň, ale ďalší strážnici mu to znovu zakázali. Keď prišiel po tretíkrát v samotný deň Blahoviščenija, stráž ho pustila. Keď vošiel, strážnici ho počuli, ako súcitne povedal Zoji: „Už si sa unavila od státia?“.
Po uplynutí krátkeho času, keď strážnici chceli vyviesť Starca von, starec v izbe nebol… Všetci si boli istí, že to bol sám svätý Nikolaj. Zoja zostala stáť štyri mesiace (128 dní) až do Paschy, ktorá v tom roku pripadla na 23. apríla (6. mája).
V noci Svetlého Vzkriesenia Christovho začala Zoja kričať mimoriadne silno: „Modlite sa!“.
Noční strážcovia sa zľakli a začali sa pýtať: „Prečo kričíš tak hrozne?“. Nasledovala odpoveď: „Je to hrozné! Zem horí! Modlite sa! Celý svet hynie pre svoje hriechy, modlite sa!“.
Od tejto chvíle sa Zojin stav zlepšil a svaly začali mäknúť. Položili ju na lôžko, ale ona neprestávala kričať a volať všetkých k modlitbe za svet, ktorý hynie kvôli hriechom a za zem, ktorá horí pre nezákonnosti.
Pýtali sa jej: „Ako to, že si zostala nažive až doteraz? Kto ťa kŕmil?“.
Odpoveď znela: „Holuby, holuby ma kŕmili“. Z toho bolo zrejmé, že dostala milosť a odpustenie z „Pravice Všemocného Hospodina“. Boh odpustil Zoji hriechy vďaka modlitbám svätého Nikolaja a kvôli jej veľkým utrpeniam a státiu počas 128 dní.
Všetky tieto udalosti otriasli obyvateľmi Kujbiševa a okolia. Mnohí ľudia, keď videli zázraky, keď počuli Zojin plač a prosby, aby sme sa modlili za ľudí, ktorí hynú kvôli svojim hriechom, znovu našli svoju vieru v Boha a vrátili sa do Cirkvi s pokáním. Tí, ktorí nenosili kríž, začali ho nosiť v dobe, kedy len za tento jediný skutok mohli zaplatiť životom. Návrat bol taký masový, že krížiky zo všetkých chrámov nestačili pre všetkých, ktorí o ne prosili.
So strachom a slzami národ prosil o odpustenie hriechov opakujúc Zojine slová: „Je to strašné, zem horí, hynieme kvôli našim hriechom! Modlite sa! Ľudia hynú pre svoje nezákonnosti!“.
Na tretí deň Paschy Zoja odišla k Bohu, lebo prešla ťažkú cestu státia počas 128 dní pred tvárou Božou za odpustenie všetkých svojich hriechov. Svätý Duch ju počas všetkých týchto dní udržiaval pri živote, aby jej dušu vzkriesil zo smrti hriechu a v budúcom večnom dni, aby ju vzkriesil v tele pre večný život, ako to hovorí aj samotné jej meno Zoja, ktoré v preklade znamená život.
V sovietskej tlači tej doby bol komentovaný Zojin prípad. Na listy, ktoré prišli na adresu jedných známych novín odpovedal nejaký „vedec“. Tento priznal, že udalosti, ktoré sa stali Zoji naozaj nie sú vymyslené, avšak tvrdil, že išlo len o istú formu nedostatku ohybnosti, ktorú veda ešte nepoznala. Nepravdivosť tejto hypotézy je úplne zjavná, pretože pri nedostatku ohybnosti sa nikdy nevyskytuje také stvrdnutie kože, aby lekári nemohli chorému vpichnúť injekciu. Chorého je možné preniesť z miesta na miesto, zatiaľ čo so Zojou nemohli pohnúť. Zoja stála vzpriamená tak dlho, žeby to žiadny bežný človek nevydržal. Okrem toho choroba sama o sebe nenavracia človeka k Bohu a neprináša zjavenia z neba. A v Zojinom prípade nielen tisíce ľudí znovu našlo svoju vieru v Boha, ale prejavili ju aj skutkami, keď sa dali pokrstiť a začali žiť naozaj morálnym životom. Nielen uverili, že existuje Boh, ale stali sa aj skutočnými kresťanmi. Z toho je zrejmé, že nešlo o jednoduchú nemoc, ale Boží zásah. Boh upevňuje vieru, aby vykúpil ľudí z hriechov a z trestu za nich.
Z knihy „Πρακτικα θεματα ορθοδοξου πνευματικοτητος“ (Ορθόδοξος Κυψέλη)
spracoval jer. Štefan Pružinský
-Sf-