Besedy na konferencii žien kňazov I.
Autor: metropolita Antonij Surožský
Na prvej besede by som chcel rozprávať o tom čo to znamená byť manželkou kňaza. Tak, ako ste už na to prišli, moje vedomosti na túto tému pochádzajú z druhej ruky a skutočne nie sú nejaké ohromujúce. No chcel by som poukázať na dva momenty, ktoré sa ma v živote manželiek našich pravoslávnych kňazov dotkli, osobitne momenty, ktoré sa ma dotkli bolestivo.
Zhrnúc všetko, čo som sa od rozličných ľudí dozvedel, som dospel k záveru, že v živote manželky kňaza sú dve veľké ťažkosti nie na úrovni pôsobenia, ale na úrovni bytostnej. Jedna staršia dáma, manželka skvelého kňaza, mi povedala, že prvý moment spočíva v tom, že tak ako Abrahám bol pripravený obetovať svojho syna Izáka, aj každý kňaz cíti, že jeho povinnosťou dobrého kňaza je byť pripravený obetovať celú svoju rodinu. Okrem toho v prípade Abraháma Boh zabezpečil na výmenu jahňa, ale za manželku a deti kňaza nepredkladá žiadne vykúpenie. Deň za dňom manžel či otec prináša rodinu ako obeť tomu, čo považuje za svoju povinnosť a to budovaniu Božieho kráľovstva a cirkevnej pôsobnosti. Keď manželka a deti vidia reálnu hodnotu pôsobenia manžela a otca, tá obeta, hoci je bolestivá, predsa len má zmysel. No oveľa častejšie sa stáva, že objektívna hodnota pôsobenia kňaza nie je viditeľná a z časti preto, že v pôsobení kňaza existuje ešte strana, ktorú objasniť či povedať iným nemôže a z časti aj preto, že o mnohom, čo kňaz robí, sa domnievame, že buď akoby budoval Božie kráľovstvo, alebo je to úplne neužitočné a so sebou prináša iba starosti.
V druhom prípade manželka musí prejaviť pochopenie a pomôcť mužovi rozlišovať medzi budovaním Božieho kráľovstva a množstvom dejov, ktoré s tým kráľovstvom nemajú nič spoločné. Dejov, ktoré sa v porovnaní s Getsemanskou modlitbou, obeťou na kríži, slávnym vzkriesením a na nebo vystúpením javia takmer ako rúhačské. V prvom rade sa však od manželky vyžaduje viera, skutočná (pravá ) viera, ktorá manželovi pomáha pôsobiť, ktorá mu dáva pocit dôvery a podpory manželky, aj keď ona nemá právo poznať úplne všetky podrobnosti jeho pôsobenia. Existujú problémy, ktoré sú spojené so súkromným životom ľudí, čo manželka kňaza nemôže vedieť, existujú problémy, ktoré sú spojené so spoveďou a ďalším rozvojom ľudských vzťahov, na ktorom sa manželka môže zúčastniť, ale nie veľmi, iba okrajovo pričom sa tu od nej znova vyžaduje viera, viera založená na dôvere a vyjadrená slovami: „Nechápem prečo tak postupuješ, ale viem, že si človek čistý, spravodlivý, Boží, milujúci, preto sa nebudem starať do tvojej pôsobnosti. O to viac ťa podporujem modlitbou, oddanosťou, všetkými silami, ochraňujúc pokoj a stabilitu doma“.
Nehovorím o vonkajšej stabilite rodiny, ale o pevnosti, spoľahlivosti, pretože je veľmi ľahké pôsobiť, keď ti dôverujú a je takmer neznesiteľné niečo urobiť, keď človek, ktorého miluješ viac ako iných ,o tebe pochybuje na tej najhlbšej úrovni.
Existuje ešte mnoho iných ťažkostí v živote manželky kňaza. Hocaký iný človek, ak má nejaký problém, môže sa obrátiť k Bohu. Manželka kňaza sa niekedy na Boha slobodne a s otvoreným srdcom obrátiť nemôže, pretože konkrétne On je príčina jej duševného utrpenia. Práve konkrétne pri službe Jemu, v Jeho mene a pre Neho vznikajú ťažkosti, ktoré by možno inač ani neboli. Toto musia chápať a do úvahy brať obaja, manžel aj manželka a všetky svoje ťažkosti prinášať Bohu v úplnej prostote a odkrytí. Pomimo Božieho vedenia je z času na čas potrebný aj niečí názor a starostlivosť či už duchovníka, priateľa alebo biskupa.
Veľmi dobre si pamätám na rodinu jedného kňaza, v ktorej vznikli veľké problémy vo vzťahoch, z ktorých sa vytratila radosť, dôvera ,no nie kvôli hriešnosti, ale pre spravodlivosť manželov. Manžel bol výnimočne dobrý kňaz. A tak, ako mnoho ruských kňazov, aj on a jeho rodina trpeli veľkou materiálnou núdzou. Všetok svoj čas a život venoval pastve, pričom sa jeho rodina cítila úplne opustenou. Jedno z detí raz povedalo: „Ach, ako veľmi by som chcel byť sirotou, potom by si na mňa možno našiel čas!“ Toto sú veľmi tragické slová. Akosi som toho kňaza oslovil a povedal mu: „Počuj, ty sa domnievaš, že buduješ Božie kráľovstvo, ale všetci vidia, že rúcaš svoju vlastnú rodinu a rodina to je Cirkev na základe slov apoštola Pavla a obrazu (prirovnania), ktoré nám dáva. Musíš sa vzdať polovice svojej kňazskej činnosti, aby si vybudoval svoju rodinu“. S plným vedomím mi odpovedal, že také je poslanie kňaza: „Akože, veď Boh ma poslal k tým ľuďom, vari ich mám teraz opustiť?“ Vtedy som využil svoje privilégium duchovníka a povedal som: „Urobíš to z poslušnosti a ak by niekomu hrozilo odsúdenie Bohom, ja to odsúdenie beriem na seba ,ale ty odteraz polovicu života oddáš svojej rodine“.
Aj tak urobil. A urobil to s neuveriteľnou poctivosťou a čistotou. Po určitom čase ku mne prišla jeho manželka a opýtala sa: „Čo ste urobili s mojím manželom? Sme šťastní!“ Opýtal som sa jej: „Ako sa to prejavilo na živote cirkevnej obce? Rozpadáva sa?“ Ona a potom aj jej manžel odpovedali: „Naopak, neviem prečo, ale teraz nemusím behať od rodiny k rodine. Ľudia prichádzajú ku nám domov, pretože ako hovoria, nachádzajú u nás pokoj, šťastie a svedectvo o tom, že ak dovolíme Bohu byť v dome hospodárom, dom sa stane rajom“.
Myslím si, že toto je potrebné si zapamätať. Možnože som to mal skôr povedať vašim manželom ako vám, no myslím si, že všetci musíme spoznávať tento problém, inač sa hlavným nepriateľom manželky kňaza stane Boh, pretože pre Neho a v Jeho mene je každodenne prinášaná Abrahámova obeta a kvôli Nemu sa rúca radosť, šťastie a stabilita (pevnosť, odolnosť) rodiny.
Začal som biblickým príbehom Abraháma prinášajúceho ako obeť svojho syna Izáka. Teraz by som vám chcel povedať niečo iné. Myslím si, že ak bude život kňazskej rodiny správne pochopený potom ,nepozerajúc na nepokoje, napätie a zápasy, medzi ktorými plynie, sa tento život môže otvoriť prehľadnosti, pokoju a hĺbke. Možnože si spomeniete na úryvok z knihy proroka Ozeáša druhej kapitoly, kde Pán hovorí: „Tam jej dám jej vinice a údolie Áchor spravím bránou nádeje“ (Oz 2, 17). „Údolie Áchor“ môžeme preložiť aj ako údolie nepokoja, pretože v hebrejčine „Achar“ znamená znepokojovať sa a „Áchor“ nepokoj. „Údolie nepokoja premením na bránu nádeje“. Hádam konkrétne toto som vám chcel povedať v tejto besede a možnože pomôcť vám v tomto „údolí“ rozlíšiť črty a príznaky otvárajúcej sa brány.
Pozrime sa na údolie Áchor. Možno si pamätáte, že toto je jedno z najtragickejších miest židovskej histórie. Konkrétne tu Józue nechal ukameňovať Achána syna Zerachovho spolu s celou jeho rodinou za to, že po páde Jericha si tajne prisvojil časť spoločných veci, ktoré boli pod kliatbou (Joz 7, 24). Hrôza svätokrádeže a krutý rozsudok židov prinútili toto miesto, kde sa toto všetko udialo, navždy pomenovať miestom žiaľu a utrpenia. Ale s týmto miestom je spojený aj prísľub. Izaiáš hovorí (Iz 65, 10), že údolie Áchor sa stane miestom „odpočinku pre dobytok“, miestom pokoja a mieru a Ozeáš (Oz 2, 25) dáva ešte oveľa krajší prísľub, hovorí, že tam bude ešte niečo viac ako mier, že tam bude „brána nádeje“.
My všetci sme vykúpení a zachránení pred otroctvom našim Pánom, všetci sme opustili krajinu otroctva Egypt. Do svojich vlastných rúk sme vzali putovanie do Božieho mesta, a ešte k tomu tak ,ako sa to stalo s židmi na ceste z Egypta do zasľúbenej zeme, niektorí boli vybraní ,aby putovali pod vedením veľkého pastiera Mojžiša, pod vedením Christa, ktorého predobrazom v Starom Zákone Mojžiš bol, aby sa tiež stali sprievodcami a pomocníkmi. Kňaz v cirkvi spolu so svojou rodinou patrí k tým, koho Boh vybral na pomoc veľkému Pastierovi. Na tejto ceste pri konkrétnych okolnostiach nášho života – nie jedenkrát, ale symbolicky – prichádzame na miesto nazývané Jericho. V histórii židovstva Jericho bolo mestom obohnaným dvojitými hradbami, do ktorého sa nikto nemohol dostať, ani z neho vyjsť. Bolo to mesto, ktoré sa v týchto hradbách uzatvorilo.
Vari toto nie je obrazom každej ľudskej duše, každej rodiny, hocakého stupňa spoločenskej triedy, hocakej politickej strany, hocakej skupiny ľudí či hocakého človeka, ktorí kvôli strachu či z nenávisti odmietajú spoločnosť, kontakty a medziľudské vzťahy? V takejto situácii sa nachádza kňaz, jeho manželka aj deti. Neustále narážame na mesta obohnanými dvojitými hradbami chránenými vonkajšou hradbou zavrhnutia inými a vnútornou hradbou uzatvorenia sa a našou úlohou je tieto hradby zboriť.
Čo sa stalo v židovskej histórii? Hradby mesta neboli zborené kameňmi. Pred tvárou zavrhnutia (prvou hradbou), či už slovom alebo skutkom, čím viac narážate, tým viac vás zavrhujú (odrážajú). Na steny neboli vyvíjané žiadne násilné spôsoby. Židom bolo prikázané, aby hradby mesta obišli sedemkrát (sedem je číslo plnosti) v meditatívnej tichosti, nesúc to najsvätejšie, čo mali – Archu. Celé svoje vnímanie sústredili na Archu, trúbiac na trúbach a rohoch.
Baraní roh (šofar) je v Starom zákone aj v súčasnom židovstve spojený s odpustením a vykúpením. Na deň pokánia a odpustenia – Jom Kipur – vo všetkých synagógach na celom svete po celý čas trúbia na šofaroch. Roh zvestuje odpustenie ale odpustenie znamená zborenie stien rozdelenia. Odpustenie znamená, že sa stalo niečo, čo zborilo rozdelenie a vytvorilo (stvorilo) zväzok, jednotu, zhodu, súlad, spoločenský styk, vzťah, rodiacu sa lásku a možnože uskutočňujúcu sa lásku. Židia šli, sústrediac sa iba na svoje sväté svätých trúbiac na roh odpustenia a vykúpenia, a keď na siedmy deň nadišiel čas hradby, sa zrútili a mesto ostalo nechráneným. Potom sa stalo niečo v historickom pláne zraňujúce a tragické, niečo, čo si v žiadnom prípade nedovolím posúdiť. Celá populácia mesta bola zahubená. Obrazne povedané, títo ľudia, ktorí sa uzatvorili pred okolitým svetom, sústrediac sa iba na samých seba, stelesňujú taký postoj, na základe ktorého sa vytvára separácia (oddeľovanie sa), kde viac nie je možná jednota, vzťah a láska. Museli sa stratiť – zmiznúť.
Presne tak, ako keď medzi skupinami ľudí či rozdielnymi ľuďmi padajú steny, pretože sa našiel niekto, kto bol spôsobilý milovať, že odpustenie prišlo k tým, ktorí ho neboli pripravení prijať, pokoj prišiel k tým, ktorí neboli ľuďmi pokoja, vtedy všetko, čo bolo záporné: nepriateľstvo, nenávisť, chamtivosť, strach, egocentrizmus a iné, muselo byť zničené a tí, ktorým bolo dané toto uskutočniť zbožnou modlitbou a hlásaním Božej lásky, hlasom rohu, sa žiadnym spôsobom nemusia zapojiť do skazenosti mesta. A prisvojiť si niečo, čo patrilo mestu zavrhnutia, je hanebné, vtedy sa stávame účastnými na samotnej podstate toho záporného. Tu vidíme prečo v textoch, ktoré som vám prečítal, Achán a jeho rodina museli zomrieť smrťou tých, ktorí niesli tento zápor (zlo), pretože sa sám stal účastníkom na tomto zápore. Prisvojili si niečo, to znamená, že to chceli vlastniť, vynechajúc všetkých ostatných. Stali sa spoluúčastníkmi ducha Jericha, a nie Božieho mesta. A predsa to údolie utrpenia, údolie Áchor je miesto pripomínajúce niečo nezvyčajne tragické, ktoré sa raz muselo zmeniť na bránu nádeje. Osobitne tragické je to, že Achán a jeho rodina boli členmi toho istého národa, tej samej skupiny ľudí, ktorí sa zúčastnili na spoločnej bohoslužbe, modlili sa, aby padli hradby rozdelenia, ale tie steny rozdelenia, bohužiaľ, vyrástli v nich samých. Vyrástlo v nich nové Jericho.
Toto bola zrada, svätokrádež uprostred tých, ktorým náležalo konať Božie dielo. Neobyčajne dôležité je aby sme pochopili, v akej situácii sme my. My sme – izraeliti, uprostred nás je Archa, sme povolaní k tomu, aby sme zborili hradby bez akéhokoľvek útoku, žiadna agresia neprinúti hradby, aby sa zborili. Napadnutím agresívnosť a násilie činia hradby silnejšími. Hradby padnú iba zvukom rohu ohlasujúceho mier, iba následkom posvätnej procesie Božích ľudí svedčiacich o svojej jednote s Archou. Toto aplikujeme na kňaza s rodinou, pretože to nebola procesia levitov ani levitskej bohoslužby, procesia bola posvätná nie v klerikálnom slova zmysle ,vyjadriac sa súčasným jazykom. Toto bolo konanie Božieho národa. A prvé miesto uprostred Božieho národa, pretože hovoríme o cieľavedomej pripravenosti pôsobiť v súlade s Božou vôľou, náleží kňazovi a tej, ktorá je sním a tiež aj tým, kto sa im narodil.
Teraz by som vám chcel povedať tretí príklad týkajúci sa kňaza a osobitne jeho manželky v kontexte medziľudských vzťahov. Nebudem opisovať špeciálne situácie z cirkevných obcí ,ale ľudskú situáciu v jej univerzálnom, hlboko človečenskom aspekte. Univerzálnom v tom zmysle, že je využiteľná u všetkých bez výnimky.
Tak, ako ja, určite aj vy dobre poznáte príbeh o svadbe v Káne Galilejskej z druhej kapitoly evanjelia od Jána. Chcel by som vašu pozornosť upriamiť na úlohu, ktorú v tomto príbehu zohráva Božia matka, nie na celý príbeh ale iba na Božiu matku a na to, ako postupovala, pretože jednoducho nebola „užitočná“ iba vo vonkajšom zmysle, Ona v tomto príbehu zohrávala nie prechodnú (dočasnú), ale rozhodujúcu úlohu.
Kána je dedinka v Galileji. V tejto dedinke sa konala svadba v chudobnej rodine, kde hosťami boli sedliaci, priatelia zo susedných dedín, možno aj niekoľko priateľov z malých provinciálnych mestečiek v okruhu asi tak veľkom ako naša peterboroughská eparchia. Medzi pozvanými bola aj Mária, Isusova matka a samotný Isus s učeníkmi. Hostina chudobných ľudí. To znamená, že všetko, čo mali, už bolo na stole. Dali tam všetko, čo mohli, ale srdcia hostí boli ešte stále hladné, smädné po radosti a ešte väčšej veselosti, aké dosiahli, ale už nemali víno. Vtedy sa Božia matka obracia k svojmu Synovi a hovorí mu: „Nemajú víno“.
Je možné uveriť tomu, že Božiu matku znepokojovalo iba to, aby zásoby vína boli nekonečné a hostia mohli piť pokiaľ sa neopijú a aby sa sviatok lásky zavŕšil opilstvom v celej svojej ohavnosti? Samozrejme, že nie. Pripomeňme si, čo o víne hovorí Písmo: víno rozveselí srdce človeka (Ž 104, 15), víno povzbudzuje ľudí. Na druhom konci spektra je rozprávanie o Päťdesiatnici, zoslaní Svätého Ducha a slová ľudí, ktorí počúvali prvú kázeň apoštolov: je ešte príliš skoro na to, aby mohli byť opití sladkým vínom a predsa hovoria, ako opití ľudia (Sk 2). Všade v Písme je obraz vína obrazom toho, čo Boží dotyk, zjavenie Svätého Ducha môže urobiť s ľudskou dušou, môže ju zapáliť tak, že horí plameňom plným života, svetla, návalu, žiarenia a tepla.
Božia matka sa k svojmu Synovu neobracia preto, aby vykonal prízemný zázrak, ktorý sa skončí pozemskou zábavou, ale aby Boží dotyk tomuto sviatku pridal niečo, čo sa nikdy nevytratí, ale radosť učiní hlbokou a večnou. Obráťme teraz svoju pozornosť na rozhovor. Budem používať preklad, o ktorom si myslím, že je najbližší gréckemu textu.
„Nemajú víno“. Isus sa obracia k matke a hovorí jej: „Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišiel môj čas“. Potom, nelogicky nereaguje na Synove slová ale protirečí im každým svojim konaním. Božia matka sa obracia k sluhom a hovorí im: „Urobte všetko, čo vám povie“. Christos toľko, čo len dopovedal, že sa nič nechystá urobiť. Toľko, čo sa jej len opýtal prečo, a na základe čoho sa obrátila práve k Nemu, Ona káže sluhom vyplniť to, čo by On neprikázal, ale ako keby si protirečil a niečo vykoná. Vykoná zázrak v Káne.
Toto nie je reťaz nezmyslov, toto sa nedá vysvetliť ako chyba v texte, toto nie je možne prijať jednoducho preto, že je to napísané vo Svätom Písme v nádeji, že niekedy to snáď dokážeme pochopiť, pretože zatiaľ to nie je v našich silách. Svätý Ján Zlatoústy k tejto udalosti zaujal pesimistický postoj. Hovorí, že v tomto príbehu môžeme vidieť príklad obyčajného správania matiek. Nakoľko si matky svojim deťom zvykli prikazovať, keď boli malé, myslia si, že tak môžu konať aj v ich ďalšom živote. Isusova matka si za to vyslúžila výčitku. Vo svetle ďalšieho sa mi tento výklad zdá byť nesprávny. Dovolím si rekonštruovať text. Je to, samozrejme, iba parafráza a pokus objasniť význam (zmysel).
Božia matka, pohnutá súcitom, vediac, čo to je dokonalá radosť, radosť ducha sa obracia k Synovi a hovorí Mu: „Nemajú víno, vytráca sa radosť, hostina speje ku koncu, ale pozri sa, ich srdcia sú hlboko dokorán otvorené v očakávaní radosti“. On reaguje: „Čo s tým máme spoločné? Prečo si sa obrátila ku Mne? Či preto, že si moja matka podľa tela a preto sa cítiš byť ku Mne najbližšie spomedzi všetkých? V takomto prípade sme ešte stále v oblasti nepodstatných postojov a toto nie je oblasť blahodate ani kráľovstva. Tu neexistujú zázraky a preto ešte nenadišiel Môj čas“. Potom, neodpovedajúc Mu ,ale svedčiac, že Božie kráľovstvo už akýmsi spôsobom (obrazom) prišlo, Božia matka uskutočňuje akt viery: „Robte to, čo vám povie“. A pretože Ona je tá, o ktorej Alžbeta pohnutá Duchom, inšpirovaná Nim v tom najsilnejšom zmysle slova povedala: „Blahoslavená, ktorá si uverila, že sa splní, čo Ti povedal Pán“ (Lk 1, 42-45), uskutočňuje akt absolútnej viery a ustanovuje sa Božie kráľovstvo, lebo všade, kde sa Bohu predkladá absolútna viera, čo znamená, že ja tam úplná dôvera a vernosť, Boh môže pôsobiť. Kráľovstvo prišlo.
Podľa starého židovského výroku Boh môže pôsobiť všade, ak Mu to človek dovolí. Aj Christos reaguje, tu už viac niet prirodzených postojov, toto sú styky blahodate, kráľovstva, ktoré je nájdené a uskutočnené. Dosiahlo plnosti a stalo sa zjavným. Podľa zákona kráľovstva Boh pôsobí slobodne a aj voda, obyčajná voda obyčajného života sa stáva vínom Božieho kráľovstva.
Povedal som vám, že chcem vašu pozornosť obrátiť iba na jedného človeka, na Božiu matku, pretože v mnohých životných situáciách zastávate konkrétne Jej miesto. Môžete byť tým človekom, ktorý je spôsobilý prejaviť pozornosť, ohľaduplnosť, jemnosť, súcit, pochopenie, lásku, môžete spozorovať (rozoznať) núdzu nevyslovenú ľuďmi, ktorí neveria v nejakú východiskovú možnosť. Ak si jednoducho prisadnete za stôl k radujúcim sa, ak jednoducho posedíte pri posteli chorého, ak sa jednoducho ukážete medzi pochybujúcimi, zúfalými – dávajte pozor, počúvajte, buďte vnímavé a učte sa rozlišovať. V určitom momente sa môžete obrátiť k Bohu a povedať: Pane, tu je núdza. Ty si mi ju odhalil, pretože ľudsky povedané, všetci sme príliš egoistickí, príliš slepí, príliš egocentrickí, príliš uzavretí do seba (ako Jericho) a rad radom si nevšímame žiadne núdze. Ja v Teba verím a bezvýhradne Ti dôverujem. Ja viem, že tak ,ako si hovoril s Abrahámom o Sodome a Gomore, vzplanúc jeho láskou, na ktorú by si Ti mohol odpovedať, a tak ako si odpovedal na modlitbu Tvojej matky odpovieš aj na moju modlitbu. Ja v to verím a preto medzi ľuďmi, ktorí si myslia, že Božie kráľovstvo je ďaleko, ono je už tu, prišlo v celej svojej moci. Pane, môžeš pôsobiť, pretože je tu prítomný človek, ktorý bezvýhradne verí a volá: „Príď, Pane!“
A toto môžeme robiť vždy a všade. Niet momentu ani situácie, keď by sme nemohli byť tým, čím bola Božia matka v Káne Galilejskej, čím boli milióny kresťanov v podobnej, alebo úplne inej situácii. Prítomnosť viery dáva Bohu možnosť pôsobiť.
v Peterborough 11. – 12. mája 1971
(preklad z ruského jazyka)
prameň: http://www.metropolit-anthony.orc.ru/zheny_sv/1.htm
preklad: pplk. prot. Mgr. Marek Ignacik, PhD.