Ján Kassián: Slabí nech odídu
70) Tým, ktorí sa zriekli sveta, ale potom ich premohli pochybnosti a strach zostať bez akéhokoľvek pozemského majetku, sa v Piatej knihe Mojžišovej posvätne nariaďuje: Kto je bojazlivý a ľakavý srdcom? (Nech neodchádza na vojnu.) Nech vystúpi a vráti sa domov, aby neoslaboval srdcia svojich bratov, ako je sám slabý (Dt 20, 8). „Čo je Jasnejšie ako toto proroctvo?“
Písmo sväté si jasne želá, aby takíto radšej ani nepremýšľali vstúpiť do mníšskeho stavu, aby neprijali meno mnícha, lebo tým aj druhých oslabia svojím slovom, zlým príkladom a strachom bez dôvery, a odklonia ich od evanjeliovej dokonalosti. Takým sa teda prikazuje, aby radšej z boja odišli a vrátili sa do svojho domu, pretože s rozdvojeným srdcom nikto nemôže bojovať vo vojne za Pána. Lebo muž s rozpoltenou mysľou je nestály vo všetkom svojom počínaní (Jak 1, 8).
Keď vnikáme do zmyslu evanjeliového podobenstva, v ktorom sa hovorí, ako kráľ vytiahol do boja s desiatimi tisícmi proti tomu, ktorý sa ho chystal napadnúť s dvadsiatimi tisícmi a keďže v bitke s ním nemal nádej na úspech, pokým bol tamten ešte ďaleko, vyslal k nemu posla vyjednávať mier (neželajúc si ani pustiť sa do boja), prichádzame k záveru, že aj ľuďom, o ktorých sme hovorili vyššie, je lepšie ani nezačať so zriekaním sa sveta, aby potom, keď začnú, neboli vlažní a nedôslední, čím by sa vystavili veľkému nebezpečenstvu. Lebo, ako hovorí Kazateľ, lepšie sľub vôbec nerobiť, ako keby si sľúbil a sľub nesplnil (Kaz 5, 4). Správne sa tu poznamenáva, že ten sa blíži s desiatimi tisícmi, kým tamten s dvadsiatimi. Lebo počet vášní, útočiacich na nás, je väčší než dobrých náklonností, ktoré za nás bojujú. No nik nemôže…slúžiť aj Bohu aj mamone (Mt 6, 24) a kto položí ruku na pluh a späť sa obzerá, nie je súci pre Božie kráľovstvo (Lk 9, 62).
71) Takíto sa obyčajne snažia svoju zhovievavosť voči sebe, podobnú predchádzajúcej chamtivosti, ospravedlniť autoritou Svätého písma. Keďže si ho však vykladajú po svojom, sú s potešením pripravení zmeniť myšlienku Apoštola, ba dokonca aj Pána. Nechcú svoj život čo najrozumnejšie prispôsobiť zmyslu Písma, ale Písmo svojvoľne prispôsobujú a prekrucujú podľa svojho želania, keďže túžia po tom, aby Písmo sväté bolo v súlade s ich mienkou. Napríklad hovoria: veď je napísané blaženejšie je dávať, ako prijímať (Sk 20, 35). Chápu tieto slová s pokrúteným zmyslom a predpokladajú, že tento výrok zničí silu slov, ktoré hovoria: ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma (Mt 19, 21).
Myslia si, že takýmto výkladom sa už nepotrebujú zbaviť svojho bohatstva a vyhlasujú sa za šťastnejších nahonobeným majetkom, z prebytku ktorého dávajú aj druhým. Popritom sa však hanbia podľa Apoštola prijať slávnu chudobu pre Krista, nechcú sa spoliehať na prácu svojich rúk a na to, čo je podstatou skromnej mníšskej chudoby. A tak im zostáva sa rozhodnúť pre jedno alebo druhé: alebo si uvedomia, že ich príliš lákajú peniaze, a teda sa nikdy nezrieknu sveta, keď s takou náruživosťou kladú dôraz na predchádzajúce bohatstvo, alebo, ak budú chcieť vlastnou námahou a skutkami vyskúšať povolanie mnícha, všetko odvrhnú a zahodia, aby nič nemali pri sebe. Z toho, čoho sa zriekli, aby sa spolu s Apoštolom chválili hladom a smädom, zimou a nahotou (2 Kor 11, 27).
72) Traduje sa výrok sv. Bazila, biskupa z Cézarey, ktorý povedal jednému senátorovi, ktorý, ako sa u nás hovorí, ustrnul v istom chlade, a hoci sa zriekol sveta, predsa si len niečo ponechal zo svojho majetku, lebo sa nechcel živiť prácou svojich rúk a nechcel sa naučiť opravdivej pokore skromnosťou vo všetkom, a to tak vyčerpávajúcou námahou, ako aj podriaďovaním sa predstavenému. Povedal mu: „Senátora si zničil, a mníchom si sa nestal“.
73) Ak teda chceme správne napredovať v duchovnom sebazapieraní podľa Písma, vyžeňme z našich sŕdc aj tohto zhubného nepriateľa, ktorého premôcť nie je až také ťažké, ako je potupné to, že nás premáha nečestne a nedôstojne. Byť porazení silným, to bolí, a hoci sme ním zvrhnutí dolu, a žiaľbohu tým strácame možnosť zvíťaziť, máme útechu v poznaní sily protivníka. Ak sa nám však stane: že protivník v zápase bude chabý a i spôsob zápasu nebude namáhavý, vtedy nám omnoho väčšiu bolesť zo zvrhnutia dolu spôsobí ponižujúca hanba a potupa, než spôsobená strata.