Svätý Filaret Milostivý
Pochádzal z dediny Amnija v Paflagoniji. Najprv bol Filaret veľmi majetný, ale keďže všetko rozdával chudobným, veľmi schudobnel. On sa však chudoby nezľakol, ale nádejal sa na Boha, Ktorý povedal: „Blažení milostiví, lebo im sa dostane milostivosti.“ (Мt 5, 7) Pokračoval v skutkoch milosrdnosti nehľadiac na nesúhlas svojej manželky a detí...
Keď raz oral, prišiel k nemu človek a povedal mu, že mu zdochol vôl v jarme a že s jedným volom orať nemôže. Filaret teda odpriahol jedného svojho vola a dal mu ho. Svojho posledného koňa zase dal niekomu, koho pozvali s koňom do vojny. Daroval aj teľa od poslednej kravy a keď videl, ako krava ryčí za teľaťom, zakričal na toho človeka a dal mu s teľaťom aj kravu. Zostarnutý Filaret zostal bez jedla v prázdnom dome. On sa však modlil k Bohu a na Neho sa aj spoliehal. A Boh tohto spravodlivého človeka nenechal zahanbeného v jeho nádeji. V tom čase kraľovala Irina so svojim synom Konštantínom. Podľa vtedajšieho zvyku poslala kráľovná ľudí, aby po celom kráľovstve hľadali najlepšiu a najkrajšiu dievčinu pre svojho syna – kráľa. Podľa Božej prozreteľnosti natrafili na Filaretov dom. Uvideli jeho vnučku Máriu, dcéru jeho dcéry Ipatije, prekrásnu a krotkú dievčinu a tak ju odviedli do Carihradu. Kráľovi sa dievča veľmi zapáčili a oženil sa s ňou. Filareta s celou jeho rodinou nechal presťahovať do hlavného mesta a dal im veľkú česť a bohatstvo. Avšak Filaret kvôli takémuto neočakávanému šťastiu nespyšnel, ale vďačný Bohu, začal konať dobré skutky ešte viac ako predtým. A činil tak až do svojej smrti. Vo svojich deväťdesiatich rokoch si zavolal svoje deti, požehnal ich a poučil, aby sa držali Boha a Božieho zákona. Svojou prozorlivosťou každému z nich predpovedal, ako niejedy praotec Jakub, ako prežijú svoj život. Potom v monastieri Rodolfija odovzdal svoju dušu Bohu. Pred smrťou sa jeho tvár rozžiarila ako slnko a po smrti z neho vychádzala prekrásna vôňa a pri jeho ostatkoch sa diali veľké zázraky. Tento spravodlivý Boží muž zosnul v roku 797. Jeho manželka Teozva ako aj všetky jeho deti a vnúčatá žili zbožným životom a zosnuli v Hospodinovi.
Sv.Nikolaj Srbský takto píše o ňom: “Cnosť je ako smäd. Keď ju človek začne piť, stále viac je smädný a stále viac ju chce piť. Ten, kto začne cvičiť cnosť milosrdnosti, nepozná v tom miery, ani žiadnu mieru neuznáva. Sv. Filaret nebol menej milosrdný v biede ako v bohatstve. Keď sa stala jeho vnučka kráľovná, znova sa stal bohatým človekom, ale nie menej milosrdný. Jedného dňa povedal žene a deťom, aby vystrojili najväčšiu hostinu ako sa dá, „aby sme poprosili Kráľa a Hospodina nášho, aby prišiel na tú hostinu aj so všetkými svojimi veľmožmi.“ Všetci si pomysleli, že chce starec pozvať na hostinu svojho zaťa kráľa, tak sa veľmi snažili pripraviť čo najväčšiu hostinu. Medzitým však Filaret obišiel všetky ulice mesta a zhromaždil biednych, žobrákov, slepých, malomocných, chromých, nemohúcnych a priviedol ich na hostinu. Posadil ich za stôl a žene so synmi prikázal, aby ich obsluhovali. Po skončení hostiny dal každému hosťovi do ruky jednu zlatku a prepustil ich. Vtedy všetci pochopili, že Filaret myslel pod Kráľom, samotného Hospodina Christa a pod Jeho veľmožmi žobrákov a nevoľníkov. Ešte hovoril, že netreba hľadieť na peniaz, ktorý dávame žobrákovi, ale treba peniaze zamiešať a dať to, čo ruka sama vytiahne z vrecka. A ruka vytiahne to, čo bude chcieť Božia prozreteľnosť.”
Zo srbského jazyka preložil jerej Peter Soroka
-Sf-
