Ako byť milosrdným
Z „Poučných slov“ svätiteľa Iliji Miňatija.
Prorok Daniel bol z nenávisti babylonských pánov vhodený do jamy levovej. Prešlo šesť dní, čo nič nejedol a tak Hospodin poslal Svojho Anjela do Judei k inému prorokovi – Habakukovi, ktorý v tom čase niesol jedlo na pole žencom. Anjel povedal Habakukovi: „ Zanes obed, ktorý máš do Babylonu, Danielovi, ktorý je v jame levovej“. Habakuk odpovedal: „Pane, Babylon som nikdy nevidel a jamu nepoznám“. Vtedy Anjel Hospodinov vzal ho za vlasy a silou Ducha zaniesol ho do Babylonu a postavil k jame. Vtedy zvolal Habakuk a povedal: „Daniel! Daniel! Vezmi si obed, ktorý ti poslal Boh.“ Daniel odvetil: “Spomenul si si na mňa Bože, a neopustil si tých, ktorí Ťa milujú“. Daniel vstal a jedol. Anjel potom zaniesol Habakuka späť na svoje miesto. (Dan 14, 29-41). Habakuk, samozrejme, že mohol povedať Anjelovi keď sa mu zjavil, nasledovné: „Mám na poli pracovníkov, ktorí očakávajú obed, a ty ma posielaš do vzdialeného Babylonu s jedlom k Danielovi, čo potom budú jesť moji pracovníci?“ Avšak Prorok takto neodpovedal. Boh mu prikázal odniesť jedlo uväznenému, hladujúcemu a on vyplnil príkaz bez výhovoriek.
Koľko je takýchto uväznených, koľko hladujúcich ako Daniel!
Koľko je takých ľudí, ktorí nemajú ani kúsok každodenného chleba, koľko dlžníkov, bezmocných, koľko treskúcich sa zimou.
Boh nám prikazuje aby sme sa o nich starali, aby sme im prejavili pomoc. Tebe sa oddá nešťastník, sirote si pomocník (Ž. 9, 35).
Je možné v takomto prípade vyhovárať sa na niečo?
Samozrejme, že Všemohúci Boh mohol nasýtiť Daniela nebeským pokrmom aj bez Habakukovho obeda, ale jeho múdra Prozreteľnosť chce, aby jeden človek trpel v núdzi, a druhý mu v tomto nedostatku pomohol, aby núdzou trpel bedár a boháč mu bol nápomocný.
Prečo je to tak?
Je to pre dobro jedného aj druhého: aby chudák dosiahol slávu za utrpenie, a ty – za milosrdenstvo. A aby si sa nesnažil márne, drž sa tejto zásady: Dávaj, kde je potrebné, dávaj koľko je potrebné, dávajte ako je potrebné a dávajte kedy je potrebné. Je dôležité pouvažovať nad človekom, ktorému dávaš, rozmýšľať nad množstvom, spôsobom a časom darovania.
Dávaj, kde je potrebné. Dvakrát židia priniesli ako obetu svoje poklady v púšti: prvýkrát zozbierali šperky od žien preto, aby z nich zhotovili zlaté teľa. Druhýkrát priniesli svoje zlaté, strieborné a medené veci, drahé kamene a látky na stavbu a skrášlenie svätostánku (poľného chrámu). V prvom prípade priniesli svoje poklady diablovi, teda nie tam, kde bolo potrebné, v prípade druhom ich posvätili Bohu, to znamená, že ich darovali tam, kde ich darovať bolo potrebné. A preto, ak i ty daruješ, dáš, utratíš alebo rozdáš svoj majetok na svoje rozmary, ktoré sú pre teba modlou, napríklad na hry, šaty, alkohol, nemiestne zábavky, vtedy vedz, že rozdávaš tam, kde to nie je potrebné a prinášaš to ako dar diablovi. Avšak ak daruješ na chrám, na monastier, ak dáš zo svojho dostatku na pomoc niektorej z chudobných rodín, do daru biednej dievčine, na vykúpenie väzňa, na nasýtenie siroty, vtedy vedz, že daruješ to práve tam, kde je potrebné: prinášaš to všetko ako dar Hospodu Bohu.
Dávaj, koľko je potrebné. To znamená, že pozoruj človeka, koľko potrebuje. Chudobnému, ktorý sa túla svetom postačuje zopár mincí na kúpu každodenného chleba, no tých zopár mincí, však nie je dostatok chudobnému človeku, ktorý prišiel o všetko, alebo chudobnému dievčaťu. Ak je zem preschnutá, nedokážeš ju napojiť niekoľkými kvapkami vody: potrebuje úrodný dážď. Aká veľká je potreba, tak veľká je potrebná aj pomoc. Alebo v akej situácii sa nachádza darca, také je potrebné aj jeho milosrdenstvo. Bohatý nech dáva viac, úbožiak však aj menej, lebo u Hospodina obsiahnu rovnakú odplatu.
Prečo?
Samozrejme, že preto, lebo Hospodin prihliada nie na dar, ale na dobrú vôľu darovať. Dva medené haliere položila úbohá vdova do chrámovej pokladnice, vtedy, keď boháči prinášali zlato a striebro, avšak Christos pochválil jej dar viac ako dar ostatných keď povedal: lebo všetci dávali z prebytku, ale ona z chudoby svojej priniesla všetko čo mala, všetok svoj majetok (Mk. 12,44). Dvere možno odomknúť aj zlatým, železným ale aj dreveným kľúčom, ak ho prinesieme k zámku: rovnako rajské dvere si boháč môže otvoriť dukátom a chudák medeným halierom.
Dávajte, ako je potrebné. Je dôležité aby ste svoj dar dávali s priateľským výrazom a z dobrého srdca, a nie so zármutkom a z nevôle: nie z neochoty, alebo prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Boh (2 Kor. 9, 7).
Mal by dostať odmenu ten, kto dáva s nadávkami, dáva almužnu a hanbí sa zato?!
Ak by ste len vedeli, kto v konečnom dôsledku prosí u teba kúsok na nasýtenie, nepatrnú pomoc! Ak by si len vedel, Kto ti hovorí, daj sa Mi napiť (Jn. 4,10). Veď to Sám Boh v podobe chudobného človeka!
Sv. Ján Zlatoústy hovorí o tom nasledovné: „Ó aká vysoká je cena chudoby! Pod rúškom chudoby sa ukrýva Sám Boh: chudobný naťahuje svoju ruku, avšak prijíma Boh. Kto dáva almužnu chudobnému, ten poslúži Samému Bohu: Hospodinu požičiava, kto sa zmilúva nad chudobným (Prísl. 19, 17). A preto, popremýšľaj s akou radosťou je potrebné dávať almužnu! Daruj štedrou rukou, lebo ako sejateľ nie po jednom zrnku rozhadzuje semená, ale celou hrsťou, tak aj vo veci milosrdenstva maj na pamäti slová kráľa Dávida: rozsýpa štedro, dáva chudobným a jeho spravodlivosť trvá naveky (Ž. 111, 9).
Ako zaseješ, tak aj budeš žať: zaseješ štedro, mnoho aj zožneš, ak však zaseješ skúpo, malá bude úroda: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude žať, kto však hojne rozsieva, hodne bude aj žať (2 Kor. 9, 6). To ako dávať almužnu nás učí aj Sám Christos: Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica (Mt. 6, 3). To znamená, že nech tvoje milosrdenstvo bude tajné, tak aby nielen ľudia o ňom nevedeli, ale ani ty sám aby si sa nepovažoval za dobráka: keď daruje jedna ruka, druhej nie je potrebné aby o tom vedela, nech oni obe dávajú štedro a hojne.
Nakoniec, dávajte, kedy je potrebné. Je to najužitočnejšie ako pre chudáka, tak aj pre teba. Cenné je milosrdenstvo v čase súženia. Pomáhajte vtedy, keď je ešte možná pomoc, dávajte, pokiaľ nie je neskoro, pokiaľ chudák neupadol do zúfalstva, nezačal kradnúť alebo neupadol do iných nerestí, či neumrel od chladu alebo hladu. Pomôž bezmocnej sirote, dievčine k vydaju, pokiaľ nezatratila samú seba, aby si sa za ňu nezodpovedal pred Bohom. Darujte aj vtedy ak si žijete vo výslní, a neočakávate čas smrti. Pri smrti chtiac-nechtiac budeš milosrdný, pretože do hrobu si zo sebou nič vziať nemôžeš.
Pokiaľ žiješ, konaj dobro, tak aby to vychádzalo z dobrého srdca, z dobrej vôle a vtedy budeš mať u Hospodina odmenu zaslúženú. Dobrý je dar aj pri odchode z tohto života, avšak lepší je počas neho. Ó, aká veľká je odmena za dar u Hospodina, akú potechu prinesie tvojmu svedomiu! Aká je radosť v srdci keď sa môžeš potešovať ešte počas života z úspechu siroty, ktorého si priviedol k ľuďom, vidieť šťastie toho chudobného dievčaťa, ktorej si pomohol k vydaju, vidieť radosť toho chudáka, ktorý sa vďaka tvojej pomoci dostal z biedy!
Do tej doby máš čas, pokiaľ dôjdeš k poslednému vydýchnutiu? Pristrojíš sa napísať len duchovný závet, a k tebe prídu už len tvoji blízky a známy, aby ti zakryli oči… Ale ak sa ti podarí napísať tento závet: si si istý, že tvoji dediči vyplnia tvoju vôľu? Aká nerozvážnosť! Ak si im už počas života nezveril svoj majetok, či im po smrti zveríš svoju dušu?
Mŕtvi boháči! Ak je to možné, vstaňte zo svojich hrobov, a dám vám iba jedinú otázku: ak by vám Boh dovolil vstať z mŕtvych aspoň na malú chvíľu, čo by ste vtedy spravili? No samozrejme, štvornásobne by ste zaplatili za každú svoju nepravdu, všetok svoj majetok by ste rozdali, aby ste si zamilovali Božiu spravodlivosť… Tak, čitateľ, teraz sa pýtaš ako boháč z Evanjelia: čo dobré mám urobiť, aby som mohol mať večný život? (Mt. 19, 16) Tak ja ti odpoviem na túto otázku: ak ťa Boh požehnal pozemskou hojnosťou, ako toho boháča, tak daruj.
Dávaj, kde je potrebné, dávaj, koľko je potrebné, dávaj, ako je potrebné a dávaj kedy je potrebné.
A vtedy budeš mať poklad na Nebesiach – život večný, Kráľovstvo Nebeské. Čo viac mimo toho si môžeš ešte želať?
wco.ru – MH
-Sf-