Schiigumen Amfilochij Počajevský
Krátky životopis spravodlivca Božieho posledných dní
V dedinke Malá Ilovica, nachádzajúcom sa na Šumščine, v mnohodetnej kresťanskej rodine Varnavy Holovaťuka v 1894 roku 27. novembra sa narodil syn. Pri svätom krste dostal meno Jákub, podľa mučeníka Jákuba Peržana. Pokoj a porozumenie, ktoré vládli v rodine, sa mimovoľne odovzdávali malému Jákubovi. Od ranného detstva Jákub, zahĺbený do hospodárskych prác, videl zbožnosť svojich rodičov, ktorí nevychádzali z domu bez modlitby, vstrebával do seba všetko dobré a sväté.
V 1912 roku Jákub Holovaťuk bol povolaný do Cárskej Armády. Tvárou v tvár sa stretol so životom a smrťou. Útvar na Sibíri, kde mladý vojak vykonával službu felčiara, front, prvá línia, kde najlepší priatelia zomierali v boji, a nakoniec – zajatie. Nemci ho poslali do Alp, kde Jákub tri roky pracoval u farmára. Vykonávajúc rôznu prácu, s veľkou usilovnosťou a kresťanskou pokorou, si Jákub získal dôveru a lásku svojho pána. Ale mládenec smútiac po rodnom kraji, v 1919 roku vykonáva útek a tým vykonáva najvrúcnejšiu túžbu svojho srdca. S pomocou dobrých ľudí prekračuje hranicu a navracia sa do rodnej dediny. Modlitebné teplo otcovského domu zohrialo dušu tuláka. Dni utekali vo zvyčajnej roľníckej práci. Pomáhal nemocným, obracajúcim sa k nemu o pomoc. Stretnúc svetlo, ochutnajúc utrpenie na fronte a v zajatí, Jákub si hlboko osvojil to, že život je neustálym bojom, v ktorom diabol neprestáva bojovať s Bohom, a bojiskom, podľa slov Dostojevského, je srdce človeka. V tomto boji nemožno obstáť, ak zem srdečnej pokory nieje zasiata semenami spravodlivosti a pokropená slzami pokánia. V 1925 roku si Jákub Holovaťuk zvolil úzku cestu spásy a prichádza do Počajevskej Lavry. S láskou k práci a s pokorou vykonával tento začiatočník v mníšstve jemu uložené poslušnosti.
Vo februári 1931 roku, stojac nad hrobom zosnulého správcu farnosti, Jákub zrazu pocítil všetko náhlenie a pominuteľnosť života. „Čelovik, jako trava dnije jeho, jako cvit seľnyj tako otcvitet (Dni človeka sú ako tráva, ako poľný kvet, ktorý odkvitne)“. Prejdúc mníšske skúšky, 8 júla 1932 roku, poslušník Jákub Holovaťuk bol postrihnutý na mnícha s menom Jozef. Vykonávajúc rôzne práce a poslušnosti v Lavre, otec Jozef liečil nemocných a osobitne sa preslávil ako naprávač kostí. K nemu privážali trpiacich z celého okolia. Tok nemocných sa neprerušoval dňom, ani nocou. S požehnaním predstaveného Lavry sa ubytoval na monastierskom cintoríne, v maličkom domčeku pri bráne, kde spolu s jeromníchom Irinarchom prežili okolo 20 rokov.
Prevádzajúc dni a noci v práci a modlitbe, otec Jozef rástol na duchu, vystupujúc od sily k sile. Skryté ostali aj mnohé jeho tajné skutky a boje. Pôstom a bdením zdolával svoje telo, usmrcoval telesné túžby a vášne. Privádzal najmenšie vzruchy rozumu a srdca po „vedenie ducha“. Zesvetiac svoj život službe Bohu a blížnym, otec Jozef získal pevnú vieru a aktívnu lásku. Získal od Boha aj dar jasnovidectva a uzdravovania.
Liečil, vyháňal démonov, navracal sluch nepočujúcim, slepcom zrak, skormúteným útechu a radosť. Kde nepriateľ ľudského rodu nieje úspešný prostredníctvom myšlienok a vidín, hovoria svätí otcovia, tam posiela zlých ľudí. Ku koncu Veľkej Vlasteneckej Vojny, po ústupe Nemcov, v jednu jarnú noc vtrhli banderovci do domčeka k starcovi a rozhodli sa ho popraviť. Otec Irinarch ho vtedy, z Božej milosti, zachránil pred smrťou, ktorú mu pripravil diabol. Za krátko po tejto udalosti otca Jozefa premiestňujú späť do Lavry.
Aj tu sa k nemu náhlilo množstvo ľudí, ktorí dostávali vyliečenie telesných nemocí a neduhov duše. Uzdravovali sa dokonca aj tí, ktorých nemoci boli nedoliečené, a podľa lekárov neliečiteľné. Otec mal osobitný dar – vyháňať démonov. K nemu privážali posadnutých z najvzdialenejších republík Sovietskeho Zväzu. Démonov starec videl v skutku zreteľne. Často krát, keď prechádzal cez chrám, stroho im prikazoval, aby títo nechali na pokoji chrám aj ľudí. Žiaľ, ktorý naplňoval srdcia ľudí, otec Jozef prežíval ako svoje. Súcitil s trpiacimi a bol blahosklonný k nemocným. Takmer všetci obyvatelia Počajeva, v rôznom úseku svojho života, v detstve, v mladosti, či v starobe, boli pacientmi otca Jozefa.
Prevádzajúc celý deň v poslušnosti a s ľuďmi, sa otec Jozef venoval modlitbe v noci. Obľúbil si skromnosť a vyhýbal sa ľudskej sláve. Skrýval svoje cnosti, pretože mnohí, dokonca aj neveriaci ľudia, po stretnutí s ním, hlboko menili svoje názory a oslavovali ho. V čase prenasledovania Cirkvi, štátna moc plánovala Lavru zmeniť na múzeum ateizmu, a jej obyvateľom bolo nariadené opustiť toto teritórium. Nad všetkými veriacimi, mníchmi a pútnikmi bola nariadená prísna kontrola a neskôr nasledovali aj represie, vysťahovávanie, vezenie… Ale nikomu sa nepodarilo zlomiť nepoddajnosť mníchov, ktorí všetko statočne a v pokoji znášali, želajúc si, ak to bude potrebné, dokonca aj zomrieť za Lavrské svätyne. V chrámoch monastiera nepretržite horela lampada a prinášali sa modlitby… Otec Jozef prichádzal do chrámu, kde až do rána slúžil akafisty a s úsvitom kázal všetkým spievať: „Slava Tebi, pokazavšemu nam svit…“, „Presvjataja Divo…“ a iné piesne a modlitby.
Raz svojou statočnosťou a odvahou otec Jozef ubránil Trojický Sobor. Dobre vedel na akú púť sa vydal, a očakával od pomstychtivých a zlopamätlivých bohoborcov nemilosrdnú pomstu. O týždeň neskôr ho zatkli a umiestnili do psychiatrickej nemocnice v Budanove, vzdialenej 100 km od Počajeva. Tam ho strihali a oholili, strhli kríž a v noci nahého odviedli na oddelenie pre bujných duševne nemocných… Každý deň mu pichali lieky, po ktorých mu opúchalo telo a praskala koža. Všetci, ktorí poznali otca Jozefa, neprestávali vybavovať jeho prepustenie. Nádejali sa a neustupovali, prosili všade, dokonca cestovali aj do Moskvy. Nakoniec sa ho podarilo oslobodiť. Po tomto sa usídlil u svojho synovca v rodnej dedinke Ilovica. Zistiac, kde sa starec nachádza, ľudia, postihnutí rôznymi neduhmi, opätovne začali k nemu prichádzať. Otec Jozef každodenne posväcoval vodu a uzdravoval ľudí. Ale nepriateľ, v podobe bezbožných miestnych úradov, nespal. Znepokojení veľkým prílivom nemocných ľudí do dediny, naladili jeho príbuzných proti nemu.
Otec Jozef mal devätnásť synovcov a neterí. Raz jeden zo synovcov, ktorý pracoval ako traktorista, zlákal ho na traktor a odviezol za dedinu k močariskám. Tam ho zhodil z traktora na zem a začal biť. Následne starca, nachádzajúceho sa v bezvedomí, vhodil do vody a odišiel. Otec Jozef v chladnej vode preležal osem hodín – bol december. Našli ho polomŕtveho, len zázrakom sa neutopil. Bezodkladne ho odviezli do Počajevskej Lavry a ešte v tú istú noc bol postrihnutý do schimy s menom Amfilochij, na počesť svetiteľa Ippolijského, ktorého pamiatku v ten deň Cirkev sviatkovala. Nik sa vtedy nenádejal, že sa dožije rána. Ale Hospodin postavil otca Jozefa na nohy, ten vyzdravel. Ostať v Lavre bez povolenia bolo nebezpečné. Prišli príbuzní a on znovu odcestoval do Ilovice. Ľudia rovnako, ako predtým, šli pešo, alebo cestovali k starcovi po uzdravenie, ktoré aj dostávali, o čom je množstvo svedectiev. Sláva o zázračných uzdraveniach sa rozšírila všade. K otcovi Jozefovi prichádzali ľudia zo severu aj juhu, z východu a západu, z Moldávije a Sachalinu. Vyhýbajúc sa ľudskej sláve, snažil sa pred ľuďmi ukryť jemu daný Boží dar uzdravovania duševných a telesných nemocí. Často krát prijímal na seba ich nedostatky a tým istým poukazoval na príčiny tých alebo oných chorôb ľudí, ktorí k nemu prichádzali. Poniektorí, čo nechápali duchovný život, preto považovali otca Jozefa za hriešnika. O sám často vravieval: „Myslíte si, že som svätý. Som hriešnik! Veď vy sa uzdravujete kvôli svojím modlitbám a viere“. Činy starca sklamávali aj jeho domácich. Ale ten stále rád vravieval: „Nepozerám sa na tvár, ale na dušu! A vy si myslite čo chcete!“
Prichádzajúci do Počajevskej Lavry z celej krajiny , sa snažili navštíviť aj otca Jozefa v jeho dedinke. V lete sa každodenne pri ňom schádzalo okolo 500 ľudí, a niekedy aj viac. Všetkých pohostil obedom a večerou. Mnohí sa uzdravili už z požehnaného jedla.
Otcovi Jozefovi boli odhalené duše všetkých ľudí, ich srdcia a úmysly. Vo svojom príbytku prijal aj zákerných, ľstivých, aj posadnutých. Jeho trpezlivosť bola veľká. Často sadajúc si k stolu spieval: „Stracha ich ne ubojusja, niže smuščusja“. Každý deň na dvore posväcoval vodu a uzdravoval nemocných. Ako vieme, „toto plemeno“ (démoni) sa vyháňajú len modlitbou a pôstom, preto otec Jozef poniektorým žehnal nejesť v stredu a piatok. „Keby ste vedeli, aký je pôst sladký“ – vravieval starec, majúc na mysli sladkosť duchovnú, ktorou sa oblažuje duša postiaceho sa. V dni prísne pôstu kázal skoro ráno vstávať a ešte pred začiatkom ranných modlitieb spraviť tri zemné poklony s modlitbou „Bohorodice Divo, rádujsja…“, aby v ľahkosti zvládnuť pôst v tento deň. Otec Jozef uzdravoval rôzne neduhy, ale taktiež vravieval, že 50 % nemocných uzdravuje a ďalších 50 % od neho odchádza neuzdravených. Nie všetky uzdravenia sú Bohu milé, pretože pre mnohých telesné uzdravenie nebude na úžitok, ale na záhubu duše. Dosť často starec znášal mnohé príkoria zo strany svojich neposedných hostí, posadnutých nečistou silou. Domáci ho dokonca prehovárali, aby neprijímal posadnutých, lebo démoni sa mstili, načo starec odpovedal: „Ťažko je trpieť, ale báť sa démonov netreba“. Hovoriac jeho slovami, zem vo dvore bola poliata slzami modliacich sa ľudí, ťažko chorých, očakávajúcich uzdravenie. Často opakoval, že v súčasnosti prichádzajú deti na svet nepokorné, hrdé a bezočivé, a potom sa stanú posadnuté. Pokorujúc takéto deti, nútil ich prosiť o odpustenie svojich rodičov. Bolo potrebné mať veľkú lásku v srdci, aby nikdy a nikomu v ničom neodriekať. Starec Boží mal takúto lásku. Mal čas pre každého. Mal nemenné pravidlo: ak k nemu priviezli niekoho so zlomeninou, vtedy ho možno vyzývať v akúkoľvek hodinu dňa, či noci.
Postarší poslušník Ján bol u otca Jozefa v dedinke Malaja Ilovica nie jeden krát a neraz bol svedkom zázračných uzdravení. „Myslím si, že bez získania milosti darov Ducha Svätého“, - rozprával poslušník Ján, - „len ťažko možno konať takéto zázraky uzdravení, ktoré konal tento veľký svätec našej Volynskej zeme“. Toto potvrdí aj ktorýkoľvek obyvateľ Počajeva a tie desiatky, ak nie stovky tisíc ľudí našej vlasti, ktorých uzdravil otec Jozef. Mal taktiež aj dar prozreteľnosti, o čom tiež mnohí svedčia.
Raz po ranných modlitbách otec dlho nevychádzal z kelie. Zrazu vyšiel a privítal všetkých slovami proroka Izaiáša: „S nami Boh! Razumijte, jazycy, i pokarjajtesja, jako s nami Boh!“. A hneď začal uvažovať o príčinách, ktoré priviedli taký veľký počet ľudí k nemu. Hlavnou príčinou je duch bezbožnosti, ktorý bol zasiaty už v škole. Žiakom bránia chodiť do chrámu, ideologicky preškoľujú degradujúc ľudskú dôstojnosť. Pričom človek, ktorý nenavštevuje chrám, nespovedá sa, neprijíma, zbavuje sa tak milosti Ducha Svätého. To doviedlo k tomu, že 75 % obyvateľstva je duševne chorých. Starec radil modlitbou liečiť neduh súčastnej doby. V jeho dome sa táto konala nepretržite. V modlitebni na zemi, postlatej slamou a pokrovcami, spali nemocní. Spiaci, posadnutí zlými duchmi, počas noci mrmlali: „Zobudil sa apoštol strapatý, zase nás mučí! Utečme! Utečme!…“. Svätec na noc vešal čierny záves na okná, a v plnej schime so zapáleným ladanom v rukách, konal modlitbu, ktorú pociťovali a neznášali démoni nachádzajúci sa v posadnutých ľuďoch spiacich v modlitebni. Často krát ráno rozprával o tom, ako celú noc mu démoni nechceli dať pokoj: prichádzali na vozoch, šli v légiách k nemu na dvor s hrozbou: zabiť, zastreliť, zarezať alebo otráviť.
Prichádzali k otcovi aj súčastní mladí ľudia, ktorí sa sťažovali na duševný nepokoj, nedostatok spánku a chute. Starec ich postavil na stred dvora a prikázal spraviť 450 zemných poklonou. Kázal, aby takto konali každý večer aj doma, aby nosili krížiky, neopíjali sa, nefajčili, chodili do chrámu, dodržiavali pôsty, pristupovali k prijímaniu a všetky „nervy“ vyjdú a oni budú zdraví. Pritom dodal, že nervy pociťujú bolesť, ale keď bolí duša, potom to nie sú „rozladené nervy“, ale mučenie démonov, s ktorými treba bojovať pôstom a modlitbou.
Majúc dobre srdce, otec Jozef neľúbil zlých ľudí, pretože zlo nieje vlastné prirodzenosti človeka. Prebúdza sa v ňom cez sprostredkovanie démonov, preto sa ľudia stávajú im podobnými. Starec vravieval, že akýkoľvek hriech spútava srdce ako pavučina, a zloba ako drôt, skús ho pretrhnúť. Zlí ľudia zabili cára, zlí si robia posmech z pravoslávnych. Vravieval, že je pre nás veľkým šťastím to, že nám Hospodi doprial narodiť sa v pravoslávnej viere a byť pravoslávnymi. Ale mnohé národy žiaľ nepoznajú Pravoslávie. Otec Jozef negatívne vnímal aj televíziu, lebo pustoší a okráda dušu. Po vzhliadnutí televíznych programov sa potom človeku vôbec nechce modliť, a ak sa aj rozhodne pre modlitbu, tak sa modlí len ústami, no jeho srdce je od Boha vzdialené. Takáto modlitba je len na odsúdenie. Svoju lásku k ľuďom starec daroval všetkým, preto mnohí k nemu prichádzali s vierou. Zapaľovali sa od neho Svätou milosťou. Duchovnej lásky mal nadostač: miloval nemocných a trpiacich, prial im uzdravenie a snažil sa im pomôcť. Na otázku jednej služobníčky Božej, ako sa dá dosiahnuť takáto láska, odpovedal, že pre pokoru Boh dáva požehnanie lásky. Taktiež vravieval: „Ako k ľuďom, tak aj ľudia“.
Matka Božia bola pre starca Nebom. Neustále sa vo svojich modlitbách k Nej obracal. Inokedy, v čase spoločného obeda, prosil všetkých prerušiť obed, postaviť sa a zaspievať modlitbu k Bohorodičke „Pod Tvoju milosť…“.Skľúčenosť a prázdnotu v duši starec považoval za dôsledok veľavravnosti, nenásytnosti a chamtivosti. Vtedy odporúčal v každý čas aj celý deň spievať „Jelicy, vo Christa krestitesja…“ a „S nami Boh…“. On sám mal nádherný barytón. Dobre chápal a miloval cirkevný spev. Raz v zime, začiatkom 1970 roku, vstúpil do jedálne a prísne sa spýtal na to, kto mu doniesol kvety, a požiadal aby mu ich viac nenosili, lebo nie kvety sú potrebné, ale modlitba. Všetci sa tomu divili, pretože nikde žiadne kvety nevideli. Až neskôr sa stalo zrozumiteľným toto podobenstvo: starec predvídal, že mu na hrob budú prinášať kvety, ale jemu je príjemnejšia modlitba ľudí ako okrášlenie hrobu.
Čo pociťoval otec Jozef v posledné dni svojho života, aké myšlienky ho znepokojovali? Domáci často videli, ako sa menila jeho tvár. Vzdiaľoval sa v modlitebnej meditácii. Dobre poznal úmysly tých, ktorí ho obklopovali: dobré aj zlé. Ďakoval za dobro a odpúšťal zlé. Vyzbrojili sa proti nemu nielen zlí duchovia, ale aj ľudia. V priebehu leta 1970 roku, sa otcovi stávali mnohé podivné záchvaty. Ležal v záhrade na lavičke ako v bezvedomí. Preležal tak nejaký čas a potom vstal úplne zdravý. Tieto záchvaty sa opakovali aj v októbri. Nik sa o ničom vtedy ani len nedovtípil. Až neskôr vyšlo najavo, že otcovi Jozefovi bol posledný krát podaný jed.
Pravdepodobne starec predvídal úmysly nepriateľa a jeho spoločníkov – vykonávateľov. Ale kto si len mohol vtedy predstaviť, že sa stane niečo také zlé. Neraz otec Jozef zhromažďoval svojich domácich v jedálni a prosil prespievať niektoré modlitby z bohoslužieb na sviatok Zosnutia Matky Božej, ale „Apostoly ot konec, sovokupľšesja zdi…“ prosil prespievať trikrát.
On sám len počúval, zakrýval si tvár rukami a plakal. Neskôr so zármutkom vravieval: „A aké hrozné bude, keď budú hádzať zmrznutú zem na hrob“… O štyri mesiace neskôr v Lavre pochovávali otca Jozefa. Zomrel 1. januára a pochovávali ho 4. januára 1971 roku. Roky letia. Čas pokračuje vo svojom neudržateľnom behu. Prešlo už viac ako 30 rokov odo dňa jeho odchodu. Ale ľudia, ktorí si ho pamätajú jeho hlas, milujúce srdce a dobrosrdečný, múdry pohľad, z úst v ústa, jeden druhému odovzdávajú príbehy o zázračných uzdraveniach. Po všetky tie roky, deň čo deň, prichádzali k hrobu spravodlivca Božieho ľudia, zapaľujúc sviecu alebo lampadku, viedli tichý rozhovor zdôverujúc starcovi svoje nešťastia a nemoci. Potvrdené sú aj mnohé zázračné uzdravenia.
Zdá sa, že nikdy nezarastie cestička k nemu, vyšliapaná trpiacimi, prichádzajúcich s nádejou dostať od Boha uzdravenie a utíšenie skrze modlitebné zástupníctvo otca Jozefa – veľkého Božieho spravodlivca. Celý život starca bol sebaobetavou službou v mene lásky k Bohu a blížnemu, lebo láska je plodom duchovného rastu kresťana a cieľ mníšskeho života. Ona je zákonom života v nebe aj na zemi a rodí sa z čistého srdca a nepoškvrneného svedomia. Láska je nesmrteľná, ide s človekom až za hrob do večného života a spája duše živých z mŕtvymi ľuďmi. Práve takou láskou starec si získaval hlbokú úctu. Vierou, láskou a milosrdenstvom k trpiacim je pre nás príkladom života. Zanechal nezmazateľnú stopu v srdciach veriacich ľudí, pre ktorých bol a je liečiteľom, milosrdným pomocníkom a dobroprajným ochrancom. Aj po smrti lieči, utešuje, poučuje. Ľudia aj teraz pociťujú jeho lásku. Poniektorí dokonca počujú jeho hlas pozývajúci ich k modlitbe, k pokániu, k náprave a životu podľa Božích prikázaní. Národ je presvedčený o jeho svätosti a hlas ľudu je hlasom Božím. To je neodškriepiteľná pravda. Nech jeho pamiatka žije z pokolenia na pokolenie!
Od tých čias, až do dnešných dní sa na mieste kde bol pochovaný schiigumen Amfilochij, dejú mnohé zázračné uzdravenia ľudí. Mnohé z nich sú písomne overené a vydané v samostatnej knihe.
Dňa 12. mája 2002 roku sa v Počajevskej Lavre odohralo slávnostné oslávenie a pripočítanie k počtu svätých schiigumena Amfilochia Ukrajinskou Pravoslávnou Cirkvou MP.
Z ruštiny preložil J.S.B.
Báťuška Amfilochij - II. časť
12 mája 2002 v Počajevskej Lavre sa udiala udalosť popravde celosvetového významu pre pravoslávnych – pripočítanie k počtu svätých schiigumena Amfilochia. V čase oslávenia sa na oblohe nad Lavrou objavili dva kríže, vytvorené z mrakov. Veriaci mohli tento zázrak pozorovať v priebehu jednej hodiny – jeden veľký a vedľa neho ďalší o trochu menší. Pútnici hovorili: „Hľa, teraz budú dvaja – báťuška Iov a báťuška Amfilochij“.
Odo dňa posledného slávnostného oslávenia – bol to svätý Jób (Iov) Počajevský – ubehlo viac ako 350 rokov. Preto teraz na oslávenie do Počajeva pricestovalo okolo 20 tisíc pravoslávnych veriacich z Ruska, Ukrajiny, Moldávije, Bieloruska, Poľska, Čiech – zvesť o svätom otcovi Amfilochiovi sa rozptýlila nepoznajúc hraníc. Bolo 7 hodín ráno. Obrad oslávenia viedol metropolita Kijevský a celej Ukrajiny Vladimír spoločne s šestnástimi metropolitami, arcibiskupmi, biskupmi a kňazstvom UPC.
V tej chvíli, ako vyniesli truhlu s neporušenými pozostatkami schiigumena Amfilochia, klenby Uspenského soboru sa naplnili divokým revom posadnutých. Slušní ľudia, ktorí pred malou chvíľou stáli vedľa teba, odovzdávali si sviece, žehnali sa, bozkávali ikony – a zrazu … zavíjanie, brechot, vrčanie, vreskot. Z úst malých detí vychádzajú špinavé nadávky. Dospelý muž hovorí piskľavým hlasom posadnutého: „Vieš vôbec, čo so mnou robíš? Veď ty ma zabíjaš!“ Čierne hordy diabla sa báli otca Amfilochia. Už počas svojho života bol známy tým, že vyháňal zlých duchov.
„Ľúbim ťa, rozumieš? Nemôžem bez teba žiť! Nevyháňaj ma!“ – kričala mladá dievčina diabolským hlasom. Ľudia sa rozostupovali, keď posadnutí padali na zem a ohýbali sa tak, až sa zdalo, že už si zlámu chrbticu. „To ich diabli hádžu o zem“ – vravieval o nich otec. Ohavný rev posadnutých sa snažil prehlušiť svojim spevom monastierský zbor. Vtedy posadnutí začali vrieskať ešte zúrivejšie. Mnísi, pochopiac to, čo sa deje, spievali ešte hlasnejšie, nedávajúc možnosť temným silám ovládnuť ľudí. Vôkol bolo počuť modlitby iných veriacich: „Hospodi, pomiluj!“, „Báťuška Amfilochij, daruj im oslobodenie…“. Podobalo sa to na bitku dvoch armád, na boj dobra so zlom. To, o čom môžeme len rozprávať a posudzovať, zrazu videli tisíce pútnikov na vlastné oči.
Všetci si ho pamätajú ako otca Jozefa (Iosifa). Počas života trikrát zmenil svoje meno. Pri narodení mu dali meno Jakub (Iakov). Za mnícha ho postrihli s menom Jozef (Iosif). A na sklonku svojho života prijal schimu a pre celý svet sa stal schimníchom Amfilochiom.
Bol synom remeselníka. V rodine, kde rástlo 10 detí, sa otec chytal akejkoľvek práce. Okrem toho, bol výborným naprávačom kostí. Ako mladý chlapec pomáhal otcovi postaviť na nohy nemocných, napravoval stavce chrbtice, liečil zlomeniny. Po návrate z vojny, požiadal o ruku dobré dievča a chystal sa s ňou oženiť. Podľa tradície šiel k miestnemu kňazovi vyprosiť si u neho požehnanie. Ten mu však povedal, aby Jákub šiel do Počajevskej Lavry, lebo tam je jeho miesto.
Bol poslušníkom. Po siedmich rokoch sa stal mníchom. Vykonával rôzne práce a poslušnosti, otec Jozef sa stal najviac známy ako felčiar (naprávač kostí). Prúd ľudí sa nezmenšoval ani dňom, ani nocou. Nemocných bolo veľmi veľa. Niekedy okolo stovky vozov sa tiahlo dole celou Lipovou ulicou. Liečenie lekárom bolo potrebné platiť, ale starec peniaze nebral. Prítomnosť veľkého počtu ľudí vyčerpávala chod tichého spoločenstva. Nastojateľ (predstavený) monastiera Jozefovi povedal: „Si dobrým mníchom, ale kvôli tebe bratia nemajú pokoja“. I požehnal presťahovanie sa otca do kaplnky na monastierskom cintoríne.
Tam starec prežil dvadsať rokov. Každý deň prijal okolo 500 ľudí, ktorí túžili po uzdravení – jedni po telesnom, iní po duchovnom. Sám vravieval: „Viem kto ku mne prichádza, čo ho trápi a ako dlho bude žiť“. Ale neliečil všetky telesné nemoci, vysvetľujúc to slovami: „Nelahodí to Bohu, lebo toto márne uzdravenie nebude na úžitok, ale na záhubu pre dušu“.
V čase komunizmu sovietske orgány zakazovali ľuďom navštevovať starca. Dokonca zrušili autobusové linky. Ale ľudia chodili pešo. Raz k starcovi prišiel prvý tajomník Ternopoľského oblastného výboru strany. V beznádeji priviezol jediného syna – ten mal sarkómu kolena, ktorú lekári odmietli liečiť. Po týždni otec od starca vzal svojho syna v plnosti uzdraveného. Po tejto udalosti tajomník vydal osobitné nariadenie, aby k otcovi bol pustený autobus.
Z Moskvy priviezol vojak svojho štvorročného bezvládneho syna. Starec ho požiadal, aby ten nechal dieťa u neho nejaký čas. Keď po niekoľkých dňoch otec prišiel po chlapca, ten už behal po dvore. So slzami v očiach padol k starcovým nohám, dával peniaze, chcel nechať svoje auto. „Netreba“- odpovedal starec.
My, pútnici, sme tam boli. Videli sme pomník. Pravda, v noc oslávenia niekto sňal fotografiu a pomníka a vzal aj lampadku. Strážnik monastierkého cintorína, Michail Omeľjanovič, osobne poznal otca Amfilochia. Priviedol nás k už rozkopanému hrobu starca a rozprával o tom, že väčšinu stromov nachádzajúcich sa na cintoríne, zasadil sám otec Amfilochij. Rozprával aj podivuhodné historky o zázračných uzdraveniach zo života starca.
Prichádzali k nemu ľudia, ktorí dostávali uzdravenie telesných nemocí a aj utajených neduhov duše. Uzdravovali sa dokonca aj tí, ktorých nemoci boli nedoliečené, a podľa názoru lekárov, nevyliečiteľné.
… Mladá žena Tatiana, obyvateľka Počajeva, bola neveriacou, do chrámu nechodila. V dôsledku upchatia ciev sa u nej objavila gangréna. Lekári trvali na amputácii. Žena to oddiaľovala koľko sa len dalo. Keď sa dozvedela o otcovi Amfilochiovi, požičala si peniaze a šla. Otec vyšiel z kélije a pozrel sa na zástup. Zavolal si práve ju. Keď vypočul Tatianu, povedal, že nie je potrebné konať operačný zákrok. Dal jej mastičku, svätenú vodu a povedal, aké modlitby má čítať. Žena rozpačito podala 25 rubľov. Starec ich nevzal hovoriac: „Sama nemáš peniaze, a tieto si si požičala“. Zo skrinky vybral 50 rubľov a dal ich plačúcej žene. Za krátky čas sa Tatiana uzdravila a to nielen telom – gangréna pominula, ale aj dušou – začala pravidelne navštevovať chrám.
Zvyčajne zosnulých mníchov na cintorín vezú, ale truhlu s telom svätého ľudia nechceli pustiť z rúk, každý túžil aspoň chvíľu niesť starca.
Keď po 31 rokoch, 22. apríla 2002 roku, rozhodnutím Posvätnej Synody, bol rozkopaný hrob starca Amfilochia, všetci prítomní boli udivení – rakva, odev a telo samotného starca boli také, akoby ho pochovali len včera. Dookola sa rozprestierala podivná ľúbezná vôňa. Počas života otec Amfilochij vravieval: „Keď zomriem, prichádzajte ku mne na hrob, modlite sa a ja vypočujem vaše modlitby. Berte piesoček z hrobu. Bude liečivým“. Veriaci naplňovali závet svätého starca. Po modlitbách nad jeho hrobom sa odohralo množstvo uzdravení. Ľudia brali piesok, ktorý s modlitbou kládli na choré miesta.
Michail Omeľjanovič zbiera prípady uzdravení. Lekármi oficiálne potvrdených je už 600. Onedlho bude vydaná veľká kniha, v ktorej budú zaznamenané mnohé prípady zázračných uzdravení. Ale koľko je ich nezaznamenaných! Preto Michail Omeľjanovič sa obracia na všetkých, kto sa uzdravil skrze modlitby k svätému Amfilochiovi, aby mu písali na adresu Lavry.
Ukrajina má o jedného modlitebníka viac. Za posledných desať rokov sa Otec Amfilochij stal piatym svätým spravodlivcom, pôvodom Ukrajinec, bol pričíslený k počtu svätých Ukrajinskou Pravoslávnou Cirkvou. Medzi nich patria – Kukša Odeský, Luka Vojno – Jasenecký Krymský, Lavrentij Černigovský, Alexij Karpatoruský. Tam, okolo Božieho Prestolu, kde sa nachádzajú všetci svätí, sa títo modlia za nás, prosia Hospodina o upevnenie Pravoslávnej viery v našom národe, o predlženie času na pokánie, o silu prežiť blížiace sa, ktoré ľahkým nebude…
Svätý otče Amfilochij, pros Boha za nás!
-Irina Beleckaja - z ruštiny preložil J.S.B.