Život baťušky Agafodora
Otec Andrej Jermolajevič pochádzal od čestných rodičov, Jermolaja a Jelizavety. Už mladosti vynikal, a hľadal Božiu priazeň v modlitbou a pôstom. Avšak svoje zbožné skutky musel dôkladne tajiť pred prísnymi očami svojho otca. Ako 12 ročný v prvú sobotu veľkého pôstu šiel na spoveď. Spovedajúci zbadal, že pery chlapca sú ako žeravé uhlíky, z čoho usúdil, že už dávno nejedol. Preto sa ho spýtal, že kedy jedol naposledy. Chlapec z pokory nechcel povedať, ale pravda bola taká, že celý prvý týždeň pôstu nejedol. Kňaz mu prísne zakázal, aby v takom mladom veku tak prísne sa postil.
Často krát sa stalo, že nocovali u nich pútnici, ktorí putovali po svätých miestach. Najčastejšie však boli to pútnici do Kijevo-Pečerskej Lavry. Mladý Andrej s veľkou pozornosťou počúval ich rozprávania a taktiež príbehy zo Svätého Písma. Mohol počuť rozpravy pútnikov svätého mesta Jeruzalema, a mnoho iného. To všetko len stupňovalo lásku mladého Andreja voči Bohu.
Jeho otcovi sa však veľmi nepáčilo, že chlapec sa venuje viac modlitbe, ako práci okolo domu. Často vravieval: „Modlitba ti chleba nedá!“. Andrej, aby nedráždil svojho otca, snažil sa byť osožným v domácom hospodárení. Zároveň však nezanedbával ani modlitbu. Bol ešte veľmi mladý, keď sa vyučil dve remeslá: stolárstvo a murárčinu. Poznatky z murárčiny sa mu zišli neskoršie pri budovaní chrámov. Počas svojho života vybudoval dva chrámy, dva nemohol dokončiť, a tiež vlastnoručne vykopal v ich vlastnej záhrade jeden jaskynný chrám (peščeru). Baťuška teda staval, a nepriateľ rodu ľudského búral.
V dôsledku poznatkov z rozprávania pútnikov a tiež toho, čo sám prečítal, v duši mladíka vznikla obrovská túžba, aby sám navštívil tieto sväté miesta. Žiaľ, peniaze na cestu nemal. Prosiť u otca by bolo zbytočné, ten by mu nedal. Preto sa rozhodol, že s veľkou námahou, ale bude sporiť. Začal vyrábať detské hračky z dreva, ktoré sám predával a peniaze si odkladal. Ukázalo sa, že pri každej snahe takto nasporené peniaze mu nestačia. Vtedy sa rozhodol, že pôjde po okolitých dedinách a bude prosiť milodary na cestu do svätého mesta Jeruzalema. Bolo to pre neho veľmi ťažké, ale túžba, aby uvidel sväté mesto, bola väčšia a preto dokázal prekonať všetky prekážky.
Stalo sa aj to, že napríklad, keď prosil almužnu v obci Choňkovce, pustili na chlapca zúrivého psa. Pes ho silno pohrýzol, roztrhal mu odev. Iní zasa keď videli tú veľkú túžbu, ktorá bola v jeho duši, vidieť sväté mesto, hojne prispievali a žehnali mu na ďalekú cestu.
Keď sa mu podarilo nazbierať potrebné množstvo peňazí na cestu, poprosil rodičov o požehnanie a spolu s miestnymi pútnikmi 16 ročný chlapec sa vydal na cestu do Jeruzalema.
Návštevou stále viac a viac svätých miest, v duši Andreja silnela láska voči Bohu, voči Christu, Ktorý mladého chlapca obdaril veľkým darom zachovania panenskej čistoty a prozorlivosťou.
Medzi pútnikmi na svätú zem losovali, že kto z nich môže prejsť svätú horu Athos. Vylosovali aj mladého Andreja. Svätí starci na Athose v osobe Andreja videli veľkého podvižníka a modlitebníka. Preto sa rozhodli, že ho postrihnú za mnícha s menom Arsenij. Pre svoju námahu a modlitebný duch mladý mních sa stal veľmi obľúbeným.
Žiaľ, na svätej hore tento blažený stav netrval dlho, lebo ochorel. Vznikla mu na nohe otvorená rana. Igumen mu poradil aby sa vrátil domov, lebo podmienky na Athose, morská klíma a surové prostredie len podporujú rozšírenie rany. Arsenij však nechcel ani počuť o návrate domov. V duši prirástol k tejto svätej hore, jej prísnym pravidlám, k bratom.
Nemohol ani myslieť na to, že opustí Athos – záhradu Bohorodičky, po ktorej tak veľmi túžil od mladosti.
Jedného dňa však igumen, napriek protestom Arsenija dal požehnanie k vráteniu sa domov. Povedal mu: „Hospodin ťa volá, aby si sa vrátil do prostredia, kde si sa narodil, lebo tak budeš pre Boha oveľa osožnejší. Pre spásu ľudských duší budeš veľkým prínosom. Hľa, tu si veľmi obľúbený pre tvoju pokoru, poslušnosť, pre srdečnú lásku k modlitbe, avšak takáto je Božia vôľa. Choď, dieťa moje, na ruskú zem, lebo Boh ťa volá aby si tam pracoval na osvete a spáse ľudských duší”.
Rozlúčiť sa so svätou horou a bratmi bolo pre neho veľmi ťažké. Nakoľko zdravotný stav sa zhoršoval, bolesti kvôli otvorenej rane na nohe boli čím ďalej, tým silnejšie a rana začala už hnisať. Paradoxom bolo to, že Arsenij sa modlil nie za uzdravenie, ale prosil ešte väčšie rany a muky.
Po návrate na Ukrajinu bol liečený v Charkove. V roku 1922 bol postrihnutý do mantie s menom Agafodor. Následne bol vysvätený na kňaza (jeromonacha). Po liečení sa vrátil do rodnej obce (Jariševa). Rozhodol sa, že na peknom mieste v chotári, na 8 kilometrov od obce postaví monastier. Otcovi sa to nepáčilo a odmietol akúkoľvek pomoc. Matka sa však veľmi natešene modlila, skrývajúc si v srdci svoju radoť.
K budovaniu potreboval materiál a mnoho peňazí. Baťuška Agafodor hľadal pomoc u veriacich ľudí. Znova sa ocitol v rôznych situáciách. V rodnej obci sa našlo len veľmi málo ľudí, ktorí by podporovali jeho rozhodnutie. Zapriahol kone, a tak ako kedysi na cestu do Jeruzalema, aj teraz obchádzal dediny a prosil o pomoc pri výstavbe chrámu. A presne tak, ako to zvykne byť, jedni s radosťou darovali, iní zasa nadávali a vyháňali ho.
Avšak ako je to napísané: „Ľahšie bude v súdny deň Sodome a Gomore, než tým ľuďom…“.
Takto obchádzal baťuška Agafodor blízke i ďaleké obce. Došiel do obce Romanki (dnes Romankovce – viackrát som bol v tej obci /pozn. prekladateľa). V tejto obci vtedy, ale aj dodnes je národ veľmi dobrý a zbožný. Tu sa mu podarilo zozbierať veľmi veľa peňazí, a našiel veľmi veľa priateľov, ktorí podporovali jeho myšlienku. Najviac ho podporoval Jefimij Melnik a jeho zbožná manželka Dominika. Ale tu sa zoznámil aj s Evdokiou, ktorá tiež bola v Jeruzaleme a s mnohými ďalšími osobami.
Nakoľko tu baťuška našiel veľa priaznivcov, často sa vracal do tejto obce. Tieto stretnutia boli veľmi milé, zbožné, plné vrúcnymi modlitbami, spomienkami na sväté miesta. Oslava Boha spájala ich srdcia, a už tu na zemi mali možnosť okúsiť rajskú sladkosť. S Božou pomocou sa podarilo postaviť chrám, v ktorom sa aj začalo pravidelne slúžiť. Ľudia, bez ohľadu na to, že ako ďaleko je od ich bydliska chrám, šli, lebo chceli sa modliť tam, kde slúžil baťuška Agafodor. Aby mohli od neho prijímať požehnanie, počúvali jeho kázne, mali účasť na milosti, ktorá schádzala od Boha na Jeho spravodlivého a prítomný ľud.
Baťuška zaviedol zvyk, podľa ktorého po svätej liturgii chudobní, a všetci tí pútnici, ktorí prišli z ďaleka, dostali obed. Kto mal z čoho, ten rozdával zo svojho, kto nemal, s tými sa baťuška sám podelil na tom čo mal. Mohol to spraviť preto, že nikdy si nenechal pre sebe len malú časť z milodarov. Vedel, že Nebeská Kráľovná ho neopustí, a vo všetkom mu pomôže.
O tom, že Bohorodička mu ako veľmi pomáha, sa presvedčil už na Athose. Práve preto mnohokrát, s veľkým nadšením v žalmoch ospevoval svätú horu. On sám spieval a nás, prítomných posmeľoval, aby sme tiež spievali. Tieto spevavé stretnutia naplnili nás radosťou, duša sa vznášala. Baťuška tak živo vedel rozprávať o svätej hore, že aj ten, kto nikdy na nej nebol, mal o nej živé predstavy.
Ľudia prichádzali z rôznych kútov. Chrám, keď baťuška slúžil, vždy bol preplnený. Táto skutočnosť vzbudila v okolitých kňazoch závisť a začali sa búriť voči nemu. Závistlivý a zákerný nepriateľ rodu ľudského, praveký Nepriateľ, vyvolal prenasledovanie voči tomuto svätému miestu a začalo sa utláčanie veriacich.
Na príkaz vedenia režimu, uvliekli a uväznili patriarchu Tichona, a tiež spolu s ním 15 biskupov. Na vonkajších okruhoch začali deportácie kňazov, mníchov a tiež veriacich. Začali búrať chrámy a monastiere. Takto sa stalo, že zatvorili aj vlastnoručne postavený chrám baťušky Agafodora. Neskôr ho úplne zbúrali, iba jeho základy sa zachovali do dnešných dní. Zámer, založiť monastier bol prekazený. V tomto kritickom období sa nasťahoval do rodičovského domu. Na jeho veľké nešťastie oproti ich domu bola budova sel-sovietu (MNV). Takto každý jeho krok bol ostro sledovaný. Spozorovali, že kto ho navštívil, kedy a kde išiel, kedy sa vrátil. Často si ho predvolávali, kde sa mu vyhrážali a ho zosmiešňovali.
Rozhodol sa, že trocha pozadu, v zadnej časti záhrady si vykope podzemný (peščerný) chrám, nad ktorým si ustrojil maličkú kéliu. Tu, už trocha ďalej od ľudí, húževnato sa modlil. Bol osamote s Bohom, postil sa, bdel a modlil sa. Tento stav však netrval dlho. Proti veriacim v Christa sa začalo neslýchané prenasledovanie.
Vláda začala s masovou internáciou a represiami. V tomto období – tridsiate roky – uvliekli a uväznili aj baťušku Agafodora. Jeden jeho kamarát však ušiel do zahraničia. Vtedy hranicu medzi Ukrajinou a Rumunskom tvorila rieka Dnester. Cez Moldavu a Rumunsko chcel sa dostať do Bulharska, odtiaľ do Grécka a tak na horu Athos.
Cez prvé stanovište pohraničníkov sa mu podarilo prejsť. Vošiel do vody a ticho začal plávať. Bol však silný vietor, ktorý vyvolal veľké vlnenie na vode a tie ho unášali vždy naspäť. Bojoval s vlnami, kým mu sily stačili, aby preplával na moldavský breh, ale nepodarilo sa. Na pokraji svojich síl odovzdal sa do Božích rúk a nechal, aby ho vlny unášali. A tie ho priniesli naspäť k ukrajinským brehom. Tu ho pohraničná stráž zatkla a odovzdali ho mocnostiam, kde veľmi rýchlo vyniesli rozsudok: zastreliť!
Takto zomrel jeden nevinný adept na mníšstvo, ktorý bol tiež takým húževnatým modlitebníkom, ako jeho kamarát, otec Agafodor.
Baťuška Agafodor nezostal dlho vo väzení. Rana na nohe mu pokoja nedala. Poslali ho k lekárovi. Profesor, ktorý ho vyšetroval, bol Bohom požehnaný, múdry človek. V osobe baťušky spoznal spravodlivého a kreatívneho človeka. Zvolal konzílium a povedal lekárom: „Pozrite sa na túto tvár, žiari z nej anjelská krása“.
Pričinením profesora a na jeho odporučenie, baťušku Agafodora prepustili z väzenia. Vrátil sa do rodnej obce. Baťuška často spomínal, že jeho boľavá noha mu zachránila život.
Okrem boľševikov a choroby jeho pokoj narušovali aj zákerní ľudia. Urážali a upodozrievali ho vo všetkom. Ak prišli k nemu mladé dievky, aby poprosili o požehnanie a jeho sväté modlitby, našli sa ľudia, ktorí povedali: „Hľa, mních sa neoženil, aby k nemu chodili mladé slečny“. Takto hrešili proti spravodlivému ľudia z dediny, neveriaci a mnoho ďalších nezmyselných ľudí.
Napriek všetkému veriaci národ z okolitých dedín neprestal chodiť za otcom Agafodorom. Chceli byť na liturgii, ktorú slúžil, spovedali sa u neho, a na každú dobrú vec prosili u neho požehnanie. Považovali ho za húževnatého na Božom diele a svätého.
Jedného dňa, na sviatok Vovedenija Bohorodičky, prišli aj veriaci z obce Bernašovky a Halajkovce. Bohoslužba sa skončila veľmi neskoro, preto títo veriaci boli nútení zostať na noc. Baťuška ich pozval k sebe. Títo veriaci si všimli, že ako nedôstojne sa správajú obyvatelia obce. Znevažujú služby otca Agafodora, ktorý pred miestnym obyvateľstvom nemal žiadny rešpekt. Veriaci tých dvoch obcí poprosili baťušku, aby sa stal ich kňazom, nech sa presťahuje do ich obce.
Otca Agafodora z dvoch obcí viac zaujala obec Halajkovce. Z rozprávania veriacich sa dozvedel, že táto obec leží v hlbokej rokline, ktorej v strede stojí 400 metrov vysoká hora. Vyzerá to tak, akoby táto hora obec rozdeľovala na dve časti. Tradícia hovorí, že kedysi na tejto hore stál monastier, ktorý Turci bol zbúrali, mníchov vyvraždili. Ústne podanie tiež hovorí, že monastier pred útokom nepriateľa prepadol pod zem. Po istom čase na jeho mieste bol zriadený cintorín, ale názov miesta sa zachoval pôvodný: monastier.
Miestny obyvatelia tu boli svedkami veľkých zázrakov, ktoré sa udiali na tomto svätom mieste. Pri príležitosti jedného z veľkých sviatkov počuli z hory zvonenie. Iní zasa počuli nádherný anjelský spev, inokedy tiež videli veľký zástup ľudí za dojímavého spevu so sviečkami v rukách. Raz, ešte pred revolúciou, kyjevský metropolita v archívnych spisoch našiel opis tohto svätého miesta. Opis vzbudil v ňom záujem a navštívil túto horu. Miesto sa mu veľmi zapáčilo a presvedčil sa o tom, že miesto, kde stojí je sväté.
Po istom čase, metropolita sa znova vrátil na horu zvanú monastier. Prišlo s ním tiež niekoľko mníšok. Metropolita požehnal miesto na svätej hore a sa rozhodol tu pre obnovu mníšskeho života. Postavili tu malý domček pre dočasné bývanie sestrám. Tento domček zázračným spôsobom dodnes stojí – sú v ňom uložené osobné veci baťušky Agafodora, medzi ktorými sú aj ikony privezené pri návrate z Athosu.
Žiaľ, za dobrým úmyslom metropolitu a radosťou sestier nasledovalo nemilostivé obdobie. Rolu budovania svätýň vymenilo obdobie ich búrania. Tak proti Cirkvi, ako aj voči veriacim sa rozpútalo nemilosrdné a kruté prenasledovanie. Za účelom stráženia viery na svätej hore bola poverená sestra Sofia. Stalo sa, že oslepla, preto jej úlohu prevzala veriaca z obce.
Keď sa o tom dozvedel baťuška, pocítil vo svojej duši silnú túžbu, aby ak ho tam prijmú, mohol slúžiť na tomto mieste. Ženy sa čudovali a nechceli uveriť jeho slovám a vraveli: „Ako by vedel opustiť ten nádherný domový chrám?“. Na to im otec Agafodor odpovedal: „To všetko vezmem so sebou“. Veď ikony dovezené z Athosu vydávajú ľúbeznú vôňu (blahouchanije), a pre neho sú nesmierne vzácne.
Vrúcne sa modlil k Nebeskej Kráľovnej, aby mu ukázala správnu cestu, do ktorej obce má ísť slúžiť. Losom vytiahli, že má ísť do obce Halajkovce.
Ľudia, ktorí boli u neho na sviatok Vovedenia Bohorodičky z Halajkoviec, po návrate domov, každému porozprávali, že horu monastier navštívi baťuška Agafodor. Správu o jeho príchode ľudia prijímali s ohromnou radosťou. Pred sviatkom svätej Barbory (mučenica Varvara) brigadier poslal svojho syna, aby priviezol baťušku. Ešte bola tma, a otec Agafodor už bol na mieste.
Tam, kde podľa tradície kedysi stál monastier, je veľká priehlbina. Ľudia toto miesto vyčistili a celú priehlbinu vyložili domotkanými pokrovcami. Obložili ikonami, a postavili stôl. Na tomto stole baťuška položil antimenzion a začala sa bohoslužba. Počasie bolo nádherné. Bol slnečný teplý deň. Na hore sa zišlo obrovské množstvo ľudí. Veľmi veľa ich pristúpili k spovedi a prijímaniu. Po skončení liturgie baťuška povedal počnú kázeň.
Požehnal národ, ktorý mu umožnil, aby splnila jeho túžba, slúžiť na tomto mieste. Povedal im: „Mňa k vám pozvali svätí Kozma a Damján, ktorých som videl v jednom zjavení. Vyjadrujem vám, bratia a sestry moju hlbokú vďaku, že ste splnili moje želanie. A teraz, ak to aj vy si želáte, zostanem s vami do konca svojho života tu, na tejto svätej hore“.
Prítomní radostne volali: Zostaňte baťuška, chceme, aby ste zostali s nami. Otec Agafodor im teda povedal: postavte mi tu maličkú kéliu, aby som mal kde bývať. Zvoľte spomedzi seba dobrého, ale silného silného starostu, lebo viete, že som odkázaný na ošetrovateľa, nakoľko som žobrák, treba ma nosiť“. Boli to prorocké slová. Baťuška tu slúžil ešte dvakrát, na sviatok sv. Sávu, a Nikolaja Myrlikijskeho, potom sa vrátil domov.
Mníšky ďalej žili vo svojej maličkej cele. Miestny obyvatelia ich všemožne podporovali. Nestačili sa čudovať nad tým, že vtedajšia moc ich nechala na pokoji. Mysleli si, že tieto prestarlé monašky, ďaleko od svojho domova, aj tak sú už na pokraji svojich síl.
Keď sa baťuška presťahoval na horu, znova sa rozhodoval pre stavbu monastiera. K tomu však potreboval veľké množstvo peňazí. Raz prišlo k nemu dievča s menom Anna, ktorá počula o prozorlivosti starca, aby sa vypytovala o svojom otcovi, ktorý sa vysťahoval do Kanady. Nakoľko už dávno o ňom nepočula, preto si myslela, že umrel. Baťuška jej povedal: „Žije tvoj otec, a pomôže mi pri stavbe monastiera“. Krátko po skončení druhej svetovej vojny, Anna dostala list od svojho otca, ktorý následne poukázal jej väčšiu sumu.
Na pošte Anne vydali len malú čiastku z prislanej sumy, ostatné poslali do štátnej pokladne. Anna sa však rozhodla, že si nechá iba vyplatenú sumu, ostatné daruje na výstavbu chrámu v Halajkovciach. S tým štátna správa musela súhlasiť. Takto sa naplnilo proroctvo otca Agafodora.
Národ na svätú horu prichádzal z blízka aj z ďaleka. Prichádzali aj mladé dievčatá, ktoré sa zriekli svetského života, a baťuška ich zaúčal do mníšskeho života. V tom čase ešte žilo zopár zo starých sestier. Mladé, ktoré sa zmestili v malej cele, bývali na hore. Ostatné baťuška ubytoval dole v obci u veriacich. Práve pre túto skutočnosť za baťuška rozhodol, že vybuduje spoločný dom pre sestry s jedálňou a kéliou pre každú mníšku. To sa však nepodarilo.
Dimitrij, baťuškin opatrovateľ bol hlboko zbožným a múdrym človekom. Bol pre neho ako pravá ruka. Raz potrebolal kus dosky do domácnosti a bez povolenia baťušky ju aj vzal zo stavby – teda ukradol. V noci mal videnie, v ktorom videl hrob, cez ktorý bola položená táto doska. Mal prejsť cez ňu, ale doska sa veľmi kolísala, prehýnala a nijako nevedel cez ňu prejsť. Od strachu sa prebral zo sna a ráno dosku vrátil do mnastiera.
„Baťuška, zhrešil som, ukradol som zo stavby dosku – a porozprával mu celý príbeh. Baťuška čo sa týka jeho charakteru, bol veľmi dobrý človek. Nebol hnevlivý, a takto vravel starostovi: „Áno, tvoj anjel nevedel ťa preniesť cez tú dosku preto, že si sa previnil. Dimitrij poprosil o odpustenie. Baťuška ho požehnal a starosta sa pobral na robotu.
Po istom čase prišla na svätú horu delegácia na čele cirkevným tajomníkom. Medzi nimi bol aj predseda selsovjetu (MNV), kolchozu a agronóm. Prikázali baťuškovi, aby sa vysťahoval z malého domčeka, lebo podľa ich názoru sa v ňom a vôbec na tejto hore, zdržuje protizákonne, ako aj v samotnej obci Halajkovce. Baťuška prosil o milosť, nakoľko nemal kde inde bývať. Prosil, aby zohľadnili jeho zdravotný stav, vek a aby mu dovolili dožiť na tomto mieste.
Rozčúlení bezbožníci však mu dali do jeho rúk jeden chlieb a násilne ho vyhodili z domu. Baťuška sa vrátil späť do domu, položil chlieb na stôl, vzal si do rúk kríž a vyšiel. Žila v obci vdova Uljana so svojou dcérou, u ktorej bývali aj dve mníšky. Tu sa na istý čas uchýlil otec Agafodor. Jedného dňa však baťuška sa obliekol a povedal:
„Ulja, ja vyjdem von, lebo k nám prichádzajú hostia“.
Na základe udania, z MNV prišla k nim delegácia, lebo vraj sa tu nezákonne skrýva mních. Prehľadávali dom, ale nakoľko nikoho nenašli, preto odišli. Na ten čas baťuška sa skryl v záhrade (iba) za strom, a predsa ho nevideli. Takto Boh uchránil svojho spravodlivého. Neskôr ľudia dovtedy prosili predstaviteľov obce, kým nedovolili, aby baťuška mohol žiť v jednom osamelom domčeku pod horou.
Tento prípad a sa stal vtedy, keď býval na rohe s mníškami:
Prišli ženy a priniesli milodary. Po ceste im diabol našepkával, že to, čo nesú, je priveľa. Preto ženy zopár pekných vajec ukryli v lese, ktoré pri spiatočnej ceste si chceli vziať. Na hore sa rozprávali s mníškami, s otcom Agafodorom, odovzdali prinesené dary a prosili požehnanie na spiatočnú cestu. Baťuška ich požehnal a povedal im:
Pozrite sa, nezabudnite si vziať v lese vajcia, ktoré ste skryli, lebo sú veľmi pekné a dajú sa dobre predať na trhu, alebo budú vhodné pod kvočku. Ženy začali plakať a prosili o odpustenie. Keď prišli na miesto, kde boli skryté vajcia, začali ich vyhrabovať. Na vajciach sa však hemžilo množstvo hadov, preto sa zľakli a utiekli.
Spomienky starca Amvrosija Počajevského
V čase, keď bezbožná vláda zatvorila v monastier v Bare, kde igumenom bol otec Amvrosij, mnísi sa rozišli, kto kde mohol. Vo svojom hlbokom žiali a zármutku otec Amvrosij sa obrátil o radu k otcovi Agafodorovi, že ako má ďalej postupovať. V tom čase baťuška bol uzavretý pred vonkajším svetom. Amvrosija prijala Eufrozina, ktorá mu odovzdala tri kúsky suchárov a povedala mu: „Baťuška ti dáva požehnanie k tomu, aby si šiel do Počajeva“.
V takýchto prípadoch baťuška zvykol dávať prosfory prichádzajúcim pútnikom, a preto Amvrosij nijako nechápal, že jemu prečo dal suchý chlieb. Len neskôr pochopil význam týchto suchárov, keď pre vieru v Christa bol trikrát uväznený. Otec Amvrosij dodnes slúži v Počaveje a vynakladá veľké úsilie v záujme spásy ľudských duší.
Spomienky Vasilija Uhrína, obyvateľa obce Halajkovce
Keď slúžil pri Čiernomorskej flotile, stalo sa, že loď sa s nimi potopila. Námorníci padali do mora, medzi nimi aj Vasilij. Na ich záchranu nebolo žiadnej nádeje. Keď búriace sa more utíchlo, záchranári vytiahli z mora zázračným spôsobom ešte živého Vasilija. Jeho mama často chodila na svätú horu, prinášala milodary, prosila, aby sa modlil za jej syna. Zachráneného Vasilija prepustili z armády, ako na ďalšiu službu neschopného. Vrátil sa domov, ale liečba sa ukázala neúspešnou. Nič nevedeli podniknúť v záujme zlepšenia jeho zdravotného stavu. Matka spolu s ním sa trápila, vidiac pomalé umieranie svojho syna. Začala prosiť syna, aby zašiel na svätú horu k otcovi, ale on o tom nechcel ani počuť. Neveril tomu, že starec mu môže pomôcť. Keď však už bol na pokraji svojich síl, predsa zašiel za starcom.
Veľmi rozumne sa pozhovárali, a starec mu povedal, že ktoré dni má k nemu prichádzať, aby sa nad ním modlil. Po dlhom čase zdravotný stav Vasilija sa začal zlepšovať. Keď úplne vyzdravel, našiel si prácu, oženil sa, vstúpil do strany a úplne zabudol na to, že starec mu prikázal, aby sa modlil, a aby nikdy nezabudol na Boha. Márnosť tohto sveta úplne zavalila Vasilija. Po mnohých rokoch, raz dcéra Vasilija šla po vodu ku susedovej studni. Stalo sa, že spadla do studne. Zo strachu a v bezmocnosti Vasilij si pomyslel, že to všetko je napomenutie od Boha, lebo zabudol na Neho. Jeho dcéru sa však podarilo vytiahnuť zo studne bez škrabanca. Vtedy Vasilij sa odobral na svätú horu a s hlbokým dojatím a vrelou modlitbou sa sklonil na starcov hrob. Silno plakal a prosil Boha o odpustenie. Vasilij sa odsťahoval, ale často sa vracia k hrobu otca Agafodora. Chráni si vo svojom srdci svätú horu, ako sväté miesto veľkého významu a baťušku ako veľkého Božieho svätca.
Raz prišla jedna žena za starcom a prosila ho, aby sa modlil za jej chorého syna. Baťuška povedal, že synovi bude lepšie, ale keď bude na fronte, dostane sa do veľmi ťažkej situácie. Dal jej malú sväteninu a prikázal, aby syn to stále mal pri sebe a nech sa modlí. Tento chlapec na fronte spolu s ďalšími dvanástimi vojakmi sa dostal do zajatia Nemcov. Nemci sa rozhodli, že nad veľkou priepasťou ich rozstrieľajú, telá hodia do priepasti. Chlapec sa celý čas modlil, a v duchu prosil baťušku, aby sa aj on modlil za neho.
Spomenul si na sväteninu, a pevne veril, že mu pomôže. Prišlo mu na um, že nepočká si na streľbu, ale skôr sa hodí do priepasti. Vďaka tomu sa zachránil. Dlho nikto nič nevedel o ňom, preto jeho matka si myslela, že zomrel. Uplakaná matka znova prišla na svätú horu. Baťuška sa pomodlil, utešoval prežialenú matku so slovami: tvoj syn sa čoskoro vráti domov. To sa za krátky čas aj stalo.
Moje rozprávanie by nebolo úplné, ak by som zamlčala, ako som bola uzdravená v detstve na modlitby starca. Toto všetko sa stalo v roku 1946. Po silnom prechladnutí som bezmocne ležala na posteli. V povojnovom období ani liekov ani jedla nebolo nadostač, ba ani lekárov nebolo. Jedinou našou oporou bola viera v Boha, a modlitby baťušky Agafodora. Moja drahá, hlboko veriaca mama dala baťuškovi zápisku za uzdravenie ťažko chorého dieťaťa, Pelágiu.
Tak sa stalo, že 25. júna (12.júl), v deň pamiatky Ctihodného Onufrija Veľkého som zaspala, a tak som cítila, akoby ma silno obviazali lanami, preto som len s veľkou námahou mohla dýchať. Vtom pristúpil ku mne starec s dlhou sivou bradou a dlhými vlasmi. Vzal si ma na plecia, a začal silno triasť, v dôsledku čoho laná zo mňa spadali. Dokopy mi povedal tri slová, ale klen na jedno sa pamätám:
„Privediem na teba ťažkosti” (duchový boj).
Keď som sa zobudila, bolo mi dobre. Pokúsila som vstať, a neverila som sama sebe, že viem voľne chodiť. Vtedy k nám prišli susedove deti, aby ma potešovali v chorobe, a povedali:
„Ideme do lesa, prinesieme ti jahody“.
Vstala som z postele a spolu s nimi som šla do lesa, kde som sa vyšplhala na strom, nazbierala čerešne a priniesla domov. Môžete si predstaviť radosť domácich: Ráno, keď odchádzali z domu, nechali ma chorú, a keď sa vrátili našli ma úplne zdravú. Vzdávali sme vďaku Bohu a sme vedeli. Že to všetko sa stalo na vrelé modlitby starca.
Keď som sa po prvýkrát stretla so starcom, prúdom mi tiekli slzy, nevedela som prehovoriť. Starec sa ma spýtal, že prečo tak veľmi plačem, na čo som mu odvetila:
„Baťuška, ja som vás už raz videla vo sne, presne takého ako teraz vyzeráte“.
Pre svoje slzy som nebola schopná rozprávať o mojom zázračnom uzdravení, a k tomu ešte pre svoj vek som bola hamblivá.
Myslím si, že každý, kto osobne poznal starca a prichádzal k nemu, dostal od neho veľa. Jeden sa uzdravel z ťažkej choroby, druhý sa zmieril s hnevníkom, ďalší zasa našli u neho pokoj svojej duše.
Obyvatelia obce takto si spomínajú:
Keď sa skončila vojna, zo seľsoveta (MNV) prišli za baťuškom, aby slúžil blahodarný moleben a zvonili so všetkými zvonmi. Potom si zavolali baťušku na slávnostné zhromaždenie, ktoré bolo usporiadané z príležitosti víťazstva. Nariadili, aby v chráme na kázni rozprával o tom, že vďaka Stalinovej múdrosti a komunistickej strane, vojnu sme vyhrali. Keď sa zakončil moleben, baťuška slúžil panichýdu za padlých vo vojne, a v kázni povedal:
„Drahí bratia a drahé sestry! Vravia nám, že sme sa dočkali slobody. Sláva Bohu! Avšak nie je mier, a ani nebude, iba na chvíľ stíchli zbrane, lebo mier bude iba vtedy, keď všetci budeme jedno, aby sme spolu vzdávali vďaky a modlili sa k Bohu. Preto, aby Boh nám dal dostatok síl k tomu, aby bez reptania dokázali preniesť náš obrovský žiaľ nad stratou našich blízkych. Ďalej preto, aby prijal Boh na bojisku padlých a zavraždených, ako mučeníkov, ktorí trpeli pre svoju vlasť”.
Po smrti Eufroziny, baťuška bol v domčeku sám. V noci vyšiel na horu k nemu v podnapitom stave predseda MNV a felčiar z Kazimíra. Násilne sa vlámali k starcovi. Nadávali starému a chorému kňazovi. Potom ho začali biť, ťahali a trhali ho za bradu a vlasy.
O tomto prípade nám starec so slzami takto rozprával:
“Bili ma, ale necítil som bolesť. Modlil som sa za nich, aby im Hospodin osvietil rozum a odpustil im všetko. Ale ešte väčšmi ma zarmútili stým, že mali so sebou alkohol. Nútili ma, aby som s nimi pil, potom vodku naliali do svätenej vody, znesvätiac tým sväteninu. Nakoniec sa rozhodli, že porozbíjajú ikony. Leda pristúpili ku ikone „Kráľovnej Athosu“, a ešte ani ruky nestihli zdvihnúť, keď sklo na ikone prasklo v tvare kríža s takým hlukom, akoby z pušky vystrelili. Vtedy sa zľakli a rýchlo ušli”.
Neskôr týchto Boh tvrdo napomenul, lebo nebrali ohľad na to, že starec za sa modlil za nás všetkých, ktorého Bohorodička uchránila a hriešnikov napomenula. Starec vždy a vo všetkom sa obracal o pomoc a útechu k stĺpu čistoty k Nebeskej Kráľovnej.
Krátko pred smrťou starca navštívila Bohorodička.
Ráno dve mníšky, Klaudia a Tekla vošli k starcovi do cely, aby upratali v nej, nakŕmili už vtedy veľmi chorého starca. Vtedy už často sa sťažoval na bolesť srdca a celkovú slabosť. Keď vstúpili do cely, zacítili vôňu, ktorá sa na zemi ničomu nedá prirovnať.
Báťuška, používali ste nejaké silné kadidlo? – pýtali sa mníšky.
Baťuška sa usmial a povedal: Mal som návštevu.
Kto, baťuška? Kto tu chodil? Vedeli veľmi dobre, že nikto tam nemohol chodiť, lebo dvere boli zamknuté, oni samé odomkli a preto okrem nich nikto nemohol vojsť do cely.
Poviem vám o všetkom, ale kým žijem, nesmiete o tom hovoriť nikomu. Navštívila ma Bohorodička v sprievode dvanástich panien a povedala mi:
„Pripravuj sa, holúbok môj, zakrátko prídeš k nám“.
Teda zakrátko vás tu nechám, sestry moje a presťahujem sa do Nebeského domova.
Správa o starcovej smrti v srdci jeho duchovných detí vyvolalo mučivú bolesť. Stalo sa tak 13. januára (26.) 1962, ráno o šiestej hodine. Vyhaslo veľké svietidlo viery v Christa.
Slzy pokánia sa prelievali pri jeho rakve. Modlitby, obrady, čítanie Evanjelia ( čítajú sa všetky štyri Evanjeliá v plnom rozsahu), spojilo všetkých pri zosnulom starcovi. Boli tu všetci, ktorí rovnako zmýšľali, zoskupili sa pri svojom zosnulom, nezabudnuteľnom pastierovi. Jeho duša odišla tam, kde niet bolesti, ani zármutku, kde slnko neprestáva svietiť, osvetľujúc tráve spravodlivých, kde vládne najvyššie dobro, kde si odpočinie od bolesti aj ťažkostí.
Choď v pokoji, drahý náš baťuška, a keď predstúpiš pred trón Najvyššieho, okúsiac pravú blaženosť, nezabudni ani na nás, svojich duchovných detí. Modli sa za nás pred Stvoriteľom tak oddane, ako si to robil tu, na zemi. Amin.
Také a tomu podobné modlitby sa vznášali k nebu pri rakve starca. V ten deň sa zišlo obrovské množstvo na svätej hore. Každý, kto poznal starca, chcel sa s ním rozlúčiť. Prišli sa modliť a prosiť o odpustenie svojich hriechov pri hrobe spravodlivého.
Presne sa už ani nepamätám, na piaty, alebo šiesty deň sa konal pohreb. Telo pokojne ležalo, bez akýchkoľvek známok rozkladu. Zaiste, takto by zostalo aj naďalej, cez dlhé mesiace, kedy vtedy bola iná doba.
-Sf-