Sv. Rastislav, knieža moravské

Sv. Rastislav dosiahol po čom veľmi túžil. Ľudia rozumeli sv. Evanjeliu, väčši­na z nich sa vzdala pohanských zvykov a úprimne prijala Christovu vieru. Cisár najvyspelejšej a najmocnejšej ríše vte­dajšej Európy Rastislavov národ priradil k veľkým európskym národom. Vskutku tak aj bolo. Veď Slovania mali v 9. st. pre­loženú celu Bibliu do svojho rodného jazyka. Francúzi, Nemci či Angličania ju prekladali v 12. až 13. st. Byzantský ci­sár uznal Veľkú Moravu ako samostatný, zvrchovaný štát. Dokonca sv. Rastislava prirovnal ku veľkému rímskemu cisáro­vi sv. Konštantínovi. Tým sv. Rastislavovi vyjadril nezvyčajnú úctu, akej sa od Gré­kov, Byzantíncov nedostalo žiadnemu vtedajšiemu vladárovi.

V roku 867 sv. Konštantín a Metod opustili Veľkú Moravu. Šli do Konštantí­nopolu, kde chceli oboznámiť cisára a patriarchu s priebehom misie. Pravde­podobne sa už nemienili vrátiť na Veľkú Moravu, a preto vzali so sebou niekoľ­kých žiakov, dôstojných biskupského svätenia, aby boli v Konštantínopole vysvätení za biskupov. Ako biskupi by tak mohli na Veľkej Morave pokračovať v ich diele. Do Konštantínopolu však nedošli. Cestou v Benátkach sa dozvedeli, že cisár Michal III. bol v Konštantínopole zavraždený a sv. patriarcha Fótios zosadený.

Sv. bratia ostali čakať v Benátkach, až kým ich pápež Mikuláš I. nepozval do Ríma. V Ríme už nový pápež Hadrián II. schválil slovanské bohoslužby a slávnostne vy­svätil slovanské bohoslužobné knihy. Sv. Konštantín však vyčerpaný cestou a misij­nou prácou ťažko ochorel. Zriekol sa sveta, v gréckom monastieri prijal vyšší stupeň mníšstva (schimu) a meno Cyril. Sv. Konštantín – Cyril zomrel 14. februára 869 v Ríme. Mal iba 42 rokov a odišiel v ňom do večnosti jeden z velikánov ľudských dejín. Krátko pred smrťou sv. Cyril presvedčil sv. Metoda, aby sa vrátil na Veľkú Moravu. V tom istom roku pápež Hadrián II. vysvätil sv. Metoda za biskupa a ustanovil ho za arcibiskupa moravských a panónskych Slovanov.

Sv. Metod sa stal moravským arcibiskupom, na Morave sa vytvorila domáca ná­rodná Cirkev s domácim slovanským duchovenstvom. Tohto požehnania sa však sv Rastislav už nedočkal. V roku 870 ho jeho synovec, nitrianske knieža Svätopluk, za­jal a odovzdal do rúk jeho úhlavného nepriateľa, východofranského kráľa Ľudovíta. Ten dal sv. Rastislava oslepiť a doživotne uvrhnúť do väzenia. Oslepený sv. Rastislav zomrel asi dva roky po svojom odsúdení.

Arcibiskup Metod prišiel v roku 870 na Veľkú Moravu, aby riadil a spravoval mo­ravskú Cirkev. Na Morave však už namiesto sv. Rastislava vládol Svätopluk, ktorý umožnil franským biskupom, aby sv. Metoda zajali a odvliekli do Franskej ríše. Až na príkaz pápeža po troch rokoch väzenia, ponižovania a aj mučenia bol sv. Metod oslobodený a mohol sa vrátiť na Veľkú Moravu. Od roku 873 až do roku 885 sv. Me­tod spravoval moravskú Cirkev. Pred svojou smrťou určil za svojho nástupcu na arci­biskupskom stolci svojho žiaka, biskupa Gorazda, rodeného moravského Slovana z veľmožského rodu. Sv. Gorazd bol okolo r. 881 vysvätený za biskupa v Konštantíno­pole. Do Konštantínopolu prišiel spolu so sv. Metodom, ktorý tam informoval cisára Vasilija I. a patriarchu Fótia o svojej misijnej činnosti na Veľkej Morave. Predpokladá sa, že Metod, aby zabezpečil pretrvanie moravskej Cirkvi aj po svojej smrti, požiadal patriarchu Fótia o vysvätenie svojich žiakov za biskupov. Tak malo byť zaručené po­kračovanie veľkomoravskej cirkevnej hierarchie.

Po smrti sv. Metoda (885) je však sv. Gorazd spolu s Klimentom, Sávom, Angelá­rom, Naumom a s ďalšími Metodovými žiakmi uväznený, týraný a napokon haneb­ne vyhnaný z Veľkej Moravy. Franský nitriansky biskup Viching so súhlasom pápeža Štefana V. a kniežaťa Svätopluka dal vyhnať či dokonca predať do otroctva, z Veľkej Moravy viac ako 200 slovanských kňazov, ktorí sa uchýlili v okolitých slovanských krajinách, kde šírili slovanskú bohoslužbu a kultúru. Sv. Gorazd, Kliment a Naum sa usídlili v rôznych čas­tiach vtedajšieho Bul­harska. S pomocou bulharského cára Bo­risa a jeho nástupcov šírili pravoslávnu vieru a slovanskú bohosluž­bu. V meste Ochrid vytvorili znamenitú školu, z ktorej sa slo­vanská kultúra šírila do všetkých slovan­ských krajín.

Na Veľkej Mora­ve však nastal veľký úpadok duchovnosti, opäť sa slúžilo po la­tinsky a veriaci národ, ktorý stratil svojich náboženských a národných vodcov, osirel. Zničilo sa puto, ktoré spájalo slovanské kmene Veľkomoravskej ríše, čo v konečnom dôsledku zapríčinilo skorý zánik Veľkej Moravy ako štátneho útvaru.

Je paradoxom, že sv. Rastislav, ten, ktorý otvoril oči nielen Moravanom, ale všet­kým Slovanom, ktorý má na svedomí obrovský duchovný a kultúrny rozmach mno­hých slovanských národov, umiera oslepený a všetkými opustený. Ten, ktorý priniesol svetlo, umiera v tme. Je paradoxom, že ten, ktorý cez Christovu vieru dáva slobodu všetkým Slovanom, zomiera sám uväznený v temnici. Je paradoxom, že Svätopluk, ktorý z túžby po moci vierolomne zradil svojho strýka sv. Rastislava a ktorý za krátky čas zbúral všetko, čo sv. Rastislav vybudoval, má v slovenskom národe väčšiu úctu ako sv. Rastislav, zbožný človek a vládca, ktorý vlastný život položil za Cirkev a svoj národ. Je paradoxom, že tí, ktorí bojovali proti misii sv. solúnskych vierozvestcov, vyháňali ich žiakov z Veľkej Moravy, uvalili kliatbu na ich takzvané heretické učenie a bohoslužobný jazyk, sa dnes hrdo hlásia k odkazu konštantínopolskej misie a po­važujú sa za nositeľov tejto tradície. Takéto, plné paradoxov je vnímanie sv. Cyrila a Metoda a ich kultúrneho a duchovného odkazu našou spoločnosťou. Na jednej stra­ne sa hrdo hlásime ku sv. vierozvestcom, dokonca v preambule Slovenskej Ústavy sa slovenskí zákonodarcovia uzniesli chrániť kultúrne dedičstvo predkov v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva, teda kresťanského dedičstva. Na druhej strane, súčasne prebieha ostrá proticirkevná kampaň, lebo Cirkev bráni manželstvo a rodinu, bojuje proti interrupcii či eutanázii. Málokto si však uvedomuje, že proticir­kevná kampaň je zároveň aj kampaňou voči duchovným hodnotám, ktoré vyznávali sv. Konštantín a Metod. Sv. Konštantín a Metod nepreložili iba Bibliu a bohoslužobné texty, jednou z prvých vecí, ktoré sv. Cyril a Metod na Veľkej Morave preložili, bol občiansky zákonník „Zakon sudnyj ljudem“ a zbierka ustanovení byzantských cisá­rov a cirkevných otcov „Nomokánon“, . Diela, ktoré sv. vierozvestcovia považovali za nenahraditeľné a veľmi vážne pre každodenný život, však naša spoločnosť nepozná a neuznáva, len sa hrdo hlási k cyrilo-metodskému odkazu, samozrejme, prispôsobe­nému na „nový, moderný obraz a podobu“. Takáto, plná paradoxov je naša súčasnosť a aj úcta k sv. solúnskym vierozvestcom a kniežaťu Rastislavovi.

Súd nad Rastislavom, kniežaťom veľkomoravským, sa uskutočnil v jeseni roku 870. To je posledný rok, keď sa v prameňoch spomína jeho meno. Odvtedy Rastislav pomaly ale isto upadal do zabudnutia. Žil však naďalej v srdciach pravoslávnych ve­riacich. Po celé stáročia si zachovali spomienku na veľké knieža, ktoré vydobylo pre svoj národ slobodu. Vďaka nemu dostal nielen veľkomoravský ľud, ale aj mnohí Slo­vania dar pravej Christovej viery. V tom spočíva jeho obrovská zásluha. V diele, ktoré spečatil svojou mučeníckou smrťou. Spomienka na neho dlhé stáročia tlela v našich srdciach, až vzbĺkla jasným plameňom, keď dňa 28. 10. 1994, viac ako 1100 rokov po svojej smrti, bol vyhlásený za svätého v Pravoslávnej cirkvi. Týmto sme si po dlhých stáročiach konečne uctili pamiatku sv. kniežaťa a mučeníka Rastislava.

Prot. Igor Kerekanič

OCM, 11/2019