Duchovný rozmer chirurgickej operácie

Podľa vlastnej nábožensko-mystickej skúsenosti

Som lekár a veriaci kresťan pravoslávnej Cirkvi. 12 rokov som trpel ťažkou chorobou a chronickým katarom žalúdka. Poslednou dobou mi nepomáhali ani prísna diéta ani rôzne vnútorne podávané lieky, a musel som byť prijatý na chirurgickú kliniku kvôli vykonaniu podrobného vyšetrenia a prípadne aj chirugickej operácie.

Klinické vyšetrenia (röntgen, vyšetrenie žalúdočných štiav a pod.) poskytovali obraz, ktorý svedčil pre rakovinu. Ako kresťan som žiadal, aby predo mnou neskrývali pravdu, a ošetrujúci lekár mi priamo oznámil, že má veľmi vážne dôvody, aby diagnostikoval rakovinu. Ako lekár som chápal veľmi dobre, čo to znamená. Bolo tým povedané, že môj život končí, a za pomoci jednej alebo niekoľkých ťažkých operácií môžem – v tom lepšom prípade – len trochu oddialiť koniec – bolestivú smrť. Pri vykonávaní röntgenových vyšetrení žalúdka som bol natoľko slabý, že som niekoľkokrát upadol do mdlôb.

Keď ma upovedomili o rakovine, vyviezli ma na balkón nemocnice. Bol jasný, bezoblačný, teplý júlový večer. Vysoko na temne modrom nebi poletovali lastovičky. Sledoval som ich let s akýmsi zvláštnym pocitom, ktorý by sa dal asi najlepšie vyjadriť slovami Puškina: "Smutno je mi a ľahko; zármutok môj svetlý je." Bolo mi smutno, pretože som miloval život, miloval ľudí a miloval prírodu, miloval modré nebo a vysoko na ňom poletujúce vtáčiky, a vedel som, že už čoskoro toto všetko nebude pre mňa existovať. Ale bolo mi pri tom zároveň ľahko, lebo som veril v Boha, v Jeho nekonečnú lásku, dobrotu, spravodlivosť a milosrdenstvo. Bolo pre mňa trýznivé vnímať, že sa budem čoskoro musieť rozlúčiť so životom tu na zemi, na ktorej je toho toľko prekrásneho, avšak môj zármutok bol svetlý, pretože sa rozpúšťal v nádeji, ba v plnom presvedčení, že onen druhý svet je ešte krajší. Ako krásne o tom hovoril Vl. Solovjev: "Priateľ drahý, čo nevidíš, že všetko viditeľné tu - je odleskom len, tieňom iba toho, čo je očiam neviditeľné? Priateľ drahý, či nepočuješ, že všetok života zvuk - je ozvena len pokazená akordov slávnostných?"

Duša moja sa trápila. Bola to svojho druhu agónia: zápas duše s telom. Telo chcelo žiť tu na zemi, lenže duša už nejasne tesknila po inom svete.

Prišla noc. Večerná modlitba moja bola nejaká zvláštna - takmer bez slov, jednoduchým upnutím sa k Bohu. "Agónia" pokračovala aj v spánku. Moje sny boli zmätené, nejasné, takmer bez obrazov a sprevádzané rozličnými stavmi, ktoré prichádzali vo vlnách. Raz mi bolo ľahko a pokojne, potom zase naopak – napätie a nepokoj. K ránu sa spánok stal úplne nepokojným; počul som hlasy hovoriacich rôznymi jazykmi, šepkajúce a náhle potom kričiace priamo do ucha: "Akože?!... Rakovina?!" S trhnutím som sa preberal a zase upadal do spánku.

Nasledujúci deň ma priviezli na konzultáciu k jednému významnému nemeckému chirurgovi, ktorý mi po starostlivom skúmaní povedal: "Som presvedčený, že to nie je rakovina, ale len veľký vred na dvanástorníku spojený s ťažkou gastritídou. Operácia je však nepochybne nutná!" Súhlasil som. Dátum operácie bol určený na ďalší deň.

V súkromnom byte známeho kňaza odslúžili bohoslužbu (obedňu) s krátkou pobožnosťou (molebnom) k veľkomučeníkovi a liečiteľovi Panteleimonovi. Vyspovedal som sa a prijímal sväté Tajiny.

Večer som si ľahol na súkromnej klinike profesora Schticha v Gettingene. Noc pred operáciou prebehla pokojne. Obyčajne väčšina chorých pred operáciou nespí, a preto na klinike pravidelne všetkým ponúkajú lieky na spanie. Ja som však odmietol a spal pokojne a pevne.

O 8 hod. ráno ma viezli na operačnú sálu. Prežehnal som so širokým znamením kríža, v duchu som sa pomodlil: "Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!" a zavrel oči. V duši bolo ticho a pokoj. Nasadili mi na tvár masku a začali púšťať narkózu. Počas niekoľkých sekúnd sa mi zatočila hlava, všetko sa zatmelo, odplynulo a ja som stratil vedomie...

Po piatich hodinách od začiatku operácie som začal na oddelenej izbe postupne prichádzať k sebe. Bolo mi temno, hrozne, nepokojne; každý pohyb spôsoboval bolesť, ústa boli vyschnuté, mučila ma smäd, bolo nevoľno. Vedomie bolo ešte zatemnené. Zdalo sa mi, že beznádejne leziem niekde v temnotách a hľadám východ z akéhosi dusivého údolia či priervy.

Náhle nejasne predo mnou prekmitla postava v bielom plášti, potom som zazrel obrysy lesklého kohútika umývadla, a tu som si začal spomínať a chápať, kde som. "Toto je nemocnica," premýšľal som, "operovali ma a najskôr operácia už skončila."

"Operácia skončila?" pýtam sa rusky a hneď si uvedomujem, že som v nemeckej nemocnici, a opakoval som otázku nemecky. "Áno, operácia je skončená! Trvala dve hodiny. A teraz už sú tri hodiny po nej," počul som slová milosrdnej sestry. "Sláva Bohu!" predniesol som v duchu a opäť upadol do hlbokého ťažkého spánku. Po nejakom čase som otvoril oči a priamo pred sebou vidím v hmle drahé tváre svojej rodiny, ktoré sa nado mnou skláňali. "Poznávam vás..." radostne som zašepkal. A opäť zatmení a znovu sa škrabe nejakým temným a dusivým údolím, úžľabinou, a nemôžem nájsť východ.

"Ležte pokojne!" hovorí niekto. "Áno, je potrebné ležať pokojne," dumám, "lenže mne je tak nepríjemne a bolestivo." A vtom jasná myšlienka: "Musíš sa pomodliť k anjelovi ochrancovi!" "Anjeli, ochranca! Pomôž mi nájsť lepšie miesto, aby mi nebolo tak ťažko a tak bolestne!"

Cítim, ako ma niekto otáča ľahko na bok a upravuje podušku... Je mi príjemnejšie... Zaspávam.

Definitívne som sa prebral v noci. Na všetko sa pamätám a všetko chápem. Hľadím okolo seba. V kresle drieme sestra, ktorá má službu. Urobilo sa mi zle. Volám sestru. Mučí ma dávenie krvi. Vyplachujú mi ústa a upozorňujú, že nesmiem prehĺtať. Chápem, že to nemôžem. A pri tom by som tak chcel piť! Opäť zaspávam.

Tento sen je úplne zvláštne. Nie je to sen, ale niečo iné... Akási komunikácia s krajíčkom druhého sveta. To, čo som zbadal, nie je sen, ale nejaké videnie. Všetko, čo sa deje, je naplnené hlbokým zmyslom a významom!

Hľa, predo mnou stojí sv. ct. Sergej Radoněžský v bielej mantii. "Prečo v bielej?" premýšľam. Na ikonách som ho videl v čiernej mantii. Aha, iste, on je v lekárskom plášti! A hľa, ešte niekto druhý. Kto je to? Ach áno, je to sv. veľkomučeník a liečiteľ Panteleimon!

Začína rozhovor. Rozhovor bez slov. Výmenou myšlienok. Ja premýšľam a oni zodpovedajú. Zodpovedajú myšlienkami, bez slov. Ja však rozumiem týmto myšlienkam, a keď na mňa príde rad, dávam im odpoveď aj bez slov, v duchu.

"Operáciu vykonal profesor Schtich," hovorí mi sv. liečiteľ Panteleimon, "ale nôž som viedol ja! Ct. Sergej pomáhal. Veď dnes je jeho deň!" (Operácia sa konala v deň pamiatky ct. Sergeja Radoněžského 5./18. júla.) "Dnes nikto okrem samotného Pána nevedel, či budeš žiť či umrieš... A čoskoro príde ešte jeden deň, o ktorom nikto z nás nevie, či v ňom zomrieš alebo budeš žiť," objasnil. Ct. Sergej mlčal.

"Môžem pomáhať, keď sa ku mne modlia," pokračoval Liečiteľ, "avšak keď ku mne slúži moleben v chráme, potom môžem pomôcť ešte oveľa viac!" Je bezpodmienečne nutné, aby dnes odslúžili ku mne moleben!" "Dobre," myslím si, "poprosím o to svoju rodinu."

"Pamätáš si môj tropar?" pýta sa ma znova liečiteľ Panteleimon. "Nie, myslím, že sa nepamätám," odvetil som. "V tom tropare sa totiž hovorí, že nie som Liečiteľom tiel, ale dušou! Či to naozaj nechápeš?"

Ráno som poprosil svoju rodinu o odslúžení molebňu sv. veľkomučeníkovi a liečiteľovi Panteleimonovi. Prišla ďalšia noc. A hľa, znova ku mne v spánku prichádza videnie – liečiteľ Panteleimon, tentoraz samotný. A opäť začína rozhovor, skôr však monológ Liečiteľa. "Neodslúžili moleben," začal smutne. "Teraz sú potrebné tri molebne za sebou, ale aj tak bude veľké - veľké utrpenie." (Ukázalo sa, že moji príbuzní ma nepochopili a rozhodli sa moleben odslúžiť až nasledujúci deň.)

"Pozri, aké ohavnosti som ti vyrezal z duše!" povedal mi Liečiteľ a ukázal na dve misy - jedna stála bokom napravo a druhú držal v rukách. Na veľkej mise vpravo ležali štyri pošlé ohromne hnusné hmyzie exempláre. A na malej miske v rukách Liečiteľa ležal akýsi odporný plaz o niečo väčší ako dlaň. Bol polomŕtvy, dokonca akoby hnil pri chvoste a hnusne zapáchal, ako keď sa rozkladá mŕtvola, lenže jeho hlava (podobajúca sa ohyzdnej ľudskej tvári s ňufákom mopsa, hlave hada a jašterice súčasne) so sebou čas od času kŕčovito zašklbala. Jeho oči, okrúhle, veľké, kalné, pripomínajúce zvratky, neobyčajne hnusné, boli uprené na mňa.

„Hľa,“ opakoval liečiteľ Panteleimon, „aké ohavnosti som vyrezal z tvojej duše! Je to hriech, ktorý žil v tvojej duši mnoho rokov!

S hrôzou som precitol. A hľa, vidím strašnú nemocničnú izbu, vidím sestru driemajúcu v kresle a súčasne stále vidím vo vzduchu bielu misku a na ňom plaza. Miska sa rozplýva pred mojimi očami, ale plaz ešte niekoľko sekúnd stále visí vo vzduchu... Potom začína rýchlo roztápať a mizne, avšak jeho hlava, dve kalné odporné škvrny - úporne hľadí na mňa! S hrôzou sa začínam križovať a vtedy všetko mizne. V mysli mi jasne vyvstala myšlienka na evanjeliové rozprávanie, keď Pán pred uzdravením malomocného hovoril: "Odpúšťajú sa ti hriechy tvoje."

So slzami dojatia a vďaky sa začínam modliť k Bohu. Ďakujem Hospodinovi aj za operáciu aj za utrpenie, ktoré nasledovalo po nej. S pokorou súhlasím vytrpieť všetko, čo na mňa zošle, a prosím o jediné: "Pane, očisti ma od všetkej škvrny! Pán, daj mi sily pretrpieť všetko, čo na mňa zošleš!"

V noci 21. júla (n. st.) sa videnia vo sne stali nejasnými, ale to, čo mi bez slov oznamovala, som chápal. "Kvôli chorobe si zabudol, že dnes je veľký sviatok... Dokonca dvojnásobný sviatok!" "Aký je dnes sviatok?" premýšľal som ráno, ešte nie s úplne jasnou hlavou. Počas dňa ma navštívila jedna známa a hovorila: "Veď dnes je sviatok, dvojitý sviatok: Kazanskej Božej Matky a pamiatka sv. Prokopa, usťužského divotvorcu!"

Po niekoľkých dňoch náhle prišlo strmé zhoršenie môjho zdravotného stavu; v jednom dni som ako lekár pochopil, že nemám žiadnu nádej na uzdravenie: objavila sa obrátená peristaltika a zvracanie obsahu čriev. "Nikto okrem Pána nevie, či zostaneš živý," znela mi v ušiach slová liečiteľa Panteleimona. Pripravil som sa na smrť. "Buď vôľa tvoja, Hospodine!" modlil som sa vo svojej unavenej a zmučenej duši. Stal sa však zázrak.

Mojej rodine z nejakých dôvodov prišlo na myseľ priniesť mi fotografiu otca Jána Kronštadtského. Odporúčali mi, aby som prosil jeho príhovory. "Upokoj, Hospodine, dušu blaženého vždy spomínaného protojereja Jána Kronštadtského a na jeho príhovory uzdrav ma!" modlil som sa s detskou vierou so slzami dojatia, pobozkal portrét otca Jána a priložil ho k operovanému žalúdku. Čoskoro potom som zaspal. A vtom nejasne vidím, skôr cítim, že u mňa stojí otec Ján, drží bielu šálku a hovorí: "Skrze čašu!... Skrze čašu!" Prebúdzam sa a premýšľam: čo to má znamenať? Možno je potrebné sväté prijímanie z kalicha, svätej čaše, a umrieť? Možno sa skrze prijímanie uzdravím? Možno je potrebné ísť cez kalich utrpenia? Ale kam: na smrť alebo na život? Moja nechápavosť bola čoskoro rozptýlená. Priniesli mi raňajky: ryžový vývar s cukrom - v bielej šálke, presne takej, akú som videl iba vo sne. Pokrižoval som sa a prehltol dúšok posilňujúci horúce tekutiny, a hneď nato sa v mojom vnútri akoby niečo pretrhlo a bolo mi ľahko.

Lekári sa ešte znepokojovali a robili nejaké opatrenia, ale mne bolo úplne jasné, že teraz sa uzdravím. Dnes som úplne zdravý a liečim iných.

Sláva Bohu za všetko!

Prof. Dr. Ivan Andrejev

"Pravoslávna Rus" No 9 (392), 15-28. júna 1947