Mami, ja neopustím Nebo
Svätý Duch prichádza a premieňa chlieb na Christovo Telo a víno na Christovu Krv „na odpustenie hriechov a na večný život“ [citujem Božskú Liturgiu].
To znamená, [prosíme] Boha, aby nás urobil hodnými bez viny – čo je význam slova „na odpustenie hriechov“ – mať život Nebeskej Božskej Liturgie, aby každý človek, ktorý zomrie, za ktorým smútime a plačeme, ak je to človek, ktorý nájde Božie milosrdenstvo pre svoju spravodlivosť, odpúšťajúcu povahu, lásku a akékoľvek iné dobro, ktoré v živote vykonal... [tento človek] pôjde na Nebeskú Božskú Liturgiu.
Bola jedna žena z Limassolu (Cyprus) – tento príbeh som už (predtým) rozprával. Išla vyzdvihnúť svojho chlapca zo školy. Jej chlapec mal desať rokov. Volal sa Andrej. Čakala naňho. Andrej videl svoju matku čakať na protiľahlom chodníku a rozbehol sa k nej... Auto prešlo cez cestu, zrazilo chlapca, vymrštilo ho do vzduchu a on jej padol mŕtvy k nohám. Desaťročný chlapec. Prišla ma navštíviť a s hrozivým, limassolským postojom mi povedala: „Dobre si zapamätaj svoje slová. Mnoho ľudí mi hovorilo, aby som ťa prišla navštíviť. Ak mi nenaplníš dušu tým, čo mi povieš, pôjdem sa zabiť...“
Predstavte si, ako sa v tej chvíli cítil úbohý Neophytos. Plakala a rozprávala sa so mnou, rozprávala sa so mnou... Hovoril som si: „Môj Christe, osvieť ma, aby som povedal jedno Tvoje slovo,“ – len jedno Tvoje slovo – „aby sa duša tejto zničenej matky naplnila.“ V jednej chvíli, keď plakala, otočila hlavu a spýtala sa: „Kto je to?“ V mojej kancelárii uvidela Milin portrét.
„To je moja matka... Aj ona stratila syna. Ty si stratila Andreja v desiatich rokoch, ona stratila [môjho brata Petrosa] v dvadsiatich štyroch rokoch.“ A ja som jej povedal známy príbeh [o smrti môjho brata]. Napriek tomu padla [moja matka] do Christovho objatia. Nakoniec sa Milii podarilo stať sa svätou, aby jej syn [Petros], ktorý zomrel bez toho, aby sa vyspovedal [duchovnému otcovi], dostal od Christa odpustenie a bol pozdvihnutý do Svetla, aby sa aj on tešil z Nebeskej Božskej Liturgie.
Spolu s mojím otcom [Nicolasom], ktorý zosnul pred mojím bratom [Petrosom]. Potom zosnula naša Stella a môj švagor Andrej a mnoho ďalších z mojej rodiny. Všetci sú teraz v Nebeskej Božskej Liturgii. To je všetko, čo som jej povedal.
Postavila sa, kľakla si pred portrétom mojej matky, poklonila sa a povedala: „Žena Božia, stará mama Milia, prosím ťa, povedz Christovi, aby mi poslal môjho Andreja, aby som od neho počula aspoň jedno slovo.
„A nech je môj Andrej tam, kde je tvoj [syn] Petros.“
Zakričala na svoju pätnásťročnú dcéru Máriu, ktorá čakala vonku: „Mária, poď! Našli sme, čo sme hľadali!“
„Rozumiete? Našli sme Mesiáša“ [Ján 1, 41].
Ja nie som Mesiáš. Prostredníctvom Milie našla Christa [Mesiáša].
„Nič nepovieš?“ [spýtala sa ma].
„Čo povedať? Všetko si si zariadila sama. S Miliou si sa dohodla.“
„Jediné, čo mi zostáva, je prosiť, aby sa splnilo to, o čo si prosila. Aby ti Andrej ukázal, kde je.“
O štyri mesiace ma znova navštívila. Čo mi povedala?
„Videla som Andreja.“ Jej desaťročného mŕtveho chlapca. „Videla som ho, ale nevidela som mu tvár. Bol príliš svetlý a ja som mu nevidela tvár. Zvyšok jeho tela som však videla. Povedala som mu: ‚Môj Andrej, poď sem dole. Čo tam hore celý čas robíte?‘
„Nie, mami, nepôjdem,“ povedal mi. „Tu hore je to lepšie.“
„Synček, čo tam hore robíš celý deň?“
„Mama, tu hore nie je deň ani noc. Vždy je deň. Vždy je Svetlo. Vieš, ten Veľký prichádza... – nenazval ho Christos – „Ten Veľký prichádza a slúži.“
„A čo robíte vy [ostatní], synček môj?“
„Sme okolo Neho a On nám dáva svoje Svetlo.“ „A v závislosti od [očistenia] našich sŕdc na zemi „a vašich modlitieb za nás, „prijímame Svetlo. „A učíme sa toľko vecí,... „Toľko vecí, mama... „Veci, ktoré nás učili v škole... také irelevantné. „Učíme sa toľko vecí, mama. Nie, mama, nezostúpim.“
Povedala mu: „Syn môj, [aspoň] dovoľ mi vidieť tvoju tvár.“
„Mami, Svetlo Christovo nie je to, čo ti bráni vidieť moju tvár. Sú to tvoje vlastné ‚oči‘, ktoré nie sú čisté, mama. Očisti si ‚oči‘, „a nabudúce, „uvidíš aj moju tvár.“
Počúvate?
Z tohto príbehu chápete, prečo vyhlasujeme: „Isus, keď vstanúc z hrobu, ako predpovedal, „dal nám večný život a svoje veľké milosrdenstvo.“ Presne tak!