Proroctvá o konci sveta a budúcnosť Ruska

Proroctvá o konci sveta a budúcnosť Ruska

Aké je učenie Cirkvi o konci sveta? Podľa prorokov sa príchod antikrista približuje a už je veľmi blízky, no ešte pred ním sa musí znovuzrodiť Rusko. Aj pravoslávny cár tam bude, vybraný samotným Hospodinom. Toto sa stane, ak sa Rusko pokajá. Svätý Serafim Sarovský vstane z mŕtvych a v Divejeve bude kázať celosvetové pokánie...

Jeho duchovné dieťa – jeromonach Damaskin (Christensen) nám v úvode knihy „Nie z tohto sveta" (viď Evanjelium podľa svätého Jána 18,33 - 37, kde Isus Christos hovorí Pilátovi „Kráľovstvo moje nie je z tohto sveta") pripomína, že Serafim Rose, tento veľký filozof, pustovník a duchovný bojovník našich apokalyptických čias, BOL „STOPERCENTNÝM AMERIČANOM". Vyrástol nedaleko Hollyvvodu a Disneylandu. Jeho dedkovia a babky pochádzali z Európy, z katolíckych a protestantských rodín. Otcov otec bol Francúz Louis Désiré Rose a otcova mama bola Holanďanka May Van der Boomová. Matkin otec bol Nór John Christian Holbek, matkina mama Švédka Helma Heliksonová.

Serafim Rose dostal po narodení meno Eugene a bol vychovávaný v maminej protestantský viere. Od mlada sa však postavil proti tomu nesmieme rozšírenému typu kresťanstva, ktoré sa prispôsobuje tomuto svetu ležiacemu v zle, ale aj proti zaužívanému bezduchému, konzumnému spôsobu života na rodnom Západe. Jeho protest bol časovo zhodný s buričskými náladami pomýlenej pokrokárskej inteligencie, bohémov a bítnikov. Aj mladý Eugene okúsil pocit zúfalstva a ničoty - nihilizmu. No na roz diel od masy iných sa nepo¬choval v sebaľutosti, ani v úniku pred skutočnosťou. Jeho čestná, priama duša, ochota obetovať svoje pohodlie, mu v tom bránili. Nedovolili mu zakotviť ani v exotickom budhistickom zablúdení, ktoré vedie k duchovnej smrti. Roseova trápiaca sa a hľada júca duša sa upokojila, až keď odmietol módne buričské novoty, prijal do svojho srdca Hospodina a s pomocou milujúceho Boha, ktorý videl jeho túžbu po Pravde, sa vrátil k pôvodnému, apoštolskému kresťanstvu. K tomu, ktoré od prvých storočí skutoční svätí otcovia a učitelia Cirkvi odlišovali od všetkých heretických úchyliek jediným slovkom - ortodoxia, teda pravoslávie. Pochopil, že viera otcov a mám, starých otcov a starých mám, môže byť, pri všetkej ich úprimnej snahe o ozajstný kresťanský život, bez toho, aby o tom vedeli, skazená bludmi a heretíckými novotami, ktoré človeka bez jeho vedomia, vyvádzajú za ohradu Christovej Cirkvi a chlácholia ho príslušnosťou k niektorej z LŽICIRKVÍ, KTORÉ NEZALOŽIL SPASITEĽ, ale pomýlení ľudia, za výdatnej pomoci úhlavného nepriateľa našej spásy – diabla!

Eugene (Serafim) Rose odmietol i veľpascu apokalyptických čias, všeherézu, ktorá pod svoje krídla pod heslom zvrátené chápanej lásky k iným ľuďom zhŕňa všetky herézy - ekumenizmus. Nehľadal vieru svojich rodičov, hľadal vieru Christovu. Pochopil, že to nie vždy musí byť to isté. Vedel, že počúvať Boha je viac, ako počúvať ľudí, aj keďsú to jeho najbližší. Eugene s mníšskym menom Serafim prijal cestu strádajúceho, pustovníckeho mníšstva v horách severnej Kalifornie. Vyrval sa zpkov našich čias a prijal do svojho srdcu híbku pravého pravoslávneho náhľadu, odkrývajúceho súčasnému zablúdenému človeku cestu k jedinému pravému jedinému pravému Bohu a jedinej pravej Cirkvi Lebo, ako píše svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (4,5), „Jeden je Hospodin, jedna viera, jeden krst"

SERAFIM ROSE: BUDÚCNOSŤ RUSKA A KONIEC SVETA
Prečo je vôbec potrebné hovoriť o konci sveta? Azda už naozaj žijeme v posledných dňoch? A prečo treba spájať budúcnosť Ruska s koncom sveta? Teraz však už i sovietski spisovatelia píšu o „časoch posledných", apokalyptických.

Pravdaže, posudzujúc problémy, ktoré v našich dňoch znepokojujú celý svet -  ako sú vyčerpanie zásob vody a potravín, emigrácia, úžasná márnosť, nesmieme strácať pohľad na celý obraz všetkého, čo sa deje. A teraz je už nemožné odmietať ten fakt, že všetky problémy ukazujú na priblíženie sa ohromnej krízy v ľudskej histórii, ktorá môže znamenať koniec pre všetko živé na zemi. Zároveň súčasní religiózni myslitelia poukazujú na rozkvet nekresťanských religióznych hnutí a predpovedajú začiatok „novej éry", v ktorej „nové religiózne vedomie" ovládne ľudskú myseľa ukončí 2 000-ročné kraľovanie kresťanstva. Aj samotný fakt priblíženia sa roku 2 000 inšpiruje mnohých myšlienkou, že skoro sa má začať nová epocha, vo všetkom iná, nepodobná na predchádzajúce. Astrológovia (to sú tí, ktorí páchajú hriech proti 1. Božiemu prikázaniu, pretože veštia budúcnosť z hviezd - pozn. ZMENY) túto epochu nazývajú „ Aquarian Age" (Éra Vodnára).

Medzi mnohými nepravoslávnymi kresťanmi tieto idey vytvorili učenie nazývané chiliazmus alebo milenárizmus - čo je viera v to, že Christos skoro príde na zem a so svojimi svätými bude kraľovať tisíc rokov do samotného konca sveta.

Toto učenie je hérézou odsúdenou otcami Cirkvi. Pramení  z nesprávneho výkladu Apokalypsy. Pravoslávna Cirkev učí, že kráľovstvo Christa a jeho svätých, keď „diabol bude spútaný na tisíc rokov" (Zjavenie svätého Jána 20, 3), je práve ten čas, v ktorom žijeme my teraz (číslo 1000 symbolizuje celostnosť), teda čas medzi prvým a druhým príchom Christovým. V tomto čase svätí spôlukraľujú s Christom v Jeho Cirkvi, no to je, samozrejme, mystické kráľovstvo, ktoré netreba chápať doslova v jeho politickom zmysle, ako ho teraz interpretujú chiliasti. Diabol je v tomto   čase vskutku zviazaný, teda ohraničený vo svojich    skutkoch   proti ľudstvu, a veriaci,  ktorí žijú v Cirkvi a majú účasť na Svätých Daroch (pozn. ZMENY: teda prijímajú Eucharistiu – Telo a Krv Isusa Christa), žijú životom blahodatným, hotoviacim ich k Večnému Nebeskému Kráľovstvu. nemôžu pochopiť toto mystické kráľovstvo Christa á pokúšajú sa vysvetliť všetky udalosti z ich politického aspektu.

Takto je budúcnosť sveta, v ktorej RUSKO NEPOCHYBNE ZAUJME CENTRÁLNE MIESTO, tesne zviazaná s ideami jeho konca - tak vo fyzickom, ako i v kultúrnom zmysle tohto slova a taktiež so zjavením sa novej „rajskej" epochy.

Niektorí súčasní spisovatelia interpretovali miesto, ktoré zaujme Rusko v novej ére, z uhla pohľadu chiliazmu. A skutočne, ak sa bližšie zoznámime s učením komunizmu, ktoré drží ruské ruské spoločenské vedomie v úplnom otroctve už v priebehu posledných 60 rokov (pripomíname, že článok bol napísaný pred pádom komunizmu v Rusku - pozn. ZMENY), uvidíme, že toto učenie je sekulárnym variantom idey chiliazmu. Ono tiež učí o nadchádzajúcej novej historickej ére komunizmu a o tom, že keď napokon, komunizmus ovládne svet, šťastné ľudstvo sa oslobodí od všetkých okov minulosti. Teraz, po 60 rokoch komunistického experimentu v Rusku a kratšieho v ďalších krajinách, vidíme, aké nesúdna bola viera komunistov. Komunistická skutočnosť sa ukázala nie ako raj na zemi, ale ako gulag, a ľudstvo sa nestalo oslobodeným, ale úplne zotročeným. No práve Rusko, prvý zotročený štát, ktorý zakúsil tento ťažký útlak, bude prvý, ktorý sa zobudí zo sna. Napriek všetkým spôsobom útlaku náboženstva, ateizmus nemohol zotročiť ruskú dušu, a nábo ženské prebudenie sa tam môže stať znamením niečoho ohromného a živelného, ukazujúceho na uzdravenie národnej duše od ateistického moru. Všetko toto môže slúžiť ako poukázanie na to, že Rusko je schopné priniesť osobitnú zvesť svetu, ktorému hrozí to isté nebezpečenstvo vpadnúťdo ateistického závozu, z ktorého sa oslobodzuje Rusko. Práve tento fakt je príčinou toho, že budúcnosť Ruska je tesne zviazaná s budúcnosťou celého sveta, v jeho náboženskom aspekte.

PRICHÁDZAJÚCI KONIEC SVETA V KRESŤANSKÝCH PROROCTVÁCH

Skôr, než obrátime osobitnú pozornosť na proroctvá, ktoré sa týkajú Ruska, by som chcel zosumarizovať pravoslávne učenie o tom, čo sa udeje pred koncom sveta. To nám dá možnosť urobiť logický vývod a určiť budúce miesto Ruska v súlade s týmito proroctvami.

Udalosti predchádzajúce koncu sveta sú opísané na mnohých miestach Svätého Písma: kapitola 24 Evanjelia od Matúša a paralelné miesta u ďalších Evanjelistov, väčšina knihy Zjavenia, najmä kapitola 8. a ďalšie, 2. kapitola 2. listu Solúnčanom, 2. list Petra, kapitola 3., niekoľko kapitol knihy Daniela a ďalšie miesta.

Apokalypsa obsahuje tieto miesta ako rad videní, z ktorých niektoré sú jasné a kladné, kladúce nádej na Božie pravosú-die a na spásu vyvolených, iné sú pochmúrne a záporné, poukazujúce na choroby a mor, ktoré sa na zemi objavia pre hriechy ľudí.

Často udeľujeme príliš mnoho významu práve tým pochmúrnym videniam, vidiac zväčšovanie sa zla navôkol nás. Toto sa však deje kvôli našej malodušnosti a márnosti - nesmieme strácať pohľad na celý obraz všetkého, čo sa deje. Keď sa priblíži koniec sveta, vtedy skutočne nastane „veľký smútok, akého nebolo od za-čiatku sveta až doteraz, a ani nebude" (Matúš 24, 21), „a ohlasované bude Evanjelium všetkým národom a ten, kto pretrpí do konca, bude s pomocou Christa spasený."

Zlo á lžináboženstvá dosiahnu svoj vrchol v čase vlády antichrista, svetového vládcu, ktorý, sľubujúc priniesť mier zemi zmietajúcej sa v chaose a imitujúc príchod Christa, bude vládnuť celému svetu zo znovuobnoveného chrámu v Jeruzaleme. (Poznámka ZMENY: Najprv bude musieť byť zničená mešita Al-Aksá, ktorá stojí na mieste bývalého jeruzalemského chrámu). No nájdu sa takí, ktorých nebude môcť preľstiť.

V ich strede budú dvaja starozákonní proroci, ktorí nikdy nezomreli a ktorí sa vrátia na zem: Ilija (Eliáš) - preto, aby obrátil Židov a Henoch - preto, aby kázal všetkým ostatným národom. Krátka vláda antichrista (tri a pol roka) sa skončí vojnou a zmätkom a uprostred všetkého tohto chaosu a biedy príde Christos, ktorého bude predchádzať znamenie Kríža. Vtedy bude celý svet pohltený plameňom a obnoví sa a telá zosnulých vstanú z mohýl a zjednotia sa s dušami preto, aby prišli na súd Boží. , To sú vo všeobecných črtách udalosti posledných čias ľudských dejín, a teraz sa zameriame na proroctvá, ktoré sa týkajú budúcnosti Ruska.

BUDÚCNOSŤ RUSKA

V19. storočí boli v Rusku známi mnohí proroci, medzi nimi aj ľudia vo svete (mirjani - tí, ktorí neboli duchovnými, či mníchmi - pozn. ZMENY), ako, napríklad Dostojevskij, ktorí predvídali príchod revolúcie ako výsledok neviery, životnej márnosti a čisto vonkajšieho plnenia obradov, ktorým chýbala vrúcna a samoobetujúca sa viera, ktorú si vyžaduje Pravoslávie.

Niektorí toto označovali za strašnú pohromu, ktorá postihla zem ruskú. Napríklad biskup Teofan Zatvornik zvolal: „Čo o sto rokov ostane z nášho Pravoslávia?"

Ďalší sa nazdávali, že táto neprítomnosť viery sa prejaví v strašnej revolúcii, ktorá sa vo svojom dôsledku rozšíri po celom svete.

Sväty Ján Kronštadtský v svojej kázni, ktorú predniesol v roku 1905, povedal: „Rusko, ak odpadneš od viery, ako od nej už odpadli mnohí inteligenti, tak už nebudeš Ruskom alebo Svätou Rusou. A ak v ruskom národe nebude pokánia, koniec sveta je blízko. Boh odníme blahočestného cára a pošle bič v podobe nečestných, krutých, samozvaných vládcov, ktorí zalejú celú krajinu krvou a slzami." (Jubilejnyj sbornik, Jutika, rok 1998)

A vskutku, my už teraz vidíme svet čiastočne zaliaty krvou a zadláveriý tyraniou, ktorá sa začala v Rusku v roku 1917.Pri tom vzniká otázka: je nádej na oslobodenie, alebo ateizmus pohltí celý svet a pripraví miesto pre kráľovstvo antichrista?
No máme opodstatnené príčiny pochybovať o tom, že sa budúce udalosti odohrajú tak jednoducho. A tiež preto, že antichrist, v súlade s pravoslávnymi proroctvami, nebude obyčajným tyranom, no bude „duchovnou" osobnosťou, ktorá bude ľudí skôr presviedčať, než ich nútiť uznať ho nasilu. Svätí muži Ruska, ktorí žili na začiatku revolúcie, si uvedomovali, že tento úkaz je vo svojej podstate apokalyptický a vedeli, že nadchádza mnohoročná skúška. No oni tiež predvídali, že PRÍDE l KONIEC TEJTO SKÚŠKE.

Starec Alexij Zosimovskij, keď bol v pri volbe patriarchu, počul, ako ľudia plakali a ktosi nahlas zvolal: „Padlo naše Rusko, padla Rus Svätá!" A ihneď sa silným treba, aby sa ruský národ cez veľké skúšky očistil od hriechu. Treba sa modliť, vrúcne sa kajať. Rusko nepadne, ono nezahynulo." (Pravoslavnaja Rus, 1970, l, str. 9)

Nedlho pred začiatkom revolúcie starec Varnava z Gefsimanského skítu predpovedal, že Rusko čakajú ťažké skúšky a že pravoslávnu vieru postihne kruté prenasledovanie. Hovoril: „Prenasledovania viery sa budú neustále zväčšovať. Dosiaľ neslýchaný smútok a mrákava zachvátia všetko a všetkých, a chrámy budú zatvorené. No keď už bude utrpenie neúnosné, vtedy príde oslobodenie. A nastane čas rozkvetu. Chrámy sa opäť začnú vozdvihovať. Pred koncom bude rozkvet." (Osobný list N. Kiterovej)
Schijeromonach Aristoklij nedlho pred svojou smrťou v auguste 1918 povedal: „Teraz prežívame predantichristovskú dobu. A Rusko bude zachránené. Mnoho bude strádania, mnoho muk. Celé Rusko sa stane väzením, a treba veľa prosiť Hospodina o odpustenie. Kajať sa z hriechov a báťsa robiť i najmenší hriech a snažiť sa robiť dobro, aspoň to najmenšie. Veď aj krídlo muchy má svoju váhu, a Boh má všetky váhy presné. A vtedy to najmenšie na miske dobra preváži, vtedy Boh zjaví svoju milosť Rusku." Desať dní pred svojím koncom povedal, že KONIEC PRÍDE CEZ ČÍNU. Bude neobyčajný výbuch, a zjaví sa zázrak Boží. A bude život úplne iný na zemi, no nie na veľmi dlho (Pravoslavnaja Rus, rok1969, 2, str.3).

V roku 1920 starec Nektárij Optinský hovoril: „Rusko sa vzpriami a bude materiálne nebohaté, no duchom bohaté a v Optinej (chýrny ruský monastier - pustovňa, ktorý sa v 19. storočí i začiatkom 20. storočia preslávil velkými a svätými duchovníkmi - starcami) ešte bude sedem svietnikov, sedem stĺpov." („Optina Pustyň i jejo vremja", I. M. Koncevič, Jordanville,r. 1973, str. 538)

Je zaujímavé zdôrazniť, že svätý Ján Kronštadtský tiež predpovedal, že oslobodenie Ruska príde z Východu (I. K. Surskij, Otec Joann Kronštadtskij, Belehrad, r. 1924, diel 2., str. 24).

V roku 1930 arcibiskup Teofan Poltavský sumarizoval proroctvá, ktoré získal od starcov schopných vidieť budúcnosť: „Pýtate sa ma na blízku budúcnosť a na nadchádzajúce posledné časy. Nehovorím o tom za seba, no to, čo mi bolo odkryté starcami. Príchod an¬tichrista sa približuje a už je veľmi blízky. Čas, ktorý nás delí od jeho príchodu, možno merať na roky..., prinajväčšom odpadneš od viery, ako od nej už odpadli mnohí inteligenti, tak už nebudeš Ruskom alebo Svätou Rusou. A ak v ruskom národe nebude pokánia, koniec sveta je blízko. Boh odníme blahočestného cára a pošle bič v podobe nečestných, krutých, samozvaných vládcov, ktorí zalejú celú krajinu krvou na desaťročia. No pred jeho príchodom sa Rusko musí znovuzrodiť, hoci i na krátky čas. Aj Cár tam bude, vybraný samotným Hospodinom Bo¬hom. A bude človekom vrúcnej viery, hlbokého umu a železnej vôle. To je to, čo nám o ňom bolo odkryté. A my budeme čakať naplnenie tohto zja-venia. Súdiac podľa mnohých znamení, toto odkrytie sa približuje - iba že by Hospodin pre naše hriechy zrušil a zmenil Svoj sľub. V súlade so svedectvom Božieho slova, i to sa môže stať." („The Orthodox Word",1969, 5, s.154).

A tak vidíme, že všetky proroctvá týchto Bohom inšpirovaných ľudí na začiatku nášho storočia hovoria o očakávaní znovunastolenia Svä¬tej Rusi a tiež pravoslávneho Cára nedlho pred príchodom antichrista a koncom sveta. No táto udalosť bude mať charakter skôr NEOBYČAJNO-ZÁZRAČNÝ, a nie obvyklej historickej, udalosti. Súčasne to bude do istej miery závisieť aj od samotného ruského národa, pretože Boh tu pôsobí cez slobodnú vôľu človeka. Tak, ako po pokání ľudí sa Ninive dočkalo zľutovania a proroctvo Jonáša o jej záhúbe sa takto ukázalo ako lživé, tak aj proroctvá o znovuvzpriamení Ruska sa môžu ukázať ako lživé, ak sa Rusi nepokajajú.
Blaženej pamäte arcibiskup Joann Maximovič (pozn. ZMENY: to je meno svätého Jána Šanghajského a Sanfranciského) dlho rozmýšľal o zmysle ruskej revolúcie a o rozptýlení ruského národa. V svojej správe na Všezahraničnom Archijerejskom Sneme v Juhoslávii v roku 1938 písal: „Celý ruský národ ako celok sa dopustil veľkých hriechov, ktoré sa stali príčinou na¬ozajstných pohrôm, a to naj¬mä porušenie prísahy (danej ruským národom v roku 1613 cárskemu rodu z rodiny Romanovovcov - pozn. ZMENY) a vernosti Cárovi ešte pred tým, ako sa vzdal prestolu, pričom to si vynútil od Cára, ktorý si neželal vnútorné krvipreliatie a národ zjavne a nahlás privítal, to, čo sa stalo, nevyjadril svoj nesúhlas s ním, ale celý národ, ktorý jasal v súvislosti so zvrhnutím Cára a dopustil jeho poníženie, väzenie a vyhnanstvo, zanechal ho bezbranného v rukách zločincov, čo už samo o sebe predurčilo koniec.

Takto biedy, ktoré na Rusko dopadli, sú priamym následkom ťažkých hriechov a jeho znovuzrodenie je možné len po očistení sa od nich. Avšak, dosiaľ niet skutočného pokánia (správa je z roku 1938.- pozn. ZMENY), dosiaľ nie sú odsúde¬né uskutočnené zločiny a mnohí aktívni účastníci revolúcie i naďalej tvrdia, že vtedy nebolo možné postupovať inak.

Samozrejme, cárovražda nie je jediným hriechom, ktorý leží na svedomí ruských ľudí. Je akoby symbolom Ruska, kto¬ré odpadlo od Christa a skutočného Pravoslávia - procesu, ktorý prebiehal v priebehu 19. a 20. storočia, a ktorý len teraz, možno, zmenil svoj smer. Je zaujímavé zaznamenať ten fakt, v súčasnom Rusku je otázka oslávenia Cára a Novomučeníkov zviazaná so sňatím prekliatia, ktoré na ruskej zemi ležalo od čias ich mučeníctva.

Otec Glebjakunin, ktorý sa nachádzal v ťažkom väzení, vyjadril tie isté slová ako vladyka Joann: „Význam mučeníckej smrtí imperátorskej rodiny - ktorú možno porovnať so známymi biblickými udalosťami - pre svetovú históriu, spočíva v tom fakte, že sa končí konštantínopolská perióda Christovej Cirkvi a pred nami sa odkrýva nová mučenícka, apokalyptická éra. Začala sa dobrovoľnou žertvou posledného pomazaného pravoslávneho imperátora a jeho rodiny. Tragédia cárskej rodiny
doľahla ako prekliatie na celú ruskú zem, stala sa symbolickým úvodom dlhej cesty Ruska ku Krížu K SMRTI MILIÓNOV jeho synov a dcér. Kanonizácia imperátorských mučeníkov bude pre Rusko oslobodením od hriechu cárovraždy a koniec-koncov ho zbaví od zlých „čarov." (Pensée russe, 6. dec. 1979, 3285, str. 5)

(Pozn. ZMENY: Ruská pravo¬slávna cirkev v zahraničí cár¬skych mučeníkov vyhlásila za svätých v roku 1981. Po veľ¬kom naliehaní veriaceho ľudu a časti hierarchie podporenom i mnohými zázrakmi na príhovor k svätým cárskym mučeníkom i
ZÁZRAKMI PRI CÁRSKYCH IKONÁCH napokon aj moskovský patriarchát oslávil tých, ktorých už predtým zázrakmi oslávil Boh - kanonizácia v Moskve sa udiala 14.8.2000.)

Samozrejme, bolo by príliš povrchným záverom povedať, že oslávenie cárskych novomučeníkov a cárskej rodiny, privedie k znovuobnoveniu Svätej Rusi. No ak pravoslávni ľudia v Rusku i rozptýlení po svete prijmú túto udalosť celým svojím srdcom, môže poslúžiť ako podnet na pokánie v hriechoch a jeho vplyv na samotné Rusko ani zmerať nemožno.

Jedno z najvýznamnejších proroctiev o budúcnosti Ruska "bolo známe len nemnohým. Bolo natoľko odvážne, že cirkevná cenzúra ho nedovolila vytlačiť. Bola nájdené medzi rukopismi Motovilova, známeho svojou znamenitou ,,Besedou s prepodobným Serafimom o získavaní Ducha Svätého". Toto proroctvo, ktoré sa teraz zjavilo v tlači (za posledné desaťročia) sa týka budúceho vzkriesenia prepodobného Serafima (svätého Serafima Sarovského, 1759 -1833) pred samotným koncom sveta.

Hľa, čo prepodobný Serafim povedal Motovilovovi: „Neraz," píše Motovilov,„som počul z úst veľkého svätého Božieho, starca otca Serafima, že on so svojím telom v Sarove ležať nebude. A hľa, raz som sa odvážil sa ho opýtať:
- Vy, báťuška, vždy vravíte, že so svojím telom v Sarove ležať nebudete. Znamená to azda, že vás Sarovčania vydajú?
- Vaše Bohoľubie, mne, úbohému Serafimovi, je od Hospodina Boha ustanovené žiť omnoho viac než sto rokov. No keďže sa v tom čase archijereji (teda biskupi, arcibiskupi) stanú tak nečestní že svojou nečestnosťou prevýšia gréckych archijerejov v časoch Teodosija Mladšieho, takže HLAVNEJ DOGME VIERY CHRISTOVEJ UŽ ANI VERIŤ NEBUDÚ, tak Hospodinu Bohu je blahovhodné vziať mňa, úbohého Serafima, do času od tohto dočasného života a potom vzkriesiť, a moje vzkriesenie bude ako vzkriesenie sied¬mich mládencov v Ochlonskej jaskyni za dní Teodosija Mladšieho.

Keď mi velký starec odkryl toto velké a strašné tajomstvo, povedal mi, že po svojom vzkriesení zo Sarova prejde do Divejeva a tam začne ohlasovať celosvetové pokánie. Na toto ohlasovanie, ako i na zázrak vzkriesenia, sa zíde velké množstvo národa zo všetkých končín zeme. Divejevo sa stane Lavrou, Bertanovo mestom a Arzarhas guberniou. Ohlasujúc v Divejeve pokánie, báťuška Serafim v ňom nájde štyri mošči (ostatky svätých, často celé, nerozkladajúce sa a vydávajúce prijemnú vôňu - pozn. ZMENY) a po ich nájdení si sám medzi ne ľahne. A vtedy čoskoro nastane i koniec všetkého."

V jednej z dálších svojich besied s Motovilovom prepodobný Serafim, hovoriac o duchovnom stave posledných kresťanov, ktorí ostanú verní Bohu pred koncom sveta, povedal niečo veľmi vážne na upevnenie Christových vyznávačov:

„A v dňoch toho velkého smútku, o ktorom je povedané, že by sa nezachránil nik, ak by sa, kvôli vyvoleným, neskrátili oné dni - v tie dni zvyšok verných bude musieť na sebe okúsiť niečo podobné tomu, čo kedysi okúsil Samotný Hospodin, keď, visiac na kríži, súc dokonalým Bohom a dokonalým človekom, svojím Božstvom sa cítil natoľko opustený, že k Nemu zvolal: „Bože môj! Bože môj! Prečo si ma opustil?“ Podobné opustenie ľudstva Blahodafou Božou musia na sebe okúsiť i poslední kresťania, no iba na veľmi krátky čas, po uplynutí ktorého sa následne ZJAVÍ HOSPODIN V CELEJ SVOJEJ SLÁVE a všetci svätí Anjeli s Ním. A vtedy sa v celej plnosti dovŕši všetko od vekov predurčené v "predvečnej Porade." (Pozn. ZMENY: Ide o Poradu Troch Božských Osôb Svätej Trojice Vo Svätom Písme nachádzame o nej viaceré zmienky. Napríklad pri stvorení sveta: „Stvoríme človeka podľa obrazu nášho a podoby" (Genezis l, 26))

(Beseda prepodobného Serafima o cieli kresťanského života, Bratstvo blaženého Germána, San Francisco, 1968, str. 82)

Toto proroctvo, ktoré nikdy nevyšlo v Rusku tlačou, sa tam však jednako stalo zná-me. Z listu jedného svjaščennika, ktorý vyšiel v prvom čísle časopisu „Nadežda" (Nádej), v ktorom opisuje návštevu Sarova a Divejeva a hovorí o svojom presvedčení, že Svätá Rus je ešte živá, je zrejmé, že medzi tam žijúcimi mníškami sa toto proroctvo ešte zachovalo.

Keď sa jedna stará žena, Jevdokija, po Svätom Prijímaní priložila ku Krížu, začala sil¬ným hlasom hovoriť, obracajúc sa k nemu: „Čoskoro, čoskoro tu, v Divejeve, budú slávnosti. Teraz, NIE ROKY, A NIE MESIACE, ALE DNI A HODINY ostávajú do otvorenia monastiera a zjavenia sa štyroch moščí: prepodobného báťušku, prvozakladateľky Alexanry, mátušky Marfy a blaženej Jevdokejušky, umučenej a zabitej bezbožníkmi... Hla, prepodobný mi prikazuje: povedz mu, a nikomu inému, že čoskoro, čoskoro sa otvorí mo-nastier a odhalia mošči. Prikazuje mi povedať ti, aby si tu určite pricestoval na otvorenie chrámu a odhalenie moščí. („Nadežda", 1977, l, str. 148)
Presvedčenie o tom, že Svätá Rus je ešte živá, potvrdzuje i rad svedectiev niektorých pozorovateľov v súčasnom Rusku. Má, čo hovorí Gennadij Širrianov: „Svätá Rus nezmizla a nie je zakopaná. Je večná a víťazonosná, a toto posledné slovo patrí histórii nášho národa... Svätá Rus zmizla iba z povrchu súčasného života, no naďalej žije v jeho skrytých hlbinách, vzrastajúc do toho času, dokedy to bude vhodné podľa Boha a, prežijúc zimu, sa opäť zjaví na povrchu a skrášli obraz zeme ruskej, ktorú šľahali ukrutné ľadové uragány a búrky." (Naša strana, Buenos Aires, 22.11.1972)

Jeroschimonach SERAFIM ROSE (1934-1982): Budúcnosť Ruska a koniec sveta Vydavateľstvo IEK, Riga-Leningrad, 1991, časopis VEDI č. 7-8,2000

Krátené.
Preklad: Týždenník ZMENA