sv. Justín Popovič: Európsky humanizmus a dogma o neomylnosti pápeža
Človek je bezpochyby po Bohu tou najtajomnejšou a nezáhadnejšou existenciou všetkých svetov. V nekonečnosti ľudského bytia žijú a pulzujú nezmieriteľné protiklady: život a smrť, dobro a zlo, Boh a diabol. Všetky náboženstvá, filozofie, vedy a kultúry ľudstva riešili vždy jeden problém - problém človeka.
A vo svojom trápení si človek pre seba vytvoril zvrchovanej božstvo a jemu slúžil ako svojej najcennejšiej drahocennosti. Hľa, aké je to zvrchované božstvo: "Človek je mierou všetkého jestvujúceho".
Avšak týmto spôsobom "jeho božské veličenstvo človek" nevyriešil svoj problém. Lebo tým, ako sám seba hodnotil sebou samým, nepochopil ani sám seba, ani svet okolo seba. (porov. 2 Kor 10, 12) Nakoniec jeho snaha odrážať zrkadlo v zrkadle vyšla naprázdno a človek dospel k záveru, že nepozná ani človeka, ani Boha, ani život, ani smrť. Pritom však všetkými svojimi zmyslami cítil, že je otrokom smrti, zla a hriechu, a skrze hriech tiež otrokom diabla. Postupne sa z celého ľudského rodu stalo telo smrti, a každý človek sa stal jeho údom. A čo sa nachádza v tomto tele? Len zápach a hniloba: "Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tela smrti? "(Rim 7, 24)
Nikto nedokázal človeka vyslobodiť, iba Bohočlovek Christos. On premohol smrť svojím zmŕtvychvstaním, a tak zničil telo smrti ako ontologickú skutočnosť. Ľudský rod zbavil smrti a daroval mu večný Život, večnú Pravdu, večnú Radosť, večnú Lásku a všetky ostatné Božej milosti, ktoré iba Boh lásky a ľudomilnosti môže darovať.
Týmto spôsobom Christos vyriešil problém človeka. Skutočne - od tej doby, čo sa Boh stal človekom a zjavil sa ako Bohočlovek, a v pozemskom svete zostal prítomný svojím Telom, Cirkvou - stal sa a navždy zostane najväčšou drahocennosťou a najvyšším kritériom človeka. Christos je jediný pravý Boh a jediný pravý Človek, jediný dokonalý Boh a jediný dokonalý Človek na zemi i na nebi. Preto je tiež jedinou a najvyššou mierou človeka v jeho psychosomatickej realite a Bohoľudského potenciálu a mierou všetkého ľudského.
Iba v Bohočloveku mohol človek prvýkrát uvidieť seba dokonalým a večným a spoznať sám seba od začiatku do konca. Odtiaľ tiež vychádza nový gnoseologickém princíp a axióma: "Bohočlovek je miera všetkého jestvujúceho". Ale starý princíp "človek je miera všetkého jestvujúceho" aj naďalej vládne a to predovšetkým inkognito v Boha nevedomom antikresťanskom svete pohanstva. A preto apoštol, ktorého Boh naučil, čo je Boh, a čo je človek, rozdeľuje všetky ľudské filozofie na dve kategórie: na ľudskú filozofiu a na Bohoľudskú filozofiu...
Európsky humanizmus vo všetkých svojich formách, od tých najprimitívnejších k tým najzložitejším a najprepracovanejším, od poverčivého humanizmu až do katolíckeho humanizmu je založený na viere v človeka, v takého človeka, ako sa prejavuje v dejinách so svojimi psychosomatickými danosťami. Všetka podstata každého humanizmu spočíva v človeku – homo . Každá forma humanizmu nie je nič iné ako hominismus. Človek je tu položený ako najvyššia všeobjímajúci hodnota, najvyššiu a absolútne kritérium: "Človek je mierou všetkého".
Stručne povedané akýkoľvek humanizmus je hominismus. Z tohto dôvodu všetky formy humanizmu majú vo svojej podstate pohanský pôvod. Všetky druhy európskeho humanizmu, ako z doby pred renesanciou, tak aj z doby po renesancii až do súčasnosti, všetky protestantské, filozofické, náboženské, sociálne, vedecké, kultúrne a politické formy humanizmu vedome či nevedome mali a neustále majú tendenciu k jedinej veci: Nahradiť vieru v Bohočloveka vierou v človeka.
Evanjelium hlásané o Bohočlovek nahradiť "dobrou správou" o človeku. Bohoľudskú kultúru nahradiť ľudskou kultúrou. Jedným slovom život podľa Bohočloveka nahradiť ľudskými pravidlami.
Tento proces trvá po celé stáročia. A potom, konečne, roku 1870 na I. vatikánskom koncile, nachádza svoje vtelenie v dogme o pápežskej neomylnosti. Od tej doby sa táto dogma stala najvýznamnejšou katolíckou dogmou. To vidíme na II. vatikánskom koncile, kde tak úporne a umne bránili jej nedotknuteľnosť a nemennosť. Táto dogma má historický význam pre osud celej Európy, a najmä čo sa týka jej obdobia apokalypsy, do ktorého už vstúpila.
V tejto dogme všetky rôznorodé formy európskeho humanizmu našli svoj ideál, svoj idol: Táto dogma totiž prehlasuje človeka najvyšším božstvom, vše-božstvom. Európsky humanistický Pantheon touto dogmou získal svojho vlastného Dia.
Úprimnosť je jazykom pravdy. Dogma o neomylnosti pápeža-človeka nie je nič viac, než oživením pohanstva, mnohobožstvom. Nejde o nič iné, než o oživenie pohanského merítka hodnôt a kritérií. Sú to hrozná slová, ale je potrebné povedať: Dogma o pápežskej neomylnosti uzákoňuje pohanský humanizmus, najmä helénsky. Vyhlásenie o neomylnosti pápeža prehlasuje vše-hodnotu a vše-mieru helénskej kultúry, civilizácie, poézie, filozofie, umenia a vedy, ktoré znie "Človek je mierou všetkého", za rímskokatolíckej dogmu. Čo to všetko spôsobuje? Jedná sa o uvedenie pohanstva do oblasti kresťanskej dogmatiky. Jedná sa o dogmatické potvrdenie samo-dostatočnosti európskeho človeka, cieľ, ku ktorému smerovali všetky formy európskeho humanizmu.
Dogma o neomylnosti pápeža je Nietzscheho "Ja-Sagung" - úplne dielo človeka európskeho humanizmu. "Ja-Sagung" v jeho kultúre a civilizácií, ktoré ako vo svojom cieli, tak vo svojej metóde, sú prevažne pohanské. Bohočlovek zvestuje a káže: "Hľadajte najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné vám bude pridané." (Mt 6, 33) Porovnajme to so všetkým, čo európska humanistická kultúra vyhlásila za cieľ ľudskej existencie a nástrojom na jeho dosiahnutie.
Bohočlovek je jediný Spasiteľ ľudstva od hriechu, smrti a diabla. Iba On dokázal obnoviť ľudský rod a priviesť ho k nesmrteľnosti a večnosti. Bohočlovek Christos vzkriesil ľudský rod zo smrti, vyniesol ho vyššie než nebesia, zbožštili ho a povzniesol ho na úroveň Bohoľudstva. Pred človeka a jeho život položil jasný cieľ: Stať sa dokonalým ako Boh. (Mt 5, 48)
A čo urobil európsky humanizmus? Len si spomeňme, čo všetko položil ako cieľ ľudskému životu. Nezničiteľná evanjeliová pravda hovorí: "Celý svet je pod mocou Zlého" a to aj po tom všetkom, čo Bohočlovek vykonal v našom pozemskom svete. (1 Jn 5, 19-21) Navyše ako hovorí sv. Pavol, diabol je "bohom tohto sveta" (2 Kor 4, 4). Medzi týmto svetom ležiacom vo zle a nasledovníkmi Bohočloveka neexistuje možnosť kompromisu. Ten, kto kráča za Bohočlovekom, nemôže na úkor evanjeliovej Pravdy uzatvárať dohodu s humanizmom, ktorý všetko toto zlo ospravedlňuje a dogmatizuje. Vždy stojí a bude stáť pred osudovou voľbou: Rozhodnúť sa pre Bohočloveka alebo pre človeka? Veď človek humanizmu sa vo všetkých svojich prejavoch chová ako samo-dostačujúca najvyššia hodnota a najvyššie meradlo. Tu nie je žiadne voľné miesto pre Bohočověka. Preto v humanistickom kráľovstve miesto Bohočloveka zaberá pápež ako Vicarius Christi a Bohočlověk je odsunutý na nebo. Ide tu vlastne o vy-vtelenie Boha.
Dogmou o neomylnosti pápeža si človek pre seba privlastnil moc a práva náležiace výlučne Bohočlovekovi Christovi. Vo svojej podstate sa týmto spôsobom pápež v rímskom katolíctve vyhlásil za Cirkev a sám sa v nej urobil všetkým pre všetkých, akýmsi vševládca. Preto sa tiež dogma o neomylnosti pápeža stala v rímskom katolicizme najvyššom dogmou, a pápež ako pontifex humanistického katolicizmu sa jej nemôže za žiadnu cenu vzdať.
V histórii ľudského rodu sa stretávame s tromi hlavnými pádmi: Adamovým, Judášovým a pádom pápeža. Podstata všetkých troch pádov je jedna a tá istá: Je to snaha svojimi vlastnými silami dosiahnuť dokonalosť, svojimi vlastnými silami sa stať bohom, hoci si človek neuvedomuje, že v tom istom okamihu sa pripodobňuje diablovi. Veď aj vtedy sa on, opierajúc sa len sám o seba, túžil stať Bohom a zaujať miesto Boha. Avšak táto pýcha ho v ten istý okamih urobila diablom, úplne odcudzeným Bohu a postaveným proti Bohu. V tomto pyšnom sebaklame spočíva tiež podstata hriechu a podstata diabla, Satana. Nejde o nič iné, než o túžbu zostať v rámci svojej vlastnej prirodzenosti, nechcieť nič iného, než seba samého. Veď, čo chce diabol iného, než že odmieta mať v sebe Boha. Neustále túži byť iba sám sebou, patriť iba sám sebe, byť sebe všetkým, navždy zostať hermeticky uzavretý Bohu a všetkému božskému. Čo je to iné, než egoizmus naveky spojený so sebaláskou?
Presne taký je vo svojej podstate tiež človek humanizmu. Vo svojom živote prebýva celý sám v sebe a pre seba, vždy uzavretý vo vzťahu k Bohu. V tom spočíva akýkoľvek humanizmus, ktorého vrcholom je besovská (diabolská) túžba stať sa dobrým pomocou zla, urobiť sám seba bohom pomocou diabla. Odtiaľ tiež pochádza onen diabolský sľub naším prarodičom v Raji, že za prispenia jeho pomoci "budú ako bohovia". (Gn 3, 5)
Všeľudumilný Boh stvoril človeka potencionálnym bohočlovekom. Jeho zámerom bolo, aby človek na základe svojej prirodzenosti, stvorenej na obraz Boží, dobrovoľne s Božou pomocou dorástol do bohočloveka. Však človek sa so svojou slobodnou vôľou vhrnul do hľadania "bezhriešnosti" pomocou hriechu a získanie "božstva" pomocou diabla. Na tejto ceste by sa človek nevyhnutne stal sám besnením, keby Boh na základe svojej nesmiernej lásky k ľuďom a svojou veľkou milosťou nevstúpil do tohto deštruktívneho procesu a nestal sa človekom, teda Bohočlovekom a nenasmeroval ľudstvo k Bohočloveku a nepriviedol ho v Cirkvi, ktorá je jeho telom, na cestu zbohoľudštenia pomocou sv. Tajin a svätých cností.
Týmto spôsobom dostal človek možnosť dorásť do dokonalého človeka, merané mierou Christovej plnosti. (Ef 4, 13) Tým mu tiež bolo umožnené dosiahnuť Bohom vopred určený cieľ: stať sa Bohočlovekom. Hriech a pád pápežstva potom spočíva v túžbe zameniť Bohočloveka obyčajným človekom...
Čo je to, čo Bohočlovek prináša človeku, a čo mu nikto iný nemôže dať? Víťazstvo nad smrťou, hriechom a diablom, večný Život, večná Pravda, večná Milosť, večná Láska, večná Radosť, plnosť Božstva a všetky Božie dokonalosti. Tak o tom svedčí sv. apoštol: "Ale ako je napísané: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1 Kor 2, 9).
Preto skutočne iba On, podivuhodný Bohočlovek, je to jediné, čoho je človeku treba ako na nebi, tak i na zemi. (Lk 10, 42) Z toho vyplýva, že iba Bohočlovek má právo požadovať od ľudí to, čo nikto iný nesmel požadovať: aby Ho každý človek miloval viac, než rodičov, bratov, sestry, deti, priateľov, anjelov či čokoľvek iné na nebi či na zemi (Mt 10, 37-39, Lk 14, 26, Rím 8, 31-39).
II. vatikánsky koncil prináša oživenie všetkých foriem európskeho humanizmu, vykonáva exhumáciu hniloby mŕtvol. Pretože od tej doby, čo sa Bohočlovek nachádza na tomto svete, akýkoľvek humanizmus je mŕtvolou. A to všetko preto, že II. vatikánsky koncil zostal tvrdošijne spojený s dogmou o neomylnosti pápeža – človeka. Z uhla pohľadu večného Bohočloveka, historickej osoby Isusa Christa, sú všetky prejavy humanizmu trestuhodnými utópiami...
V čom spočíva podstata dogmy o neomylnosti pápeža – človeka? V odvrátení človeka od Bohoľudstva. O to sa snažia všetky formy humanizmu, vrátane náboženského humanizmu. Navracia človeka k pohanstvu, k mnohobožstvu, k dvojitej smrti duševnej i fyzickej. Každý humanizmus, tým ako sa vzďaľuje od Bohočloveka, sa postupne premieňa v nihilizmus, až s ním splynie úplne. Dôkazom toho je zrútenie všetkých rôznych foriem humanizmu na čele s pápežstvom, priamym i nepriamym pôvodom všetkých foriem európskeho humanizmu.
Vlastná katastrofa a pád pápežstva spočíva práve v dogme o neomylnosti pápeža, ktorá je vrcholom nihilizmu. Pretože touto dogmou európsky človek rozhodným spôsobom vyhlásil, že si dostačuje sám, že nepotrebuje Bohočloveka, a že tu na zemi pre Bohočloveka nie je miesta, pretože Vicarius Christi Ho v celom rozsahu nahrádza. Všeobecne povedané: touto dogmou všetok európsky humanizmus žije, vyznáva ju a nasleduje ju.
Všetky formy humanizmu európskeho človeka nie sú ničím iným, než neustálym povstaním proti Bohočloveku Christovi. Mnohými rôznymi spôsobmi sa uskutočňuje tragický Umwertung aller Werte (Nietzscheho prehodnotenie všetkých hodnôt). Bohočlovek sa všade nahrádza človekom a európski humanisti sa usadzujú na svoje tróny. Týmto spôsobom Vicarius Christi už nie je iba jeden, existuje ich nespočetné množstvo, len rôzne oblečených. Veď koniec koncov dogmou o neomylnosti pápeža boli všetci ľudia ako takí vyhlásení za neomylných. Preto v Európe existuje nekonečný počet pápežov, ako rímskokatolíckych, tak i protestantských. Nie je medzi nimi podstatného rozdielu, pretože pápežstvo - slovami A.C. Chomjakova - je prvý protestantizmus.
Neomylnosť je prirodzená vlastnosť Bohočloveka a tiež prirodzená Bohoľudská funkcia Cirkvi, ktorá je Bohoľudským telom Christa. Jej večnú Hlavou je Vše-Pravda, teda druhá hypostáza Presvätej Trojice, Bohočlovek, náš Pán Isus Christos. Vo svojej podstate dogma o neomylnosti prehlasuje pápeža za Cirkev a pápež – človek zaberá miesto Bohočloveka. V tomto spočíva konečný triumf humanizmu. Zároveň s tým však toto víťazstvo pre pápežstvo a ostatné formy humanizmu znamená "druhú smrť" (Zj 20, 14; 21, 8).
Vo vzťahu k pravej Christovej Cirkvi, ktorá má svoj počiatok v okamihu objavenia sa Bohočloveka, a ktorá v tomto svete existuje ako jeho Bohoľudské Telo, dogma o neomylnosti pápeža nie je len heréza, ale herézou nad všetkými herézy. Veď žiadna heréza sa nikdy nepostavila proti Bohočloveku a Jeho Cirkvi tak rozhodne a frontálne, ako to urobil rímsky katolicizumus dogmou o neomylnosti pápeža – človeka. Bezpochyby sa jedná o herézu všetkých heréz, o najhrôzostrašnejší prízrak, o neslýchanú vzburu proti Bohočloveku Christovi. Je to najkrutejšie vyhnanie Pána Isusa Christa zo zeme, nové ukrižovanie iba s tým rozdielom, že teraz Christos nie je ukrižovaný na drevenom kríži, ale na zlatom kríži rímskokatolíckeho humanizmu. Pre úbohé pozemské stvorenia, pre človeka, tento stav znamená peklo, jeho najhlbšiu a najničivejšiu priepasť.
Existuje cesta z tohto bezodného humanistického Hádu? Existuje vzkriesenie pre tieto nespočetné európske hroby? Existuje liek na tieto nekonečné smrtonosné choroby? Samozrejme, že existuje. Je to pokánie.
Nesmrteľné zvestovanie večného Bohoľudského Evanjelia prináša zvesť o pokání k poznaniu pravdy (porov. 2 Tim 2, 25). Inak by ani nebolo možné uveriť vo vše-spasiteľné zvestovania Bohočloveka: Kajajte a verte Evanjeliu! (Mk 1, 15) Pokánie pred Bohočlovekom je jediným liekom na všetky hriechy, dokonca aj na svetové. Bezpochyby je pokánie tým liekom na veľký celosvetový pád pápežstva, vychádzajúce z pyšnej dogmy o "neomylnosti pápeža". Pokánie je jediným liečebným prostriedkom na všetky hriechy všetkých foriem humanizmu.
Európsky "neomylný" človek sa môže zachrániť od svojej drahocennej a milovanej, aj keď všeničiacej dogme o neomylnosti, iba úprimným vše-premieňajúcim pokáním, prineseným pred podivuhodným vše-milostivým Bohočlovekom, Pánom Isusom Christom. Lebo jedine On je skutočným Spasiteľom ľudského rodu od hriechu, zla, pekla, diabla, od všetkých humanistických racionalizmov a všeobecne všetkých hriechov, ktoré ľudská fantázia môže vymyslieť.
Z tohto dôvodu svätí Bohonosní Otcovia všetkých siedmych ekumenických snemov zviedli všetky otázky Christovej Cirkvi k otázke Osoby Bohočloveka Christa. Svedčia, že On je tou najdrahšou a jedinečnou drahocennosťou pre každého človeka ako na zemi tak aj na nebi. Bohočlovek je pre nich v ľudskom svete všetko a všetkým. Christologické otázky sú pre nich úplne zásadné. Bohočlovek Christos je pre nich to najdrahšie, čo má Christova Cirkev ako na zemi tak aj na nebi. Ich večné a nesmrteľné pravidlo znie: "Všetko pre Christa. Nevymeníme Christa za nič na svete." A spolu s tým znie mocným hlasom ich neumlčitelné zvestovanie: Odmietame humanizmus a zvestujeme Bohohumanismus! Nekážeme človeka, ale Bohočloveka! Predovšetkým a nad všetkým je Christos!
Преподобный ИУСТИН (Попович), Православная Церковь и экуменизм, ПАЛОМНИК 2005, s. 178-193.