Bludné učenia ‘bezhriešnosti‘ a ‘nepoškvrenosti‘ Bohorodičky
1) Bezhriešnosť Bohorodičky – nezodpovedá Svätému Písmu, kde sa nie raz hovorí o bezhriešnosti “Jediného Príhovorcu Boha i ľudí, človeka Isusa Christa” (1 Tim 2, 5), “hriechu v ňom niet”, “Ktorý hriech neurobil, ani klamstvo sa v Jeho ústach nenašlo”, “skúšaného vo všetkom, podobne, okrem hriechu”, “Ktorý hriech nepoznal, učinil za nás hriechom” (1J 3, 5; 1 Pt 2, 21; Žid 4, 15; 2 Kor 5, 21).
Avšak o ostatných ľuďoch je povedané: “Kto je čistý od poškvrny? Nikto, keby na zemi žil len jeden deň” (Jób 14, 4). “Boh nám preukazuje Svoju lásku – ešte keď sme boli hriešnici, Christos za nás zomrel… Pretože aj keď sme boli nepriatelia, zmierili sme sa s Bohom skrze smrť Jeho Syna, takto súc viac zmierení, budeme spasení v Jeho živote” (Rim 5, 8-10).
2) Bezhriešnosť Bohorodičky – protirečí aj Svätej Tradícii, ktorá je obsiahnutá v množstve svätootcovskej tvorby, kde sa hovorí o vysokej svätosti Devy Márie od Jej samotného narodenia a o Jej očistení Svätým Duchom pri počatí Christa, ale nie pri Jej vlastnom počatí Annou. “Ani jeden nie je čistý od poškvrny pred Tebou, keby žil čo len deň, okrem Teba Jediného, Ktorý si sa zjavil na zemi ako bezhriešny Hospodin náš Isus Christos, v ktorom máme nádej získať milosť a odpustenie hriechov”, hovorí Vasiľ Veľký (modlitba na večerni Päťdesiatnice).
“No keď Christos prišiel skrze čistú, panenskú, nepoznajúcu manželstva, bohabojnú nepoškvrnenú Matku bez manželstva, bez otca, a keď sa mal narodiť, očistil ženskú prirodzenosť, zavrhol horkú Evu a zamietol telesné zákony” (sv. Gregor Teológ, “Pochvala panenstva”), dodáva sv. Gregor Teológ.
Jednako, aj vtedy, keď o tom hovoria svätí Vasiľ Veľký a Ján Zlatoústy, Ona nebola postavená do nemožnosti zhrešiť, ale pokračovala sa starať o Svoju spásu a zvíťazila nad všetkými pokušeniami (sv. Ján Zlatoústy, Výklad Evanjelia Jánovho, beseda 85; sv. Vasil Veľký, Ep. CLX).
3) Učenie o tom, že Matka Božia bola očistená pred narodením, aby sa z Nej mohol narodiť Čistý Christos, je nezmyselné, pretože ak sa Čistý Christos mohol narodiť iba tak, že Panna bola očistená ešte v útrobe rodičov, potom aby sa Panna narodila čistou, bolo treba, aby aj Jej rodičia boli čistí od dedičného hriechu, a títo opäť by sa mali narodiť od čistých rodičov. Keby sme pokračovali ďalej, prišli by sme k záveru, že Christos by sa nemohol vteliť, keby vopred neboli očistení od dedičného hriechu všetci Jeho predkovia až od Adama, avšak potom by nebolo potrebné Samotné vtelenie Christa, pretože Christos zišiel na zem, aby zničil hriech.
4) Učenie, že Božia Matka bola uchránená pred dedičným hriechom, ako aj to, že milosťou Božou bola uchránená od osobných hriechov, predstavuje Boha ako nemilostivého a nespravodlivého, pretože ak Boh mohol uchrániť Máriu od hriechu a očistiť ešte pred narodením, potom prečo aj iných ľudí neočisťuje, no necháva ich v hriechu: z tohoto učenia vyplýva aj to, ako keby Boh zachraňoval ľudí bez ich vôle, predurčiac niektorých pred ich narodením na spásu.
5) Toto učenie, ktoré má navonok za cieľ povýšiť Matku Božiu, v skutočnosti vôbec nepriznáva žiadne Jej dobré skutky (cnosti – dobrodeteli). Veď ak Mária ešte v útrobe matky, keď si ešte nemohla ani želať čokoľvek dobré ani zlé, bola milosťou Božou uchránená pred každou poškvrnou, potom milosťou Božou bola uchránená od hriechu aj po narodení – tak potom v čom je Jej zásluha? Ak bola postavená do stavu nemožnosti zhrešiť a takto nezhrešila, potom za čo Ju Boh oslávil? Keď bez akejkoľvek námahy alebo bez žiadneho pokušenia zhrešiť ostala čistá, za čo bola odmenená viac ako iná? Víťazstvo bez nepriateľa je sotva možné.
Svätosť Devy sa zjavila v tom, že Ona, súc “človekom podobným nám v slabostiach, tak si zamilovala Boha a oddala sa Mu, že Svojou čistotou sa vyzdvihla vysoko nad ostatným ľudským rodom”. Kvôli tomu, že Boh o Nej skôr vedel a dopredu Ju vybral, bola učinená hodnou, že Duchom Svätým, ktorý na Ňu zišiel, bola očistená a počala od Neho Spasiteľa sveta. Učenie o blahodatnej bezhriešnosti Devy Márie nepriznáva Jej víťazstvo nad pokušeniami a z víťazky, ktorá si zaslúži byť ovenčená vencami slávy, robí Ju slepým nástrojom Božej Prozreteľnosti.
Nie vyvýšenie a väčšiu slávu, ale Jej poníženie predstavuje tento “darček”, ktorý Jej priniesol pápež Pius IX. a všetci ostatní, ktorí si mysleli, že môžu osláviť Božiu Matku vynájdením nových právd. Presvätá Mária je samotným Bohom natoľko preslávená, jednak výškou Svojho pozemského života, ako aj Svojou slávou na nebi, že ľudské výmysly nič nemôžu pridať k Jej úcte a sláve. To, že ľudia sami vymýšľajú, len zatemňuje pred ich očami Jej Tvár. “Bratia, dávajte pozor, aby vás nikto nepreľstil filozofiou a márnou lžou podľa podania ľudského, podľa živlov sveta a nie podľa Christa” (Kol 2, 8), písal Duchom Svätým apoštol Pavel.
Hľa, takou “márnou lžou” je aj učenie o nepoškvrnenom počatí Annou Devy Márie, ktoré Ju na prvý pohľad vyzdvihuje, avšak v svojej podstate Ju ponižuje. Ako každá lož, aj ono je semenom “otca Iži” (J 8, 44) diabla, ktorý stačil oklamať mnohých, ktorí nechápu, že hanobia Devu Máriu. Spolu s ním musia byť odhodené aj všetky ostatné učenia, ktoré sú z neho odvodené či jemu podobné.
Snaha vyzdvihnúť Presvätú Devu na roveň s Christom, pridať k Jej materinským mukám pri kríži rovnaký význam ako utrpeniu Christovmu s tým, že vraj trpeli rovnako Vykupiteľ a “Spoluvykupiteľka” (podľa učenia latiníkov), alebo “že ľudská podstata Bohomatky v nebi spolu s Bohočlovekom Isusom predstavujú spolu úplný obraz človeka” (Prot. S. Bulgakov, “Neopalimaja Kupina”, str. 141), podľa učenia Ižesofistov (Sofia – premúdrosť), je márnou lžou a klamstvom prostredníctvom filozofie. V Christovi Isusovi “niet (rozdelenia) na mužov a ženy” (Gal 3, 28) a Christos vykúpil celý ľudský rod, preto Jeho vzkriesenie rovnako oslavoval Adam a tešila sa Eva” (voskresné kondaky 1. a 3. hlasu) a Svojím Nanebovstúpením Hospodin pozdvihol celú ľudskú prirodzenosť.
Takisto tvrdenia, že Božia Matka je “doplnením Svätej Trojice”, alebo “štvrtá hypostáza” alebo že Syn a Matka je zjavením Otca cez Druhú a Tretiu osobu”, že Deva Mária je “stvorenie, ale už nie stvorenie”, to všetko je výplod falošného uvažovania, ktoré sa neuspokojí s tým, čo Cirkev vlastní od apoštolských čias a ktoré sa pokúša presláviť Svätú Devu viac, ako Ju oslávil Boh.
Potvrdzujú sa slová sv. Epifanija Cyperského: “Niektorí blázni pri zmýšľaní o samotnej svätej Prisnodeve (Vždypanne) sa snažili aj snažia postaviť Ju na miesto Boha (sv. Epifanij, “Protiv Andidikomarionitov”, heréza 78). Avšak takto v hlúposti vzdávaná úcta Deve je Jej hanobením, a nie oslavou; a nijako nepoškvrnená zavrhuje lož, keďže je Matkou Pravdy (J 14, 6).“